Cirkevný rok  –  indikt

 

 

Nový rok v období Starého zákona

Z biblických kníh Levitikus (23,23–25) a Numeri (29,1–6) sa dozvedáme, že prostredníctvom svätého proroka Mojžiša Boh prikázal Izraelitom, aby osobitým spôsobom oslavovali prvý deň siedmeho mesiaca. V uvedený deň mali členovia vyvoleného ľudu zachovať odpočinok, zhromažďovať sa na modlitbách a prinášať stanovené obety. Dôvodom oslavy prvého dňa tohto mesiaca bola skutočnosť, že práve vtedy sa začínal nový občiansky, respektíve nový hospodársky rok. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že prvá polovica starozákonného siedmeho mesiaca, po hebrejsky tišrí alebo etaním, zodpovedá druhej polovici nášho septembra. Z uvedeného teda vyplýva, že už v starozákonných časoch, konkrétne pred viac ako tritisíc rokmi, pripadal začiatok nového roka, hoci len občianskeho či hospodárskeho, na súčasný september. Motívov na vyhlásenie mesiaca tišrí za prvý mesiac nového občianskeho či hospodárskeho roka bolo hneď niekoľko. Podľa starozákonnej knihy Genezis (2,2–3) si Boh na siedmy deň odpočinul od svojich diel, požehnal ho a zasvätil. Z uvedeného dôvodu sa v starozákonných časoch považoval za posvätný nielen každý siedmy deň (Ex23, 12), ale aj každý siedmy rok, takzvaný sobotný rok (Lv 25,1–7), a každý sedemkrát siedmy, teda štyridsiaty deviaty rok, respektíve každý rok nasledujúci po ňom, teda každý päťdesiaty rok, tzv. jubilejný (Lv25,8–55) Vtedy sa každému Izraelitovi musel vrátiť majetok, o ktorý prišiel, a každý hebrejský otrok musel byť prepustený na slobodu. Z tohto hľadiska je celkom logické, že čoskoro nadobudol výnimočné postavenie aj každý siedmy mesiac. Okrem toho sa v siedmom mesiaci odohralo niekoľko dôležitých udalostí, ktoré tiež nepochybne prispeli k jeho výnimočnému postaveniu. Spomedzi všetkých spomeňme aspoň tri. Práve v siedmom mesiaci zastal Noemov koráb na vrchu Ararat (Gn 8,4) A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat., práve v siedmom mesiaci, jediný raz do roka, vstupoval veľkňaz do Svätyne svätých (Lv 16,29–34) a práve v siedmom mesiaci sa uskutočnila slávnostná posviacka jeruzalemského chrámu, ktorý dal postaviť slávny kráľ Šalamún (1Kr 8,1–66 ).

 

Nový rok v období Rímskej ríše

 

Je všeobecne známym faktom, že kresťanstvo sa zrodilo na území Rímskej ríše. Z tohto hľadiska sa javí ako celkom logické poukázať na skutočnosť, že aj tam sa nový rok začínal práve v septembri, ba dokonca presne prvého septembra. Keď totiž cisár Augustus (+ 14 po Kristovi) v roku 31 pred Kristom definitívne zvíťazil nad Marcom Antóniom a Kleopatrou VII., čím sa stal zvrchovaným vladárom Egypta, kvôli ľahšiemu vyberaniu daní, hlavne zo vzdialenejších území, zaviedol takzvaný indikt (po latinsky indictum, doslovne oznámenie, vyhlásenie, uloženie, napríklad poplatkov). Išlo o cyklus pätnástich rokov, ktorý sa začínal vždy prvého septembra, lebo práve prvého septembra došlo k Augustovmu definitívnemu víťazstvu. Indikt bol rozdelený na tri rovnako dlhé obdobia, takzvané lustrá (po latinsky lustrum), čo znamená päťročnice alebo tiež slávnosti, lebo trvali päť rokov a na ich záver sa konali zábavy spojené so zapaľovaním sviečok. Princíp bol taký, že na konci prvého lustra sa dane odvádzali prostredníctvom železa a medi (hlavne na zhotovovanie mečov, kopijí, štítov, prílb a ďalších zbraní), na konci druhého sa odvádzali prostredníctvom striebra (najmä na žoldy vojakom) a na konci tretieho prostredníctvom zlata (predovšetkým na výzdobu pohanských svätýň). Po dokončení jedného indiktu sa vždy začínal ďalší, pričom celý prvý rok každého indiktu sa nazýval novým rokom.

Nový rok v období kresťanského staroveku

Hoci Kristova Cirkev bola na území Rímskej ríše takmer celých tristo rokov svojej existencie bezohľadne ničená, predsa nepodľahla pokušeniu stavať sa voči štátu, na území ktorého sa zrodila, výslovne nepriateľsky. Jednoznačne odmietala zákony, nariadenia a životný štýl obyvateľov, ak boli v rozpore s pravdou evanjelia, no zároveň si bez rozpakov osvojovala všetko, čo bolo pozitívne alebo aspoň mravne neutrálne. Jedným z mnohých možných príkladov takéhoto jej správania sú termíny eparchia, diecéza, provincia či metropola, ktoré sa v cirkevnom práve dodnes bežne používajú, ba niekedy sa vnímajú ako čisto cirkevné, hoci v skutočnosti pochádzajú z územnosprávneho členenia Rímskej ríše (eparchia, dioikésis, pro-vincia, métropolis). Podobne sa Kristova Cirkev necítila byť viazaná Mojžišovým zákonom (Sk 15,1–35), ale napriek tomu si viaceré jeho ustanovenia osvojila, ak ich považovala za vhodné pre veriaci ľud. Ako príklad môže poslúžiť členenie kresťanského chrámu inšpirovaného jeruzalemským chrámom alebo relatívne veľký počet liturgických prvkov prevzatých zo synagogálnej bohoslužby. Do tejto kategórie v istom zmysle patrí aj začiatok nového cirkevného roka. Staroveká Cirkev sa inšpirovala jednak starozákonným obdobím, kde sa nový rok, hoci len občiansky či hospodársky, začínal v mesiaci zodpovedajúcom nášmu septembru, jednak praxou existujúcou v Rímskej ríši, kde sa nový indikt začínal už oddávna prvého septembra, a prijala za svoje považovať za začiatok nového cirkevného roka práve prvý september. Neskôr to urobila celkom oficiálne, konkrétne v roku 325 po Kristovi na svojom prvom ekumenickom koncile, čiže na Prvom nicejskom sneme, ktorý zvolal svätý cisár Konštantín Veľký predovšetkým kvôli vyriešeniu sporov ohľadom arianizmu, teda chybného tvrdenia, podľa ktorého Syn nie je jednej podstaty s Otcom. Môžeme teda povedať, že prvý september ako začiatok nového cirkevného roka patrí v prostredí všetkých kresťanských cirkví medzi veľmi starobylé tradície, siahajúce hlboko do staroveku, ba možno priamo do apoštolských čias. Toto tvrdenie dosvedčuje aj skutočnosť, že práve počnúc týmto dátumom sú v liturgickom kalendári usporiadané v logickom slede veľké cirkevné sviatky, aj starobylé.

Nový rok v kresťanskej súčasnosti

Prakticky všetky cirkvi východných obradov, vrátane cirkví konštantínopolskej tradície, kam patrí aj Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike, prvý september ako začiatok nového cirkevného roka zachovali nepretržite a nezmenene od staroveku, prípadne od apoštolských čias, až podnes. Jediným problémom je azda relatívne nízke povedomie tejto skutočnosti medzi veriacimi. Na svätej liturgii tohto dňa, ako aj na existujúcom molebene k novému cirkevnému roku, sa číta 13.začalo (perikopa, časť) Svätého evanjelia podľa Lukáša (4,16–22), kde sa hovorí, ako Pán Ježiš po štyridsaťdňovom pôste na púšti prišiel do Nazareta, kde vyrástol, vošiel do synagógy a predniesol úryvok z knihy proroka Izaiáša, kde sa, okrem iného, hovorí, že je poslaný ohlásiť Pánov milostivý rok. Navyše to bol úvod k jeho verejnému účinkovaniu, čo je skutočnosť mimoriadne vhodná na začiatok nového cirkevného roka. Špecifikom tohto sviatku v grécko-slovanskom obrade je skutočnosť, že v jeho rámci sa slávi pamiatka oveľa väčšieho počtu svätcov, než je to zvykom vo všetky ostatné dni cirkevného roka. Zatiaľ čo inokedy sa slávi pamiatka jedného, dvoch alebo troch svätcov či skupín svätcov, tu sa slávi pamiatka nášho prepodobného otca Simeona Stĺpnika a jeho matky, ďalej Presvätej Bohorodičky z Miasén, svätého mučeníka Aitala, štyridsiatich svätých mučeníc a svätého diakona Ammuna, ich učiteľa, svätých mučeníkov Kallista, Evoda a Hermogena, rodných bratov, a spravodlivého Jozueho, Nunovho syna.

Pokiaľ ide o cirkvi západných obradov, predovšetkým latinského, teda o cirkvi rímskokatolícke a prípadne protestantské, tie počas svojich dejín z rozličných dôvodov začiatok nového cirkevného roka viackrát presúvali, naposledy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pri reforme svojho liturgického kalendára. 

ThLic. Marcel Gajdoš

Zdroj: internet

 
 

Povýšenie úctyhodného a životodárneho Kríža 

nad celým svetom 

 
 

 

Patrí k všeobecným javom, že človek zahŕňa zvláštnou pozornosťou všetko to, čo mu pripomína milovanú osobu, alebo čo má priamy vzťah k nej. Tak napríklad pre manžela, či manželku je snubný prsteň čímsi hodnotnejším, ako kúsok viac, či menej vzácneho kovu, pretože je symbolom vzájomnej lásky a celoživotnej vernosti. Táto všeľudská citlivosť nachádza svoje miesto a osobitné prejavy aj v duchovnom živote človeka – v náboženstve.

Jedným z dôkazov toho je aj sviatok Povýšenia sv. Kríža. Kríž je totiž symbolom najväčšej lásky a s ňou spojenej obety, je spomienkou na osobu Ježiša Krista, Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý svojou smrťou na ňom zmieril ľudstvo s Otcom a otvoril nám cestu spásy. Kríž sa stal symbolom kresťanov od prvých čias, aj keď pre pohanov bol iba opovrhnutiahodným nástrojom popravy. Už sv. Pavol píše, že „slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 18). Vonkajšia, verejná úcta sv. krížu nebola možná v čase, keď kresťanstvo bolo rímskou ríšou prenasledované, či v lepšom prípade iba trpené a zaznávané. Avšak po získaní slobody Milánskym ediktom bolo možné aj verejne prejavovať úkony kresťanskej viery. Tak sa rozvinula aj verejná úcta kresťanov k posvätným miestam a k všetkým pamiatkam, ktoré pripomínajú osobu Ježiša Krista. Cisár Konštantín, ktorý pripisoval svoje víťazstva práve znaku kríža, ktorý podľa vnuknutia umiestnil na svoje zástavy, po prvom všeobecnom sneme v Nicei sa rozhodol postaviť kresťanský chrám na mieste Kristovho utrpenia, na jeruzalemskej Golgote. Roku 326 prišla do Jeruzalema jeho matka Helena. Na jej príkaz bol zbúraný Venušin chrám, ktorý dal na Golgote postaviť cisár Hadrián, aby tak bol obnovený prístup ku Kristovmu hrobu. Keďže v Palestíne za Kristových čias bolo zvykom zahrabávať nástroje popravy niekde poblíž miesta exekúcie, pri odkrytí Golgoty sa podarilo nájsť aj jamu s troma krížmi a ceduľou s nápisom, ktorý podľa zmienok evanjelistov bol umiestnený na Kristovom kríži. Ktorý z troch krížov patril Kristovi, to sa zo samotného nálezu nedalo jednoznačne určiť. Jeruzalemský patriarcha Makarios sa vtedy s veľkou vierou rozhodol žiadať si na rozriešenie tejto otázky viditeľné znamenie Božie. Prikázal, aby nájdené pozostatky týchto troch krížov boli jeden po druhom priložené k telu istej ťažko chorej ženy. Po priložení tretieho kríža sa stav chorej náhle zlepšil a bola okamžite uzdravená. Na základe toho Makarios a všetci prítomní usúdili, že práve tento kríž je tou vzácnou pamiatkou, na ktorej Kristus priniesol svoju vykupiteľskú obetu. Zaiste, že nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makarios sa aj s krížom odobral na Golgotu, kde bol kríž znovu vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Keď o deväť rokov neskôr – v roku 335 – bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň – 14. september – sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža. Jedným zo vzácnych historických prameňov, opisujúcich liturgické obrady v Jeruzaleme, je spis pútničky Etérie francúzskej Akvitánie, ktorá navštívila Jeruzalem v roku 386. Pri opise veľkonočných obradov uvádza aj, akým spôsobom vzdávali veriaci úctu Kristovmu krížu. „Posviackou sa volajú dni, keď chrám pod menom Martýrium na Golgote a chrám vzkriesenia postavený na Božom hrobe, boli zasvätené Bohu. Posvätenie týchto dvoch chrámov sa slávi čo najveľkolepejšie, lebo v ten deň objavili Pánov kríž. ...Tieto slávnosti trvajú týždeň.“ A na inom mieste spisu zasa: „Na Veľký piatok o ôsmej hodine ráno veriaci, čo strávili noc v Getsemanskej záhrade a už vyšli v procesii na Golgotu, aby počuli čítať pašie a biskupovu kázeň, zhromažďujú sa pred kaplnkou kríža. Biskup si sadá na katedru. Pred neho dajú stôl, prikrytý obrusom. Prinesú veľký strieborný, pozlátený relikviár, vyberú z neho kríž a nápis, ktorý položia na stôl. Biskup drží oboma rukami konce vzácneho dreva; pri jeho boku z oboch strán diakoni držia prísnu stráž, zatiaľ čo veriaci s katechumenmi predstupujú pojednom, uklonia sa, pobozkajú kríž a vzdiaľujú sa. Každý má možnosť dotknutia kríža a nápisu čelom a očami a hneď sa vzdialiť. Nikto nesmie po nich siahnuť rukou.“

Ako teda vidíme, už od 4. storočia v Jeruzaleme existovala tradícia týždennej úcty sv. krížu po 14. septembri, ktorá je dnes typická pre východnú cirkev i vzdanie úcty krížu zaradené do veľkopiatočnej liturgie, ako je to zvykom v západnom obrade.

História pozostatkov sv. Kríža mala aj naďalej pohnuté osudy. Časť pozostatkov bola krátko po nájdení poslaná do Ríma, kde boli uložené v Bazilike sv. Kríža. V roku 614 zasa perzský kráľ Chozroes vyplienil a dobyl Jeruzalem, pričom odvliekol do otroctva značnú časť kresťanského obyvateľstva, ako aj patriarchu Zachariáša a odniesol do Perzie aj spomínaný relikviár s pozostatkami Kristovho kríža. V tom období sa byzantská východorímska ríša nachádzala v období vnútorného oslabenia a roztrieštenej administratívy. Cisár Heraklios, ktorý krátko predtým nastúpil na trón, však zmobilizoval všetky sily na zreorganizovanie krajiny a na znovuzískanie stratených území. Po šesťročnom vojnovom ťažení sa mu v roku 628 napokon podarilo definitívne poraziť perzské vojská. Perzský kráľ Kovrad Široe bol nútený podpísať mierovú zmluvu a jedným z dôsledkov bolo aj prepustenie a vrátenie relikvie sv. kríža. V roku 630 bol sv. kríž vrátený do Jeruzalema a cisár Heraklius ho chcel osobne zaniesť na Golgotu. Keď sa však, nesúc relikviu, priblížil k posvätným miestam, akoby ho zadržiavala akási neviditeľná sila, takže sa nemohol pohnúť. Vtedy k nemu pristúpil patriarcha Zachariáš a povedal: „Hľa, ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne zaodiaty. Ty máš na hlave drahocenný diadém a on bol ovenčený tŕňovou korunou, ty ideš obutý a on tu kráčal bosý.“ Vtedy sa cisár zobliekol z kráľovských šiat, zobul sa a takto v prostom rúchu a na boso vyniesol kríž na Golgotu, kde bol opäť povýšený k verejnej úcte nábožných veriacich. Ten istý cisár Heraklios však o niekoľko rokov na to prikázal priniesť pozostatky sv. kríža do Konštantinopolu, pretože Jeruzalem už ohrozovali Arabi, šíriaci islam. Nie je možné ďalej detailne sledovať osudy jednotlivých častí pozostatkov sv. kríža a nakoniec to nie je ani samo o sebe najdôležitejšie.

