Vzkriesenia deň! 

 Žiarme radosťou zo slávnosti, - navzájom sa pozdravme objatím, - „Brat!“ povedzme jeden druhému, - aj nenávistným hnevníkom - odpusťme všetko pre vzkriesenie - a takto volajme:

Kristus slávne vstal z mŕtvych, - smrť smrťou premohol - a zosnutým v hroboch - život daroval.

 

To Vám zo srdca vyprosuje

jerej Tomáš s mátuškou Annou a deťmi

Христóсъ Воскрéсе!

З праздником Христового Воскресіня,

з праздником Пасхы!

 

 

 

Vinčuju vám na to Pana Krista narodzene,

žebi vam Pan Boh pomoch tote švjatki prežic, druhe dožic, 

s menšima hrichami,

s vekšu radoscu,

s menšu staroscu, 

od Boha lasku,

od sušedoch prjaznojsc, 

na poľu dobrej urody,

v chiži ščesce,

zdravje a hojne boske požehnaňe, 

do roboti zdravička,

na stul svižoho chlebička, do šerca radosci, do duši milosci a ešči ja vam vinčujem šicko, co sebe sami od mileho Pana Boha požadace. Visliš Paňe Bože!

 

 

Christos raždajetsja!

 

 

Jerej Tomáš s manželkou Annou a deťmi

ČO JE TO VLASTNE HALLOWEEN?


1. novembra je na Západe sviatok Všetkých svätých čiže deň »Pamiatky zosnulých« tzv. »Dušičky«. V tento deň sa na Západe tiež konajú slávnosti zvané »Hallowe'en«, o ktorých hovorí tento článok. Pri Halloweni sú konané karnevaly a maškarné sprievody, zapaľovanie ohňa, okolo neho sa zhromažďuje veľké množstvo ľudí; ide o istú obdobu »dňa čarodejníc « známeho na našom území. Nebezpečnú duchovnú povahu tohto „sviatku“ ukazuje pojednanie, ktoré tu čitateľom prinášame. Cirkev oslavuje v tento deň podľa starého kresťanského kalendára svätých divotvorcov a nezištníkov Kozmu a Damiána. V jesennom ročnom období sa v americkej spoločnosti pripravuje oslavovanie sviatku Halloween.

     Keď naše školy, miestne organizácie, rôzne zábavné programy v médiách i články v novinách hovoria o sviatku Halloween a zároveň sa snažia upútať nás rozličnými výhodami, veriaci sa nemôžu účastniť týchto slávností. Príčina je jednoduchá – spočíva v zachovaní vernosti Bohu a Cirkvi.

     Halloween má svoje korene v pohanských dobách a pokračuje i v dnešnej dobe formou modloslužobníctva, keď sa vzdáva úcta satanovi ako anjelovi smrti. Ako vieme, základ našej svätej Cirkvi je spečatený krvou mučeníkov, ktorí odmietli prinášať obete a slúžiť modlám, akými sú anjeli satanáša, i keď im hrozili krutými mučeniami, dokonca smrťou.

     Aby sme pochopili, prečo sa nemôžeme účastniť pohanskej slávnosti Halloween, je treba, aby sme poznali duchovné nebezpečenstvo, prameniace z podobného aktu. Preto sa vrátime do dejín tohto protikresťanského sviatku. Počiatok jeho slávenia nachádzame už v časoch pred založením Kristovej Cirkvi (pred narodením Spasiteľa). Vzniklo to medzi starokeltskými kmeňmi v dnešnej Veľkej Británii, Írsku a severnom Francúzsku. Pohania verili, že fyzický život začína zánikom. Preto oslavovali začiatok nového roku na jeseň, z 31. októbra na 1.novembra, vrátane celého tohto dňa, kde podľa ich predstáv začalo obdobie chladu, tmy, rozpadu a smrti. Kelti uctievali božstvo Samhaina, pričom verili, že je to ktosi, na kom záleží, aby prišla smrť. Bol tiež nazývaný veliteľom smrti. Jemu boli zasvätené oslavy nového roku.

    Slovo Samhain sa dnes voľne prekladá „ako koniec leta“, skôr jeho význam však jednoducho znamená „koniec“ čiže smrť. „Pre Keltov bol Samhain časom, kde sa otvára brána medzi týmto a ďalším svetom. Bol to teda čas komunikácie s mŕtvymi, ktorí sa ako divoký jesenný vietor túlali po zemi,“ hovorí veštkyňa a kartárka.

     S týmto dňom bolo spojené  množstvo povier a zvykov, ktoré z pohľadu veriaceho človeka nemôžeme nazvať inak, než ako je jasné už z vyššie uvedeného – démonské, a ktoré sa zachovali až do dnešných dôb. V predvečer slávenia nového roku, podľa druidov čiže žrecov keltského náboženstva, národ hasil všetky ohne, krby a sviece. Večer bol zapálený ohromný oheň z dubového dreva, lebo dub považovali za posvätný strom. Na tomto ohni boli  spaľované obetované plody, zvieratá a niekedy i ľudské obete, ktorými sa snažili získať náklonnosť Samhaina. Verili pri tom, že Samhain v tento deň dovoľuje dušiam mŕtvych navracať sa domov. A práve odtiaľ vznikol zvyk táborenia v temnote, maskách a kostýmoch zobrazujúcich prízraky, preludy, príšery, vedmy, démonov a všemožné ohavnosti. Lebo živí sa dostávali do blízkosti mŕtvych a kontaktovali sa s nimi pomocou magických aktov, napodobňujúc správanie mŕtvych.

     Slova „trick or treat“ (ohavnosť /mrzkosť/ alebo dar /darček/; význam tohto úslovia by sa dal volne preložiť: „daj nám darček, alebo ti niečo /škaredého/ vyvediem“) sú súčasťou  tohto systému povier a magických praktík. Verili, že duše mŕtvych, vstúpených do sveta tmy, rozpadu a smrti, sa podrobili kniežaťu smrti Samhainovi a trpeli kvôli tomu, že boli hladní, ako zvieratá. Z toho sa vyvinul zvyk prosiť v tento deň o almužnu, čo bolo sviatočnou ceremóniou napodobňujúcou to, ako Kelti verili, čo vlastne robia duše zomretých pri svojich sviatočných návštevách. Verili, že keď si poskytnutými darmi nezískajú náklonnosť duší zomrelých a tých, ktorí ich znázorňujú, bude nasledovať hnev Samhaina skrze kliatbu – „tricks“, uvalenú zo strany zomrelých duší jeho služobníkov na tých, ktorí ich neobdarovali.

     Z pohľadu kresťanov nie je  možné sa takýchto akcií účastniť, pretože ide o zjavný prejav modloslužebníctva a pri tom o zradu a odmietnutie Boha a tiež našej svätej viery. Ak sa zúčastňujeme takýchto obradov, napodobňujúc mŕtvych, obliekame sa ako oni a vyprosujeme za nich almužnu, dobrovoľne hľadáme ich prítomnosť a tým vlastne chceme byť v blízkosti tých, ktorých veliteľom nie je Samhain, ako mysleli a verili Kelti, ale satan, nepriateľ, ktorý je protivníkom Božím. Ak sa zúčastňujeme obradov „trick or treat“, obdarovávame tými darčekmi  nie nevinné deti, ale satana, ktorému deti prišli slúžiť, napodobňujúc duše mŕtvych, blúdiacich v nočnej tme.

    Je treba sa tiež zdržiavať praktík „Jack-O-Lanterns“ (lucerny z dýň), lebo i tieto pochádzajú  z už skôr spomenutého keltského obradu obetného ohňa. V USA sa pre to používa tekvica, ktorá sa v dávnych časoch používala k preneseniu tohto ohňa domov a táto „lampa“ zostala horieť celú noc. (Tieto lucerny predstavovali duše zomrelých milovaných bytostí a bývali umiestnené v oknách alebo na verandách, aby vítali pozostalých. Tiež slúžili ako ochrana proti zlým škriatkom.) A preto tým, že konáme tradíciu Jack-O-Lanterns, sme vlastne nútení oslavovať a ctiť pohanského keltského boha smrti Samhaina. Kresťania sa v žiadnom prípade nemôžu zúčastňovať týchto starokeltských obradov, ale práve naopak, dodržiavať kresťanské zvyky a nabádať ostatných k ich dodržiavaniu, zapaľujúc lampádu Spasiteľovi, Bohorodičke a všetkým naším svätým.

    Starokeltský obrad v súvislosti s týmto sviatkom bol spojený tiež s veštením a predpovedaním. Po dohorení ohňa z obetnej vatry predpovedali pohanskí žreci z pozostatkov obetí, čo čaká ľud v nasledujúcom roku. A od tých dôb zostáva noc Halloweenu navždy nocou všemožných kúziel, čarov, veštenia, magických – tajuplných hier a neskôr v stredoveku je to všetko využívané k čiernej mágii a slúženiu satanovi. V dnešnej dobe takzvaná „satanova cirkev“ oficiálne vyhlásila tento deň za svoj sviatok, ktorý má byť podľa ich plánov využitý tak, aby o satanovi vydával svedectvo. Preto sa nie je čomu čudovať, že keď filmový režisér John Carpenter nakrúcal zvlášť hrôzostrašný film, vybral si tento deň a zvlášť slávenie Halloweenu. Pán Carpenter nepochybuje o tom, že podstata tohto sviatku je vlastne satanská zloba. Aby sme sa o tom presvedčili, stačí len pozrieť ľubovolnú časť z piatich dielov  filmu Halloween.

     V dobe prvotnej keltskej Cirkvi, sa svätí Otcovia snažili pôsobiť proti tomuto pohanskému sviatku oslavujúceho vodcu smrti a dohodli sa a ustanovili v tento deň sviatok Všetkých svätých (na Východe sa tento sviatok pripomína v prvú nedeľu po Päťdesiatnici). Tu nachádzame i pôvod slova Hallowe'en, pretože v starej angličtine All Hallow E'en znamená predvečer slávenie dňa Všetkých svätých.

     Pohanská viera sa tu značne mieša s okultizmom, satanizmom a mágiou. Bola to vlastne reakcia na snahu Cirkvi vytlačiť zo života ľudí tento sviatok, ale pohania práve v tento večer zvyšovali svoje horlivé snahy a reakcie (proti kresťanstvu). Na počiatku stredoveku sa Halloween stal hlavným sviatkom okultizmu. V túto noc a potom celý druhý deň sa uskutočňovali všemožné aktivity – kúzla a čary čiernej mágie a satanizmu. Mnohé z týchto činností spočívali vo výsmechu kresťanskej viere a jej zvyklostiam. Ľudia sa obliekali do zvláštnych šiat so zobrazenou kostrou, aby vypadali ako kostlivci – s cieľom vysmievať sa cirkevnej tradícii a úcte k divotvorným ostatkom svätých. Kradli sa pritom kresťanské posvätné predmety – kríže, sväté Dary, uchovávané v chráme v zásobe pre chorých, s úmyslom poškvrniť ich a zneuctiť. Prax vyprosovania almužien sa konala s cieľom nahnevať a obťažovať kresťanov, ktorí sa kvôli svojej viere nemohli zúčastňovať takýchto aktov a nedávali almužnu tým, ktorí slúžili pánovi smrti. (Kto nedal almužnu, tomu "koledníci" vyparatili niečo zlé.) V súčasnej západnej spoločnosti neskončili snahy cirkvi odstrániť tento pohanský sviatok pamiatkou všetkých svätých úspešne.

      Zvyky dnešného Halloweenu sú zakorenené a vychádzajú z pohanstva, je to modloslužba a slúženie satanovi. Ako to, že sa tento sviatok, ktorý je tak protikladný kresťanskej viere, usídlil a bol prijatý kresťanmi? Odpoveď znie – duchovná apatia, škaredé sklony, to sú korene ateizmu a zavrhnutie Boha. V súčasnom svete je človek neustále presvedčovaný, aby nehľadal žiaden duchovný význam v tom alebo onom zvyku, a to s cieľom, aby videl len zovňajšok, ktorý sa javí ako čosi milé, radostné a neškodné. Za takýmto prístupom sa ale skrýva ateizmus, popieranie  existencie Boha a satana. Preto nakoniec vedie k tomu, že všetky tieto aktivity a vplyvy sa – nehľadiac na ich jasne modloslužebnícky pôvod – javia dnešným ľuďom ako neškodné, nemajúce žiadne následky.

     Svätá Cirkev sa však rozhodne vyslovuje proti tomu, lebo Ježiš Kristus nás učí, že Boh súdi všetko, čokoľvek konáme, v čokoľvek veríme. Všetky naše skutky sa buď Bohu páčia, alebo sú namierené proti Nemu. „Kto nezhromažďuje so mnou, rozptyľuje“ (Mat. 12,30).

     Poučujte svoje deti! Hovorte s nimi o pohanských koreňoch satanského sviatku Halloween! Ak je treba, nech nejdú do školy, aby sa nemuseli zúčastňovať príprav na tento sviatok. Sláva Bohu, stále sa ešte môžeme opierať o zákon a máme právo nezúčastňovať sa takých zhromaždení, ktoré sú proti nášmu kresťanskému svedomiu. Boh nám dal v deň Halloweenu oslavovať pamiatku svätého Jána Kronštadtského, veľkého tvorcu zázrakov a človeka, ktorý uzdravoval, a dáva nám tým protijed, aby sme neboli ulovení satanom. A my máme využiť tento dar, pretože Pán je skutočne „obdivuhodný Boh vo svojich svätých“.

 

zdroj: www.ambon.or.cz

 

 

Na konci cesty, nie je cesta,

ale cieľ.

Na konci noci nie je noc,

ale svitanie.

Na konci zimy nie je zima,

ale jar.

Na konci smrti nie je smrť,

ale VEČNÝ ŽIVOT!

 

Nech Kristovo Vzkriesenie

daruje Vám radosť,

pokoj a silu do ďalších dní Vášho života.

Aby láska, ktorú nám daroval Vzkriesený Kristus

bola vždy medzi nami

a v našich srdciach!

 

To Vám zo srdca vyprosuje

jerej Tomáš s manželkou Annou a deťmi

 

Христóсъ Воскрéсе!

З праздником Христового Воскресіня,

з праздником Пасхы!

 

Nech vám Pán Boh cez celý rok,
nadelí hojnosť požehnania na každý bok.
Nech v zdraví a láske žijete,
Nech s Bohom všetky problémy riešite, 
Nech radosť máte z vašich detí,
Nech pokoj do srdca vletí,
Nech každé slovo z vašich úst je vľúdne, 
Nech všetko jednanie je kľudné,
Nech každý váš krok je múdry a istý,
Nech prameň nehy je vždy čistý
Nech so svojím susedom dobre vychádzate,
Nech pokoj a lásku okolo seba všetkým dávate.

 

báťuška Fóma s mátuškou Annou a deťmi 

 

Jaže zavitavše velikaho prazdnika Isusa Christa, 

kotoryj začal všytok narod christijanskyj veselity, 

že anheli na nebesi špivali 

„Sláva vo vyšnich Bohu a na zemli mir“. 

Prišli k nemu tri cari zemstiji, poklon mu oddali, 

tekže vyn ich račyl svojou ručkou

poblahoslovity, vladyčestvom, čudočestvom z neba navštiviti.

 

CHRISTOS RAŽDAJETSJA!

 

Spokojnosti a radosti Vám vinčyje 

baťuška Foma, matuška Anna i dity.

 

Vinšujeme Vám a Vašim milovaným

hojnosť šťastia a pokoja Vianoc.

Nech je Vaším vianočným darčekom radosť

a nech Viera, Nádej a Láska sú Vašimi pokladmi.