Tento krátky historický prehľad nám však môže pomôcť lepšie pochopiť zmysel sviatku sv. Kríža. Veď hoci drevo Kristovho kríža je zaiste vzácnou pamiatkou a relikviou, pri vzdávaní úcty každému krížu, klaniame sa v prvom rade samotnému Kristovi, ktorý podľa slov sv. Pavla „uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi aj na zemi aj v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca“ (Fil 2, 8-11).

vladyka Cyril

 

Povýšenie úctyhodného a životodárneho kríža nad celým svetom

 

 

Predivné znamenie kríža, ktoré na nebi uvidel cisár Konštantín, nájdenie dreva kríža cisárovnou Helenou v Jeruzaleme a nakoniec okolnosť, že aj cisár Konštantín prijal kresťanskú vieru a urobil ju vo svojom rozľahlom gréckom panstve štátnou a slobodnou od každého prenasledovania, bolo dôvodom výročia, ktoré tak východná, ako aj západná cirkev hneď od nájdenia úctyhodného dreva kríža slávi v dnešný deň, a ktorý nazýva „Povýšenie úctyhodného a životodarného kríža nad celým svetom“. Neskôr sa k tomu pridala ešte aj pamiatka toho, ako gréci-kresťania odobrali toto drevo kríža peržanom-pohanom.

Z evanjelia vieme, že Ježiš Kristus zomrel na hore Golgota na kríži medzi dvomi lotrami. Keď ich telá sňali z krížov, kríže vzali židia, skryli ich na jednom tajnom mieste na Golgote a zasypali hlinou. Tristo rokov si na Pánov kríž nikto nespomenul, pretože ešte trvalo veľké prenasledovanie kresťanov. Až 326 rokov po Kristovi prijala Helena, matka cisára Konštantína, Kristovu vieru a ako kresťanka zatúžila vidieť a kríž, na ktorom Ježiš Kristus zakončil svoj život. Za tým cieľom sv. Helena odišla do Jeruzalema a vyzvedala sa o tom kríži, no nik je nevedel povedať, kde je. Nakoniec jej vtedajší Jeruzalemský patriarcha sv. Makar poradil, aby zvolala starých židov a tých sa spýtala na sv. kríž. Zvolala najstarších židov z Jeruzalema a tí ukázali na jedného spomedzi seba menom Júda, ktorý mal podľa tradície jeho rodiny vedieť, kde sa nachádza sv. drevo. Júda spočiatku nechcel vyzradiť tajomstvo, až keď ho šesť dní nechali o hlade ukázal miesto, kde s veľkou námahou odkopali hlinu a našli tri kríže, jeden Spasiteľov a dva lotrov, ktorí s ním boli ukrižovaní. No nikto nevedel zistiť, na ktorom z tých troch krížov trpel a zomrel Spasiteľ. Patriarcha, sv. Makar, kázal nájdené kríže klásť jeden po druhom na chorú, potom na mŕtveho. Prvé dva neurobili nijaký zázrak, no keď položili tretí chorá ozdravela a mŕtvy ožil. Tento dvojaký zázrak všetkým ukázal, ktorý je pravý Kristov kríž.

Cisárovná Helena s radosťou prijala úctyhodný kríž, poklonila sa mu a bozkala ho. Vtedy všetci z nespočetného davu, ktorý sa tam zišiel, a ktorí sa nemohli pretlačiť a pobozkať sv. drevo, si želali ho aspoň zďaleka uvidieť. Sv. Patriarcha splnil sv. túžbu ľudu. Vybral si vyvýšené miesto, do svojich rúk prijal úctyhodný kríž, zdvihol ho do výšky, aby ho mohli všetci prítomní uvidieť. Sv. Makar sa kvôli tomu obracal na všetky strany, na východ i západ, na sever i na juh, a ukazoval ho všetkým ľuďom, ľudia sa na neho pozerali, klaňali sa mu a volali: „Pane, zmiluj sa!“

Svedkami tejto udalosti boli aj Židia a mnohí z nich sa obrátili na Kristovu vieru a dali sa pokrstiť. V ich počte bol aj samotný Júda, ktorý nechcel prezradiť miesto, kde ležal Spasiteľov kríž. Júda prijal sv. krst, bol nazvaný Kyriak, neskôr dosiahol hodnosť Jeruzalemského patriarchu a ako taký zomrel mučeníckou smrťou za cisára Juliána Apostatu.

Na pamiatku tejto udalosti v Jeruzaleme sa u nás v deň Povýšenia úctyhodného kríža koná pri bohoslužbe nasledovný obrad. Na konci utierne (Ranná bohoslužba byzantskej cirkvi, časť liturgie hodín, ktorá sa v byzantskej cirkvi koná slávnostným spôsobom v chráme s ľudom ), po veľkom slavosloví (Veľký chválospev „Sláva Bohu na nebi a mier na zemi ...“), keď všetci spievajú „Svätý Bože“ (trojsvätá pieseň: „Svätý Bože, svätý silný, svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami!“), kňaz zo svätyne vynáša sv. kríž do lode chrámu a kladie ho na uprostred cerkvi pripravený tetrapód. (stolík v tvare štvorca umiestnený uprostred chrámu, na ktorom je k úcte vyložená ikona sviatku, ktorý sa práve slávi. Napr. cez sviatok „Povýšenia“ je to sv. kríž.) Na pamiatku tŕňovej koruny, ktorá bola vložená na Spasiteľovu hlavu, býva kríž zvyčajne ozdobený kvetmi. Keď kňaz vzdá česť vynesenému krížu okadením, zoberie ho do rúk, zdvihne ho, ako kedysi sv. Makar v Jeruzaleme, do výšky a ukazuje ho všetkým prítomným ľuďom na všetky strany. Ľudia tu, ako kedysi v Jeruzaleme, sa na to pozerajú a spievajú: „Pane zmiluj sa!“ Potom kňaz a za ním všetok ľud trikrát spievajú verš: „Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme.“ Trikrát padajú na zem pred týmto víťazonosným znamením s uctievajú si ho poklonou a bozkom.

Cisárovná Helena prikázala na Spasiteľovom hrobe vystaviť veľkolepú cerkev Kristovho vzkriesenia a tej cerkvi uložila životodárne drevo úctyhodného kríža. Okrem tejto cerkvi vtedy postavila aj iné, spolu osemnásť, v Jeruzaleme a na jeho okolí. Zobrala pre seba časť z úctyhodného kríža a klince, ktorými bol Spasiteľ pribitý ku krížu, a vrátila sa do Konštantínopola. Tu jej syn, cisár Konštantín, tiež prijal Kristovu vieru, dal sa pokrstiť, a tak bol prvým kresťanským cisárom. Sv. cirkev, za to , že Kristovu cirkev urobil v celom gréckom impériu štátnou, hoci jeho život nebol úplne svätý, ho poctila titulom „Rovný apoštolom“ a jeho pamiatku slávi s pamiatkou jeho matky sv. Helenou 25. mája.

V Jeruzalemskej cerkvi Kristovho vzkriesenia sa nachádzal Pánov životodarný kríž do roku 614. V tom roku perzský kráľ Chozdroj II. (Iní autori píšu, že sa volal Chozroj, napr. Mgr. Antonín Čížek, Synaxár, Životy svätých, Vydal spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča v Prešove, 1998, str.21) Bojoval s gréckym cisárom Fokom tak úspešne, že si podriadil veľkú časť jeho cisárstva. Medzi dobytými mestami bol aj Jeruzalem. Mrzkosti a spustošenie, ktoré tu vtedy popáchali Peržania , prevyšujú všetko chápanie. Ich zlosť sa osobitne obrátila proti kňazstvu, mnísi a mníšky v davoch hynuli pod mečmi týchto barbarov. Časť kresťanov, ktorí prežili toto krviprelievanie, boli predaní židom a vtedajšieho patriarchu Zachariáša zobrali do Perzie do otroctva. Korisť, ktorú pohania nabrali v Jeruzaleme, bola nesmierna. Najdrahší poklad, drevo kríža, prikázal perzský kráľ Chozdroj preniesť do svojho sídla a tam dôkladne strážiť, pretože dobre vedel v akej veľkej úcte bolo u kresťanov a mal nádej na vysoké výkupné. Utiesnený cisár Foka prosil víťaza o mier, sľúbil mu ročne platiť daň, no Chozdroj mu vo svojej pýche odkázal: „Nech sa Gréci nenádejajú na mier kým budú uctievať človeka ukrižovaného na kríži za Boha, a slnku, bohu Peržanov sa nebudú chcieť klaňať.“

O niekoľko rokov potom zomrel grécky cisár Foka a na jeho miesto nastúpil Heraklios. Ten prikázal, aby všetci kresťania jeho cisárstva prosili Boha o pomoc proti nepriateľovi viery a Kristovho mena, aby sa postili a modlili, a pritom sa aj cisár so slzami modlil a postil. Potom zobral početné vojsko a odišiel bojovať s Peržanmi. Pán Boh vypočul modlitby kresťanov a prijal ich pôst, a tak najprv potrestajúc kresťanov za ich hriechy, potom im pomohol s krížom v ruke zvíťaziť nad Peržanmi, ktorí teraz sami museli prosiť o mier. Za ten čas bol Chozdroj zabitý svojimi vlastnými ľuďmi a jeho syn a následník Sisaj sa ponáhľal vrátiť drevo kríža a všetky mestá, ktoré zabral jeho otec, aby uzmieril Grékov. Pritom všetci zajatí kresťania, medzi nimi aj patriarcha Zachariáš, obdržali bez akéhokoľvek výkupného slobodu a voľne sa vrátili do svojej otčiny. Stalo sa to v roku 628, a tak sv. kríž, ktorá bol štrnásť rokov v rukách pohanov, sa vrátil do rúk kresťanov. Pretože sa to stalo za pomoci modlitby a pôstu, tak sa kresťania rozhodli na znak vďačnosti voči Bohu sa za udelenú pomoc vo sviatok Povýšenia úctyhodného kríža postiť. To je aj príčinou, že sv. cirkev prikazuje tento sviatok sláviť s pôstom, hoci by aj pripadol na akýkoľvek deň, a to tým viac, že v tento sviatok sa pripomína aj utrpenie Pána Ježiša Krista.

Keď Heraklios dostal kríž z pohanských rúk, zaumienil si, že on sám ho odnesie na jeho miesto a s tým cieľom odišiel do Jeruzalema. Tu ho vzal na ramená a pustil sa z ním od Olivovej hory k chrámu Pánovho vzkriesenia, no keď sa priblížil k bráne Golgoty, zastavila ho akási neviditeľná sila a napriek všetkému svojmu úsiliu nemohol urobiť ďalej ani krok. Vtedy patriarcha Zachariáš, akoby osvietený zhora, povedal cisárovi: „Uváž, cisár, či v tvojich zlatých a drahými kameňmi ozdobených klenotoch sa môžeš podobať Spasiteľovi, ktorý ako najbiednejší a najskromnejší kedysi niesol na sebe tento kríž po tejto ceste?! Ak chceš niesť jeho kríž, nasleduj aj jeho chudobu.“ Vtedy bohabojný cisár zo seba sňal bohatý purpurový plášť a cisársky veniec a obliekol sa do jednoduchého odevu a teraz bez akejkoľvek prekážky ďalej niesol úctyhodné drevo kríža bosými nohami. Keď prišiel do cerkvi Pánovho vzkriesenia, postavenej na Pánovom hrobe, postavil sv. kríž naspäť na prestol, z ktorého bol pred 14 rokmi zobratý Peržanmi. Radosť a nadšenie z vrátenia Pánovho kríža boli nesmierne a všetci oslavovali a chválili Krista rozopätého na kríži, Kráľa slávy, a klaňali sa sv. krížu, ktorému aj od nás nech je česť, sláva a poklona teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

 

„A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn 12, 32)

1. Kríž, na ktorom zomrel ukrižovaný Spasiteľ, je vyzdvihnutý na celo svete a všetkými veriacimi sa vysoko uctieva. A keby si aj ty, kresťan, mal hoci len malú časť toho kríža, myslím, že by si aj tú čiastočku miloval, ctil a uctieval. Prečože nemiluješ a nectíš si ten kríž, ten bôľ, ktorý ti zosiela Pán Boh? Je to skutočná časť Pánovho kríža v duchovnom zmysle, ktorá ti tiež prinesie toľko úžitku, ak ho znášaš trpezlivo, ako Kristus Pán trpezlivo dvíhal svoj kríž. Ježiš Kristus svoje ukrižovanie na kríži nazval vyzdvihnutím, hovoriac: „...musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka,...“ A on sa vyzdvihol na nebi i na zemi najviac tým, že svoje utrpenie a smrť trpezlivo znášal pre svoju lásku k svojmu nebeskému Otcovi a pre spásu ľudí. Aj ty, kresťan, budeš vyzdvihnutý až do neba, ak svoj kríž ponesieš tak, ako Spasiteľ dvíhal svoj kríž. Niektorí ľudia znášajú svoje ťažkosti ako lotor po ľavici, netrpezlivo a s nárekom, iní ako lotor po pravici, s trpezlivosťou a s priznaním, že si to skutočne zaslúžili. Ježiš nedvíhal svoj kríž iba s trpezlivosťou, ale tiež, ako káže sv. apoštol Pavol, s radosťou a nevinne. Ako ty, kresťan, dvíhaš svoj kríž, znášaš svoje ťažkosti a horkosť. Dobre si to rozmysli, lebo od toho záleží, či budeš vyzdvihnutý do neba, či vyhodený do vonkajšej tmy, kde bude plač a škrípanie zubov.

2. Ježiš Kristus je kráľom našich duší, preto má prostredníctvom svojho kríža nám vládnuť, v nás vládnuť. Použil toto tajomné drevo, aby zvíťazil nad smrťou a peklom, a aby nás oslobodil od hriechu. Pýtajme sa, či sme v nás zasadili toto drevo kríža? Či ono rastie v našom srdci? Či prináša plody života a potláča v nás zlé túžby? Ako dlho ovládajú naše srdce pýcha, zlosť, hnev, závisť, tak dlho v nás nie je duch ukrižovaného Krista. Oprávnene sa chválime krížom, ako znamením spásy. No môžeme uprieť svoje oči na ten kríž a necítiť pri tom žiaľ, keď si pripomenieme naše myšlienky, slová a skutky? Ježiš Kristus sľúbil, že všetkých pritiahne k sebe, až bude vyvýšený na kríž. Odkiaľ pochádza, že pri nezvyčajnosti jeho lásky sme necitliví? Prosme ho, aby nám vyplnil svoj sľub, aby nám udelil pokoru, lásku a trpezlivosť, ktorú svojím krížom tak výrečne ohlasuje celému svetu. Vtedy si budeme užívať šťastie, ktoré on sám prisľúbil všetkým tým, ktorí vezmú na seba svoj kríž a budú ho nasledovať. Amen.

Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 323-329, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.

Zdroj: www.furca.sk

 

Úcta svätého kríža

 

      

    

    Vonkajšia, verejná úcta sv. krížu nebola možná v čase, keď kresťanstvo bolo rímskou ríšou prenasledované, či v lepšom prípade iba trpené a zaznávané. Avšak po získaní slobody Milánskym ediktom bolo možné aj verejne prejavovať úkony kresťanskej viery. Tak sa rozvinula aj verejná úcta kresťanov k posvätným miestam a k všetkým pamiatkam, ktoré pripomínajú osobu Ježiša Krista.

    Cisár Konštantín, ktorý pripisoval svoje víťazstva práve znaku kríža, ktorý podľa vnuknutia umiestnil na svoje zástavy, po prvom všeobecnom sneme v Nicei sa rozhodol postaviť kresťanský chrám na mieste Kristovho utrpenia, na jeruzalemskej Golgote. Roku 326 prišla do Jeruzalema jeho matka Helena. Na jej príkaz bol zbúraný Venušin chrám, ktorý dal na Golgote postaviť cisár Hadrián, aby tak bol obnovený prístup ku Kristovmu hrobu. Keďže v Palestíne za Kristových čias bolo zvykom zahrabávať nástroje popravy niekde poblíž miesta exekúcie, pri odkrytí Golgoty sa podarilo nájsť aj jamu s troma krížmi a ceduľou s nápisom, ktorý podľa zmienok evanjelistov bol umiestnený na Kristovom kríži. Ktorý z troch krížov patril Kristovi, to sa zo samotného nálezu nedalo jednoznačne určiť. Jeruzalemský patriarcha Makarios sa vtedy s veľkou vierou rozhodol žiadať si na rozriešenie tejto otázky viditeľné znamenie Božie. Prikázal, aby nájdené pozostatky týchto troch krížov boli jeden po druhom priložené k telu istej ťažko chorej ženy. Po priložení tretieho kríža sa stav chorej náhle zlepšil a bola okamžite uzdravená. Na základe toho Makarios a všetci prítomní usúdili, že práve tento kríž je tou vzácnou pamiatkou, na ktorej Kristus priniesol svoju vykupiteľskú obetu. Zaiste, že nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makarios sa aj s krížom odobral na Golgotu, kde bol kríž znovu vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Keď o deväť rokov neskôr – v roku 335 – bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň – 14. september – sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža.

    Tento krátky prehľad nám však môže pomôcť lepšie pochopiť zmysel sviatku sv. Kríža. Veď hoci drevo Kristovho kríža je zaiste vzácnou pamiatkou a relikviou, pri vzdávaní úcty každému krížu, klaniame sa v prvom rade samotnému Kristovi, ktorý podľa slov sv. Pavla „uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi aj na zemi aj v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca“ (Fil 2, 8-11).

Presvätá Bohorodička Ochrankyňa

Sviatok presvätej Bohorodičky Ochrankyne (Pokrov) bol zavedený na počesť zjavenia Božej Matky, ktoré sa dostalo blaženému Andrejovi v polovici 10. storočia v blachernskom chráme v Konštantínopole. V opise života svätého Andreja sa toto zjavenie podáva nasledovne:Raz prišiel počas nočného bdenia pred nedeľou Andrej Jurodivý (blázon pre Krista) do blachernského chrámu, kde sa uchovávalo rúcho a omoforion (veľká šatka na hlavu) Božej Matky. Bol tam prítomný aj Epifán, vznešený mladík, žiak svätého Andreja (podľa názoru niektorých sa Epifán neskôr stal konštantínopolským patriarchom). O štvrtej hodine v noci videl svätec na vlastné oči vznešenú pani, ktorá vychádzala z cárskych dverí so svojím vznešeným sprievodom. Ctihodný Pánov Predchodca Ján a apoštol Ján Teológ ju podopierali svojimi rukami, mnohí svätí v bielych rúchach išli pred ňou, niektorí za ňou a spievali hymny a duchovné piesne. Keď prišla k ambónu, obrátil sa svätý Andrej na Epifána a opýtal sa ho: „Vidíš Vládkyňu a Kráľovnú sveta?“ „Vidím ju, môj duchovný otče“, odpovedal tento. A zatiaľ čo sa oni dívali, Božia Matka sa dlhý čas modlila na kolenách a plakala pri tom. Keď dokončila svoju modlitbu, podišla k oltáru a prosila Boha za prítomný ľud. Následne sňala šatku, ktorú nosila na hlave, s veľmi slávnostným rázom ju dvihla a rozprestrela svojim prečistými rukami nad prítomným ľudom. Títo ctihodní muži – Andrej a Epifán – sa dlho dívali na šatku rozprestretú nad ich hlavami a na Božiu slávu žiariacu ako blesk. Pokiaľ bolo Bohorodička prítomná, bol viditeľný aj omoforion. Týmto sviatkom si pripomíname nielen túto udalosť, ktorá sa stala svätému Andrejovi, ale aj oslavujeme Božiu Matku za to, že jej ochrana a jej modlitby sa rozprestierajú nad celou Cirkvou. Veríme, že Presvätá Božia Matka ochraňuje našu zem. Táto ochrana je štítom pred útokom zlých duchov a pred nešťastím a pomocou pri zbožných skutkoch a v kresťanskom živote. Na nasledovný deň po sviatku presvätej Bohorodičky Ochrankyne (Pokrovu) pripadá liturgická spomienka na svätého Andreja, blázna pre Krista (jurodivého).                                                              

 Zdroj: www.grkat.nfo.sk

 

 

Náš prepodobný otec Roman Sladkopevec.

 

V deň keď slávime sviatok Pokrova- Ochrany Presvätej Bohorodičky, nachádza sa v našom kalendári aj pamiatka Nášho prepodobného otca Romana Sladkopevca. Približme si teda jeho životopis.

Hoci totiž meno svätého Romana Sladkopevca nachádzame v bohoslužobnom kalendári pri 1. októbri spolu s pamiatkou svätého apoštola Ananiáša, jedného zo sedemdesiatich, a spolu s veľkým sviatkom Presvätej Bohorodičky Ochrankyne, kľúčová udalosť v živote tohto muža sa odohrala práve v decembri. Navyše veľmi úzko súvisí s veľkým sviatkom Narodenia podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, ako aj s tým, ako sa predmetný sviatok slávi v gréckokatolíckych cirkvách a vôbec vo všetkých východných cirkvách grécko-slovanského obradu dodnes. Roman sa narodil okolo roka 470 v Sýrii, pričom vyrastal v tamojšom meste Emessa. Keďže viedol nábožný život, v jednom z bejrútskych chrámov ho ustanovili za paramonára, teda niečo ako cerkovníka, čo však bola samostatná, mimoriadne zodpovedná a veľmi vážená cirkevná funkcia. Okolo roka 490 po Kristovi sa presťahoval do Konštantínopola, kde sa stal paramonárom v jednom z chrámov zasvätených Presvätej Bohorodičke. Keďže bol naozaj vzorný, neskôr bol ustanovený aj za paramonára pri chráme Svätej Sofie, teda pri katedrálnom chráme konštantínopolského patriarchu. Hoci nemal prakticky nijaké vzdelanie, vynikal veľkou múdrosťou a teologickým veciam rozumel lepšie než mnohí študovaní ľudia. Z uvedených dôvodov ho konštantínopolský patriarcha vysvätil za klerika, konkrétne za čitateľa a speváka. A tu sa dostávame k jadru veci. Ostatní čitatelia a speváci katedrálneho chrámu naň totiž žiarlili, pretože dostal rovnaké výsady ako oni, hoci nevedel čítať a jeho spev tiež nebol najlepší. Zašli teda za patriarchom a sťažovali sa na Romana: „Ignorantovi si daroval rovnakú česť ako nám!“ Patriarcha však trval na svojom. Romanovi kolegovia sa preto rozhodli, že ho verejne ponížia. Svoje plány uskutočnili deň pred sviatkom Kristovho narodenia, lebo vtedy bol v chráme prítomný aj cisár. Keď Roman pripravoval svietniky, schytili ho, odvliekli priamo na ambón, teda na vyvýšené miesto uprostred chrámu, a povedali mu: „Keď prijímaš rovnaké pocty ako my, spievaj takisto ako my!“ Samozrejme, dopadlo to veľmi zle a Roman zarmútený odišiel do svojej kélie. Doma sa horko rozplakal a napokon zaspal. Vtedy však dostal zvláštne zjavenie od Presvätej Bohorodičky. Ježišova Matka mala v rukách akýsi zvitok, pristúpila k nemu a povedala mu: „Otvor ústa!“ Keď ich Roman otvoril, ona mu spomínaný zvitok, po grécky kontakion, v poslovenčenej podobe kondák, vložila dovnútra a prikázala zjesť. Roman sa prebudil, ale nikoho pred sebou nevidel. Cítil však veľkú duchovnú radosť  a zistil, že zrazu vie dobre čítať a pekne spievať. Keď nastal čas celonočného bdenia k sviatku Kristovho narodenia, Roman smelo vošiel do chrámu, vystúpil na ambón a zaspieval hymnus, ktorý práve zložil: „Dnes Panna rodí večného Boha. Zem ako dar Neprístupnému ponúkla jaskyňu...“, teda kondák, ktorý k uvedenému sviatku spievame dodnes. Všetci prítomní žasli, jeho kolegovia ho prosili o odpustenie a patriarcha ho zakrátko vysvätil za diakona. Takto uzrel svetlo sveta prvý kondák. V nasledujúcom období svätý Roman Sladkopevec zložil podľa tradície ďalších vyše tisíc kondákov. Okrem toho napísal rovnaký počet ikosov, teda hymnov, ktoré tiež zaviedol on. Nazývajú sa ikosami, teda doslovne „domami“, lebo ich písal v dome, kde býval. Spievajú sa rovnako ako kondáky, a to po šiestej (niekedy aj po tretej) piesni kánona utierne.

Prosme Krista, aby nám na príhovor nášho prepodobného otca Romana Sladkopevca daroval opravdivú skromnosť a schopnosť rozumieť vlastným bohoslužobným textom.                                                        

           Zdroj: www.zoe.sk

 

Náš prepodobný otec Roman Sladkopevec

 

 

 

 

Daj mi schopnosť spievať Ti, a oslavovať Ťa vždy čistým životom. Ráč mi dať schopnosť zladiť slová a skutky, ó Všemohúci. Kiežby som Ti mohol spievať a obsiahnuť od Teba to, o čo Ťa prosím. Dovoľ mi obetovať čistú modlitbu Tebe, jediný Kriste, ktorý chceš spasiť všetkých ľudí.

 

 

 

    Spev a bohatá poetická forma modlitieb patrí k typickým charakteristikám východnej duchovnosti a liturgie. Pri mnohých slávnostných príležitostiach v prešovskej gréckokatolíckej katdrále, ale aj inde pri iných významnejších cirkevných slávnostiach doma i v zahraničí sme mali možnosť počúvať liturgický spev v podaní bohosloveckého speváckeho zboru sv. Romana Sladkopevca. Práve tento zbor spopularizoval u nás meno tohto inak všeobecne málo známeho svätca, autora početných kondákov, ktorému by sme chceli venovať osobitnú pozornosť v tomto príspevku.

    Sv. Roman sa narodil okolo roku 490 v Emese, v centrálnej Sýrii, ktorá bola v tom čase sídlom biskupa, metropolitu. Jeho rodina bola už kresťanská, aj keď v samotnom meste sa ešte udržiavalo aj pohanstvo. Ako mladík odišiel do Bejrútu, ktorý bol na začiatku 6. storočia intelektuálnym centrom Blízkeho Východu, známym predovšetkým svojou právnickou školou, ktorá pripravovala budúcich adeptov najvyšších administratívnych funkcií impéria. Tu sa okolo roku 515 Roman stal diakonom pri chráme Anastasis, teda Zmŕvychvstania, ktorý bol spojený s právnickou fakultou. Pri vykonávaní svojho kazateľského poslania začal Roman využívať osobitnú formu, ktorá síce existovala v cirkvi aj predtým, ale ktorú práve on priviedol k formálnej dokonalosti a plnej pastoračnej účinnosti. Boli to spievané poetické kázne, tzv. kondakiá. Tieto začal skladať Roman už počas pobytu v Bejrúte, ale plne sa nimi preslávil po svojom príchode do Konštantinopolu, kam sa presťahoval okolo roku 518. Tu sa stal diakonom pri Chráme Panny Márie v Cyrusovom kláštornom a mestskom komplexe, aj keď sám nebol členom mníšskej komunity. K jeho pobytu v tomto chráme sa viaže aj správa jeho prvých životopiscov o mystickom zážitku, ktorý rozhodným spôsobom ovplyvnil jeho ďalší osud. Z najstaršieho Synaxária, teda životopisu sa dozvedáme, že na začiatku svojho účinkovania sa mu počas Vianočnej noci, vo sne zjavila Božia Matka a odovzdala mu popísaný zvitok s príkazom, aby tento prehltol. Keď Roman otvoril ústa, aby splnil tento príkaz, prebudil sa. Ďakujúc Pánovi za tento znak jeho priazne pri nasledujúcej liturgii vystúpil na ambón a bez prípravy, improvizujúc začal spievať Hymnus narodenia. Refrén z tohto 24 veršového hymnu spievame aj my dodnes pri vianočnej liturgii ako kondák 3. hlasu: "Dnes Panna rodí večného Boha. Zem ako dar Neprístupnému ponúka jaskyňu. Anjeli s pastiermi ho oslavujú. Mudrci s hviezdou k nemu putujú, lebo večný Boh z lásky k nám sa narodil ako Dieťa." Z ďalšieho Romanovho života nemáme príliš veľa správ. Vieme, že sa takmer výlučne venoval kazateľskej činnosti, práve formou spievaných kondákov. Životopisný Synaxárion spomína že zložil okolo tisíc hymnov, dodnes sa nám ich zachovalo okolo sto. O konci Romanovho života sa nám nezachovali presnejšie správy. Niektorí autori v tzv. "kajúcej modlitbe" vidia pravdepodobne jednu z posledných Romanových skladieb. V tomto kondáku sa už neobracia na svojich poslucháčov ale rozpráva sa so sebou samým, pred Božou tvárou. "Môj čas sa chýli ku koncu a už je pripravená strašná súdna stolica. Život sa pomíňa a nadchádza súd, vyhrážajúc sa mi mukami ohňa a neuhasiteľných plameňov. Zošli mi , Pane, dážď sĺz a zastav ich prudkosť, ty, ktorý chceš spasiť všetkých ľudí." A celý hymnus ukončuje, akoby výkrikom lásky: "Daj mi schopnosť spievať Ti, a oslavovať Ťa vždy čistým životom. Ráč mi dať schopnosť zladiť slová a skutky, ó Všemohúci. Kiežby som Ti mohol spievať a obsiahnuť od Teba to, o čo Ťa prosím. Dovoľ mi obetovať čistú modlitbu Tebe, jediný Kriste, ktorý chceš spasiť všetkých ľudí."

    Roman zomrel okolo roku 560 a bol pochovaný v Cyrusovej mariánskej svätyni. Už v prvej polovici nasledujúceho storočia vidíme, že sa mu preukazuje kult ako svätcovi. V 7.-8. storočí, boli na jeho počesť zložené stichiry k večierni a kánon s kathismou k utierni. Jeho pamiatku si byzantská cirkev pripomína v pravdepodobný deň jeho smrti, 1. októbra, spolu s mariánskym sviatkom Pokrovu - Ochrany Panny Márie. Tak aj po smrti Romanovo meno ostáva spojené s úctou Panny Márie, ktorej bol verným synom a vďačným pevcom.

    Po tomto priblížení si najzákladnejších údajov o živote sv. Romana povedzme si ešte niečo presnejšie o charakteristikách jeho tvorby. Ako sme už naznačili vyššie, kondák je u sv. Romana oslavno-poučnou skladbou, poetickou homíliou určenou na spev. Samotný názov kondák, pochádza zo slova kontós teda palička. Je to odvodené zo skutočnosti, že zvitky s veršovanými homíliami a spevmi boli navíjané na poličku, z ktorej sa pri speve, či recitácii postupne odvíjali. Takýto zvitok sa začal nazývať kondakion, čo sa neskôr ujalo ako označenie samotnej skladby. Po svojej formálnej stránke sa skladá z kratšej úvodnej strofy, tzv. Proemia a z ďalších dlhších strof, zvaných ikosy (od slova oikoi -izba) Počet týchto ikosov sa pohybuje od 11 do 40, tradičné číslo je však 18. 

    Úvodná strofa, zvaná aj kukulio má osobitný nápev. Jej účelom bolo otvoriť a uviesť tému. Súčasne tento verš opakovane spievali veriaci medzi jednotlivými strofami. Je to práve tento úvodný verš, ktorý sa zachoval dodnes a ktorý označujeme v našej liturgii menom kondák. Už z toho je zrejmé, že z obrovského liturgického bohatstva dnes poznáme a využívame iba zlomky. Zo stovky zachovaných kondákov, z ktorých som prekontroloval iba 63 nedávno publikovaných sa v našom dnešnom liturgickom slávení používa 18 kondákov, predovšetkým vo vianočnom a pôstnom období.

    Posledný verš, či posledné slová každéhoi ikosu sú rovnaké, a sú zhodné s poslednými slovami úvodnej strofy. Takto vlastne vytvárali refrén. Po tom, čo zaznel tento refrén v strofe, ľud začal spievať úvodný verš, keď sa v úvodnom verši došlo k refrénu, opäť pokračoval spev ďalšej strofy. Tento refrén bol aj akýmsi mottom, či heslom, ktoré charakterizovalo každý kondák. 

    Sv. Roman Sladkopevec využíval k ohlasovaniu Evanjelia a k liturgickej oslave najdokonalejšiiu umelecko-básnickú formu svojej doby, a tak zúročil talenty a dary, ktoré mu Pán dal. Jeho príklad je teda aj pre nás výzvou, aby sme k oslave Pána v liturgii, ale aj, ba predovšetkým, v živote, využili to najlepšie, čo máme a čoho sme schopní, pamätajúc, že všetko to je len darom, ktorý nám Boh prepožičal, aby sme ho použili na jeho oslavu a na svoju spásu.