Nech v každom dni nastávajúceho roka 2016

sú Vaše životy a Vaše domovy

naplnené láskou a pokojom.

 

Jerej Tomáš s manželkou Annou a deťmi

 

 

Na konci cesty, nie je cesta,

ale cieľ.

Na konci noci nie je noc,

ale svitanie.

Na konci zimy nie je zima,

ale jar.

Na konci smrti nie je smrť,

ale VEČNÝ ŽIVOT!

 

Nech Kristovo Vzkriesenie

daruje Vám radosť,

pokoj a silu do ďalších dní Vášho života.

Aby láska, ktorú nám daroval Vzkriesený Kristus

bola vždy medzi nami

a v našich srdciach!

 

To Vám zo srdca vyprosuje

jerej Tomáš s manželkou Annou a deťmi

 

Христóсъ Воскрéсе!

З праздником Христового Воскресіня,

з праздником Пасхы!

S pomocou Božou prežili ste zas ďalší v rokov slede. 
Nech ruka Božia pevne, iste Vás v roku novom vedie.
Nech dary jeho milosti Vás po celý rok chránia,
nech dá Vám šťastia, radosti a hojnosť požehnania.

Do Nového roka 2015 Vám prajeme z úprimného srdca, 

aby bol Kristus Pán Vašim tešiteľom, Vaším dobrým radcom a dobrým priateľom.

 

jerej Tomáš s manželkou Annou a deťmi

 

 

Vládca, Pane a Bože náš, Prameň života a nesmrteľnosti, Pôvodca všetkých viditeľných i neviditeľných vecí, v tvojej moci sú časy a roky  a všetko spravuješ svojou múdrou a dobrou prozreteľnosťou. Ďakujeme ti za dobrodenia, ktorými si nás obdaroval v uplynutom čase nášho života. Prosíme ťa, štedrý Pane, požehnaj svojou dobrotou veniec začínajúceho sa roka. Daruj celému svojmu ľudu svoje dobré veci zhora: zdravie, spásu a dobré počínanie vo všetkom. Osloboď svoju svätú cirkev, svoje mesto i všetky mestá a krajiny od každého zlého trápenia, daruj im pokoj a mier. Uznaj nás za hodných tebe, Otcovi, ktorý nemá počiatok, tvojmu jednorodenému Synovi a tvojmu presvätému a životodarnému Duchu, jednopodstatnému oslavovanému Bohu, neprestajne vzdávať vďaky a ospevovať tvoje presväté meno.

Sláva tebe, Bože, náš Dobrodinec, na veky vekov.

Amen.

 

Modlitba z Prosebného spevu na nový rok

 

Christos raždajetsja!

Slávite Jeho!

Dnes narodenie Kristovo spojilo zem i nebesá.

Dnes Boh na zem zostúpil, aby uviedol človeka do nebies.

Dnes sa zjavil v tele Neviditeľný, aby s ľuďmi prebýval, preto ho spevom radostne oslavujme:

Sláva na výsostiach Bohu a pokoj na zemi!

Áno, tvoj príchod nám priniesol trvalý pokoj. Spasiteľ náš, sláva tebe!“

                                                                       (Veľké povečerie)

 

Boží Syn Ježiš Kristus  nám svojím narodením priniesol svetlo viery, 

aby nikto nezostal v tme. 

Dovoľme tomuto svetlu zažiariť aj v našich rodinách, 

aby sme v radostiach i trápeniach zostávali spolu, držali spolu, 

dokázali si pomáhať a podporovať sa navzájom, 

aby sme si vedeli navzájom aj odpustiť 

a spoločne prosme Boha o požehnanie, silu, zdravie, pokoj a lásku

 

jerej Tomáš s manželkou Annou a deťmi

 

Povýšenie úctyhodného a životodárneho Kríža 

nad celým svetom 

 
 

 

Patrí k všeobecným javom, že človek zahŕňa zvláštnou pozornosťou všetko to, čo mu pripomína milovanú osobu, alebo čo má priamy vzťah k nej. Tak napríklad pre manžela, či manželku je snubný prsteň čímsi hodnotnejším, ako kúsok viac, či menej vzácneho kovu, pretože je symbolom vzájomnej lásky a celoživotnej vernosti. Táto všeľudská citlivosť nachádza svoje miesto a osobitné prejavy aj v duchovnom živote človeka – v náboženstve.

Jedným z dôkazov toho je aj sviatok Povýšenia sv. Kríža. Kríž je totiž symbolom najväčšej lásky a s ňou spojenej obety, je spomienkou na osobu Ježiša Krista, Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý svojou smrťou na ňom zmieril ľudstvo s Otcom a otvoril nám cestu spásy. Kríž sa stal symbolom kresťanov od prvých čias, aj keď pre pohanov bol iba opovrhnutiahodným nástrojom popravy. Už sv. Pavol píše, že „slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 18). Vonkajšia, verejná úcta sv. krížu nebola možná v čase, keď kresťanstvo bolo rímskou ríšou prenasledované, či v lepšom prípade iba trpené a zaznávané. Avšak po získaní slobody Milánskym ediktom bolo možné aj verejne prejavovať úkony kresťanskej viery. Tak sa rozvinula aj verejná úcta kresťanov k posvätným miestam a k všetkým pamiatkam, ktoré pripomínajú osobu Ježiša Krista. Cisár Konštantín, ktorý pripisoval svoje víťazstva práve znaku kríža, ktorý podľa vnuknutia umiestnil na svoje zástavy, po prvom všeobecnom sneme v Nicei sa rozhodol postaviť kresťanský chrám na mieste Kristovho utrpenia, na jeruzalemskej Golgote. Roku 326 prišla do Jeruzalema jeho matka Helena. Na jej príkaz bol zbúraný Venušin chrám, ktorý dal na Golgote postaviť cisár Hadrián, aby tak bol obnovený prístup ku Kristovmu hrobu. Keďže v Palestíne za Kristových čias bolo zvykom zahrabávať nástroje popravy niekde poblíž miesta exekúcie, pri odkrytí Golgoty sa podarilo nájsť aj jamu s troma krížmi a ceduľou s nápisom, ktorý podľa zmienok evanjelistov bol umiestnený na Kristovom kríži. Ktorý z troch krížov patril Kristovi, to sa zo samotného nálezu nedalo jednoznačne určiť. Jeruzalemský patriarcha Makarios sa vtedy s veľkou vierou rozhodol žiadať si na rozriešenie tejto otázky viditeľné znamenie Božie. Prikázal, aby nájdené pozostatky týchto troch krížov boli jeden po druhom priložené k telu istej ťažko chorej ženy. Po priložení tretieho kríža sa stav chorej náhle zlepšil a bola okamžite uzdravená. Na základe toho Makarios a všetci prítomní usúdili, že práve tento kríž je tou vzácnou pamiatkou, na ktorej Kristus priniesol svoju vykupiteľskú obetu. Zaiste, že nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makarios sa aj s krížom odobral na Golgotu, kde bol kríž znovu vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Keď o deväť rokov neskôr – v roku 335 – bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň – 14. september – sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža. Jedným zo vzácnych historických prameňov, opisujúcich liturgické obrady v Jeruzaleme, je spis pútničky Etérie francúzskej Akvitánie, ktorá navštívila Jeruzalem v roku 386. Pri opise veľkonočných obradov uvádza aj, akým spôsobom vzdávali veriaci úctu Kristovmu krížu. „Posviackou sa volajú dni, keď chrám pod menom Martýrium na Golgote a chrám vzkriesenia postavený na Božom hrobe, boli zasvätené Bohu. Posvätenie týchto dvoch chrámov sa slávi čo najveľkolepejšie, lebo v ten deň objavili Pánov kríž. ...Tieto slávnosti trvajú týždeň.“ A na inom mieste spisu zasa: „Na Veľký piatok o ôsmej hodine ráno veriaci, čo strávili noc v Getsemanskej záhrade a už vyšli v procesii na Golgotu, aby počuli čítať pašie a biskupovu kázeň, zhromažďujú sa pred kaplnkou kríža. Biskup si sadá na katedru. Pred neho dajú stôl, prikrytý obrusom. Prinesú veľký strieborný, pozlátený relikviár, vyberú z neho kríž a nápis, ktorý položia na stôl. Biskup drží oboma rukami konce vzácneho dreva; pri jeho boku z oboch strán diakoni držia prísnu stráž, zatiaľ čo veriaci s katechumenmi predstupujú pojednom, uklonia sa, pobozkajú kríž a vzdiaľujú sa. Každý má možnosť dotknutia kríža a nápisu čelom a očami a hneď sa vzdialiť. Nikto nesmie po nich siahnuť rukou.“

Ako teda vidíme, už od 4. storočia v Jeruzaleme existovala tradícia týždennej úcty sv. krížu po 14. septembri, ktorá je dnes typická pre východnú cirkev i vzdanie úcty krížu zaradené do veľkopiatočnej liturgie, ako je to zvykom v západnom obrade.

História pozostatkov sv. Kríža mala aj naďalej pohnuté osudy. Časť pozostatkov bola krátko po nájdení poslaná do Ríma, kde boli uložené v Bazilike sv. Kríža. V roku 614 zasa perzský kráľ Chozroes vyplienil a dobyl Jeruzalem, pričom odvliekol do otroctva značnú časť kresťanského obyvateľstva, ako aj patriarchu Zachariáša a odniesol do Perzie aj spomínaný relikviár s pozostatkami Kristovho kríža. V tom období sa byzantská východorímska ríša nachádzala v období vnútorného oslabenia a roztrieštenej administratívy. Cisár Heraklios, ktorý krátko predtým nastúpil na trón, však zmobilizoval všetky sily na zreorganizovanie krajiny a na znovuzískanie stratených území. Po šesťročnom vojnovom ťažení sa mu v roku 628 napokon podarilo definitívne poraziť perzské vojská. Perzský kráľ Kovrad Široe bol nútený podpísať mierovú zmluvu a jedným z dôsledkov bolo aj prepustenie a vrátenie relikvie sv. kríža. V roku 630 bol sv. kríž vrátený do Jeruzalema a cisár Heraklius ho chcel osobne zaniesť na Golgotu. Keď sa však, nesúc relikviu, priblížil k posvätným miestam, akoby ho zadržiavala akási neviditeľná sila, takže sa nemohol pohnúť. Vtedy k nemu pristúpil patriarcha Zachariáš a povedal: „Hľa, ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne zaodiaty. Ty máš na hlave drahocenný diadém a on bol ovenčený tŕňovou korunou, ty ideš obutý a on tu kráčal bosý.“ Vtedy sa cisár zobliekol z kráľovských šiat, zobul sa a takto v prostom rúchu a na boso vyniesol kríž na Golgotu, kde bol opäť povýšený k verejnej úcte nábožných veriacich. Ten istý cisár Heraklios však o niekoľko rokov na to prikázal priniesť pozostatky sv. kríža do Konštantinopolu, pretože Jeruzalem už ohrozovali Arabi, šíriaci islam. Nie je možné ďalej detailne sledovať osudy jednotlivých častí pozostatkov sv. kríža a nakoniec to nie je ani samo o sebe najdôležitejšie.

Tento krátky historický prehľad nám však môže pomôcť lepšie pochopiť zmysel sviatku sv. Kríža. Veď hoci drevo Kristovho kríža je zaiste vzácnou pamiatkou a relikviou, pri vzdávaní úcty každému krížu, klaniame sa v prvom rade samotnému Kristovi, ktorý podľa slov sv. Pavla „uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi aj na zemi aj v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca“ (Fil 2, 8-11).

vladyka Cyril

 

Cirkevný rok  –  indikt

 

Nový rok v období Starého zákona

Z biblických kníh Levitikus (23,23–25) a Numeri (29,1–6) sa dozvedáme, že prostredníctvom svätého proroka Mojžiša Boh prikázal Izraelitom, aby osobitým spôsobom oslavovali prvý deň siedmeho mesiaca. V uvedený deň mali členovia vyvoleného ľudu zachovať odpočinok, zhromažďovať sa na modlitbách a prinášať stanovené obety. Dôvodom oslavy prvého dňa tohto mesiaca bola skutočnosť, že práve vtedy sa začínal nový občiansky, respektíve nový hospodársky rok. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že prvá polovica starozákonného siedmeho mesiaca, po hebrejsky tišrí alebo etaním, zodpovedá druhej polovici nášho septembra. Z uvedeného teda vyplýva, že už v starozákonných časoch, konkrétne pred viac ako tritisíc rokmi, pripadal začiatok nového roka, hoci len občianskeho či hospodárskeho, na súčasný september. Motívov na vyhlásenie mesiaca tišrí za prvý mesiac nového občianskeho či hospodárskeho roka bolo hneď niekoľko. Podľa starozákonnej knihy Genezis (2,2–3) si Boh na siedmy deň odpočinul od svojich diel, požehnal ho a zasvätil. Z uvedeného dôvodu sa v starozákonných časoch považoval za posvätný nielen každý siedmy deň (Ex23, 12), ale aj každý siedmy rok, takzvaný sobotný rok (Lv 25,1–7), a každý sedemkrát siedmy, teda štyridsiaty deviaty rok, respektíve každý rok nasledujúci po ňom, teda každý päťdesiaty rok, tzv. jubilejný (Lv25,8–55) Vtedy sa každému Izraelitovi musel vrátiť majetok, o ktorý prišiel, a každý hebrejský otrok musel byť prepustený na slobodu. Z tohto hľadiska je celkom logické, že čoskoro nadobudol výnimočné postavenie aj každý siedmy mesiac. Okrem toho sa v siedmom mesiaci odohralo niekoľko dôležitých udalostí, ktoré tiež nepochybne prispeli k jeho výnimočnému postaveniu. Spomedzi všetkých spomeňme aspoň tri. Práve v siedmom mesiaci zastal Noemov koráb na vrchu Ararat (Gn 8,4) A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat., práve v siedmom mesiaci, jediný raz do roka, vstupoval veľkňaz do Svätyne svätých (Lv 16,29–34) a práve v siedmom mesiaci sa uskutočnila slávnostná posviacka jeruzalemského chrámu, ktorý dal postaviť slávny kráľ Šalamún (1Kr 8,1–66 ).

 

Nový rok v období Rímskej ríše

Je všeobecne známym faktom, že kresťanstvo sa zrodilo na území Rímskej ríše. Z tohto hľadiska sa javí ako celkom logické poukázať na skutočnosť, že aj tam sa nový rok začínal práve v septembri, ba dokonca presne prvého septembra. Keď totiž cisár Augustus (+ 14 po Kristovi) v roku 31 pred Kristom definitívne zvíťazil nad Marcom Antóniom a Kleopatrou VII., čím sa stal zvrchovaným vladárom Egypta, kvôli ľahšiemu vyberaniu daní, hlavne zo vzdialenejších území, zaviedol takzvaný indikt (po latinsky indictum, doslovne oznámenie, vyhlásenie, uloženie, napríklad poplatkov). Išlo o cyklus pätnástich rokov, ktorý sa začínal vždy prvého septembra, lebo práve prvého septembra došlo k Augustovmu definitívnemu víťazstvu. Indikt bol rozdelený na tri rovnako dlhé obdobia, takzvané lustrá (po latinsky lustrum), čo znamená päťročnice alebo tiež slávnosti, lebo trvali päť rokov a na ich záver sa konali zábavy spojené so zapaľovaním sviečok. Princíp bol taký, že na konci prvého lustra sa dane odvádzali prostredníctvom železa a medi (hlavne na zhotovovanie mečov, kopijí, štítov, prílb a ďalších zbraní), na konci druhého sa odvádzali prostredníctvom striebra (najmä na žoldy vojakom) a na konci tretieho prostredníctvom zlata (predovšetkým na výzdobu pohanských svätýň). Po dokončení jedného indiktu sa vždy začínal ďalší, pričom celý prvý rok každého indiktu sa nazýval novým rokom.

 

Nový rok v období kresťanského staroveku

Hoci Kristova Cirkev bola na území Rímskej ríše takmer celých tristo rokov svojej existencie bezohľadne ničená, predsa nepodľahla pokušeniu stavať sa voči štátu, na území ktorého sa zrodila, výslovne nepriateľsky. Jednoznačne odmietala zákony, nariadenia a životný štýl obyvateľov, ak boli v rozpore s pravdou evanjelia, no zároveň si bez rozpakov osvojovala všetko, čo bolo pozitívne alebo aspoň mravne neutrálne. Jedným z mnohých možných príkladov takéhoto jej správania sú termíny eparchia, diecéza, provincia či metropola, ktoré sa v cirkevnom práve dodnes bežne používajú, ba niekedy sa vnímajú ako čisto cirkevné, hoci v skutočnosti pochádzajú z územnosprávneho členenia Rímskej ríše (eparchia, dioikésis, pro-vincia, métropolis). Podobne sa Kristova Cirkev necítila byť viazaná Mojžišovým zákonom (Sk 15,1–35), ale napriek tomu si viaceré jeho ustanovenia osvojila, ak ich považovala za vhodné pre veriaci ľud. Ako príklad môže poslúžiť členenie kresťanského chrámu inšpirovaného jeruzalemským chrámom alebo relatívne veľký počet liturgických prvkov prevzatých zo synagogálnej bohoslužby. Do tejto kategórie v istom zmysle patrí aj začiatok nového cirkevného roka. Staroveká Cirkev sa inšpirovala jednak starozákonným obdobím, kde sa nový rok, hoci len občiansky či hospodársky, začínal v mesiaci zodpovedajúcom nášmu septembru, jednak praxou existujúcou v Rímskej ríši, kde sa nový indikt začínal už oddávna prvého septembra, a prijala za svoje považovať za začiatok nového cirkevného roka práve prvý september. Neskôr to urobila celkom oficiálne, konkrétne v roku 325 po Kristovi na svojom prvom ekumenickom koncile, čiže na Prvom nicejskom sneme, ktorý zvolal svätý cisár Konštantín Veľký predovšetkým kvôli vyriešeniu sporov ohľadom arianizmu, teda chybného tvrdenia, podľa ktorého Syn nie je jednej podstaty s Otcom. Môžeme teda povedať, že prvý september ako začiatok nového cirkevného roka patrí v prostredí všetkých kresťanských cirkví medzi veľmi starobylé tradície, siahajúce hlboko do staroveku, ba možno priamo do apoštolských čias. Toto tvrdenie dosvedčuje aj skutočnosť, že práve počnúc týmto dátumom sú v liturgickom kalendári usporiadané v logickom slede veľké cirkevné sviatky, aj starobylé.

 

Nový rok v kresťanskej súčasnosti

Prakticky všetky cirkvi východných obradov, vrátane cirkví konštantínopolskej tradície, kam patrí aj Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike, prvý september ako začiatok nového cirkevného roka zachovali nepretržite a nezmenene od staroveku, prípadne od apoštolských čias, až podnes. Jediným problémom je azda relatívne nízke povedomie tejto skutočnosti medzi veriacimi. Na svätej liturgii tohto dňa, ako aj na existujúcom molebene k novému cirkevnému roku, sa číta 13.začalo (perikopa, časť) Svätého evanjelia podľa Lukáša (4,16–22), kde sa hovorí, ako Pán Ježiš po štyridsaťdňovom pôste na púšti prišiel do Nazareta, kde vyrástol, vošiel do synagógy a predniesol úryvok z knihy proroka Izaiáša, kde sa, okrem iného, hovorí, že je poslaný ohlásiť Pánov milostivý rok. Navyše to bol úvod k jeho verejnému účinkovaniu, čo je skutočnosť mimoriadne vhodná na začiatok nového cirkevného roka. Špecifikom tohto sviatku v grécko-slovanskom obrade je skutočnosť, že v jeho rámci sa slávi pamiatka oveľa väčšieho počtu svätcov, než je to zvykom vo všetky ostatné dni cirkevného roka. Zatiaľ čo inokedy sa slávi pamiatka jedného, dvoch alebo troch svätcov či skupín svätcov, tu sa slávi pamiatka nášho prepodobného otca Simeona Stĺpnika a jeho matky, ďalej Presvätej Bohorodičky z Miasén, svätého mučeníka Aitala, štyridsiatich svätých mučeníc a svätého diakona Ammuna, ich učiteľa, svätých mučeníkov Kallista, Evoda a Hermogena, rodných bratov, a spravodlivého Jozueho, Nunovho syna.

Pokiaľ ide o cirkvi západných obradov, predovšetkým latinského, teda o cirkvi rímskokatolícke a prípadne protestantské, tie počas svojich dejín z rozličných dôvodov začiatok nového cirkevného roka viackrát presúvali, naposledy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pri reforme svojho liturgického kalendára. 

ThLic. Marcel Gajdoš

Zdroj: internet

 

(Ne)obyčajné prázdniny s Ježišom

 

 

Je tu záver školského roka – ako svedomito ste sa učili, odhalilo vysvedčenie. Ako svedomito ste sa pripravili ukáže až váš život. Veľmi pekne o tom hovoril Ježiš v podobenstve o rozsievačovi.

 

Rozsievačom je Boh, semenom je Božie slovo a pôda, to je naše srdce. Aby mohlo Božie slovo v nás rásť, musíme si pripraviť pôdu – srdce. Nenahraditeľnými pomocníkmi sú liturgia so svätým prijímaním, svätá spoveď, pravidelná modlitba a čítanie Svätého písma.

 

V podobenstve Pán Ježiš upozorňuje na tŕnie, vtáky a sucho, ktoré ohrozujú obilné klasy a bránia im rásť a dozrieť. Vtáky v podobenstve pozobali zrno ešte skôr, ako začalo rásť. Naša nepozornosť pri liturgii, zabávanie sa s kamarátmi počas nej či jej vynechávanie bránia tomu, aby sa do nášho srdca Božie slovo vôbec dostalo. Tŕním môže byť prehnané zháňanie sa za vecami, ktoré nie sú dôležité – nové oblečenie, počítačové hry, mobily… Niekedy nás oslabí strach či starosti, pri ktorých zabúdame, že je tu Nebeský Otec, ktorý nás má rád a chce nám pomôcť. Tŕním je aj neochota podeliť sa s druhými o to, čo máme (veci, úsmev, čas). Ak zábava nemá mieru a hranice, ak ubližuje druhému, stáva sa tŕním, ktoré bráni v raste dobra.

Sucho je nedostatok vlahy. Pre nás je to nedostatok vytrvalosti a pevnej vôle. Koľkokrát aj vieme, čo je správne, no neurobíme to. Pohodlie a ľahšia cesta sú nám často až príliš blízke. No nie je to cesta k bohatej úrode.

Riadiť sa Božími prikázaniami, chodiť na liturgiu a nájsť si čas na každodennú modlitbu nie je vždy ľahké. Ale oplatí sa to. Ako semienko v dobrej pôde môže rásť a priniesť úrodu, tak aj ty budeš prinášať úrodu. Nie však jabĺčka, slivky či hrach. Bude to úroda dobra, pomoci, radosti a pokoja. Aj vďaka tebe bude rásť Božie kráľovstvo tu na zemi.

Pozvi Pána Ježiša do svojich prázdninových stretnutí. Zober Ho do hôr či k moru. Je veľmi dobrým sprievodcom vo všetkých (ne)obyčajných dňoch, ktoré máš pred sebou. Veľa šťastia na ceste s Ježišom.

Pripravila Jana Osvaldíková

(zdroj: http://kormidlo.sk/neobycajne-prazdniny-s-jezisom/#.U7Eou5R_uyp, Foto:-net-)

 

Svetlý týždeň

Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň – nebo je otvorené, otvorilo sa Kristovým vzkriesením. Každý deň Svetlého týždňa je ako nedeľa (utiereň i večiereň sa slúžia skoro rovnako ako v nedeľu Paschy, jednotlivé dni sa postupne striedajú hlasy, tak ako sa cez rok striedajú každú nedeľu). Svetlý týždeň je tak výnimočným v cirkvi, že všetky bohoslužby v tomto týždni (s výnimkou eucharistickej liturgie) majú svoju špecifickú štruktúru a kňazi sú stále oblečení v kompletných rúchach. Utierne sa podobajú na utiereň Paschy. Hodinky (časy), povečerie a polnočnica majú namiesto žalmov a zvyčajných modlitieb paschálne spevy.

Počas bohoslužieb Paschy sa má správne celý čas stáť (kedysi sa to aj zachovávalo dosť dôsledne v našich farnostiach). Stáť sa má cez celý Svetlý týždeň – to vyjadruje našu radosť zo vzkriesenia. Radosť zo vzkriesenia je taká, že nás až vzpružila, zdvihla zo stoličiek (ako na futbale alebo na hokeji, keď padne gól, nikto nesedí, všetci od radosti vstanú). Státie je postojom radosti a oslavy (a zároveň úcty). Rozhodne by sa v tomto období nemalo kľačať. Podľa predpisov 20. kánona Prvého ekumenického snemu v Nikei (r. 325) sa nesmie kľačať od Paschy do Zostúpenia Svätého Ducha a tiež všetky nedele počas roka, lebo je to obdobie oslavy vzkriesenia (každá nedeľa je ako Pascha).

"Keďže niektorí v nedeľu aj počas Päťdesiatnice kľačia, tento svätý snem sa uzniesol, že modlitby sa budú Pánovi vzdávať postojačky, aby sa v každej farnosti všetko zachovávalo podobne." (1. všeobecný koncil, kánon 20) Rozhodnutie tohto koncilu nebolo nijakým iným ekumenickým koncilom zrušené.

Na tomto mieste bude užitočné povedať niečo o postojoch, čo vyjadrujú:

Kľačanie je postojom pokánia, pokory, vyjadruje poníženie sa, uvedomenie si vlastných hriechov (predpísané v našom obrade len vo Veľkom pôste) alebo vyjadruje veľmi naliehavú prosbu (predpísané na večierni v nedeľu Zostúpenia Sv. Ducha). Kľačanie na Východe nebolo výrazom úcty, úctu vyjadruje poklona (úklon).

Státie je prejav úcty, počúvania, pripravenosti, pohotovosti a zároveň je postojom, ktorý vyjadruje radosť a oslavu, je to postoj vzkriesenia, zmŕtvychvstania.

Sedenie je prejavom počúvania (pôvodne sa sedelo len pri kázni).

Od nedele Paschy ďalších 40 dní sa zdravíme pozdravom Christós voskrése! – Voístinu voskrése! po slovensky: Kristus vstal zmŕtvych! – Skutočne vstal zmŕtvych! po grécky Christós anésti! – Alithós anésti!

 

(prevzatéz: https://www.facebook.com/greckokat?fref=nf)

 

Na konci cesty, nie je cesta, ale cieľ.

Na konci noci nie je noc, ale svitanie.

Na konci zimy nie je zima, ale jar.

Na konci smrti nie je smrť, ale 

VEČNÝ ŽIVOT! 

 

Nech Kristovo Vzkriesenie 

daruje Vám radosť, pokoj a silu 

do ďalších dní Vášho života. 

Aby láska, ktorú nám daroval Vzkriesený Kristus 

bola vždy medzi nami a v našich srdciach!

 

To Vám zo srdca vyprosuje 

jerej Tomáš s manželkou Annou a deťmi

 

Христóсъ Воскрéсе! 

З праздником Христового Воскресіня,

 з праздником Пасхы!

S pomocou Božou prežili ste zas ďalší v rokov slede. 
Nech ruka Božia pevne, iste Vás v roku novom vedie.
Nech dary jeho milosti Vás po celý rok chránia,
nech dá Vám šťastia, radosti a hojnosť požehnania.

Do Nového roka 2014 Vám prajeme z úprimného srdca, 

aby bol Kristus Pán Vašim tešiteľom, Vaším dobrým radcom a dobrým priateľom.

 

jerej Tomáš s manželkou Annou a deťmi

 

 

Vládca, Pane a Bože náš, Prameň života a nesmrteľnosti, Pôvodca všetkých viditeľných i neviditeľných vecí, v tvojej moci sú časy a roky  a všetko spravuješ svojou múdrou a dobrou prozreteľnosťou. Ďakujeme ti za dobrodenia, ktorými si nás obdaroval v uplynutom čase nášho života. Prosíme ťa, štedrý Pane, požehnaj svojou dobrotou veniec začínajúceho sa roka. Daruj celému svojmu ľudu svoje dobré veci zhora: zdravie, spásu a dobré počínanie vo všetkom. Osloboď svoju svätú cirkev, svoje mesto i všetky mestá a krajiny od každého zlého trápenia, daruj im pokoj a mier. Uznaj nás za hodných tebe, Otcovi, ktorý nemá počiatok, tvojmu jednorodenému Synovi a tvojmu presvätému a životodarnému Duchu, jednopodstatnému oslavovanému Bohu, neprestajne vzdávať vďaky a ospevovať tvoje presväté meno.

Sláva tebe, Bože, náš Dobrodinec, na veky vekov.

Amen.

 

Modlitba z Prosebného spevu na nový rok

 

CHRISTOS  RAŽDAJETSJA!

 

„Betlehem nám znova otvoril raj. Vstúpme a obzrime si ho! Tam je pokrm sviatostnej Eucharistie. Poďme, nasýťme sa tým, čo nám vnútro jaskyne skrýva. Tam je koreň, z ktorého bez vlahy vypučí kvet nášho odpustenia hriechov. Tam sa nachádza nekopaná studňa, z ktorej sa túžil napiť Dávid. Tam je Panna, ktorá porodila Syna, a túžbu Adamovu i Dávidovu uhasila. Poďme tam, kde sa narodil večný Boh ako malé dieťa.“

(Ikos z utierne sviatku Narodenia Pána)

 

 

Ďakujeme Vám, že ste pre nás darom a požehnaním.

Ďakujeme Vám, že môžeme byť súčasťou Vaších životov.

Preto Vám zvlášť v tomto vianočnom čase vyprosujeme,
aby bol Boh mocne prítomný vo Vašich životoch
a aby Vás jeho prítomnosť nasycovala nielen počas sviatkov

a nasledujúceho roka 2014,

ale počas celého Vášho života.

 

jerej Tomáš s manželkou a deťmi

 

 

Dôležitosť ľudskej duše

svieca2Bol raz jeden kráľ, ktorý mal štyri manželky. Najviac miloval štvrtú ženu. Obliekal ju do drahých šiat a staral sa o ňu, ako najlepšie vedel. Vždy dostávala to najlepšie. Svoju tretiu ženu tiež veľmi ľúbil a vždy sa ňou chválil pred inými kráľmi, hoci sa bál, že ho jedného dňa opustí a uprednostní niekoho iného. Rád mal aj svoju druhú ženu. Jej sa mohol so všetkým zdôveriť, pretože vždy bola k nemu  milá, pozorná, trpezlivá. Zakaždým, keď mal problémy, sa jej zveril a ona bola jeho oporou v ťažkých chvíľach. Prvá kráľova žena bola verná partnerka a významne prispela k zveľadeniu kráľovho bohatstva. Kráľ ju však nemal veľmi rád, málokedy si ju všimol, hoci ona mu prejavovala vrúcnu a oddanú lásku.

 

 Jedného dňa kráľ ochorel. Bola to nevyliečiteľná choroba. Kráľ pochopil, že na zemi mu neostáva veľa času.  Premýšľal o svojom živote a keďže na druhom svete nechcel byť sám, rozhodol sa, že so sebou zoberie aj svoje ženy.