P. Cyril Vasiľ SJ                                     
   

                                                                                                                                                             Zdroj: http://storico.radiovaticana.org

 

26.10.

Svätý a slávny veľkomučeník Demeter

 

 

Svätý veľkomučeník Demeter sa narodil v meste Solún nábožným a šľachetným rodičom. Jeho otec bol vojvodom mesta Solún, tajne veril v nášho Pána Ježiša Krista a slúžil mu. Pretože to bolo za čias veľkého prenasledovania kresťanov nečestnými pohanskými cisármi a mučiteľmi, bál sa hrozného nespravodlivého zákazu a nesmel verejne vyznávať Kristovo presväté meno.

No vo vnútri svojho paláca v tajnej kaplnke ukrýval dva zlatom a drahými kameňmi ozdobené sväté obrazy, jeden obraz nášho vteleného Spasiteľa a druhý presvätej Bohorodičky. Pred týmito obrazmi vždy pálil svetlo a kadidlo a jednohlasne sa modlil so svojou ženou k pravému, na výsostiach žijúcemu Bohu i k jeho Jednorodenému Synovi aj k nepoškvrnenej Matke Božej. Pritom obaja boli milostiví voči úbohým a konali veľké dobrodenia biednym a nešťastným. No hoci druhých utešovali, sami boli veľmi smutní, lebo nemali deti, hoci sa vrúcne modlili k Bohu, aby ich požehnal nasledovníkom v ich dome. Nakoniec si Pán Boh spomenul na ich modlitby a almužny a dal im syna, toho svätého a dôstojného spravodlivého Demetera. Jeho narodenie potešilo celý Solún, , ktorý celý sa veselil so svojím vojvodom, ktorý urobil pre celé mesto, a osobitne pre biednych, veľkú hostinu, ďakujúc Bohu za jeho preveľký dar.

Keď tento ich syn Demeter tak podrástol, že mohol poznať pravdu a chápať náuku, rodičia ho zaviedli do kaplnky a ukázali mu sväté obrazy hovoriac: „Toto je vyobrazenie jediného pravého Boha, ktorý stvoril nebo i zem a nás vykúpil, a toto je zase vyobrazenie presvätej Božej Matky.“ Učili ho svätej viere, povedali mu všetko, čo privádza k poznaniu Pána nášho Ježiša Krista, a všetko, čo jasne ukazuje slabosť poškvrnených pohanských bôžikov a bezduchosť ich modiel. Demeter, podľa náuky svojich rodičov, a ešte viac z Božej milosti, ktorá v ňom začínala účinkovať, poznal pravdu, uveril v pravého Boha, prijal Kristovu náuku a poklonil sa sv. obrazom. Jeho rodičia vtedy tajne pozvali kňaza a niekoľkých známych kresťanov a dali ho v tej skrytej kaplnke pokrstiť. Demeter, keď prijal sv. krst, učil sa Božiemu zákonu , rástol v rokoch i v rozume, čoraz viac postupoval v čnostiach a osvecovala ho Božia milosť. Keď už dospel, jeho rodičia zomreli a nechali v ňom dôstojného nástupcu nielen pre svoj majetok, ale aj pre svoje dobré skutky.

Vtedajší cisár Maximián, keď počul o smrti Solúnskeho vojvodu, pozval k sebe jeho syna Demetera, a keď bližšie spoznal jeho rozum a mužnosť, menoval ho a určil antipatom, to jest svojím námestníkom, a jeho úradu zveril mesto Solún hovoriac: „Chráň svoju otčinu od nepriateľov, očisť od nečestných kresťanov a zahub každého, kto vyznáva Kristovo meno.“ Demeter prijal od cisára túto hodnosť, vrátil sa do Solúna, kde ho tamojší obyvatelia prijali veľmi čestne a radostne. No Demeter začal pred všetkými verejne vyznávať a oslavovať meno nášho Pána Ježiša Krista a všetkých učil svätej viere a týmto spôsobom sa stal pre mesto Solún druhým apoštolom Pavlom, privádzajúc ho k poznaniu pravého Boha a vykoreňujúc pohanské mnohobožstvo. Onedlho sa o tomto všetkom dozvedel cisár Maximián, táto zvesť ho veľmi pobúrila, preto keď sa vrátil z vojny vstúpil do Solúna, aby sa tam o všetkom lepšie presvedčil. Demeter ešte pred príchodom cisára zveril svojmu vernému sluhovi Lupovi celý svoj majetok, ktorý zdedil po svojich rodičoch, aby ho rýchlo rozdal chudobným a núdznym hovoriac: „Rozdaj pozemské bohatstvo, aby sme za to obdržali nebeské.“ A sám sa oddal modlitbám a pôstu, aby sa tak pripravil na mučenícky veniec.

Cisár začal zisťovať, či je to pravda, čo sa mu donieslo o Demeterovi. Keď Demetera pozvali pred cisára, smelo tam vyznal, že je kresťan, pritom ponižoval pohanské mnohobožstvo. Cisár ho vtedy prikázal posadiť do temnice, kde sa Demeter vrúcne modlil k Pánu Bohu majúc na neho nádej. Tu bol navštívený Božím anjelom, ktorý sa mu zjavil s prekrásnym rajským vencom a hovoril: „Pokoj s tebou, Boží sluha, vzmuž sa a posilni sa.“ V Demeterovom srdci sa zapálila Božia láska a vrúcne zatúžil preliať pre neho svoju krv.

Za ten čas, kým bol Demeter zamknutý vo väznici, sa cisár zabával hrami a divadlom. Mal pri sebe slávneho bojovníka a obra menom Lia, ktorý pochádzal z Vandalského národa. Cisár prikázal postaviť veľký most, pod ktorým sa týčilo množstvo ostrých kópií. Na tom moste bojoval obor Lius s chrabrými ľuďmi, ktorí žiaľ mnohí zbytočne pomreli, lebo Lius svojou nezvyčajnou silou všetkých premohol a zhodil z mosta, kde sa nabodli na tie týčiace sa kopije a tak zahynuli. Cisár sa na to pozeral a veľmi sa tešil z Liovej udatnosti. V tom čase žil v Solúne jeden mládenec menom Nestor, vyznavač Kristovej viery. Ten keď videl, že Lius, mnoho ľudí, osobitne kresťanov, nikoho nešetriac zabíja, zapálil sa horlivosťou a zatúžil s ním bojovať. No kým prejavil svoj úmysel, odišiel najprv do temnice k sv. Demeterovi, všetko mu o Liovi rozpovedal, ako mnoho kresťanov zabíja, z ich viery sa vysmieva a vyjavil mu, že s ním chce bojovať, a že najprv prišiel prosiť o požehnanie a modlitbu, aby mohol zvíťaziť nad tým nemilosrdným vrahom. Sv. Demeter položil na jeho čelo znak sv. kríža a povedal mu: „Nad Liom vyhráš, no zomrieš aj ty, lebo budeš mučený za Krista.“ Nestor odišiel na most a nahlas zvolal: „Demeterov Bože, pomôž mi!“, schytil Lia a zhodil ho dolu na týčiace sa ostré kopije, kde zahynul. Cisár sa veľmi zarmútil nad smrťou svojho obra Lia a hneď prikázal Nestorovi mečom sťať hlavu. Keď sa dozvedel, že Nestor dostal ne ten boj s Liom požehnanie od Demetera, prikázal ho prebodnúť kopijami, aby, hovoril, zomrel rovnakou smrťou ten, kto takú smrť pripravil nášmu obľúbenému Liovi. Keď začal svitať 26. deň októbra roku 296 vošli vojaci do temnice, sv. Demetera našli, ako sa modlí a prebodli ho kopijami. V noci prišli verní kresťania a jeho telo pohodené na zemi zobrali a so cťou pochovali.

Spomínaný Demeterov sluha Lup zobral v krvi zmáčaný odev a prsteň svojho pána, ktorý tiež omočil v krvi, a tým odevom a prsteňom robil mnohé zázraky, osobitne liečil rôzne neduhy. Keď sa o tom dozvedel cisár Maximián, prikázal zajať blaženého Lupa a sťať mu hlavu. A tak dobrý sluha odišiel k Pánovi za svojím pánom sv. Demeterom, aby tam, kde je pán, bol i jeho sluha.

Keď po dlhom čase prenasledovania kresťanov utíchli, na hrobe sv. Demetera postavili malý chrám. Zvesť o tom sa rozniesla na všetky strany a prišiel tu veľký a slávny knieža Leontín, ktorý už mnoho rokov trpel ťažkou, a ako sa zdalo aj nevyliečiteľnou chorobou, a bol pripútaný na lôžko. Vniesli ho do chrámu a položili ho na miesto, kde v zemi ležali pozostatky. Hneď získal zdravie a vlastnou silou sa postavil, ďakoval Pánu Bohu a oslavoval jeho služobníka sv. Demetera. Na znak vďačnosti si zaumienil postaviť na česť sv. Demetera veľkú a prekrásnu cerkev, a keď rozvalili ten malý chrám a začali kopať základy, našli telo sv. Demetera celé a neporušené, z ktorého tieklo myro a celé miesto sa naplnilo veľmi príjemnou vôňou. Zišiel sa celý národ a so cťou zobrali pozostatky svätého zo zeme a nespočetné množstvo chorých sa vyliečilo pomazaním vytekajúceho myra. Z tejto príčiny sa sv. Demeter nazýva „myrotočec“. Keď Leontín ukončil začaté dielo, postavil veľkolepý chrám v meno sv. Demetera a uložil v ňom čestné pozostatky v rakve okovanej striebrom a zlatom a ozdobenej drahokamami. Potom kúpil dediny a vinohrady a dal ich tej cerkvi na živobytie v nej slúžiacich, a potom sa šťastne vrátil do svojej otčiny.

Pobožný cisár Justinián postavil veľkolepú a prekrásnu cerkev „Sofie alebo Božej Múdrosti“ v Carihrade a do Solúna poslal cnostných ľudí, aby odtiaľ priniesli nejakú časť pozostatkov sv. Demetera na ozdobu a posvätenie novej cerkvi. Keď sa v Solúne priblížili k rakve svätého, aby vyplnili cisárov príkaz, náhle z rakvy uderil oheň, z uprostred ktorého sa ozval prísny hlas: „Stojte a nepribližujte sa!“ Všetci prítomní z prestrašenia popadali a zobrali iba trocha prachu zo zeme, vrátili sa k cisárovi a rozpovedali mu všetko, čo videli. Z prachu od hrobu svätého polovicu dali cisárovi a polovicu uložili v diakoniku (sakristii ) cerkvi.

Jedného času potom pohania prepadli mesto Solún a mnoho jeho obyvateľov zobrali do otroctva. Medzi nimi boli dve krásne panny, ktoré odvliekli do svojho kraja a darovali svojmu kniežaťu. Tie panny vedeli pekne na plátne vyšívať rôzne kvety, stromy, vtáky, zvieratá a ľudské tváre. Keď to zistil knieža, v rukách ktorého sa nachádzali, povedal im: „Počúvam, že vo vašom meste je veľký boh, ktorý sa volá Demeter a robí veľké zázraky. Vyšite mi na plátne jeho obraz, nech sa mu aj ja pokloním.“ Panny na to odpovedali: „Demeter nie je Boh, ale verný Boží sluha a zástanca kresťanov. A čo nám prikazuješ, to urobiť nesmieme, pretože vieme, že sa mu nechceš pokloniť, ale rúhať sa mu.“ Knieža hovoril: „V mojich rukách a je váš život i vaša smrť. Vyberte si, čo chcete. Alebo urobíte, čo vám prikazujem a budete živé, alebo to neurobte a hneď zomriete.“ Panny sa zľakli smrti a začali na plátne vyšívať obraz sv. Demetera. Keď sa priblížil deň jeho svätej pamiatky, obraz bol už hotový. V noci pred dňom jeho pamiatky obe panny smutne sedeli, svoje hlavy sklonili nad obraz, začali plakať a hovorili: „Nehnevaj sa na nás, Kristov mučeník, lebo vieme, že nečestné knieža sa chce rúhať tvojmu svätému obrazu. Ty vieš, že sme nechceli zobraziť tvoju svätú tvár, iba nedobrovoľne sme to urobili, lebo sme sa báli horkej smrti. Preto sa na nás nehnevaj a odpusť nám náš hriech.“ Plačúc nad obrazom usnuli a odtiaľ, ako kedysi anjel Habakuka, tak sv. Demeter zobral obe tieto panny so svojím obrazom, zaniesol ich ešte tej noci do Solúna na svoj sviatok a postavil ich v cerkvi pri svojom hrobe.

Stalo sa to v čase slúženia vsenočného (vsenočné bdenie – slávnostná liturgia hodín, ktorá sa slávi v predvečer veľkých sviatkov byzantskom obrade ). Keď to videli ľudia prítomní v cerkvi, veľmi sa divili a tie panny zvolali: „Sláva Bohu, kde sa nachádzame?“ Mysleli si, že sa im to sníva. Keď sa presvedčili, že sú skutočne v Solúne a vidia hrob sv. Demetera i množstvo ľudí, ktorí sa v cerkvi zišli na vsenočnom, nahla ďakovali svojmu ochrancovi, sv. Demeterovi, a vyrozprávali všetko, čo pre nich vykonal. Solúnčania, keď si vypočuli panny, veľmi sa potešili z takého preslávneho zázraku a tým radostnejšie slávili deň sv. Demetera. Jeho obraz, ktorý vyšili panny, zavesili nad oltár. Skrze neho sa diali mnohé zázraky na slávu Boha v Trojici svätej jediného, ktorému česť i vďaka aj poklona nech je od všetkých na veky. Amen.

 

Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 379-385, preložil o. Jozef Matejovský. (zdroj: furca.sk)

 
 

 

 

12.11.

Svätý hieromučeník Jozafát, polócky arcibiskup

 O živote a zvlášť o smrti Jozafáta Kunceviča (1580 – 1623) jestvuje dosť obšírna literatúra. Pre väčšinu Ukrajincov, Bielorusov a Rusínov sa stal symbolom zjednotenia ich cirkvi s rímskym Prestolom. Každý, kto píše o Únii, nehľadiac na to či sa k nej stavia priaznivo alebo nepriateľsky, nemôže opomenúť jeho osobu. Stanúc sa takýmto symbolom, stal sa tiež osobnosťou veľkých polemík. Katolíci zvlášť uniáti ho uctievajú ako mučeníka jednoty Cirkvi. Pravoslávni ho opisujú ako fanatického prenasledovateľa, stelesnenie všetkého zla, ktoré je spojené s Brestskou úniou prijatou v roku 1596. Či už jedni alebo druhí opisujú ho zo svojho uhla pohľadu, zhodujú sa však v jednom: Jozafát je stelesnením Únie.

  Pokúsme sa bez predsudkov i prikrášľovania vniknúť do jeho duchovného sveta na základe prameňov, ktoré sa nám zachovali.

  Prvá známa udalosť spojená s duchovným životom sv. Jozafáta sa viaže k jeho detstvu. On sám o tom rozprával svojmu duchovnému, baziliánovi Genádiovi Chmeľnickému. Keď bol Ivas (krstné meno Jozafáta) ešte malým chlapcom, prišiel raz s mamou do cerkvi sv. Paraskevy vo Volodimire Volinskom, kde bol pokrstený. Uvidiac ikonu Ukrižovaného opýtal sa mamy, čo táto ikona označuje. Mama mu vysvetlila, že je to obraz nášho Pána, Bohočloveka, Ježiša Krista, ktorý pre našu spásu zostúpil na zem, prijal ľudské telo a zomrel za nás na kríži. Ako sám hovorí:  „V tej chvíli som pocítil, ako akási ohnivá iskra prenikla moje vnútro, následkom čoho sa všetky chrámové bohoslužby stali pre mňa potešením. Začal som ich poznávať a za takmer tridsať rokov môjho života si nepamätám, že by som bol vynechal bohoslužby.“  Táto udalosť z jeho života je dôležitá, lebo mala hlboký vplyv na ďalší duchovný rozvoj Jozafáta. Charakteristická pre jeho život je láska k obradu a bohoslužbám. Jozafát i ako aj iní jeho súčasníci, nemali možnosť systematicky študovať teológiu. Tento nedostatok v jeho živote nahradili chrámové bohoslužby, ktoré sa stali základom pre jeho teologické vedomosti a formovali jeho duchovný život. Bol očarený krásou Božieho domu a nádheru svätej liturgie si cenil nadovšetko. Avšak po príchode do Viľna nepripojil sa k nejakému pravoslávnemu spoločenstvu, kde sa bohoslužby konali v plnej kráse, ale začal navštevovať úbohú, v tom čase jedinú zjednotenú cerkev, do ktorej chodilo zopár ľudí. Už tu začínalo byť jasným to, že Jozafátovi ide o viac, než len o nádherný spev a krásne obrady. Jozafát pochopil to, o čo sa Ježiš modlil pri tajomnej večeri:  „Aby všetci boli jedno“,  je Božia vec. Je veľkým hriechom trhať mystické Kristovo Telo na malé kúsky. Nemožno z Evanjelia vymazať Ježišove slová o Petrových kľúčoch. Je len jedna hlava – sám Kristus, a na zemi viditeľný zástupca, rímsky biskup.

  Zo svedectiev na beatifikačnom procese je známe, že keď Jozafát bránil a ohlasoval Úniu, všetky svoje argumenty bral zo „starých slovanských kníh“ a z „ruských letopisov“, z ktorých bolo možné pochopiť, že Rus od samého krstu patrila do všeobecnej Cirkvi. Keby bol Jozafát používal argumenty vyňaté z nejakých polemických traktátov, bol by tým iba odstrašil národ. Ľudia by sa neuspokojili s tým, že ich Jozafát presviedča myšlienkami kohosi cudzieho. Tento ľud  „staroj russkoj viry“  si bedlivo stráži každú tradíciu, každý zvyk, svoju kultúru a nedá si ich vziať za nič na svete. Ale keď im začal hovoriť o udalostiach prevzatých z vlastnej histórie, keď im citoval knihy, ktoré aj oni poznali veľmi dobre a na základe toho im dokazoval, že Únia patrí k tradícii ich vlastnej cirkvi, to sa už ľady začali lámať a ľudia sa k Jozafátovi a Únii začali stavať pozitívne.

  No najviac priťahoval ľudí samotný život Svätého, lebo najviac zodpovedal požiadavkám východnej duchovnosti. Zachoval sa rukopis a zborník, ktorý obsahuje diela svätých Otcov, ktoré pojednávajú o mníšskom živote. Prvá časť rukopisu – to sú diela Otcov, ktoré si Jozafát sám ručne prepísal. V druhej časti zbierky sú jeho vlastné úvahy a myšlienky o mníšstve. Tretia časť je písaná už inou rukou. Jozafátov rukopis obsahuje texty Simeona Nového Bohoslova a tiež Ústav Svätého Otca nášho Níla. Nie je to nik iný ako Níl Sorský, veľký reformátor mníšskeho života v Rusku, predstaviteľ hesychazmu. (Hesychia je neprítomnosť akéhokoľvek znepokojenia podľa príkazu Pána, ktorý vyčítal Marte jej ustarostenosť a nepokoj. On povedal apoštolom: „Nestarajte sa o zajtrajšok, čo budete jesť, alebo čím sa zaodejete.“ Mních teda odmietol každú svetskú myšlienku, aby našiel nevyhnutnú jednotu: Svätého Ducha.) Svedkovia Jozafátovho života potvrdzujú jeho veľkú túžbu po samote, kde by neustále praktizoval ustavičnú modlitbu srdca slovami:  „Hospodi, Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja“ , ku ktorým Jozafát podľa rady z Ústavu Níla dodával slovo  „hrišnaho“ .  Zaujímavou je jedna udalosť z čias Jozafátovho pobytu vo Viľne. V tom čase prišiel z Ruska do Viľna mních Varsanufij jurodivý, jeden z tých, ktorí doslovne chápali slová apoštola Pavla: „Stali sme sa bláznami pre Krista.“ Títo ľudia svedčili o Kristovi spôsobom úplne uvoľneným od spoločensky prijatých noriem, čím vyvolávali v ľuďoch šok a údiv. Varsanufij urobil na Jozafáta veľký dojem a to až natoľko, že nejaký čas Jozafát uvažoval o tom, či si tento človek putujúci po zemi nevybral azda  „lepší podiel.“   Tieto fakty nám umožňujú lepšie osvetliť zmýšľanie a duchovný svet Jozafáta. Veď ak by bolo pravdou to, že bol „fanatickým nepriateľom pravoslávia“, vari by si vzal za učiteľa pravoslávneho ruského mnícha? Či by ho azda udivoval hesychazmus, ideál svätosti tak typický pre Rusko?

  Mučenícka smrť zastihla Jozafáta v čase, keď pred s Rímom zjednotenou Kijevskou Cirkvou stála neistá budúcnosť. Jozafát sa dozvedel správy, že poľskí biskupi prebývajúci v Ríme náhovárajú pápeža, že je čas s Úniou skoncovať, lebo ani nie je jasné, kto to vlastne sú katolíci východného obradu, východných cirkevných pravidiel a kalendára. Nech uniáti prejdú na latinský obrad a kto nechce, nech sa vráti naspäť k pravoslávnym. Ale nech je pokoj. Pápež takéto rady nepočúval, no také správy sa šírili. Jozafátova smrť vo Vitebsku 12.11.1623 však tieto myšlienky a úmysly úplne zmenila. Jeho smrťou akoby začal klíčiť nový život. Akoby veľké slnko začalo rozháňať temravy pochybností. Od toho dňa sa nikto neodvážil hovoriť o prevádzaní uniátov na latinský obrad, nedovoľovala to veľkosť osobnosti, ktorá položila svoj život za východný katolicizmus.

Autor: Mgr. Marek Durlák

zdroj: www.zoe.sk

 

 

 

 

 

 

13.11.

Náš otec svätý Ján Zlatoústy, koštantínopolský arcibiskup

„Svetlo sveta, učiteľ vesmíru, stĺp a sila Cirkvi, ohlasovateľ pokánia“

 

Sv. Ján Zlatoústy sa narodil v roku 340 v meste Antiochia bohatým a významným rodičom. Jeho otec, ktorý sa volal Sekundus, mal vysokú hodnosť v rímskom vojsku. Jeho matka Anthusa ovdovela už v druhom roku svojho manželstva. Preto námahy pri výchove Jána a jeho staršej sestry musela znášať samotná. Dbala, aby jeho duch už od prirodzenosti ozdobený vynikajúcimi darmi, dostal zodpovedajúcu výchovu od najslávnejších učiteľov v Antiochii, a potom v Aténach. V rečníctve bol jeho učiteľom slávny rečník Libanius a kvôli osobitnej zručnosti v tomto remesle sa Ján po svojom návrate z Atén do Antiochie zasvätil povolaniu advokáta. Ako rečník sa o vedení všetkého prejavil ako veľmi zručný. Ako taký osobitne dbal o to, aby chudobné vdovy a siroty zastupoval bezplatne. Na tejto klzkej ceste sa neraz nachádzal v nebezpečenstve, že padne do pút svetských zábav, pretože rád navštevoval predstavenia „kde vtedy ešte viac ako teraz sa vysmievali zo všetkého svätého“.

Ján sa pri vedení mnohých prípadov, ktoré mu boli zverené, presvedčil o nespravodlivosti sveta. Preto ho jeho povolanie omrzelo a Pán Boh, ktorý službu urobenú vdovám a sirotám nikdy nenechá bez odmeny, osvietil prameňom svojej lásky noc, ktorá ho mala obklopovať zo všetkých strán. Ján uzrel blízku priepasť, nad ktorou už stál, vrátil sa a zriekol sa sveta. Prezliekol sa do jednoduchého odevu pustovníka a odišiel do samoty, kde sa zaoberal nápravou svojho srdca a čítaním Svätého písma. Meletius, biskup jeho rodného mesta, sa dozvedel o tak príkladnom živote mladého Božieho služobníka a presvedčený, že z Jána bude mať raz cirkev veľký úžitok, zobral ho k sebe, poučil ho o duchovnom živote a ustanovil ho za čteca (Čtec – prvý rád, stupeň, duchovenstva, nižšie svätenie vo východnej cirkvi.) pri svojej cerkvi. Ján prežil v tomto ráde tri roky. V tom čase sa zišli biskupi tej oblasti, aby tak Jána, ako aj jeho priateľa Bazila, ktorých zásluhy boli už od dávna známe, urobili biskupmi. Ján, keď sa dozvedel o úmysle biskupov, tajne odišiel z mesta a skrýval sa tak dlho, až všetky uprázdnené prestoly boli obsadené biskupmi. Jeho priateľ Bazil sa vtedy stal biskupom v meste Rafanea neďaleko Antiochie.

Onedlho potom zomrela Jánova matka. Keď ju so cťou pochoval, rozdal celý svoj majetok chudobným, otrokom a otrokyniam, daroval slobodu a sám, zanechajúc aj svojich príbuzných, aj svojich priateľov, odišiel do monastiera v horách pri Antiochii a stal sa tu mníchom. Vo dne v noci tu slúžil Bohu modlitbou, pôstom a námahami i mnohými úsiliami. Tu napísal svoje vynikajúce knihy o kňazstve, o pokore srdca, aj „list k odpadlému mníchovi Teodorovi“, naplnené mnohým užitočným, pretože mal od Boha dar učiť a milosť Sv. Ducha, účinkujúcu v apoštoloch. Tak blažený Ján, nelenivý ohľadom svojej spásy i spásy iných, sa namáhal slovom i skutkom. Sám konajúci aj iných povzbudzoval a lenivých poháňal, aby sa ponáhľali k nebu, a to umŕtvujúc svoje telo a podriaďujúc ho duši. Zbožne žijúc vtedy v monastieri konal tiež mnohé divy. Jeden bohatý človek v Antiochii ochorel tak silno na hlavu, že od preveľkej bolesti mu vyskočilo pravé oko a viselo mu až na tvár. Chodil po mnohých lekároch, utratil veľa majetku, ale vyzdravieť nemohol. Keď počul o sv. Jánovi, prišiel k nemu do monastiera a padol mu k nohám, bozkávajúc a prosiac o vyliečenie. Svätý mu povedal: „Takéto bolesti prichádzajú na ľudí pre ich hriechy a za malú vieru v Krista. Preto ak celou dušou veríš, že ťa Kristus môže uzdraviť a zanecháš svoje staré hriechy, tak uvidíš Božiu slávu.“ Chorý odpovedal: „Verím, otče, a urobím všetko, čo mi len prikážeš.“ Keď to povedal, chytil sa za odev sv. Jána a položil ho na svoju hlavu i na choré oko a hneď prestala bolesť a oko sa vrátilo na svoje miesto, ako bolo predtým, a vyzdravel, akoby nikdy nebol chorý, a odišiel domov oslavujúc Boha. – V tom čase sa v tých krajoch objavil veľmi veľký a divoký lev, ktorý mnohým robil škodu, žral dobytok i ľudí. Ľudia sa so zbraňami a nábojmi zišli, aby ho zabili, no kvôli jeho nezvyčajnej divokosti mu nič nemohli urobiť, lebo zviera so silou na nich útočilo a mnohých kaličilo a zabíjalo. Nakoniec to ľudia oznámili Jánovi a prosili ho, aby im pomohol svojimi modlitbami. Sv. Ján dal drevený kríž, aby ho vztýčili na tom mieste, odkiaľ to zviera vychádza. Ľudia zobrali z Jánových rúk kríž a upevnili ho, ako im bolo prikázané, a vrátili sa do svojich domovov. Keď ľudia po niekoľkých dňoch videli, že lev sa neukazuje, odišli ku krížu a tam pri kríži našli ležiaceho mŕtveho leva. Zaradovali sa, že sú už oslobodení od tejto biedy, pretože sila kríža a modlitba sv. Jána zabili zviera.

Ján prežil v tom monastieri štyri roky a túžiac po pokojnejšom živote a väčších skutkoch vyšiel z monastiera a odišiel do divokej púšte, kde našiel jaskyňu, ubytoval sa v nej a v Bohu tu osamote prežil dva roky. Prievan v jaskyni mu zapríčinil nebezpečnú chorobu, ktorá ho nútila opustiť jaskyňu a vrátiť sa do Antiochie. No toto sa stalo z Božej prozreteľnosti. Boh nechcel, aby taká svieca sa skrývala v púšti a v jaskyni, ale aby všetkým svietila na cirkevnom svietniku, a aby prinášala duchovný úžitok nielen sebe, ale aj iným. V Antiochii ho s radosťou prijal patriarcha Meletius a v roku 381 ho vysvätil na diakona. Ján v tomto ráde prežil päť rokov, ozdobujúc Božiu cirkev vzorom svojho čestného a nábožného života a svojimi spasiteľnými spismi. Teraz patriarcha Meletius zakončil svoj život a jeho miesto zaujal Flavián, ktorý sv. Jána vysvätil za presbytera a ustanovil ho, aby na jeho mieste – pretože vtedy kázali zvyčajne iba samotní biskupi – poučoval ľudí v cerkvi. Ján to robil bez nároku na svoju slávu a s veľkým požehnaním pre poslucháčov. Keď učil v cerkvi, kázal spamäti, čomu sa všetci ľudia mesta Antiochia veľmi divili a oslavovali Svätého, pretože pred ním na tomto mieste nevideli nikoho, kto by bez knihy alebo listu ohlasoval Božie slovo, bol u nich prvým takým ohlasovateľom. Pritom z jeho úst plynuli také sladké slová, že ich každý rád počúval. No pretože sa všetci nemohli pomestiť do cerkvi, tak rýchlopisci písali v cerkvi vypočutú Jánovu náuku a dávali ju iným, ktorí ju opäť pre seba prepisovali. Jánove kázne boli potom čítané na obedoch a hostinách, na uliciach a tržniciach. Mnohí sa ich učili, tak ako žaltár, naspamäť. Bol to tak pekne a silno hovoriaci ohlasovateľ a pre všetkých tak milovaný učiteľ, že v meste určite nebol nikto, kto by si neprial počuť Jána. Len čo sa ľudia dozvedeli, že Ján má kázať, ešte hodiny pred termínom s radosťou bežali do cerkvi. Úradníci zanechávali svoje úrady, kupci zanechávali svoje obchody, robotníci zanechávali svoje ručné diela len kvôli tomu, aby počuli Jánovu náuku. Pre toto krasorečníctvo mu ľudia dávali rôzne pochvalné prívlastky. Jedni ho nazývali Božími a Kristovými ústami, iní ho volali Sladkohovoriacim a iní prameňom medu. No ani jedno z týchto mien nebolo tak výstižné ako „Zlatoústy“ alebo „Chryzostom“, ktoré sa až podnes udržalo tak v cirkvi, ako aj medzi ľuďmi. Výrečnosť a rečníctvo Jána sa prejavovali ešte silnejšie ak nezvyčajné udalosti a skutočnosti mu dodávali veľkú vážnosť. Tak v roku 387 obyvatelia Antiochie ľahkovážne porozbíjali sochy cisára Teodózia a všetci za to očakávali hnev a trest vládcu. Vtedy Ján vystúpil silou svojej reči, aby v obyvateľoch, ktorí boli hlboko pohnutý touto situáciou, položil nový prameň úcty. To bol začiatok jeho tak slávnych homílií „o sochách“. Patriarcha Flavián sám odišiel do Konštantínopola, aby vyprosil pre previnilcov u cisára odpustenie a sv. Jánovi zveril, aby počas jeho neprítomnosti učil ľudí. Po návrate Flaviána, ktorému sa podarilo cisára odprosiť za previnilcov, Ján pokračoval vo svojej apoštolskej práci s tou samou horlivosťou a úspechom. Bol útechou a ozdobou Antiochie, celého východu, sláva jeho mena prešla až za hranice ríše. No Boh mu teraz určil inú arénu pre jeho námahy.