“Mám štyri ženy, ” rozmýšľal. “Keď zomriem, určite nebudem sám.”

No potreboval, aby ženy s jeho plánom súhlasili. Zavolal svoju štvrtú ženu a povedal jej: “Teba som miloval najviac zo všetkých. Obliekal som ťa do najkrajších šiat a staral sa o teba celý život. Teraz odchádzam. Chceš ísť so mnou?” Žena odvrkla: “Nikdy! Čo ti to zišlo na um?” Otočila sa mu chrbtom a bez rozlúčky odišla. Jej odpoveď sa ako ostrý nôž zaryla do kráľovho srdca.

Ale ešte mal nádej. Pozval svoju tretiu ženu a povedal jej: “Miloval som ťa celý život. Teraz zomieram, chceš ísť so mnou?” Ale aj ona ho odbila: “Nechcem! Život je príliš krásny. Keď zomrieš znovu sa vydám.”

Kráľovo srdce sa zachvelo, ale všetko ešte nebolo stratené, veď mal aj druhú ženu, ktorá vždy bola pri
ňom, keď potreboval pomoc a útechu. Povedal jej: “Keď som potreboval pomoc, zakaždým som sa  obrátil na teba a ty si v ťažkých chvíľach vždy stála pri mne. Teraz umieram, pôjdeš aspoň ty so mnou?” No ani ona nevyplnila jeho želanie. “Ľutujem,” povedala, “ale tentoraz ti nemôžem pomôcť. Jediné, čo
pre teba môžem urobiť, je to, že ťa pochovám.”
Kráľ zbledol od veľkej bolesti, ktorú v ňom vyvolalo sklamanie. No skôr, ako vydýchol, začul hlas: “Ja ťa budem nasledovať všade, kamkoľvek pôjdeš.”  Kráľ z posledných síl zdvihol hlavu a ledva spoznal svoju prvú ženu. Bola veľmi chudá, v roztrhaných handrách, pretože sa o ňu nestaral. Kráľ s ľútosťou a plačom povedal: “Mal som sa o teba viac starať a chrániť ťa, pretože ty jediná si mi dala šancu.”


Každý z nás má vo svojom živote “štyri manželky”.
Štvrtá žena je naše telo, ktoré nás opustí, keď zomrieme, hoci sme sa oň toľko starali a skrášľovali ho.
Tretia žena je všetko to, čo vlastníme, naše spoločenské postavenie a materiálne hodnoty. Keď zomrieme, všetko zostane iným.
Druhá žena je naša rodina a naši priatelia. Nech boli s nami akokoľvek dlho, môžu pre nás urobiť len to, že nás odprevadia do hrobu.
Prvá žena je naša duša, ktorá je často zanedbaná pre posadnutosť za bohatstvom, výhody a slávu tohto sveta. Jedine duša nám bude robiť spoločnosť, kamkoľvek pôjdeme. Od našej starostlivosti o ňu závisí či to bude odchod do radosti, či do večného zatratenia.

 

zdroj: - int-

 

 

Tmavá strana Halloweenu

        Nadšené deti preoblečené za bosorky, pirátov, démonov, duchov, Drakule a iné príšery prechádazjú svojím susedstvo, chodia od domu k domu a kričia: "Trick or Treat", čo znamená: "Obdarujte nás, lebo vám niečo vyvedieme", majú v škole párty, alebo v dome priateľov, kde si hovoria príbehy o duchoch, kostrách, bosorkách, alebo podivných ľuďoch a pripravia si ozdobené tekvice.
TO MUSÍ BYŤ HALLOWEEN! Vyzerá to ako nevinný žart, však? Ale je tu TMAVÁ STRANA HALLOWENU, O KTOREJ TIEŽ POTREBUJETE VEDIEŤ, strana, ktorá sa mi nikdy nepáčila, pretože bola spätá so zlom, diablom, strachom, smrťou a násilím. Po bližšom štúdiu Halloweenu už viem, prečo mi vždy "behal mráz po chrbte", pretože ZA "POZLÁTKOM" HALLOWEENU JE HISTÓRIA DIABOLSKÉHO ZLA.
 
História Halloweenu
        Halloween je "náboženský deň", ale NIE je to kresťanský deň. Tom Sanguinet, bývalý najvyšší kňaz v Keltickej tradícii Wicca (witchcraft) povedal: "Moderný sviatok, ktorý voláme Halloween, má svoj pôvod v splne mesiaca, ktorý je najbližší 1.novembru, ktorý je novým rokom bosoriek. Bol to čas, kedy sa "duchovia (démoni) dostali na vrchol svojej moci a vracali sa na planétu zem." Vo svojom výroku pokračuje: "Halloween je čiste a absolútne zlej podstaty a nie je tu niečo, čo by niekedy malo alebo bude mať spoločné alebo prijateľné s Pánom Ježišom."
        Pôvod Halloweenu je v keltickom festivale Samhain, pána smrti a zlých duchov. Dávno pred Kristom (minimálne 2000 rokov), Druidi v Británii, Írsku, Škótsku, Francúzsku, Nemecku a v iných keltických krajinách oslavovali koniec leta tým, že prinášali obete Samhainovi. Kelti považovali 1.november za deň smrti, pretože padalo lístie, začínalo sa ochladzovať a klesali teploty. Verili, že Muck Olla, ich boh slnka strácal silu a Samhain, pán smrti získaval nad ním moc. Ďalej verili, že 31.októbra Samhain zhromaždil duchov všetkých, ktorí zomreli počas predchádazjúceho roka. Týmto duchom bolo určené, že počas predchádzajúceho roka mali prebývať v telách zvierat, ako trest za svoje zlé skutky. Mali dovolené, že sa môžu vrátiť do svojich pôvodných domovov, aby navštívili žijúcich ľudí počas večera (31.okt.), cez sviatok Samhaina. Druidskí kňazi viedli ľudí k diabolským uctievacím ceremóniam, v ktorých boli prinášané obete z koní, mačiek, čiernych oviec, kráv a ľudí. Tieto obere boli dané na záprah a spálené k smrti. Toto sa dialo, aby upokojili Samhaina a aby im duchovia neubližovali. Je úplne jasné, že HALLOWEEN BOL VŽDY OSLAVOU SMRTI.
Ako získavali tieto obete? Druidskí kňazi a ľudia chodili od domu k domu a žiadali vykŕmený dobytok, čierne ovce a ľudí. Tí, ktorí im darovali, im sľúbili úpech a tí, ktorí im odmietli, boli prekliati a zastrašovaní. To bolo ako pre všetých "putujúcich duchov", ktorí boli hladní. Keď im niekto dal niečo na občerstvenie, tak toho neprekliali, alebo nepríjemne neprekvapili. Odtiaľ máme pôvod "Trick or Treat", Obdarujte nás, lebo vám niečo vyvedieme. "Trick or Treat je znovuuskutočnením druidských praktík. Sladkosť nahradila staré ľudské obete, ale stále zostali uspokojením nenásytných zlých duchov. Tradičnou rekciou tých, ktorí nie sú obdarovaní je to, že im niečo vyvedú zlé. Keď dáte Halloweenovú sladkosť, v skutočnosti prinášate obeť falošným bohom. Tým sa zúčastňujete na modloslužbe." hovorí bývalý najvyšší kňaz Wicca, Tom Sanguinet.

        Vedeli ste, že dokonca vyrezané tekvice majú pôvod v týchto pohanských praktikách? V knihe "Occult Conceit" hovorí autor na strane 190: "Tekvica so sviečkou je znakom, ktorý slúži, ako označenie tých fariem a domov, kotré sympatizujú so Satanistami a žiadajú o zmilovanie, keď sa začne diať pohroma noci (trick or treat)." Svetová knižná encyklópédia hovorí: "Na prvý pohľad zdajúca sa nevinná tekvica so zapálenou sviečkou s vyrezanou tvárou je pôvodným symbolom prekliatej duše."
        A čo OBLEČENIE? Tiež súvisia so strašnými druidskými rituálmi smrti. Ako ľudia a zvieratá kričali v agónni počas spaľovania, pozorovatelia boli poobliekaní v kostýmoch vyrobených z koží zvierat a hláv. Tancovali, preháňali sa a vyskakovali cez plamene ohňa v nádeji, že odoženú zlých duchov.
        Je zjavné, že Halloween je pohanský deň zakorenený v najhorších pohanských rituáloch a uctievaní. Biblia prikazuje kresťanom"…a nezúčastňujte sa neplodných skutkov tmy, radšej ich kárajte."(Efezským 5, 11). Halloween nemá nič spoločné s Kristom. Je to pohanský obetný deň a Biblia varuje kresťanov "Ale že čo pohania obetujú, to obetujú démonom a nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi démonov."(1. Korintským 10, 20). Halloween je diabolský deň!
 
Hrdinovia Halloweenu

        Nemohli by ste oslavovať Halloween bez BOSORKY. Najstaršia známa americká kresba bosorky je datovaná ešte z obdobia pred Kolumbom. Maľby predstavujú pohanské bohyne, ktoré sú holé, na hlave majú vysoký klobúk a jazdia na metle. Kde nájdete veštectvo, spolu s ním je nahota, nadprirodzené veci, obrovská nemorálnosť a okultné praktiky. Podľa Starej zmluvy v Biblii bolo veštectvo a všetky praktiky okultizmu hlavnými priestupkami, ktoré boli trestané smrťou. V Novej zmluve, v Galatským 5, 20, je veštectvo menované medzi vecami, ktoré sa nemajú menovať medzi veriacimi. V skutočnosti, Skutky 19, 18-19 opisujú ako tí, ktorí sa stali kresťanmi, sa oddelili od všetkých okultných praktík a pálili všetok okultný materiál, ktorý mali. Populárny Biblický učteľ Dr. John Mac Arthur to jasne vyjadruje, keď hovorí: " Preoblečenie sa za bosorku, ducha, alebo čerta je nespojiteľné s kresťanským svedectvom. O čo viac, mnohé oblečenia Halloweenu sú späté s najhoršími pohanskými ceremóniami; obyčajne sú zamerané na hriešne veci, ako sú démoni, veštectvo a povery."
        Iní hrdinovia Halloweenu nie sú o nič lepší. Napríklad DRAKULA. Viete o tom, že to bola skutočná osoba? Žil v rokoch 1431 do 1476. Počas svojho šesť ročného panovania bol zodpovedný za 100 000 maniackých masakrov mužov, žien a detí tými najhroznejšími spôsobmi. Vymyslel a uskutočňoval plán, aby sa jeho krajina zbavila bremena všetkých žobrákov, postihnutých, chorých a starých ľudí. Pozval ich na hostiny do jedného zo svojich palácov. Dobre ich nasýtil a opil. Potom sa ich opýtal: "Chcete žiť bez starostí, aby vám nič nechýbalo na tomto svete?" Oni zakričali:" Áno!" Drakula potom prikázal, aby stážili východy paláca a dal ho zapáliť. Nikto nemohol uniknúť.
        Väčšina hrdinov Halloweenu sú zlej, pomätenej, alebo démonickej povahy. To by nás nemalo prekvapiť. Halloween je diablov deň! Ale je tu ešte niečo iné, čo ma trápi oveľa viac…
 
Halloween ubližuje
        Halloween je nebezpečný deň a tú sú dôvody, prečo je tomu tak…
        HALLOWEEN JE ZAMERANÝ NA NÁSILIE
        V januári 1988 som sa zastavil v reštaurácii, aby som si niečo zajedol pred mojim ďalším stretnutím. Na stole boli položené noviny, do ktorých som sa začítal. Bol tam článok, ktorý mal nadpis "Rodičia sa musia vysporiadať s násilím." Jeden rodič tam písal: "Dnes som počul niečo, z čoho mi stáli vlasy dupkom na hlave…Minulý október učiteľka požiadala žiakov v štvrtom ročníku, aby napísali, ako by najradšej oslavovali Halloween. 80% z jej 9-ročných detí vyjadrilo prianie "niekoho zabiť" Odkiaľ získavajú deti takéto nápady?" pýtala sa.
        Odpoveď je jednoduchá. Halloween zdôrazňuje zmrzačenie, vraždy a krv. Dokonca tieto veci oslavuje! Pravdou je, že milióny ľudí a pravdepodobne i vaše deti budú vidieť počas tohotoročného Halloweenu množstvo televíznych programov, videá, rôzne aktivity, ktoré oslavujú zmrzačenie, mučenie a vraždy. Predtým, než si poviete: "to im neuškodí, je to iba fantázia", možno by ste mohli zobrať do úvahy to, čo zhrozená matka našla v denníku svojho dospievajúceho syna Čítala: "Minulý rok som na Halloween ukradol auto a prenasledoval som dieťa, ktoré som potom zabil pre Diabla. Tento rok plánujem urobiť tú istú vec." Ten chlapec je teraz uväznený.
 
HALLOWEEN UBLIŽUJE, PREOŽE JE ZAMERANÝ NA NÁSILIE.
        Nevidíte ten paradox? Kedykoľvek, keď čítame o násilnej vražde, tak sme užasnutí. Ale smejeme sa, robíme si žarty, voláme to zábavou a oslavujeme tie isté veci, keď sa jedná o Halloween. Halloween, ktorý je zameraný na násilie, búra zábrany, ktoré majú deti voči vraždám. Deti majú problém odlíšiť fantáziu od skutočnosti. Ďalší dôvod, prečo Halloween ubližuje…
 
HALLOWEEN UBLIŽUJE, PRETOŽE ZDÔRAZŇUJE STRACH
        Čítal som článok, ktorý mal nadpis: "Dom hrôzy pre zábavu: Mohol sa stať nočnou morou pre deti." Začínal takto: "Je to iba zábava, to viete. Ale pre malé dieťa môže byť výlet v dome hrôzy, ktorý je pripravený pre Hwlloween, nočnou morou." Strach nie je žart. Strach je mocný a často ničí cítenie. Článok ďalej uvádzal: "Dokonca i tí najstarostlivejší rodičia nemusia odhadnúť reakcie detí. Keď sa dieťa bojí, keď je traumatizované a kričí, držte ho a utešte ho. Dodajte mu psychické bezpečie." Otázka je, načo vystavovať deti takýmto traumatizujúcim vplyvom? Neslúžia k ničomu. V skutočnosti môžu vyústiť v dlhotrvajúce citové problémy.
 
HALLOWEEN UBLIŽUJE, PRETOŽE JE ZAMERANÝ NA OKULTNÉ VECI
        Dva najbežnejšie spôsoby, ktorými sú deti zoznamované s okultnými vecami je cez rokovú hudbu a Halloween. Tragické je to, že čím ďalej viac a viac detí sa zoznamujú s okultnými vecami cez svojich učiteľov v štátnych školách. (pozn. V Amerike je Halloween jeden z 2 sviatkov, počas ktorých majú v škole voľno. Vybrali Halloween a Valentína, pretože nemajú "náboženské" pozadie. Ako sa však mýlili pri Halloweene. Určite nemá kresťanské pozadie, je to však určite náboženský deň.)
 
Alternatívy
        Stále väčšie množsvto ľudí vidí nebezpečie, ktoré je spojené s oslavovaním Halloweenu. Kresťania, keď si uvedomujú tmavú stánku tohto dňa, tak sa rozhodnú neoslavovať tento deň, lebo vedia, že sa to nepáči Pánovi Ježišovi Kristovi. Múdri rodičia nahradia Halloween rodinnými aktivitami. Naplnia tento čas spoločnými hrami, kresťanskými piesňami a kresťanskými filmami. Iní využívajú tento čas, aby rozdávali kresťanskú literatúru. Čokoľvek sa rozhodnete robiť, "nedaj sa premôcť zlému, ale dobrým premáhaj zlé!" (Rim 12, 21).
 
Krátka história Halloweenu
        Halloween nie je Satanovými narodeninami. On bol stvorený v Nebi, a volal sa Lucifer. Bol nádherným stvorením, ktorý strážil Boží trón. Vzbúril sa proti Bohu, a tak jeho Stvoriteľ, Pán Ježiš Kristus, ho vyhodil z Neba. Asi tretina anjelov sa tiež vzbúrili a boli vyhodení s ním. Stali sa démonmi a Lucifer sa stal Satanom. Satan je živý a veľmi sa snaží o tom, aby zničil stvorenstvo. Spolu so svojimi démonmi vie, že ich čas je krátky. Boja sa Ježiša Krista, pretože pre nich stvoril ohnivé jazero. Ale Satan chce, aby každý bol uvrhnutý do tohoto jazera spolu s ním. Nanešťastie, sa mu podarí veľa z ľudí dostať. Je majster zvodov a Halloween je jednen z jeho trikov. Deti majú radi Halloween, pretože je tam spojenie zábavy s napätím a pravdaže so sladkosťou. Ale nemajú ani tušenie, čo je za touto oslavou. Pre satanistov a bosorky Halloween nie je zábavou. Je to ich najväčším sviatkom. Ako sa približujeme k druhému príchodu Pána Ježiša, Satanizmus bude narastať. Tiež i ľudské obete! Halloween začal na Britských ostrovoch Druidmi. 31.október bol noc teroru, ktorý sa volal "Samhain". V túto noc išli Druidi dom od domu a vyžadovali dieťa, alebo pannu na ľudskú obeť. Obeť sa volala "Druidovo ponúknutie (treat). Ako vďaku za obeť nechali vyrezanú tekvicu s tvárou a zapálenou sviečkou vyrobenou z ľudského tuku. Toto malo ochrániť všetkých v dome v tú noc pred démonmi smrti. Keď nejaký nešťastník neuspokojil požiadavky Druidov, tak prišiel čas na nepríjemné prekvapenie (trick). Symbolický šesťuholník bol nakreslený na vchodové dvere. Tej noci Satan, alebo jeho démoni zabili niekoho v dome. Druidi obetovali deti. Verili, že iba "ovocie tela" ponúknuté Satanovi je za "hriech duše". Tá istá vec sa deje i dnes, ale iným spôsobom. Musíme porozumieť, že Satan je jeden z najmocnejších a najinteligentnejších stvorení, ktoré Boh stvoril (Ezechiel 28, 12-15). Ak si myslíte, že neexistuje, tak s ním nebudete bojovať. Satanovou najväčšou túžbou je ublížiť a zničiť ľudí. Deti, ktoré sú zmrzačené a vraždené počas Halloweenu nie sú žiadne náhody. Sú to starostlivo plánované obete pre Satana, pripravované tými, ktorí mu slúžia a uctievajú ho. Satan miluje Halloween, pretože opekňuje moci zla a približuje deti do jeho blízkosti. A ako odveta, je veštectvo čoraz viac rozširované medzi mladými ľuďmi. Pán Boh nenávidí Halloween a jeho zlý pôvod. Satanistické ľudské obete sú urážkou do Božej tváre. Bosorky (veštice) privolávajú démonické moci, aby napadli tých najmenších. Ich mysle sú ovplyvnené touto temnou mocou. Hriech bráni komukoľvek, aby sa dostal do Neba. Ale Boh vo Svojej dokonalej láske pripravil cestu. Ján 14, 6, poslal Svojho Syna, Ježiša Krista, aby zomrel na našom mieste, a aby sa v Nebi prihováral za nás k Bohu. Pán Ježiš prišiel na Zem, aby zničil moc Satana. Išiel na kríž a prelial Svoju drahocennú krv, aby očistil naše hriechy. 1. Jánov 3, 8 a 1. Kor 15, 3-4 "Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho." Ján 3, 16. Keď prijímaš Ježiša ako svojho Pána, Spasiteľa a Majstra, tak získavaš Jeho moc, ktorá ti slúži k tomu, aby si obstál proti Satanovi. "Poddajte sa teda Bohu, ale vzoprite sa diablovi a utečie od vás." Jakub 4, 7. "…radostne ďakujúc Otcu, ktorý nás…vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna." Kol 1, 12-13. Keď veríš, že Ježiš zomrel za tvoje hriechy a prijal si Ho ako svojho osobného Spasiteľa, budeš spasený.
 
(zdroj: - int- )

Povýšenie úctyhodného a životodárneho kríža nad celým svetom

 

 

Predivné znamenie kríža, ktoré na nebi uvidel cisár Konštantín, nájdenie dreva kríža cisárovnou Helenou v Jeruzaleme a nakoniec okolnosť, že aj cisár Konštantín prijal kresťanskú vieru a urobil ju vo svojom rozľahlom gréckom panstve štátnou a slobodnou od každého prenasledovania, bolo dôvodom výročia, ktoré tak východná, ako aj západná cirkev hneď od nájdenia úctyhodného dreva kríža slávi v dnešný deň, a ktorý nazýva „Povýšenie úctyhodného a životodarného kríža nad celým svetom“. Neskôr sa k tomu pridala ešte aj pamiatka toho, ako gréci-kresťania odobrali toto drevo kríža peržanom-pohanom.

Z evanjelia vieme, že Ježiš Kristus zomrel na hore Golgota na kríži medzi dvomi lotrami. Keď ich telá sňali z krížov, kríže vzali židia, skryli ich na jednom tajnom mieste na Golgote a zasypali hlinou. Tristo rokov si na Pánov kríž nikto nespomenul, pretože ešte trvalo veľké prenasledovanie kresťanov. Až 326 rokov po Kristovi prijala Helena, matka cisára Konštantína, Kristovu vieru a ako kresťanka zatúžila vidieť a kríž, na ktorom Ježiš Kristus zakončil svoj život. Za tým cieľom sv. Helena odišla do Jeruzalema a vyzvedala sa o tom kríži, no nik je nevedel povedať, kde je. Nakoniec jej vtedajší Jeruzalemský patriarcha sv. Makar poradil, aby zvolala starých židov a tých sa spýtala na sv. kríž. Zvolala najstarších židov z Jeruzalema a tí ukázali na jedného spomedzi seba menom Júda, ktorý mal podľa tradície jeho rodiny vedieť, kde sa nachádza sv. drevo. Júda spočiatku nechcel vyzradiť tajomstvo, až keď ho šesť dní nechali o hlade ukázal miesto, kde s veľkou námahou odkopali hlinu a našli tri kríže, jeden Spasiteľov a dva lotrov, ktorí s ním boli ukrižovaní. No nikto nevedel zistiť, na ktorom z tých troch krížov trpel a zomrel Spasiteľ. Patriarcha, sv. Makar, kázal nájdené kríže klásť jeden po druhom na chorú, potom na mŕtveho. Prvé dva neurobili nijaký zázrak, no keď položili tretí chorá ozdravela a mŕtvy ožil. Tento dvojaký zázrak všetkým ukázal, ktorý je pravý Kristov kríž.

Cisárovná Helena s radosťou prijala úctyhodný kríž, poklonila sa mu a bozkala ho. Vtedy všetci z nespočetného davu, ktorý sa tam zišiel, a ktorí sa nemohli pretlačiť a pobozkať sv. drevo, si želali ho aspoň zďaleka uvidieť. Sv. Patriarcha splnil sv. túžbu ľudu. Vybral si vyvýšené miesto, do svojich rúk prijal úctyhodný kríž, zdvihol ho do výšky, aby ho mohli všetci prítomní uvidieť. Sv. Makar sa kvôli tomu obracal na všetky strany, na východ i západ, na sever i na juh, a ukazoval ho všetkým ľuďom, ľudia sa na neho pozerali, klaňali sa mu a volali: „Pane, zmiluj sa!“

Svedkami tejto udalosti boli aj Židia a mnohí z nich sa obrátili na Kristovu vieru a dali sa pokrstiť. V ich počte bol aj samotný Júda, ktorý nechcel prezradiť miesto, kde ležal Spasiteľov kríž. Júda prijal sv. krst, bol nazvaný Kyriak, neskôr dosiahol hodnosť Jeruzalemského patriarchu a ako taký zomrel mučeníckou smrťou za cisára Juliána Apostatu.

Na pamiatku tejto udalosti v Jeruzaleme sa u nás v deň Povýšenia úctyhodného kríža koná pri bohoslužbe nasledovný obrad. Na konci utierne (Ranná bohoslužba byzantskej cirkvi, časť liturgie hodín, ktorá sa v byzantskej cirkvi koná slávnostným spôsobom v chráme s ľudom ), po veľkom slavosloví (Veľký chválospev „Sláva Bohu na nebi a mier na zemi ...“), keď všetci spievajú „Svätý Bože“ (trojsvätá pieseň: „Svätý Bože, svätý silný, svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami!“), kňaz zo svätyne vynáša sv. kríž do lode chrámu a kladie ho na uprostred cerkvi pripravený tetrapód. (stolík v tvare štvorca umiestnený uprostred chrámu, na ktorom je k úcte vyložená ikona sviatku, ktorý sa práve slávi. Napr. cez sviatok „Povýšenia“ je to sv. kríž.) Na pamiatku tŕňovej koruny, ktorá bola vložená na Spasiteľovu hlavu, býva kríž zvyčajne ozdobený kvetmi. Keď kňaz vzdá česť vynesenému krížu okadením, zoberie ho do rúk, zdvihne ho, ako kedysi sv. Makar v Jeruzaleme, do výšky a ukazuje ho všetkým prítomným ľuďom na všetky strany. Ľudia tu, ako kedysi v Jeruzaleme, sa na to pozerajú a spievajú: „Pane zmiluj sa!“ Potom kňaz a za ním všetok ľud trikrát spievajú verš: „Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme.“ Trikrát padajú na zem pred týmto víťazonosným znamením s uctievajú si ho poklonou a bozkom.

Cisárovná Helena prikázala na Spasiteľovom hrobe vystaviť veľkolepú cerkev Kristovho vzkriesenia a tej cerkvi uložila životodárne drevo úctyhodného kríža. Okrem tejto cerkvi vtedy postavila aj iné, spolu osemnásť, v Jeruzaleme a na jeho okolí. Zobrala pre seba časť z úctyhodného kríža a klince, ktorými bol Spasiteľ pribitý ku krížu, a vrátila sa do Konštantínopola. Tu jej syn, cisár Konštantín, tiež prijal Kristovu vieru, dal sa pokrstiť, a tak bol prvým kresťanským cisárom. Sv. cirkev, za to , že Kristovu cirkev urobil v celom gréckom impériu štátnou, hoci jeho život nebol úplne svätý, ho poctila titulom „Rovný apoštolom“ a jeho pamiatku slávi s pamiatkou jeho matky sv. Helenou 25. mája.

V Jeruzalemskej cerkvi Kristovho vzkriesenia sa nachádzal Pánov životodarný kríž do roku 614. V tom roku perzský kráľ Chozdroj II. (Iní autori píšu, že sa volal Chozroj, napr. Mgr. Antonín Čížek, Synaxár, Životy svätých, Vydal spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča v Prešove, 1998, str.21) Bojoval s gréckym cisárom Fokom tak úspešne, že si podriadil veľkú časť jeho cisárstva. Medzi dobytými mestami bol aj Jeruzalem. Mrzkosti a spustošenie, ktoré tu vtedy popáchali Peržania , prevyšujú všetko chápanie. Ich zlosť sa osobitne obrátila proti kňazstvu, mnísi a mníšky v davoch hynuli pod mečmi týchto barbarov. Časť kresťanov, ktorí prežili toto krviprelievanie, boli predaní židom a vtedajšieho patriarchu Zachariáša zobrali do Perzie do otroctva. Korisť, ktorú pohania nabrali v Jeruzaleme, bola nesmierna. Najdrahší poklad, drevo kríža, prikázal perzský kráľ Chozdroj preniesť do svojho sídla a tam dôkladne strážiť, pretože dobre vedel v akej veľkej úcte bolo u kresťanov a mal nádej na vysoké výkupné. Utiesnený cisár Foka prosil víťaza o mier, sľúbil mu ročne platiť daň, no Chozdroj mu vo svojej pýche odkázal: „Nech sa Gréci nenádejajú na mier kým budú uctievať človeka ukrižovaného na kríži za Boha, a slnku, bohu Peržanov sa nebudú chcieť klaňať.“

O niekoľko rokov potom zomrel grécky cisár Foka a na jeho miesto nastúpil Heraklios. Ten prikázal, aby všetci kresťania jeho cisárstva prosili Boha o pomoc proti nepriateľovi viery a Kristovho mena, aby sa postili a modlili, a pritom sa aj cisár so slzami modlil a postil. Potom zobral početné vojsko a odišiel bojovať s Peržanmi. Pán Boh vypočul modlitby kresťanov a prijal ich pôst, a tak najprv potrestajúc kresťanov za ich hriechy, potom im pomohol s krížom v ruke zvíťaziť nad Peržanmi, ktorí teraz sami museli prosiť o mier. Za ten čas bol Chozdroj zabitý svojimi vlastnými ľuďmi a jeho syn a následník Sisaj sa ponáhľal vrátiť drevo kríža a všetky mestá, ktoré zabral jeho otec, aby uzmieril Grékov. Pritom všetci zajatí kresťania, medzi nimi aj patriarcha Zachariáš, obdržali bez akéhokoľvek výkupného slobodu a voľne sa vrátili do svojej otčiny. Stalo sa to v roku 628, a tak sv. kríž, ktorá bol štrnásť rokov v rukách pohanov, sa vrátil do rúk kresťanov. Pretože sa to stalo za pomoci modlitby a pôstu, tak sa kresťania rozhodli na znak vďačnosti voči Bohu sa za udelenú pomoc vo sviatok Povýšenia úctyhodného kríža postiť. To je aj príčinou, že sv. cirkev prikazuje tento sviatok sláviť s pôstom, hoci by aj pripadol na akýkoľvek deň, a to tým viac, že v tento sviatok sa pripomína aj utrpenie Pána Ježiša Krista.