Smrťou Nektária bol uprázdnený patriarší trón v Carihrade a všetci súdili, že Ján Zlatoústy bude zo všetkých najvhodnejší zaujať toto miesto. Cisár Arkádius napísal Flaviánovi, aby prepustil Jána a poslal ho do Konštantínopola za patriarchu. No keď sa o tom dozvedel antiochijský ľud, zišiel sa v cerkvi a nedal si zobrať Jána, svojho milovaného učiteľa. Ostatne aj sám Ján nechcel ísť do Carihradu, pretože bol človekom skromným, považoval sa za nehodného pre takú veľkú hodnosť. Keď sa o tom dopočul cisár, zadivil sa a tým viac chcel vidieť Jána a mať ho na patriaršom tróne. Preto cisár prikázal svojmu pobočníkovi, šľachticovi Astériovi, odísť do Antiochie a Jána odtiaľ ľsťou priviesť do Carihradu. Astérius prišiel k Jánovi a tvrdil, že v jeho spoločnosti by chcel navštíviť hroby mučeníkov a Ján, netušiac nič zlého, v dobrej viere sadol na voz. Ale voz hneď ako vyšiel za mesto, sa pustil priamo do Konštantínopola a Ján všetko musel nechať na Božiu vôľu. Keď sa už priblížili k Carihradu, vyšiel mu v ústrety celý národ s množstvom šľachticov a veľmožov a s poctami bol prijatý u cisára, snemom a všetkými obyvateľmi. Všetci sa radovali z takého svetla cirkvi, iba jeden, Teofil, Alexandrijský patriarcha, chcel Jánovo povýšenie spochybniť, pretože mu závidel jeho slávu. Ale jeho zlo bolo odhalené a on sám musel dokonca Jána vysvätiť na patriarchu. Na patriarší prestol bol Ján uvedený 16.2.396. Pri jeho uvedení bol cisár s celým svojím dvorom, všetky kniežatá a šľachtici, lebo všetci chceli prijať požehnanie od novoustanoveného patriarchu, sv. Jána. Ten sa pomodlil za cisára a všetkých ľudí, a keď všetkých požehnal, otvoril svoje Boha ohlasujúce ústa a začal ohlasovať Božie slovo. V cerkvi bol vtedy jeden človek posadnutý zlým duchom, ktorým počas Jánovej náuky nečistý duch zatriasol, vrhol na zem a začal kričať neprirodzeným hlasom, že všetkých prítomných v cerkvi naplnil veľký strach. Blažený Ján ho kázal priviesť pred seba, urobil na ňom znak sv. kríža a vyhnal nečistého ducha a človek vyzdravel. Keď to videl cisár i celý národ, ešte viac sa potešili a oslavovali Boha, že im dal také veľké svetlo a lekára duší a tiel.

Keď sv. Ján zobral správu cirkvi do svojich rúk, začal starostlivo pásť Kristovo duchovné stádo, vykoreňoval vo všetkých stavoch a skutočnostiach zlé obyčaje, nečistotu, závisť, klamstvo a všetkých napomínal k pokániu. O spásu ľudských duší sa tento sv. muž nestaral iba v hlavnom meste, no aj do iných miest a okolia posielal učených a bohabojných kňazov, aby ohlasovali Božie slovo, upevňovali pravovernosť, ničili nečestnosť a herézy a poblúdených privádzali na cestu spásy. Pamätal tiež na chudobných a chorých, kŕmil hladných, odieval nahých a pamätal na vdovy a siroty. Postaral sa aj o to, aby bola postavená nemocnica pre prichýlenie chorých a cudzincov, ktorí nemali kde skloniť hlavu, dal im tam všetko pohodlie a lekárov. Dohľad nad tým zveril dvom zbožným kňazom. Sám sa zaoberal riadením cirkvi, dobrých miloval a posilňoval, zlých napomínal a karhal, za čo ho dobrí úprimne milovali a zlí nenávideli. A hoci bol takej veľkej hodnosti, predsa nezanechával svoje prvotné mníšske úsilia, ale čas, ktorý mu zvyšoval pri cirkevných povinnostiach, viedol zamknutý v kélii na modlitbe, pri čítaní a písaní zbožných kníh. Pôst sa stal jeho prirodzenosťou, na obed a hostinu napriek všelijakým neliehavým pozvaniam nešiel do nikoho, ale sám, u seba, jedol jačmenný chlieb a pil iba vodu. Spal úplne málo, a to postojačky. Musel byť veľmi unavený, aby si zdriemol posediačky. Celým svojím umom a snažil pochopiť Sv. písmo. Najviac miloval listy sv. apoštola Pavla a iba jeho ikonu mal v kélii. Každý deň slávil Službu Božiu, a to s takou zbožnosťou, že všetkých prítomných napĺňala Božou bázňou a svätou úctou a na neho zlievala nadpozemské radosti a nebeské zjavenia. Dovtedy sa slávila iba služba Božia sv. Bazila Veľkého, no pretože sa táto zdala byť kresťanom dlhá, Ján Zlatoústy ju skrátil a dal jej podobu, akú má doteraz. Táto Zlatoústym skrátená služba Božia sa teraz slávi počas celého roka a Služba Božia Bazilova iba 10 krát v roku.

Na cisárskom dvore bol jeden vysokopostavený dôstojník menom Eutropios. Ten poradil cisárovi Arkádiovi ustanoviť zákon, aby sa nikto pred trestom smrti nemohol, ako doposiaľ, ukrývať v cerkvi, a hoci by sa tam ktosi aj skryl, tak by ho odtiaľ vyviedli násilím a bol by potrestaný smrťou. Cisár ho počúvol a vyhlásil taký zákon. Po nejakom čase sám Eutropios upadol do nemilosti u cisára a za akýsi priestupok bol odsúdený na smrť. Teraz, pretože sa chcel zachrániť pred smrťou, on sám utiekol do cerkvi a objal oltár, aby svetská vrchnosť nad ním nemala moc. Patriarcha Ján bol v tom čase v cerkvi, a keď videl, čo sa deje, nedovolil vojakom Eutropia zobrať z cerkvi, obmäkčoval rozhnevaného cisára a prehováral k ľuďom, ktorí sa chceli na Eutropiovi pomstiť a naplnili cerkev. Na príklade Eutropia, ktorí predtým vo svojej pýche nechcel dať nešťastníkom útočište v cerkvi, a teraz sa pred ich očami oboma rukami drží oltára, Ján ukázal prítomným, aká nestála je veľkosť tohto sveta a všetkých chcel pohnúť k ľútosti nad nešťastníkom. I vtedy, pri Eutropiovom páde, sa sila Jánovho slova ukázala v najplnejšom lesku a Eutropiovi bolo odpustené.

Za čias, keď bol Ján Zlatoústy patriarchom, bolo v Carihrade ešte množstvo Ariánov, ktorí bez prekážok vyznávali svoje náboženstvo. Sv. Ján rozmýšľal, ako by očistil mesto od tejto herézy. Nakoniec k tomu našiel príležitosť. Riekol cisárovi: „Zbožný cisár, ak by niekto vložil medzi drahocenné kamene tvojej cisárskej koruny kameň obyčajný, nečistý a tmavý, či by nezneuctil celú tvoju korunu? „ Cisár odpovedal: „Tak je, pravdaže!“ Vtedy patriarcha pokračoval: „Tak je zneuctené aj toto mesto, ktoré je pravoverné, ale žijú v ňom aj neveriaci ariáni a ako by si sa ty, cisár, hneval kvôli zneucteniu tvojej koruny, tak sa všemohúci Boh hnevá kvôli tomuto mestu, poškvrnenému ariánskou herézou. Preto si, cisár, povinný týchto heretikov alebo priviesť k zjednoteniu, alebo ich z mesta vyhnať.“ Cisár hneď prikázal všetkým starším z ariánov sa dostaviť pred neho, aby tu pred patriarchom zložili vyznanie svojej viery, a keď z ich úst počul slová plné klamstiev a urážok Pána nášho Ježiša Krista, kázal ich z mesta vyhnať.

V Carihrade vtedy žil jeden vojvoda menom Gainas, vierou tiež arián, ktorý za svoje zásluhy pre ríšu bol u cisára veľmi obľúbený. Ten naliehavo prosil cisára, aby z ohľadu na neho prikázal dať nejakú cerkev v meste ariánom. Cisár nevedel, čo mu na to odpovedať. Bál sa ho uraziť, pretože bol hnevlivým človekom a mohol začať proti nemu vzburu. Preto sa radil so svätým Jánom a ten povedal cisárovi: „Keď ťa ešte niekedy bude Gainas prosiť o cerkev, pozvi ma k sebe a ja mu budem odpovedať namiesto teba.“ Hneď na druhý deň, keď patriarcha bol u cisára, prišiel Gainas a opäť prosil o cerkev pre ariánov, a prosil akoby o odmenu za jeho zásluhy v boji a zásluhy v miery. Vtedy mu namiesto cisára odpovedal sv. Ján: „Gainas, ak potrebuješ cerkev, tak choď do ktorej len chceš a pomodli sa, lebo všetky cerkvi v meste sú pre každého otvorené, čiže aj pre teba.“ Gainas odpovedal: „No ja som iného vierovyznania, preto so svojimi spoluveriacimi chcem mať v meste osobitný chrám a oň prosím cisára a prosím, lebo mnohé námahy som znášal pre tento kraj, za cisára som prelieval krv a vystavoval som aj svoj život.“ Sv. Ján mu na to hovoril: „Za svoje námahy si dostal odmenu a máš u cisára i česť, i slávu aj bohatstvo a hodnosť. Spomeň si len, čím si bol predtým, a čím si teraz. Ako si bol kedysi chudobný a neznámi a ako si sa teraz obohatil a preslávil. V akom stave si žil kedysi tam za Dunajom, a v akom žiješ teraz. Kedysi si bol jeden z úbohých dedinčanov, odetý v jednoduchom odeve, nemal si čo jesť, iba, a to sotva chlieb s vodou. A teraz si nad iných ctený a slávnejší vojvoda, ktorý má na sebe drahocenný odev, máš zlato a striebro i nespočitateľný majetok. A to všetko máš od cisára. Takú odmenu si dostal za svoje námahy. Buď vďačný a verne slúž gréckemu cisárstvu a nežiadaj Božskú odmenu za svetské služby.“ Týmito slovami sv. Jána zahanbený Gainas zmĺkol a o cerkev už viac nežiadal. Cisár, diviac sa premúdrosti Zlatoústeho, bol vďačný za pomoc. No o rok vojvoda Gainas odstúpil od cisára a zhromaždil si veľké vojsko. Pustil sa s ním do Konštantínopola, aby tam bojoval proti cisárovi. Cisár, ktorý nemal vojsko, ktoré by proti nemu postavil, bol vo veľkých ťažkostiach. Nakoniec prosil blaženého Jána, aby mu vyšiel v ústrety a aby ho uzmieril dobrými slovami. Patriarcha Ján, hoci vedel, že rozhneval Gainasa, keď mu nedovolili mať v meste ariánsku cerkev, bol pripravený aj svoju dušu položiť za ovce a odišiel do rúk pyšného vojvodu. No Boh pomohol svojmu sluhovi, pretože svojimi premilými slovami Ján upokojil rozjareného vojvodu, zmieril ho s cisárom a šťastne sa vrátil do mesta.

Sv. Ján neprestával aj naďalej učiť ľudí, a keď videl, ako bohatí a zámožní krivdia a utláčajú chudobných, často, a to naliehavo, kázal o sebectve, chamtivosti i o hrabaní. Kvôli tomu sa veľmoži na neho hnevali. Osobitne sa zlostila a hnevala cisárovná Eudoxia, ktorá, pretože bola veľmi chamtivá, si myslela, že sv. Ján vo svojich cirkevných náukách hovorí o nej. V Konštantínopole vtedy žil jeden muž menom Teodorik vysokého postavenia, ktorý mal veľa bohatstva. Cisárovná, pretože mu závidela a želala si zobrať jeho majetok pre seba, ho pozvala a začala mu vysvetľovať, že cisársky dvor je vo veľkej núdzi, aby mu požičal časť svojho majetku, čím si u nej, aj u cisára zaslúži veľkú milosť. Teodorik, ktorý pochopil úmysly cisárovnej, že nechce pomôcť cisárskemu dvoru, ale svoje srdce naplnené chamtivosťou chce nasýtiť jeho majetkom, odišiel s prosbou k patriarchovi Jánovi, aby mu poradil a, ak môže, obránil ho pred cisárovnou, ktorá sa mu snaží odňať majetok. Sv. Ján napísal cisárovnej, dojímavo a skromne ju prosiac, aby Teodorikovi nerobila krivdu. Cisárovná, hoci sa na patriarchu hnevala, predsa vtedy urobila podľa jeho želania, pretože sa hanbila pred jeho múdrym napomenutím a sľúbila Teodorikovi neurobiť nič zlé. Potom Teodorik počul v cerkvi náuku o milosrdenstve a o premáhaní sa, aby si nezbieral poklady na zemi, kde ich môže odňať ruka závistlivcov, ale v nebi, kde nikto nezávidí, neochudobňuje a neoberá, a pritom sa bál, že cisárovná sa neuspokojila, ale bude hľadať spôsoby, kým nedosiahne svoje. Preto sa rozhodol svoj majetok odovzdať nebeskému kráľovi. Ponechal si iba malú časť na udržanie domu a celý svoj zvyšný majetok odovzdal na nemocnicu a cirkevný hostinec, aby z neho pomáhali chudobným, kŕmili mrzákov a chorých. Keď sa o tom dozvedela cisárovná Eudoxia, veľmi sa rozhnevala a prikázala skrze poslov povedať Jánovi: „Na tvoje napomínanie som Teodorikovi nič nevzala a teraz si mu ty sám vyrval celý majetok, aby si sa obohatil. Prečo si v tomto prípade nenasledoval mňa?! Ja som mu nevzala nič, tak aj ty si nemal brať!“ Svätý patriarcha na to prekrásne odpovedal: „Ak by som bol ja chcel mať bohatstvá, nik by mi nezabránil ich mať, pretože som mal rodičov aj zámožných, aj bohatých. No jednako sám som sa dobrovoľne zriekol majetku, ktorý som mal dediť. Nehanbil by som sa teraz utiekať za tým, čo som kedysi zanechal a teraz iných učím, aby tým pohŕdali? Cisárovná, hovoríš, že Teodorikov majetok som zobral na obohatenie. No vedz, že Teodorik mi nedal nič, a hoci by mi aj dával, nič by som nezobral. Ale on svoje bohatstvo dal chudobným, aby dal almužnu chudobným a biednym. Dobre urobil, lebo na druhom svete za to od Krista dostane stokrát viac. Chcel by som, aby si aj ty, cisárovná, nasledovala Teodorika, svoje poklady skrývala na nebesiach, aby si ich až raz zomrieš mohla prevziať s úrokmi. Vari chceš Kristovi odobrať to, čo mu dal Teodorik? No tým nie mňa, ale samotného Krista zarmútiš.“ Keď si cisárovná prečítala túto odpoveď, zahorela hnevom a rozmýšľala, ako sa mu za to pomstiť.

V Konštantínopole vtedy žil jeden šľachtic menom Teognost, čestný a všetkými vážený muž. Bol nespravodlivo ohovorený pred cisárom a cisár ho prikázal vyhnať z mesta i kraja a odobrať mu celý majetok s výnimkou jedného vinohradu, ktorý nechal na obživu Teognostovej žene a jeho deťom. Teognost od žiaľu a túžby cestou zomrel. Jeho žena prišla k Jánovi a vyrozprávala mu svoju núdzu a biedu. Patriarcha ju podľa možností potešil a radil jej, aby svoj smútok dala Bohu. Pritom jej kázal, aby stravu pre seba a svoje tri deti každý deň brala v cirkevnom hostinci a on sa bude snažiť jej vyjednať spravodlivosť u cisára. Za ten čas išla okolo vinohradu biednej vdovy cisárovná, a keď videla, že je pekný, odňala ho vdove a pripojila k svojmu vinohradu. Vdova opäť prišla k patriarchovi a žalovala na cisárovnú, že jej urobila takú krivdu. Blažený patriarcha po svojom archidiakonovi Eutychovi poslal cisárovnej list, v ktorom ju napomínal k milosrdenstvu, pripomínal jej dobrý život jej rodičov a cnosti predchádzajúcich cisárov. Dával jej pred oči Božiu bázeň a strašný súd a prosil ju, aby vinohrad vrátila biednej vdove. Cisárovná mu cez archidiakona odpovedala: „Prestaň sa nám protiviť a nemiešaj sa do cisárskych vecí, ako aj my sa nemiešame do vecí cirkevných. A ak sa odteraz nenapravíš a nebudeš mlčať, čo sa týka našich vecí, tak vedz, že ti to viac nebudeme trpieť!“ Sv. Ján, keď dostal túto odpoveď, hlboko si vzdychol a povedal: „Cisárovnej hrozba ma nevystraší, pretože ja sa nezľaknem ničoho, okrem hriechu. Ako vidím, cisárovná chce, aby som bol ako mŕtvy a nevidel konajúce sa nespravodlivosti, nepočul som hlas zarmútených a stonajúcich a nič nehovoril páchajúcim hriechy. No pretože som biskup a samým Bohom mi je zverené starať sa o duše, tak som povinný na všetko pozerať bdelým okom, vypočuť všetky prosby, všetkých učiť, napomínať nekajúcich sa a karhať ich. Lebo vieme, že zakrývať nezákonnosti, nenapomínať, nekarhať priestupníkov je neomylná záhuba. Nech sa cisárovná hnevá, ak chce, ja pravdu hovoriť neprestanem. Pretože lepšie je mi pohnevať si ľudí, ako Boha, a ak by som sa snažil páčiť iba ľuďom, nebol by som Kristovým sluhom.“ Potom svätý patriarcha povedal svojmu archidiakonovi Eutychovi: „Prikáž cirkevným vrátnikom, aby až keď cisárovná bude chcieť vojsť do cerkvi, zamkli pred ňou i pred všetkými, ktorí s ňou prídu, dvere a nech povedia, že tak prikázal urobiť Ján“

Nadišiel tak sviatok Povýšenia čestného kríža (14. septembra ) a všetci veriaci sa ponáhľali do cerkvi. Pustila sa tam aj cisárovná s celým svojím dvorom. Vrátnici, keď zbadali, že ide do cerkvi, zamkli pred ňou dvere a podľa patriarchovho príkazu jej nedovolili vojsť do vnútra. Cisárovná sa zahanbila a veľmi rozhnevala. Jeden z tých, čo prišli s ňou, vytasil meč a vystrel s ním ruku, aby uderil na dvere a jeho ruka hneď vyschla a stala sa nehybnou, ako mŕtva. Keď to videla cisárovná a všetci, čo boli s ňou, veľmi sa prestrašila a vrátila naspäť. Ten, ktorému vyschla ruka, vošiel teraz do cerkvi, postavil sa uprostred ľudí a z celej sily volal: „Zmiluj sa nado mnou, svätý vladyka, a uzdrav moju vyschnutú ruku, ktorú som pozdvihol proti tvojmu svätému chrámu, zhrešil som, odpusť mi!“ Svätý patriarcha sa nad ním zmiloval, kázal mu ruku umyť v oltárnej umývateľnici (umývadlo v ktorom si kňaz pred začiatkom proskomídie, t.j. prvej časti Božskej liturgie, umýva ruky ) a hneď vyzdravela a bola ako predtým. Všetci ľudia, ktorí videli takýto zázrak, oslavovali Boha.