Keď Heraklios dostal kríž z pohanských rúk, zaumienil si, že on sám ho odnesie na jeho miesto a s tým cieľom odišiel do Jeruzalema. Tu ho vzal na ramená a pustil sa z ním od Olivovej hory k chrámu Pánovho vzkriesenia, no keď sa priblížil k bráne Golgoty, zastavila ho akási neviditeľná sila a napriek všetkému svojmu úsiliu nemohol urobiť ďalej ani krok. Vtedy patriarcha Zachariáš, akoby osvietený zhora, povedal cisárovi: „Uváž, cisár, či v tvojich zlatých a drahými kameňmi ozdobených klenotoch sa môžeš podobať Spasiteľovi, ktorý ako najbiednejší a najskromnejší kedysi niesol na sebe tento kríž po tejto ceste?! Ak chceš niesť jeho kríž, nasleduj aj jeho chudobu.“ Vtedy bohabojný cisár zo seba sňal bohatý purpurový plášť a cisársky veniec a obliekol sa do jednoduchého odevu a teraz bez akejkoľvek prekážky ďalej niesol úctyhodné drevo kríža bosými nohami. Keď prišiel do cerkvi Pánovho vzkriesenia, postavenej na Pánovom hrobe, postavil sv. kríž naspäť na prestol, z ktorého bol pred 14 rokmi zobratý Peržanmi. Radosť a nadšenie z vrátenia Pánovho kríža boli nesmierne a všetci oslavovali a chválili Krista rozopätého na kríži, Kráľa slávy, a klaňali sa sv. krížu, ktorému aj od nás nech je česť, sláva a poklona teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

 

„A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn 12, 32)

1. Kríž, na ktorom zomrel ukrižovaný Spasiteľ, je vyzdvihnutý na celo svete a všetkými veriacimi sa vysoko uctieva. A keby si aj ty, kresťan, mal hoci len malú časť toho kríža, myslím, že by si aj tú čiastočku miloval, ctil a uctieval. Prečože nemiluješ a nectíš si ten kríž, ten bôľ, ktorý ti zosiela Pán Boh? Je to skutočná časť Pánovho kríža v duchovnom zmysle, ktorá ti tiež prinesie toľko úžitku, ak ho znášaš trpezlivo, ako Kristus Pán trpezlivo dvíhal svoj kríž. Ježiš Kristus svoje ukrižovanie na kríži nazval vyzdvihnutím, hovoriac: „...musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka,...“ A on sa vyzdvihol na nebi i na zemi najviac tým, že svoje utrpenie a smrť trpezlivo znášal pre svoju lásku k svojmu nebeskému Otcovi a pre spásu ľudí. Aj ty, kresťan, budeš vyzdvihnutý až do neba, ak svoj kríž ponesieš tak, ako Spasiteľ dvíhal svoj kríž. Niektorí ľudia znášajú svoje ťažkosti ako lotor po ľavici, netrpezlivo a s nárekom, iní ako lotor po pravici, s trpezlivosťou a s priznaním, že si to skutočne zaslúžili. Ježiš nedvíhal svoj kríž iba s trpezlivosťou, ale tiež, ako káže sv. apoštol Pavol, s radosťou a nevinne. Ako ty, kresťan, dvíhaš svoj kríž, znášaš svoje ťažkosti a horkosť. Dobre si to rozmysli, lebo od toho záleží, či budeš vyzdvihnutý do neba, či vyhodený do vonkajšej tmy, kde bude plač a škrípanie zubov.

2. Ježiš Kristus je kráľom našich duší, preto má prostredníctvom svojho kríža nám vládnuť, v nás vládnuť. Použil toto tajomné drevo, aby zvíťazil nad smrťou a peklom, a aby nás oslobodil od hriechu. Pýtajme sa, či sme v nás zasadili toto drevo kríža? Či ono rastie v našom srdci? Či prináša plody života a potláča v nás zlé túžby? Ako dlho ovládajú naše srdce pýcha, zlosť, hnev, závisť, tak dlho v nás nie je duch ukrižovaného Krista. Oprávnene sa chválime krížom, ako znamením spásy. No môžeme uprieť svoje oči na ten kríž a necítiť pri tom žiaľ, keď si pripomenieme naše myšlienky, slová a skutky? Ježiš Kristus sľúbil, že všetkých pritiahne k sebe, až bude vyvýšený na kríž. Odkiaľ pochádza, že pri nezvyčajnosti jeho lásky sme necitliví? Prosme ho, aby nám vyplnil svoj sľub, aby nám udelil pokoru, lásku a trpezlivosť, ktorú svojím krížom tak výrečne ohlasuje celému svetu. Vtedy si budeme užívať šťastie, ktoré on sám prisľúbil všetkým tým, ktorí vezmú na seba svoj kríž a budú ho nasledovať. Amen.

Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 323-329, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.

Zdroj: www.furca.sk

 

Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa z Cyrilo-metodských slávností v Sečovciach

13. 7. 2013

Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa z Cyrilo-metodských slávností v Sečovciach

 

 

Drahí spolubratia kňazi, bratia a sestry, milí priatelia,

    Dnes ráno pri ceste vlakom z Bratislavy som mal možnosť tešiť sa z panorámy krajiny ubiehajúcej pred mojimi očami. Scenéria mi bola v podstate viac-menej známa, niekedy som si však vo svetle vychádzajúceho slnka mohol lepšie všimnúť to, čo mi možno pri predchádzajúcich cestách uniklo. Pri ceste vlakom sa dá hrať aj taká detská hra pred oknom – podľa toho, ako zaostrím zrak, môžem vidieť raz ubiehajúcu krajinu vonku, alebo v ňom môžem pozorovať seba. Iste ste to už skúsili. Najmä keď je vnútri viac svetla ako vonku, tak vidím dobre svoj vlastný odraz v okne. Akoby sa naraz spojili do jedného obrazu panoráma okolia a môj vlastný obraz, ktorý sa stal jej súčasťou.

   Čosi podobné človek môže zakúsiť aj keď sa mu, čas od času, ponúkne príležitosť nahliadnuť do histórie. História, táto učiteľka života, mi pred mojím duchovným zrakom otvára scenériu dejín. Ako cestujúci pútnik môžem vychutnávať jednotlivé pohľady a obrazy, objavovať nové detaily, všímať si súvislosti. Pozorovať beh histórie je zaujímavé, ale ešte zaujímavejšie je pritom niekedy zaostriť zrak, zmeniť uhol pohľadu, zažať viac svetla vo vozni, teda vo svojej duši – a vtedy v ubiehajúcich obrazoch z histórie uvidím svoj vlastný odraz, stanem sa súčasťou panorámy, budem v nej môcť lepšie spoznávať seba samého. 

     Poviete si – detská hračka. Ale podobný prístup by sme mohli uplatniť aj pri pozorovaní, vnímaní, kontemplovaní tej historickej panorámy, ktorá sa pred naším duchovným zrakom rozvíja pri ponorení sa do našich národných i duchovných dejín, pri pohľade na jeden z ich kľúčových momentov, pri kontemplovaní životných osudov i širšieho kontextu histórie svätého Cyrila a Metoda, týchto dvoch solúnskych bratov, ktorých si dnes pripomíname ako slovanských vierozvestov. A keďže naozaj môže ísť o istý druh kontemplácie, tak pri ňom musíme postupovať tak, ako to vyžadujú tradičné pravidlá duchovnej kontemplácie, teda takého spôsobu rozjímania, pri ktorom postupne zapájam jednotlivé ľudské schopnosti: pamäť, rozum, cit a vôľu. 

     Pri meditovaní nad posvätným textom si najprv v pamäti pripomeniem centrálne, nosné časti. Snažím sa pochopiť ich literárny význam, potom ich duchovný význam, potom hľadám to, čím sa osobitne prihovárajú mojej duši, mojej životnej situácii – zapájam teda svoj rozum. Nové poznanie vo mne vzbudzuje city – povzbudenia, presvedčenia, radosti z nového pochopenia – a toto všetko vo mne vzbudzuje rozhodnutie niečo podniknúť, niečo zmeniť, nejakým spôsobom napraviť svoj život, dať mu nový elán, rozhodnúť sa konať. Pokúsme sa teraz spoločne o takúto „cyrilo-metodskú kontempláciu“, s aplikáciou na náš osobný i cirkevno-spoločenský život. 

    Nemusíme, nemôžeme, ba ani nechcime teraz opakovať všetky základné, podstatné, či ďalšie, viac či menej detailné údaje týkajúce sa cyrilo-metodskej misie. Predpokladám totiž, že my, čo sme tu dnes zhromaždení, tieto údaje poznáme. Nie sme predsa tak zaťažení ako niektorí členovia slovenského parlamentu, od ktorých popri ich neúnavnej každodennej poslaneckej a zákonodarnej práci pre blaho slovenského národa nemôžeme predsa očakávať – ako to potvrdila predvčerajšia novinárska anketa – že by ešte mali dostatok času či energie na študovanie, či pamätanie si takých základných údajov, ako je rok príchodu sv. Cyrila a Metoda, či názov písma, ktoré ponúkli našim predkom, či nebodaj odkiaľ prišli a čo nám priniesli. 


     I. Viera 

     Pokúsme sa o niečo náročnejšie – skúsme identifikovať základné piliere, oporné body ich životného zástoja i ich účinkovania. Prvý údaj o centrálnej osi ich života môžeme definovať priam štatisticky. Zoberme si napríklad taký základný prameň, ako je Život Konštantína – prvý rozsiahlejší záznam najmä o Konštantínovi-Cyrilovi a o prvej časti veľkomoravskej misie. Z 18 kapitol je 9 (teda kapitoly 5-12 a dlhá 16. kapitola) venovaných ani nie tak opisu udalostí, skutkov a príhod ako čisto teologickej prezentácii kresťanstva, teda viery. Pravú kresťanskú vieru, v súlade s učením katolíckej cirkvi, bránil a vysvetľoval Konštantín pred ikonoboreckými heretikmi, pred mohamedánskymi Arabmi, pred židovstvo vyznávajúcimi Chazarmi. Robil tak už predtým, skôr než si ho Rastislav vyžiadal od cisára, s nádejou, že v ňom dostane „učiteľa takého, čo by nám v našej reči pravú vieru kresťanskú vysvetlil, aby aj iné kraje, keď to uvidia, nás napodobnili“ (ŽK 14). Túto vieru potom hlásal aj našim len nedávno pokresťančenými predkom na Veľkej Morave i v Koceľovej Panónii. Univerzálnosť kresťanstva bránil pred latinským duchovenstvom v Benátkach i v Ríme. 

     Môže ešte niekto pochybovať, čo bolo centrálnou osou života sv. Konštantína-Cyrila a i jeho brata Metoda? Viera! Jednoznačne pevná a žitá viera! 

     A čo je centrom môjho života? Aké kritérium v ňom uplatňujem? Môžem o sebe povedať, že viera napĺňa môj život, že je rozhodujúcim faktorom smerovania môjho života, mojich dlhodobých i bezprostredných rozhodnutí? Som schopný vysvetliť, príťažlivo a presvedčivo predstaviť základné princípy mojej viery?! Dokážem si ich obhájiť? 

     Alebo sme už ako jednotlivci i ako spoločenstvo upadli do marazmu relativizmu, synkretizmu, vyberajúc si z viery len to, čo je „podľa môjho názoru“ ešte účelné, čo je ešte moderné. Čo to znamená – moderné, či nemoderné? Keď sa raz blahoslavená Matka Tereza dostala do debaty s radikálnymi predstaviteľmi feminizmu, bojujúcimi za „právo na potrat“, tak jej tieto milé dámy vyčítali: „Sestra, vy mate názory staré sto rokov, mali by ste sa hanbiť.“ Matka Tereza na to jednoducho odpovedala: „Mýlite sa. Ja mám názory staré už 2000 rokov... A nehanbím sa za ne, ale som na ne hrdá!“ 

     V Taliansku som zažil situáciu, keď mi niektorí ľudia so začudovaním, ale i obdivom hovorili: Všimli sme si, že keď prichádzajú do jedálne pre bezdomovcov moslimskí emigranti, tak keď im sociálni pracovníci dajú sendvič, tak z neho vyberú šunku a vrátia na pult, lebo ich viera im zakazuje jesť bravčovinu. Alebo iní mi hovorili – to musí byť milé spoločenstvo tá Spoločnosť Svedkov Jehovových – aj v anonymnom sídliskovom prostredí vedú vzorný rodinný život, nepijú, slušne sa správajú, prejavujú záujem o členov svojej komunity. No fakt, to nie tak ako my, katolíci... 

     Moja odpoveď na to bola: A ty, kresťan katolík: si dosť pevný vo svojej viere, aby si ju aplikoval aj v konkrétnom živote? Máš dosť odvahy, na to, aby si žiadal rešpektovanie tvojej viery – aj v takej zdanlivo nepodstatnej veci – napríklad, aby si si v závodnej, či školskej jedálni vyžadoval, aby bolo pre teba, či pre tvoje deti na výber v piatok aj bezmäsité menu – a to nie z diétnych, ale náboženských dôvodov. Alebo, vari sa musíš stať jehovistom, aby si prestal prepíjať výplatu v krčme, aby si si našiel čas na výchovu svojich detí, na čítanie Svätého písma, aby si bol aktívnym, komunitotvorným členom tvojho farského spoločenstva?! Aká je tvoje viera?! 

     Pred pár dňami sa v médiách objavila správa, že na Slovensku istá súkromná cestovná spoločnosť odmietla objednávku na zabezpečenie mimoriadneho vlaku, pretože sa ním chceli odviezť účastníci pochodu za obranu nenarodeného života. Hlavný argument pritom bol, že spoločnosť nezdieľa názor účastníkov pochodu na problematiku ochrany života pred narodením. Niekto sa možno počuduje, ale aj u nás existuje spoločnosť, ktorá sa radšej zriekne zisku, než by mala priviesť ľudí na akciu za ochranu života, pretože nezdieľa v tejto veci ich názor. Neviem si síce dosť dobre predstaviť situáciu, keď sa bude musieť aj na čerpacej stanici najprv vyplniť dotazník o náboženských, etických a filozofických názoroch a vedenie benzínky potom rozhodne, či vám natankuje benzín, alebo nie – veď čo keby ste sa chceli odviezť na ich benzíne na nejakú akciu, s ktorou riaditeľ nesúhlasí. No dobre, zdá sa, že je to v slovenských zákonodarných pomeroch možné, vyberať si zákazníkov, či obslúžiť, alebo neobslúžiť ich podľa ich náboženských či etických názorov. Ale potom takto ponímaná sloboda musí platiť pre všetkých. A ty, kresťanský, katolícky podnikateľ, máš dosť viery, aby si sa zriekol zisku a nepodporil akcie, výrobky, propagáciu, čí aplikáciu niečoho, čo je v protiklade s tvojou vierou? Alebo sa vyhovoríš – veď je to pre iných, ja to musím vyrábať, predávať, veď mňa do toho nič. Katolícky lekárnik, aký je tvoj sortiment antikoncepcie, katolícky tlačiar, či predavač v stánku – akéže to obrázkové časopisy „pre dospelých“ tlačíš, predávaš. Katolícky obchodník i spotrebiteľ, odmietneš vari lacnejšie výrobky o ktorých vieš, že sú výsledkom otrockej práce, či práce detí v chudobných krajinách tretieho sveta. Prečo nepovieš rovnako – tieto služby neposkytujem, tieto výrobky odmietam, keďže ich výroba i použitie sa protivia mojej viere. 

     Dnes už aj dánski novinári a karikaturisti vedia, že ak sa odvážia robiť si posmech z islamu a jeho predstaviteľov, tak im za to hrozí lynčovanie a nebudú si istí životom. V ešte nedávno takmer ateistickom Rusku vám za hanobenie náboženstva hrozí väzenie. Božechráň, aby tu niekto obhajoval násilnosti akéhokoľvek druhu, alebo neprimerané štátno-represívne správanie. Ale vari len katolíci sa majú povinne správať horšie ako ovce a ani nezabľačať, keď do nich kopú, keď ich zosmiešňujú, keď ich prakticky na celom svete obrazne a niekde aj doslove podrezávajú? Aj Božie ovečky majú právo bľačať, zdvihnúť svoj hlas, aj ich pastieri sa musia ozvať, aký by to boli predsa pastieri, keby mlčali, keď im vlci trhajú a rozháňajú stádo, keď sú základy slobody vyznávania viery ohrozované – niekde priamo násilne, niekde prostredníctvom nových zákonov, ktoré budú sankcionovať ohlasovanie niektorých častí kresťanského učenia. 