Tak sa čoraz viac zväčšoval hnev cisárovnej Eudoxie na patriarchu. Nakoniec sa rozhodla akýmkoľvek spôsobom zahubiť tohto svätého muža. A aby to ľahšie urobila, hľadala si spojencov, a tí sa našli skoro. Teofil, patriarcha mesta Alexandria, ktorý závistlivým okom pozeral už na Jánovo povýšenie na patriarší prestol v Carihrade, sa teraz na neho pohneval ešte viac, a to z nasledujúcej príčiny. Teofil vylúčil z cirkvi 50 mníchov nespravodlivo ich obviňujúc, že sú heretici. Títo vyhnanci sa nemali kde podieť. Odišli do Carihradu k sv. Jánovi Zlatoústemu a so slzami ho prosili, aby im prejavil svoje milosrdenstvo a pomohol im v ich biede. Sv. Ján, keď videl pred sebou 50 mužov, ktorí zostareli v dobrých skutkoch, mal s nimi súcit a zaplakal nad nimi ako kedysi Jozef nad svojimi bratmi. Pochopil, že nespravodlivo znášajú takéto prenasledovanie, potešil ich a umiestnil pri cerkvi sv. Anastázie. A tu ich živil nielen Zlatoústy, no aj sv. diakonisa Olympia sa starala o ich obživu a vyhodovanie. Pretože celý svoj veľký majetok použila na to, aby pocestní, biedni a chorí mali útočište a pomoc a sama im posluhovala, cirkev ju prijala do počtu svätých Božích služobníkov a jej pamiatku uctieva 25. júla. Keď sa Teofil dozvedel, že Ján prijal ním vylúčených z cirkvi a dal im u seba útočisťe, veľmi sa na neho rozhneval. S Teofilom sa spojila pri tejto príležitosti aj cisárovná Eudoxia, ktorá so svojím mužom i s celým cisárskym dvorom narábala podľa svojej ľubovôle. Aj niektorí z biskupov, podriadení patriarchovi Jánovi, sa na neho hnevali, že prísne nástojil na dodržiavaní svätých kánonov cirkevných predpisov. Za takýchto okolností prišiel Teofil do Konštantínopola, zvolal biskupov neprijímajúcich Jána na snem, ktorý na základe klamlivých klebiet odsúdil Jána na stratu hodnosti patriarchu, nevidiac pritom jeho tvár a nepočujúc jeho hlas. Aj cisár Arkádius, ktorý veril slovám tohto nespravodlivého snemu a bol navádzaný cisárovnou, prikázal Jána hneď vyhnať aj z cerkvi aj z patriaršieho prestola. Ale keď o tom počul ľud, zišiel sa v nespočítateľnom množstve, tri dni neodchádzal od cerkvi a nedovolil vyhnať svojho milovaného arcibiskupa Jána. Sv. Ján, aby nevztiahol na seba obvinenie, že sa nepodriaďuje cisárovi, na tretí deň večer potajomky vyšiel z cerkvi a odovzdal sa do rúk vojakom, ktorí ho chceli zajať. Tí ho chopili, posadili ho na loď a pustili sa s sním na more, aby ho odviezli do nejakej vzdialenej krajiny. Keď sa o tom dozvedel ľud, zahorel hnevom a hľadal Teofila, aby ho ukameňoval. No ten vedel, o čo im ide, s rovnako zýšľajúcimi potajomky utiekol z mesta a odplavil sa do Alexandrie. Vtedy sa ľud v húfoch pustil k cisárskemu palácu a tu všetci s plačom a nárekom prosili cisára, aby im vrátil ich milovaného patriarchu. V noci bolo v meste silné zemetrasenie, kvôli ktorému sa všetci veľmi prestrašili. Osobitne strach prešiel cisárovnú, ktorej sa zvalila časť paláca a spálňa. Všetci ľudia začali volať: „Ak sa nevráti sv. Ján, náš milovaný patriarcha, tak celé mesto upadne!“ Cisár, pretože sa bál Božieho trestu a ľudských nepokojov, poslal za Jánom, aby ho priviedli naspäť do mesta a na patriarší prestol. Keď sa sv. Ján vrátil z cesty, nechcel ísť do mesta, ale zastal na predmestí a žiadal, aby jeho vec bola riešená spravodlivým snemom. No veriaci ho chceli čo najskôr počuť v cerkvi a vidieť na patriaršom prestole. Nimi prinútený vošiel do mesta a so žalmami a piesňami bol s poctami vovedený do cerkvi. Pomodlil sa k Bohu, sediac na svojom prestole požehnal ľudí a povedal poučenie. Z jeho návratu mali všetci veľkú radosť.

No strach, ktorý pohol cisárovnu, aby sv. Jána povolala naspäť z vyhnanstva, nezmenil jej úmysly voči patriarchovi. Opäť netrpezlivo vyhľadávala príležitosti, aby zahubila sv. muža. Taká príležitosť sa našla skoro. Sv. Zlatoústy nechcel znášať to, aby pri stĺpe, na ktorom bolo umiestnené vyobrazenie cisárovnej, sa diali všeľudové divadlá, lebo krik a smiech divákov rušil bohoslužby v neďalekej cerkvi sv. Sofie. Patriarchovo vystúpenie proti tomuto poriadku považovala cisárovná za zneuctenie svojej osoby. Kvôli tomu rozhnevaná zvolala snem ariánskych biskupov, ktorý opäť patriarchu zbavil jeho hodnosti a urobil rozhodnutie, že je treba ho navždy vyviesť z hlavného mesta a vyhnať do nejakej ďalekej krajiny. Proti tomuto rozhodnutiu sa sv. Ján obrátil o pomoc na rímskeho pápeža Inocenta I., ktorý za ním skutočne silno stál, ale všetko bolo zbytočné, pretože patriarcha bol hneď vyhnaný do mesta Kukus, ktoré ležalo v pustom okolí malého Arménska. Aby nepobúril ľud, sv. Ján potajomky zvolal niekoľko svojich biskupov a kňazstvo, posilnil ich, aby boli pevní v pravovernej viere a dal im všetkým posledný bozk. Všetci za ním horko plakali, aj on sám si poplakal, so žiaľom sa s nimi rozlúčil a vyšiel zo svojho paláca malými dvierkami k moru, aby ho nevidel ľud. Tu na neho čakali vojaci, zobrali ho, za noci ho previezli do Pýtie, odkiaľ ho vyprevadili na ďalšiu cestu.

V ten istý deň, keď vyhnali sv. Jána, v hlavnej cerkvi vybuchol oheň a ona celá, so všetkými vedľajšími budovami, zhorela. Odtiaľ oheň, nechávajúc cestou všetky domy neporušené, bol vetrom zanesený až do cisárskeho paláca, ktorý počas troch hodín obrátil na popol. Nepriatelia sv. Jána pripisovali tento strašný požiar jeho prívržencom, z ktorých bolo niekoľko nevinne odsúdených na smrť. No celý národ tento požiar jednohlasne nazval Božím trestom za vyhnanie Božieho služobníka a vo svojom žiali volali: „Lepšie by bolo, keby zhaslo slnko, než aby zmĺkli Jánove ústa!“

Sv. Patriarcha si po svojej namáhavej ďalekej ceste trocha odpočinul v meste Nicea, no z Konštantínopola prišiel príkaz viesť ho ďalej a cisárovná potajomky sľúbila jeho strážam odmenu, ak s ním budú zaobchádzať tak, aby v ich rukách zomrel. Preto ho posadili na holé zviera a išli tak rýchlo, že za jeden deň urobili cestu, ktorá by ináč mala trvať dva, alebo až tri dni. Počas cesty mu nedávali pokoja a odpočinku a nocovali v jednoduchých a špinavých hostincoch, alebo v židovských domoch. Vystavený dažďu a všelijakej nepohode, počas dňa horúčave slnka, v noci chladu, upadol na zdraví, dostal horúčku a bolesť v hrudi. Nebrali na to ohľad a vojaci ho vliekli z miesta na miesto a vo svojej neľudskosti išli tak ďaleko, že mu nechceli dať ani čerstvú vodu, ani kúsok dobrého chleba. V takej núdzi bol sv. patriarcha na ceste 70 dní, pokiaľ neprišli do mestečka Kukus. No ani tu ho jeho nepriatelia nenechali na pokoji. Pretože keď rímsky pápež uznal Jána Zlatoústeho za nevinného, nástojil na tom, aby sa vrátil na patriarší prestol. Z Kukusu ho odviedli ešte ďalej, až k najvzdialenejšej hranici cisárstva. Keď sv. Ján prišiel do mesta Koman v Ponte, cítil sa tak slabý, že prosil vojakov, aby mu aspoň do poludnia dali odpočinúť. No jeho prosba bola zbytočná a oni ho vliekli ďalej. Za ten čas sa cestou jeho slabosť tak rozmohla, že boli prinútení vrátiť sa do Koman.

V Komanách bola cerkev sv. Biskupa mučeníka Baziliska, biskupa Komanského, ktorý za Krista trpel v Nikomédii za čias nečestného cisára Maximiána. V tej cerkvi spočívali pozostatky sv. Baziliska a pri tej cerkvi teraz nocoval sv. Ján s vojakmi, ktorí sa o neho starali. Bola to noc pred sviatkom Povýšenia čestného kríža a v tú noc sa blaženému Jánovi zjavil sv. mučeník Bazilisk, ktorý povedal: „Dúfaj, brat Ján, lebo zajtra sa stretneme!“ Keď nastal deň, Ján chcel v chráme sláviť bohoslužby, no vojaci mu to nedovolili, posadili ho na loď a plávali tak rýchlo, že za jednu hodinu urobili 30 stádií. Napriek tomu z Božieho dopustenia sa našli v prístave mesta Koman, pri cerkvi sv. Baziliska. Veľmi sa zadivili. Ján ich opäť prosil, aby sa zdržali na tom mieste, aby sa on v cerkvi mohol pomodliť. Vojaci, keď videli Božiu moc, ktorá ich priviedla na prvotné miesto, sa želaniu sv. Jána už neprotivili. Ján odišiel do cerkvi, ešte tu slávil Službu Božiu, prijal prečestné a životodarné tajomstvá Tela a Krvi Kristovej, po pokojnej modlitbe zložil vďaky Pánovi, dal posledný bozk tým, ktorí boli s ním a vypovedal ešte svoje zvyčajné slová: „Sláva Bohu za všetko!“ Potom na sebe urobil znak sv. kríža a vyrieknuc posledné slovo „Amen“ odovzdal svoju dušu Bohu dňa 14. septembra 402, v 62. roku života a v 3. roku svojho vyhnanstva. Arcibiskupom a patriarchom v Carihrade bol všetkého 6 rokov. Jeho telo bolo uložené v cerkvi v Komanách spolu so sv. mučeníkom Baziliskom, kde ležalo 32 rokov. Pretože v roku 435 ho cisár Teodóz, syn Arkádia a Eudoxie, prikázal preniesť s veľkou slávnosťou do mesta Konštantínopol. Toto prenesenie pozostatkov sv. Jána Zlatoústeho sa pripomína 27. januára. Teraz sa tieto čestné pozostatky nachádzajú vo Vatikánskej cerkvi v Ríme na prestole, ktorý nesie meno sv. Jána Zlatoústeho.

„Tak zhaslo cirkevné svetlo, tak zmĺkli zlaté ústa, ak sa zavŕšili snahy a životná dráha dobrého askétu a trpiteľa, tak sv. Ján Zlatoústy, alebo Chryzostom, po mnohých vlnách búrok bied a žiaľov, ktoré vytrpel kvôli pravde, prišiel k pokojnému nebeskému prístavu, kde sa raduje s anjelmi, oslavuje Otca i Syna i Svätého Ducha, jediného v Trojici Boha, ktorému aj od nás nech bude sláva česť i poklona, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“

Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 417-433, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský (zdroj: furca.sk)

 

 

 

 

 

 

21.11.

Vstup našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny, do chrámu

Maličká Mária spolu so svojimi rodičmi Annou a Joachimom prichádzajú do Jeruzalemského chrámu. Rodičia odovzdávajú svoju jedinú dcéru do služby Bohu a Jeho stánku. Cirkev v stále živej tradícii hovorí o ich bezdetnosti. Pán ich požehnáva v pokročilom veku, a oni aj týmto svojím skutkom odovzdania maličkej Márie do služby v Jeruzalemskom chráme dávajú najavo svoju úplnú odovzdanosť do Božej prozreteľnosti, ukazujú dôveru Najvyššiemu.

Pohľad na túto ikonu, na tento nádherný obraz nás priamo privádza k myšlienkam na náš prvý vstup do chrámu – na prijatie sviatosti krstu. Aj tento tvoj prvý vstup urobili tvoji rodičia, krstní rodičia spolu s tvojimi príbuznými. Iste sa to neobišlo bez osláv, radosti a pravdaže so sľubom a vyznaním svojho aj tvojho kresťanstva. Ty si si spinkal, alebo plakal v perinke a oni robili všetko za teba. A všetci dospelí sľubovali, že tým svojim ratolestiam odovzdajú vieru, že ich budú privádzať k Ježišovi, k Panne Márii – do spoločenstva „svätých“ (porov. Ef 5,3). Prečo pre mnohých ostali tieto sľuby iba sľubmi – nepodstatnými frázami, ktoré tam v chráme pred kňazom treba povedať, lebo tak sa patrí. Čo bude nasledovať potom, to bude mať už zase svoje dôvody.

Krst malého dieťatka je začiatkom nového života v Kristovi. A prečo sa nerozvinie u mnohých pokrstených? Prečo z nich vyrastú pokrstení pohania? Kto zlyhal? Na koho zložíme vinu? Odsúdime niekoho?

Môžeme položiť veľa otázok a sformulovať veľa odpovedí. Môžeme si vypočuť aj námietky na adresu Joachima a Anny i maličkej Panny Márie – napr. bola iná doba, Panna Mária to mala oveľa ľahšie, veď ju takto v chráme vychovali, stále jej o svätosti hovorili a dnes to už nie je moderné.

Človek však v spolupráci s Božou milosťou dokáže veci, z ľudského hľadiska nemožné. Svet a jeho štýl sa veľmi núka s veľkými výhodami, bez záväzkov a s pohodlnosťo u. A tu je ten koreň, do ktorého treba zatínať sekerou modlitby a života podľa evanjelia, aby deti kresťanov prichádzali na svet z lásky a boli privádzané ku Kristovi v zodpovednosti vyplývajúcej z tejto lásky.  „Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta“  – hovorí Ježiš (Mt 5,13-14). Žime tak, aby celý svet o nás hovoril:  „Pozrite sa na nich, ako sa milujú.“ 

 

21. novembra, sa v celej Katolíckej cirkvi slávi mariánsky sviatok, ktorý sa v Západnej cirkvi nazýva Obetovanie P. Márie a na Východe zasa Vovedenie Bohorodičky do chrámu, alebo Vstup našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny, do chrámu.

 V našej Gréckokatolíckej cirkvi sa tento sviatok radí do cyklu dvanástich veľkých sviatkov liturgického roka a jeho ikona je riadnou súčaťou tzv. radu sviatkov na ikonostase. Na Východe sa tento sviatok slávi už od 6. storočia. V rozpätí rokov 530 až 560, bola totiž na podnet a vtedajšieho jeruzalemského patriarchu a cisára Justiniána postavená v Jeruzaleme veľká bazilika zasvätená tomuto sviatku. Odtiaľ sa slávenie tejto udalosti rozšírilo do Konštantinopolu a v priebehu ďalších storočí aj do iných cirkví na Východe; na Západe bol tento sviatok zavedený až v 14. storočí.

Ak by sme hľadali jeho pôvod, márne by sme nazerali na stránky evanjelia, či iných kánonických spisov Nového Zákona. Epizódu, ktorú tento sviatok pripomína – teda predstavenie, uvedenie, či obetovanie Márie v útlom detskom veku troch rokov pre službu v jeruzalemskom chráme – nájdeme v inom spise, v tzv. Jakubovom protoevanjeliu. Tento starokresťanský spis, z obdobia pred rokom 150 je zhrnutím ústneho podania, ktoré sa odovzdávalo v ranokresťanských komunitách v prvých desaťročiach po smrti Pána Ježiša. Prináša niektoré informácie o narodení Matky Pána Ježiša, o jej detstve, o zasnúbení s Jozefom a o Kristovom narodení v Betleheme. Cirkev tento spis síce nezaradila medzi tzv. kanonické spisy Nového Zákona, ktorých obsah tvorí základ Zjavenia, a je súčasťou našej viery, ale napriek tomu ho mala vždy vo veľkej úcte pre jeho starobylosť, teologickú hĺbku a preto, že ho považuje za časť tzv. Tradície, teda ústneho podania, ktoré spolu s Písmom je integrálnym vyjadrením učenia Cirkvi. Po opísaní narodenia Márie rodičom Joachimovi a Anne v 7. kapitole spomenutého Jakubovho protoevanjelia čítame:

„Dievčatku medzitým ubiehali mesiace a keď dovŕšilo vek dvoch rokov Joachim povedal Anne: ´Aby sme splnili sľub, ktorý sme zložili, priveďme ju do chrámu Pánovho, aby sa na nás Hospodin azda nenahneval a nezavrhol našu obetu.´ Anna odpovedala: ´Počkajme ešte rok, aby potom dievčatko nehľadalo otca a matku.´ Joachim odpovedal: ´Počkajme.´ Keď dievčatko dovŕšilo tri roky Joachim povedal: ´Zvolajte nepoškvrnené dievčatá spomedzi dcér židovských; nech každá z nich vezme zažatú pochodeň a nech ju nesie zažatú, aby sa dievčatko neobzeralo naspäť aby jej srdce nebolo odpútavané od Pánovho chrámu.´ A tieto tak urobili, až kým nevystúpili do chrámu Pánovho. Kňaz ju prijal a pobozkajúc ju, požehnal ju slovami: ´Pán zvelebil tvoje meno na všetky pokolenia. V posledných dňoch Pán skrze teba prejaví svoju spásu synom Izraela.´ Potom ju usadil na tretí stupeň oltára, a Pán Boh ju zaodel Svojou milosťou, ...“

V byzantskej liturgii je táto udalosť opísaná v Jakubovom protoevanjeliu prerozprávaná nasledovne vo verši na litiji večierne: „Dnes Bohorodička, živý chrám Boží, vchádza do Pánovho chrámu. Zachariáš ju víta a svätyňa svätých plesá, anjelský zbor sa raduje. Aj my jasajme spolu s nimi a s Gabrielom spievajme: Požehnaná si milostiplná, Pán s Tebou.“

Od prvých storočí si cirkev uctievala Pannu Máriu a vzťahovala na ňu mnohé slová a obrazy Starého Zákona, nazývajúc ju „trónom Božej múdrosti medzi ľuďmi“. Označenie „Trón Božej múdrosti“ je vyjadrením toho, že v Márii prebývala vtelená Božia Múdrosť – sám Kristus, Boží Syn – v nej sa od počiatku prejavovali obdivuhodné veci, ktoré Boží Duch uskutočňuje v Kristovi a v Cirkvi. Mária je sama obrazom Božieho chrámu, je novou Evou, v ktorej sa uskutočňujú proroctvá a prísľuby dané ľudstvu v Starom Zákone.

V stichire večierne preto spievame: „Dnes duchovný chrám Krista, nášho Boha, najpožehnanejšia zo všetkých žien, prichádza do chrámu, aby prebývala vo svätyni svätých. Plesajú s ňou Joachim i Anna. Zbory panien žalmami velebia Boha a vzdávajú úctu jeho matke.“ A v inej stichire spievame: „Dnes plesajme a Pánovi žalmy spievajme. Vzdajme úctu presvätému Chrámu, jeho duchovnému Bohostánku, lebo sa v ňom ubytoval nekonečne veľký Syn Boží. Hľa, do chrámu ju privádzajú ešte maličkú. Kňaz ju radostne víta ako svätý príbytok Boží.“

Katechizmus Katolíckej Cirkvi vyjadruje tajomstvá Márie, ako naplnenia starozákonného predobrazu slovami: „V Márii Duch Svätý zjavuje Otcovho Syna, ktorý sa stal Synom Panny. Ona je horiacim kríkom definitívnej teofánie: naplnená Duchom Svätým ukazuje Slovo v jeho krehkom tele a dáva ho poznať chudobným a prvotinám národov (KKC 724).

Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Lumen gentium zasa pripomína úzky vzťah medzi Máriou a Cirkvou slovami: „Zatiaľ čo v Preblahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť, ktorá je bez škvrny a vrásky, veriaci sa ešte usilujú vzrastať vo svätosti, bojujúc proti hriechu. A preto upierajú svoje oči k Márii, ktorá žiari celej pospolitosti vyvolených ako vzor čností. Cirkev na ňu myslí s láskou a rozjíma o nej vo svetle Slova, ktoré sa stalo človekom. S posvätnou úctou preniká stále hlbšie do preveľkého tajomstva Vtelenia a stáva sa čím ďalej tým podobnejšou svojmu Ženíchovi. Lebo Mária, úzko spätá s dejinami spasenia, určitým spôsobom v sebe zjednocuje a odzrkadľuje základné pravdy viery, a preto keď sa o nej káže a keď sa uctieva, privádza veriacich k svojmu Synovi a k jeho obete, ako aj k láske k Otcovi.

Márii, presvätej Matke Božej, ktorá mala účasť na Kristových tajomstvách, milosťou Božou po Synovi povýšenej nad všetkých anjelov a ľudí, Cirkev právom preukazuje osobitnú úctu. Už od tých najdávnejších čias sa Panna Mária uctieva ako Bohorodička, pod ktorej ochranu sa veriaci v modlitbách utiekajú vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách . Najmä od Efezského cirkevného snemu kult ľudu Božieho voči Márii podivne vzrastal v úcte a láske, v pobožnosti a nasledovaní, podľa jej vlastných prorockých slov: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“. Tento kult, ako sa v Cirkvi vždy praktizoval, sa podstatne líši od kultu poklony, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu a rovnako Otcovi i Duchu Svätému, a značne ho napomáha. Rozličné prejavy pobožnosti voči Bohorodičke, ktoré Cirkev odobrila spôsobujú, že keď sa preukazuje úcta Matke, patrične sa poznáva, miluje a slávi aj Syn a zachovávajú sa jeho prikázania, lebo pre neho je a v ňom z vôle večného Otca prebýva všetka plnosť.

Aj sviatok Vstupu našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny, do chrámu, ktorý sa od najstarších čias teší veľkej obľube najmä na kresťanskom Východe, nás privádza – cez úctu k Panne Márii – k poznávaniu a odhaľovaniu božích plánov pre celé ľudstvo a súčasne aj k túžbe po lepšom spoznaní Božieho plánu pre náš život.

 

vladyka Cyril Vasiľ SJ

 

 

 

 

 
 

 

 

Náš otec svätý Mikuláš Divotvorca,

arcibiskup lykijskej Myry.

Svätý Mikuláš sa narodil v meste Patary v Likii v Malej Ázii (dnes Turecko). Bolo to v 3. storočí. Jeho rodičmi boli Teofan a Nonna. Boli to bohatí ľudia a zároveň horliví kresťania. Takéto spojenie nebolo v tejto dobe časté, lebo oficiálnym náboženstvom bolo pohanstvo. Mikuláš dostal dobré vzdelanie, čo bolo vzhľadom na postavenie rodičov prirodzené. Jeho strýko, tiež Mikuláš (bol biskupom v Patarách), keď videl kresťanskú horlivosť svojho synovca, vysvätil ho za kňaza. Na charakter budúceho svätiteľa nemali vplyv ani bohatstvo, ani jeho pôvod. Celý svoj život bol skromným, mäkkým a pritom skutočným askétom. Po smrti rodičov celý svoj majetok venoval na charitu. Po púti do Jeruzalema, vtedy ešte Aeliny Capitoliny, si Mikuláš zaumienil zanechať svet a stať sa „zatvorníkom“, teda človekom, ktorý sa vzdal svetského života a žil „uzavreto“. Usídlil sa do jedného z monastierov, aby svoj život zasvätil samote a modlitbe. Ale Boh mu určil inú dráhu, sociálnu, to jest pomáhanie ľuďom slovom, aj skutkom. Počas modlitby počul hlas: „Nie tu je tá niva, na ktorej vypestuješ plody, ktoré od teba očakávam, ale odíď z monastiera a choď do sveta a nech je prostredníctvom teba oslávené Moje meno.“ Uvedieme jeden prípad z jeho života ako divotvorcu. V Patrách žil človek, ktorý schudobnel. Chudobu znášal veľmi ťažko. Mal tri dcéry, všetky na vydaj. Aby nejako vyriešil svoju situáciu, nešťastný otec sa rozhodol, že svoje dcéry dá do nevestinca. Ale zrazu sa stal zázrak. Jedného rána nachádza úbožiak miešok so zlatom, ktorý niekto hodil v noci do jeho domu. Rozhodol sa preto vydať svoju najstaršiu dcéru. Po nejakom čase sa situácia zopakovala. Teraz mohol vydať aj svoju druhú dcéru. Rozhodol sa, že zistí, kto je ten dobroditeľ. Strávil mnoho bezsenných nocí, až nakoniec v nočnom tichu počul buchot. Vyšiel na ulicu a dohonil človeka, ktorý predtým hodil do jeho domu cez okno mešec so zlatom. Aká bola jeho radosť, keď v tom človeku poznal svojho mladého duchovného otca, kňaza Mikuláša. Takto sa píše aj Evanjelium, že„všetko skryté bude raz odhalené.“ Po istom čase sa kňaz Mikuláš usadil vo veľkom meste Myry – Lykijskej. Žil tu v chudobe. Nikto ho tu nepoznal, čo mu veľmi pomáhalo vyhnúť sa svetskej sláve, ktorá ho prenasledovala v rodných Patarách. Po nejakom čase zomiera myrlykijský arcibiskup a schádza sa snem biskupov, aby zvolili nového. Vhodných kandidátov bolo mnoho, ale zvoliť najvhodnejšieho sa nepodarilo. Jeden z najstarších biskupov mal sen, v ktorom mu bolo odhalené, že ten, kto ako prvý príde do chrámu, nech bude arcibiskupom. Skoro ráno sa biskup ponáhľal do chrámu a našiel v ňom svätého Mikuláša. Takto sa divotvorca stal arcibiskupom v Myrách. Pri nástupe na myrlykijskú katedru si Mikuláš povedal: „Teraz, Mikuláš, tvoja hodnosť a tvoja služba od teba vyžaduje, aby si nežil pre seba, ale pre iných!“ Otvoril svoje dvere pre všetkých. Každý dostal od arcibiskupa to, čo potreboval. Na rímsky trón (Likija bola súčasťou Rímskej ríše) nastúpil Dioklecián. Začalo sa prenasledovanie Kristových vyznávačov – kresťanov. Búrali sa chrámy, pálili sa knihy, kresťanov zatvárali do väzenia, mučili ich a popravovali. Prenasledovaniu sa nevyhol ani Mikuláš. Dali ho do väzenia, kde povzbudzoval svojich spoluveriacich v nešťastí. Ale Pán chránil svojho služobníka. Mikuláš sa nedostal do rúk katov. Keď nastúpil na trón, cisár Galerius, prenasledovanie sa skončilo. Mikuláš sa vrátil na arcibiskupskú katedru. Aj napriek svojej charakteristickej mäkkosti sa svätiteľ vyznačoval zvláštnou tvrdosťou v otázkach viery. Na čelo Rímskej ríše sa dostal Konštantín, ktorý dal kresťanom slobodu. Ale v tejto dobe sa začalo šíriť nové učenie – ariánstvo. Kňaz Ários učil, že Boh Syn, Ježíš Kristus, nie je rovný vo Svojom božstve Bohu Otcovi. Bol zvolaný 1. všeobecný snem na boj s herézou. Zúčastnilo sa ho 318 biskupov z celého kresťanského sveta. Medzi nimi bol aj Mikuláš. Svätá tradícia hovorí, že keď Ários na sneme vysvetľoval svoje učenie, rozhorčený Mikuláš nevydržal rúhanie sa Bohu a udrel heretika (lživo učiaceho) po tvári. Tento čin prekvapil prítomných, lebo Mikuláš bol známy svojou mäkkosťou a dobrotou. Za porušenie, akoby teraz povedali, etických noriem Mikuláš odstránili z biskupskej katedry a uvrhli ho do väzenia. Mnohí biskupi mali jedno a to isté videnie: Kristus dáva svätiteľovi Evanjelium a Bohorodička svoj omofor (väčšiu šatku, ktorú ženy nosil na hlave. Omofor Bohorodičky je symbolom jej ochrany). Mikuláša uviedli znovu na jeho katedru. Mikuláš ako pôstnik a askéta sa staral naďalej o potreby svojich veriacich. Keď v Lykii nastal hlad, dobrý pastier urobil nový zázrak. Istý obchodník naložil na svoju loď obilie a pred odplávaním na Západ uvidel v sne svätiteľa Mikuláša, ktorý mu prikázal, aby priviezol obilie do Lykie a dal mu ako zálohu tri zlaté mince. Keď sa obchodník prebudil, bol veľmi prekvapený, keď vo svojej ruke skutočne zbadal tri zlaté mince. Pochopil, že to bol príkaz zhora. Priviezol obilie do Lykie a hladujúci boli zachránení. Tu porozprával o videní a obyvatelia podľa jeho popisu spoznali svojho arcibiskupa. Počas svojich námorných ciest svätiteľ predpovedal búrky, a tak zabraňoval potopeniu lodí. Zachraňoval tých, ktorí boli nevinne odsúdení, prerušoval popravy. Preto do dnešných dní sa práve k nemu obracajú o pomoc a ochranu cestujúci, väzni a námorníci. V Bulharsku v mestečku Pomorje na samom brehu stojí malá kaplnka s ikonou svätého Mikuláša. Postavili ju miestni rybári. Po krátkej chorobe, svätiteľ Mikuláš zosnul v pokoji 6. decembra r. 342 a bol pochovaný v katedrálnom chráme v meste Miry. Teraz sa nerozložené telo svätiteľa nachádza v meste Bari. Niet chrámu, kde by na ľavej strane ikonostasu (stena s ikonami, oddeľujúca chrámovú loď od oltárnej časti) nebola ikona svätého Mikuláša. Nielen východní kresťania, ale aj rímskokatolíci milujú svätého Mikuláša. Protestanti a moslimovia ktorí odmietajú uctievanie ostatkov svätých ho uctievajú. Svätého Mikuláša si pripomíname dvakrát do roka. Raz v deň jeho smrti 6. decembra a druhýkrát  9. mája v deň prenesenia jeho telesných pozostatkov z Myrilykije do mesta Bari.                                                                                                                                                                                    zdroj: internet