     Niekto si možno povie – čo to má znamenať, vari tu akýsi biskup ide zavádzať taliban, či akýsi katolikoban? Ale vôbec nie, žiaden strach, žiadna šaría, ani imaginárna katolícko-klerikálna k nám ešte nedorazila, nateraz tu máme pravý opak, teda duchovnú nadvládu náboženskej ľahostajnosti, ktorá sa bude pomaly transformovať na povinnú tzv. náboženskú neutralitu, znamenajúcu ale v praxi novodobý ateizmus, potláčajúci a kriminalizujúci ohlasovanie tých právd kresťanskej viery, ktoré budú väčšinovo odhlasované ako nemoderné, neprijateľné a propagácia ktorých bude zakázaná. Nové trendy zjednocujúcej sa Európy stoja na prahu Slovenska. Možno zakrátko aj u nás už budete predvedený na policajnú stanicu s obvinením z potláčania práv na manželstvo rovnakopohlavných párov, ako onen francúzsky muž, ktorý sa v Paríži, v Luxemburských záhradách prechádzal v tričku, na ktorom boli zobrazené siluety muža, ženy a dvoch detí. Keďže nemáme národnú leteckú spoločnosť, tak si slovenské letušky pracujúce nebodaj v British Airways budú musieť dávať pozor, aby nemali na krku retiazku s krížikom, pretože prídu o miesto, ako ich staršia kolegyňa. Nateraz nám ešte svätožiara a krížiky na slovenskej dvojeurovke prešli, ale to asi len dovtedy, kým niekto nenavrhne aj zmenu nášho štátneho znaku, ktorý by mohol byť považovaný za hlboko diskriminačný, voči tým pre ktorých sú všetky kríže len súhrnom lombárnych stavcov a panvovej oblasti, ale nie znakom nejakej duchovnej identity. 

     V týchto dňoch sa na perách kdekoho objavila spomienka na Cyrila a Metoda: Musíme si ale preto položiť otázku: Naozaj sa chceme inšpirovať tým, čo tvorilo zmysel ich existencie, ich vierou? A my veriaci, žijeme a vyznávame s hrdosťou našu vieru?! A nemyslím to len tu a teraz, ale aj neskôr v našich rodinách, na pracovisku, v spoločenskom živote, v kultúre, v politike?! Je na nás a je najvyšší čas, aby sme po dobrom spytovaní svedomia začali konať. 


     II. Spravodlivosť a právo 

     Druhý pilier, ktorý je nerozlučne spojený s menom sv. Cyrila a Metoda, s ich učením a činnosťou – to je oblasť práva, či téma spravodlivosti a pravdy v ich najširšom ponímaní. V istom zmysle slova ide o tému ešte širšiu, ako je téma viery, pretože právo a spravodlivosť by mali charakterizovať nielen veriacich – aj keď im sú zrejmejšie fundamenty a dôvody každého skutočného práva – Boží zákon. Slovanské kniežatá žiadali pre svoj národ niekoho, „kto by nás naučil pravdu a vysvetlil zmysel ... muža, ktorý by nás upravil ku všetkej spravodlivosti“ (ŽM 5). 

     Sv. Metod, náš prvý arcibiskup, vo svojom Napomenutí vladárom bez vykrúcačiek a jednoznačne pripomína, že „vladárom zeme Božie slovo velí milovať spravodlivosť“. Podľa sv. Metoda „predovšetkým tí, čo od Boha moc prijali, nech dobre skúmajú spory ľudí, nachádzajúcich sa v ich oblasti a s trpezlivým vyskúmavaním nech každý deň rozsudzujú. Povinní sú podľa Božieho zákona nemať za lepšieho ani jedného človeka pod nimi súceho, ani brata, ani dieťa, ani druha, ani nikoho iného“. 

     Asi nebude nutná ani anketa, aby sme s ľútosťou museli konštatovať, že vinou mnohých faktorov patrí oblasť práva medzi najviac zdiskreditované v našej spoločnosti. Nejedná sa pritom o jav celkom nový. Po celé generácie sme boli svedkami toho, že sa právo kaličilo, že mu chýbal základný element – Božia bázeň. Práve naopak, aj v nedávnej minulosti v priebehu nedávno uplynulého storočia – sme nie raz, krikľavo, ba až vyzývavo a rúhavo dávali právnu formu jasnému bezpráviu a nespravodlivosti. V štáte, ktorý sme si po tisícročí obnovili a o ktorom sme hovorili, že bude postavený na kresťanských základoch sme dokázali prijať kódex, ktorým sme časť občanov ako akýchsi škodcov zbavili ich občianskych práv na základe ich rasy a náboženstva. Postupne sme ich najprv okradli – teda v dobovej rétorike zbavili hospodárskej moci – aby sme sa ich potom definitívne zbavili a poslali ich niekam preč, hlavne ďaleko a bez možnosti návratu, tušiac, či netušiac, či nechcejúc vedieť, že ich tam niekto iný zbaví aj života. Mali sme na to zákon a pre vraj útlocitnejšie kňazsko-prezidentské svedomie možnosť udeľovania výnimky z jeho aplikovania. V prvom rade ale mnohí aj zdanlivo „poriadni veriaci“ v sebe objavili skrytú arizačnú chamtivosť, ktorej dali voľný priebeh – a aby ju zakryli tak si povedali, že je správne a v duchu našich stáročných, folklórom posvätených tradícií „bohatým brať a chudobným dávať“. Neúcta k majetku iného, neúcta k osobe iného, vedie nakoniec k zúfalstvu nad sebou samým všade, v parlamente počínajúc a končiac v poslednom malom Obchode na korze, 

     Krátko po tom, čo sme sa začali opäť po stáročiach hlásiť k našej novej štátnosti i k cyrilo-metodskej tradícii s ňou spojené, sme „podľa zákona“ poslali do lágrov a do plynu desaťtisíce našich spoluobčanov. Možno sme si nahovárali, že je taká doba a že tak robia aj iní. 

     Po skončení celosvetového vojnového šialenstva sme zmenili rétoriku, prihlásili sa k triednemu boju a proletárskemu internacionalizmu. Ani v zákonoch prijatých pod červenou hviezdou nebolo miesta pre Božiu bázeň. V mene – už takmer ani nevedno čoho – bol u nás prakticky zlikvidovaný stav slobodných roľníkov. Z tých, ktorí roky hrdlačili na postupne zveľaďovanom kúsku zeme, sme zákonom – či skôr jeho paródiou – vyrobili kulakov a teda triednych nepriateľov a kriminálnikov. Slovo intelektuál, či inteligent sa stalo takmer nadávkou – dôkazom inteligencie malo byť papagájske opakovanie straníckych formuliek a nových prikázaní. Tie staré, Božie sa už neučili, veď rehoľníci a mníšky hnili vo väzniciach, dolovali urán alebo kŕmili dobytok, kňazi boli neraz zastrašení či spacifikovaní v mierových hnutiach. A celé generácie mládeže, tak veľmi podobnej mládeži, ktorú Rastislav, či Koceľ zverovali svätému Cyrilovi a Metodovi, aby ich vyučili všetkej pravde, vyrastali bez zákona Božieho a v osvedčenej skúsenosti, že ten ľudský nemusí mať niekedy nič spoločné so spravodlivosťou. Mnohí z nás sme si zvykli, a buď sme rezignovali, uspokojac sa s tým, že nehladujeme a ak držíme hubu a krok, tak raz za rok môžeme ísť s ROH na dovolenku do Rumunska. Modlitebné knižky v niektorých našich domácnostiach stáli na tej istej poličke ako stranícke knižky. 

     Iste boli aj takí, ktorí ani v týchto ťažkých časoch, slovami proroka „nesklonili kolená pred Bálom“, ale značná časť spoločnosti sa snažila mimetizovať, uzatvárajúc sa do akejsi vnútornej duchovnej emigrácie, v lepšom prípade živiac kdesi v srdci blikotavý plamienok nádeje, že predsa raz svitnú lepšie časy, „až se k nám právo vrátí“. 

     Teoreticky sa k nám pred časom právo vrátilo, ale ako hovorí ľudové porekadlo „starého psa novým kúskom nenaučíš“ – a tak tí, ktorí majú byť jeho vykonávateľmi, teda tí zabehnutí profesionáli zabetónovaní na svojich miestach odovzdávajú štafetu novej generácii zdanlivých služobníkov práva, pričom dodnes neraz „spravodlivosť po žobrote chodí“. Už evanjelium hovorí o sudcovi, „ktorý sa ani ľudí nehanbil, ani Boha nebál“ ale nakoniec sa bál, aby mu oná vdova, ktorej mal vyslúžiť právo, jednu nevylepila a tak sa nakoniec predsa zachoval spravodlivo. Ale to už vraj bolo dávno. Dnes je u nás súdna moc nezávislá a neovplyvniteľná – škoda však, že prostý človek má niekedy dojem, že je naozaj nezávislá občas aj od spravodlivosti, zdravého rozumu a nedá sa ovplyvniť ani zvyškami ľudského ostychu. Každý má verejne na očiach, že láska k pravde, spravodlivosti a právu to u nás nemá na ružiach ustlané. Vymožiteľnosť práva je neraz utópiou a skôr teoretickou možnosťou, ako každodennou samozrejmosťou. Prečo je to tak? 

     Pred takmer štvrťstoročím sme si povedali, že za minulosťou urobíme hrubú čiaru. A tak v našich nedávnych dejinách pribúdali hrubé čiary a rovnomerne s nimi ďalej hrubli aj naše mravy. Povedali sme si – máme demokraciu, spočítame im to vo voľbách. Ale komu „im“? Veď sme to predsa „my“, čo rozhodujeme, my si vyberáme, tých ktorých považujme spomedzi seba za najlepších. Avšak opäť sa overuje staré latinské príslovie „Corruptio optimi, pessima“. Pred každými voľbami si hovoríme: „Už nikdy viac“, a po nich nám nami vyvolení naši vyvolení hovoria: je po voľbách, zvykajte si – a my si zvykáme. Zvykáme si, že právo, pravda a spravodlivosť – druhý pilier cyrilo-metodského dedičstva, ku ktorému sme sa prihlásili v našej ústave, sa už veľmi nespomína ani z úst slávnostných rečníkov na cyrilo-metodských oslavách, niet ešte v každodennom skutočnom živote. 

     Dnes potrebujeme obnovu práva, verejného spoločenského i cirkevného života. 

     A preto aj dnes, z hlbín vekov znejú prorocké Metodove slová: „Nech teda nikto z vladárov, keď ho diabol opantá, i keď ústami svojimi vypovedá, že je verný, nech srdcom ďaleko nestojí od Boha, nepokúšajúc sa brániť pre tmu nevedomosti, alebo z nejakej inej lenivosti, alebo telesnej žiadosti niečomu z tých písaných ustanovení a nech sa nedomnieva, že sám nie je podriadený odsúdeniu na večný oheň a na tomto svete Božiemu hnevu.“ 


     III. Vernosť 

     A keď už hovoríme o prorokoch, musíme pripustiť, že svätí Cyril a Metod splnili v našich dejinách prorockú funkciu. Prorok je totiž Božím hlasom, hlasom, ktorý zaznieva ďalej a mocnejšie než je bezprostredný dosah ľudských síl. 

     Charakteristikou pravého proroka je jeho vernosť. 

     Vernosť voči Božiemu hlasu, voči misii, ktorá mu bola zverená. Túto vernosť osvedčili vo svojich životoch svätí Cyril a Metod v zvrchovanej miere. Vydali svedectvo vernosti voči ich rodnej byzantskej duchovnej a liturgickej tradícii – a súčasne v pohnutej dobe cirkevno-právnych kompetenčných sporov vydali svedectvo vernosti rímskej Apoštolskej stolici. 

     Svätý Metod ostal verný slovanskej misii aj po Cyrilovej smrti, aj keď by bol mal všetky ľudské dôvody k návratu do vlasti a k spokojnému užívaniu si výsledkov svojej dovtedajšej práce. Namiesto toho sa ocitol vo franskom väzení, pod bičom biskupa Hermannricha, ako väzeň vernosti poslaniu, ktoré mu pápež zveril. Aj vnútri Cirkvi musel sv. Metod bojovať nie jeden boj , boj s Vichingovými intrigami, boj s falošným učením, boj s laxnosťou franského kléru – napriek tomu zostal Cirkvi stále verný, nezanevrel na ňu, nesťažoval sa na ňu ani pri prenasledovaní, ani kvôli ľudským slabostiam a hriechom jej predstaviteľov. 

     Na sv. Cyrilovi a Metodovi sa doslovne splnili aj slová Písma o tom, že nikto nie je prorokom vo vlastnej krajine. Cyril a Metod zakúsili z našej strany pozvanie i vyhnanstvo. Boli oslavovaní i odstrkovaní, a to počas ich života i počas ďalších stáročí. 

     Dnes sa k nim opäť hlásime na všetkých úrovniach náboženského, ba i politického a spoločenského života. Ale ak sme úprimní, tak si musíme uznať, že vlastne aj k nám sa obracia Kristus keď vyčíta svojim súčasníkom: „Ktorého kedy z prorokov neprenasledovali vaši otcovia. Dnes staviate pomníky prorokom hovoriac, keby sme boli žili v ich časoch, neboli by sme ich zabili. Dosvedčujete tým len to, že ste potomkami tých čo vraždili vašich prorokov.“ 

     My sme síce Cyrila a Metoda nezabili, ale ich duchovné dedičstvo sme neraz v dejinách naťahovali na škripec politických a mocenských, ale aj cirkevno-právnych záujmov, kaličiac tak jeho jednotlivé časti. Ich písmo sme na Slovensku vymazali z používania, väčšia časť Katolíckej cirkvi rezignovala na byzantské korene ich duchovného dedičstva, ďalšia skupina kresťanov mu ostala verná, avšak na úkor jednoty s rímskou Apoštolskou stolicou. 

    Pri pohľade na históriu našich vierozvestov, pri pohľade do našej spoločnej dávnejšej i nedávnej histórie, sme si neraz uvedomili, že pri správnom osvetlení, a možno aj preto, že vlak našich spoločenských i osobných dejín prechádza temnými tunelmi, vystupuje do popredia aj odraz nášho vlastného obrazu. Tento obraz sa prelína dejinami, je ich súčasťou. Pri pohľade do hlbín našej duše – v pravde a pokore musíme uznať, že duchovný odkaz našich vierozvestov ešte stále potrebuje ďalšie nové impulzy, že ešte nie je naplnený, že nie je zavŕšený. Popravde povedané, hovoriť o jeho celkovom naplnení ani nie je možné. Tento odkaz je totiž nasmerovaný k večnosti, k tomu bodu nekonečna, kde sa zbiehajú súradnice všetkých osudov jednotlivcov i ľudských spoločenstiev. My sme ešte stále na ceste, ako jednotlivci, ako cirkevné i občianske spoločenstvo. Máme za sebou históriu a pred sebou budúcnosť. 

     Historia est magista vitae – História je učiteľka života. Záleží ale na nás, akí budeme žiaci, čo sa od tejto učiteľky naučíme. Dokážeme sa z nej poučiť, alebo budeme upadávať znova a znova do tých istých chýb? Voľba – každodenná i historická, osobná i celospoločenská je pred nami.

     Svätí Cyril a Metod, orodujte za nás, alebo, ako by to znelo slovami východnej liturgie: Svätí Cyril a Metod, proste Boha za nás hriešnych! 

 

autor: arcibiskup Cyril Vasiľ,
sekretár Kongregácie pre východné cirkvi

dátum: 06.07.2013 - Terchová
07.07.2013 – Sečovce

Sila Kristovej krvi (sv. Ján Zlatoústy)

Chceš poznať silu Kristovej krvi? Vráťme sa k jej náznaku, pripomeňme si jej predobraz, čítajme dávne písma. Mojžiš hovorí: „Zabite jednoročného baránka a jeho krvou natrite dvere.“ Čo to vravíš, Mojžiš? Môže vari krv ovce zachrániť rozumom obdareného človeka? Pravdaže, hovorí, no nie preto, že je krvou, ale preto, že naznačuje Pánovu krv. Teraz sa teda nepriateľ stiahne oveľa skôr, keď uvidí už nie krv predobrazu na dverách, ale pravú krv žiariť na ústach veriacich, lebo ona posväcuje veraje Kristovho chrámu.

Chceš poznať inú silu tejto krvi? Pozoruj, prosím, odkiaľ začala vytekať a z akého prameňa vytryskla. Zo samého kríža vyprýštila, ponajprv jej žriedlom bol Pánov bok. Lebo keď Ježiš zomrel a ešte visel na kríži, pristúpil vojak, kopijou mu prebodol bok a vytiekla z neho voda a krv; jedno symbolom krstu, druhé Eucharistie. Vojak otvoril bok, a tým otvoril stenu svätého chrámu, a ja som našiel prevzácny poklad a som šťastný, že som objavil skvelé bohatstvo. Tak to bolo aj s tamtým baránkom: Židia zabili ovcu a ja som poznal ovocie obety.

„Z boku krv a voda.“ Poslucháč, prosím ťa, neprejdi tak ľahko ponad toto veľké tajomstvo. Ešte mi ostáva povedať niečo hlboké a tajomné. Povedal som, že tá voda a krv sú symbolom krstu a Eucharistie. Z nich vznikla svätá Cirkev kúpeľom znovuzrodenia a obnovou v Svätom Duchu, čiže skrze krst a Eucharistiu, ktoré akoby boli vzišli z boku. Teda Kristus zo svojho boku vybudoval Cirkev tak, ako z Adamovho boku vzišla manželka Eva.

Preto aj Pavol vyhlasuje: „Sme z jeho tela a z jeho kostí,“ pričom myslí na bok. Lebo ako z Adamovho boku stvoril Boh ženu, tak nám Kristus dal zo svojho boku vodu a krv a z nich vznikla Cirkev. A ako Boh otvoril bok spiaceho Adama, tak nám on hneď po smrti daroval vodu a krv.

Pozrite, ako si Kristus získal nevestu, pozrite, akým pokrmom nás živí! Z toho istého pokrmu sa rodíme aj živíme. Ako žena hnaná prirodzeným sklonom vytrvalo živí dieťa svojím mliekom a krvou, tak aj Kristus stále živí svojou krvou tých, ktorých znovuzrodil.

Z Katechéz svätého biskupa Jána Zlatoústeho
(Cat. 3, 13-19: SC 50, 174-177)

Zdroj: www.misie.sk

 


Je vzkriesenia deň, šťastím ľudia plesajme,
Slávnosť Pánova Pascha.
Veď od smrti k životu a zo zeme do nebies
priviedol nás Boh náš, Kristus.
Spievajme víťaznú pieseň.

 

Hojnosť milostí od vzkrieseného Krista,

trvalý pokoj a zároveň plnosť radostí

a nádeje plynúcich z Paschálneho tajomstva

prajú jer. Tomáš,

mátuška Anna a deti

Sára Anastázia, Nina Paraska a Tobiáš Serafím

 

 

Christós voskrése! – Voístinu voskrése!  

Kristus vstal zmŕtvych! – Skutočne vstal zmŕtvych!  

Christós anésti! – Alithós anésti!

 

 

   Jerej Tomáš!
 

Francúzsky spisovateľ Lamartin dal na otázku: „Kto je tento človek?“ Túto odpoveď:

        V každej farnosti žije človek, bez ktorého nie je možné sa narodiť ani umrieť. Žehná kolísku, manželstvo i truhlu. Pri jeho nohách ľudia skladajú svoje najväčšie tajomstvá. Pred ním vylievajú svoje slzy. Je človekom, ktorého slovo padá do srdca s váhou Božej autority a preniká duše silou viery.

        Kto je tento človek? Je to kňaz! Nikto nie je schopný preukázať ľudstvu väčšie dobro ako skutočný  kňaz.

        A teraz teda: Čím je pre nás kňaz? Spojujúcim článkom medzi Stvoriteľovou všemohúcnosťou a biedou stvorenia v jednom. Tým, ktorý viaže a rozväzuje. Tým, ktorý keď nás rozhrešil kladie nám do úst Eucharistiu.

        Čo od neho očakávame? Dáva nám Krista zo svojej moci, ukazuje nám ho v bolestných tajomstvách. Vedie a usmerňuje nás, je láskavý, ale aj prísny.

        Povolanie kňaza je ťažké, ale v dnešnom svete veľmi potrebné. Veď kto iný nám prináša Pána na prestol, aby nás uzdravoval, očisťoval a tešil? Život kňaza je neprestajná obeta. Možno sa len hlboko skloniť pred týmito mužmi, ktorí sa bez prestania podujímajú na túto službu. Bez prestania sa vymieňajú z pokolenia na pokolenie. Väčšina z nich dvíha tento kríž bez reptania až do samého konca. V kňazovi však nemožno hľadať nadčloveka.

        

        Pri príležitosti Vaších menín, Vám v mene svojom, ale aj v mene veriacich tejto farnosti, vyprosujeme u nášho Pána, aby Vás Svätý Duch posilňoval silou a milosťou, aby ste mohli v pokore a v dôvere slúžiťPánovi. A Presvätá Bohorodička nech Vás posilňuje, ochraňuje a pomáha Vám vo Vašom kňazstve. Na mnohaja i blahaja lita!

 

Matuška Anna s deťmi Sárou Anastáziou, Ninou Paraskou     a Tobiášom Serafímom

a celé farské spoločenstvo!

 

Lazárová sobota


 

Tropár, 1. hlas:Už pred svojím utrpením, Kriste Bože, dokázal si pravdivosť viery vo všeobecné zmŕtvychvstanie, lebo si vzkriesil Lazára. Preto aj my spolu s jeruzalemskými deťmi nesieme ratolesti ako znamenie víťazstva a k tebe, Víťazovi nad smrťou, voláme: Hosana na výsostiach. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.

Šiesty týždeň Svätej Štyridsiatnice v liturgickom kalendári Východnej cirkvi vrcholí dvoma veľkými udalosťami zo života Ježiša Krista: vzkriesením Lazára, ktorému je venovaná sobota pred Kvetnou nedeľou a slávnostným vstupom Pána do Jeruzalema, ktorý Cirkev slávi na Kvetnú nedeľu. V piatok tohto týždňa sa vo Východnej cirkvi končí Svätá Štyridsiatnica;, nasleduje Kvetná trioda. Lazárova sobota nasleduje teda po Veľkom pôste.

Liturgia: Cirkevní liturgisti 7. a 8. stor. sv. Andrej Krétsky, sv. Kozma Majumský, sv. Ján Damascénsky zložili stichiry a kánony na Službu Lazárovej soboty. Táto služba má charakter Pánovho sviatku, resp. nedele, o čom svedčia spevy na utierni: Anjelský zbor… Videli sme Kristovo vzkriesenie… V tento deň sa na liturgii nespieva Svätý Bože, ale Ktorí ste v Krista pokrstení, lebo kedysi sa na Lazárovu sobotu konal krst katechumenov.

HistóriaSlávenie udalosti vzkriesenia Lazára v sobotu pred Kvetnou nedeľou siaha do prvých storočí kresťanstva. V 4. stor. na Východe už bola Lazárova sobota veľkým sviatkom, ako to dosvedčuje pútnička Egeria. Egeria (4. stor) nám podáva podrobný opis slávenia Lazarovej soboty v tom čase v Jeruzaleme. V jej denníku čítame, že v tento deň po rannej liturgii bola osobitná procesia do domu Lazára v Betánii, vzdialenej asi dve míle od Jeruzalema. Na procesii sa zúčastňoval biskup Betánie, kňazi, mnísi a mnoho veriacich. Procesia – púť po ceste, neďaleko Betánie, navštívila chrám, ktorý bol na tom mieste, kde sa Mária, Lazárova sestra, stretla s Pánom a oznámila mu, že jej brat zomrel. V tomto chráme sa čítala táto stať Svätého evanjelia, ktoré hovorí o stretnutí Márie s Pánom Ježišom. Potom všetci, spievajúc hymny a žalmy, išli do Lazárovho hrobu. Na procesii sa zúčastňovalo veľké množstvo ľudí. Pri hrobe Lazára bola bohoslužba, pri ktorej sa čítalo evanjelum o vzkriesení Lazára.

Spravodlivý Lazár: Cirkevná tradícia hovorí, že spravodlivý Lazár po svojom vzkriesení zanechal Betániu, lebo židovskí starší ľudu ho chceli zabiť. Odišiel na ostrov Cyprus, kde bol biskupom a tam zomrel po tom, čo žil ešte 30 rokov po svojom vzkriesení. Životopisy svätých Východnej cirkvi uvádzajú prenesenie relikvií Spravodlivého Lazára na deň 17. októbra. Tu sa hovorí, že grécky cisár Lev Filozof (886 –912) dal postaviť v Carihrade chrám k úcte Lazára. Našiel jeho relikvie na Cypre, ktoré mali byť v mramorovej truhle s nápisom: „Štvordňový Lazár, Kristov priateľ“. Cisár Lev dal príkaz, aby boli relikvie dané do striebornej truhly a prevezené do Chrámu Lazára v svojom hlavnom meste.

Význam zázraku vzkriesenia Lazára: Ježiš Kristu počas svojho života vykonal mnoho zázrakov, ale žiaden nemal také veľké dôsledky, ako vzkriesenie Lazára. Tento zázrak bol pre mnohých veľmi presvedčivým dôkazom Kristovho božstva. Kristus tu vystupuje ako Pán života a smrti, ako ten, čo premohol smrť, ako všemohúci Boh. Tento zázrak je zároveň predobrazom vzkriesenia všetkých ľudí. Veľkosť a sláva tohto zázraku sa stala bezprostrednou príčinou Kristovho slávnostného vstupu do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. Nadšený ľud vítal Krista nielen ako svojho proroka, ale ako svojho Mesiáša, kráľa a Pána, ktorého predpovedali proroci. Krátko po vzkriesení Lazára nasledovalo Ježišovo odsúdenie a smrť, pretože v Krista vtedy uverili veľké zástupy, čo znepokojilo židovských starších ľudu a tí hneď zvolali veľradu. „Veľkňazi a farizeji zvolali veľradu – čítame v Evanjeliu sv. Jána a hovorili: „Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci… A od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú“ (Jn 11, 47 – 48. 53). „A veľkňazi sa rozhodli, že zabijú aj Lazára“ (Jn 12,10).

 

Kvetná nedeľa

Tropár 4. hlas. Keď sme s tebou zomreli a boli pochovaní krstom, Kriste, Bože náš, stali sme sa tvojím vzkriesením hodnými nesmrteľného života. Ospevujeme ťa a voláme: Hosana na výsostiach. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.

Vzkriesenie Lazára a slávnostný vstup do Jeruzalema, ktoré videli masy ľudí, dávali jasné a presvedčivé svedectvo o Kristovom mesiášskom poslaní a jeho božstve.  Po triumfe týchto dvoch mimoriadnych udalostí zakrátko nasledovalo Kristovo odsúdenie, utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Od prvých vekov kresťanstva oslavuje Východná cirkev pamiatku Kristovho vstupu do Jeruzalema v nedeľu pred jeho svetlým vzkriesením.

História sviatku: Svedectvá o tomto sviatku siahajú do 3. stor. Z tohto obdobia sa zachovala homília na Kvetnú nedeľu od biskupa Metoda Patarského ( † 300). Slávenie toho sviatku sa začalo najprv v Jeruzaleme a zakrátko sa rozšírilo do celej Východnej cirkvi. V 6. až 7. stor. sa tento sviatok rozšíril v západnej (latinskej) Cirkvi.


 

Požehnanie ratolestí (bahniatok). V túto nedeľu je v cirkvi zvykom požehnávať a rozdávať v chrámoch palmové či olivové ratolesti. Nakoľko v našich krajoch nerastú tieto druhy rastlín, používajú sa rozkvitnuté ratolesti (konáriky) vŕby alebo rakyty, nakoľko pučia na jar ako prvé.

Palma – symbol víťazstva. U Židov a starých Rimanov bola palmová ratolesť symbolom víťazstva. Nosili ju v rukách počas víťazného pochodu. Rovnako na verejných štadiónoch dávali víťazom palmové vetvičky, ako symbol víťazstva. V Novom zákone sa palmová ratolesť stala symbolom triumfu mučeníka. Olivová ratolesť je symbolom pokoja (mieru). Zdá sa, že požehnávanie ratolestí bolo zvykom v cirkvi už v 7. stor., hoci samotný obrad požehnania sa v liturgických knihách objavuje až v 9. storočí.

V byzantsko–slovanskom obrade sa požehnávajú ratolesti na Kvetnú nedeľu počas utierne (ranné chvály) po čítaní Evanjelia. V tento deň sa totiž môže konať procesia okolo chrámu pred sv. liturgiou, pričom veriaci držia v rukách novoposvätené ratolesti ako symbol víťazstva. Posvätené vetvičky sa neznehodnocujú; veriaci si ich dávajú doma za ikony, prípadne do vázy.

Duchovný význam Kvetnej nedele. Židovský národ chcel vidieť svojho mesiáša v sile a sláve. Ježiš Kristu tým, že vzkriesil Lazára a svojím slávnostným vstupom do Jeruzalema dal Židom jasný dôkaz svojej sily a slávy. Verejne ukázal, že nie je len Pánom nad živou a neživou prírodou, ale aj pánom nad ľudským životom. Ježišov slávnostný vstup do Jeruzalema bol niečím výnimočným. Potvrdzuje to aj evanjelista sv. Matúš: „A keď vošiel do Jeruzalema, rozvírilo sa celé mesto; vypytovali sa: „Kto je to?“ A zástupy hovorili: „To je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazareta.“ (Mt 21, 10 – 11).

Prevzaté: www.grkatba.sk

 

NEDEĽA SVÄTÉHO APOŠTOLA TOMÁŠA,

teda NEDEĽA ANTIPASCHY

 

 

Podľa tradície bol sv. apoštol Tomáš pôvodom z Galiley. Jeho meno v aramejčine znamená Dvojča, takisto ako v gréčtine Didymus. Zrejme bol tiež rybárom. Bol pravoverným Židom a skromným človekom. V evanjeliách o ňom najviac písal Ján, celkovo štyrikrát. Po prvý raz je to v situácii, keď doniesli Ježišovi správu o Lazárovej chorobe. Apoštoli Ježiša odhovárali od cesty do Judey. Tomáš vtedy povedal: „Poďme aj my a umrime s ním.“ (Jn 11,1-16). Druhýkrát Ján o ňom píše v udalosti, ktorá sa stala deň pred Veľkonočnými sviatkami. Ježiš hovorí o príbytkoch, ktoré sú pripravené v nebi a o ceste, kam ide. Tomáš vtedy reaguje: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ Vtedy mu Ježiš povedal pamätné slová: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,1-7). V 20. kapitole píše Ján o veľmi známej udalosti, keď sa Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom, ktorí boli zhromaždení za zatvorenými dverami. Tomáš vtedy s nimi nebol. Až keď prišiel Ježiš druhýkrát, bol tam aj Tomáš. Vtedy vyslovil slová, ktoré sú nezabudnuteľné: „Pán môj a Boh môj!“ Uveril a zostal verný Bohu až do smrti. Poslednýkrát sa Sväté písmo zmieňuje o Tomášovi v 21. kapitole Jánovho evanjelia. Apoštoli – medzi nimi výslovne aj Tomáš – boli loviť ryby. Vtedy sa im Ježiš opäť zjavil.

Podľa tradície Tomáš ďalej hlásal evanjelium v krajine Partov, Peržanov (dnešný Irán) a v Indii. Podľa všetkého zomrel mučeníckou smrťou, no údaje o tom sa rozchádzajú. Podľa niektorých ho umučili v Indii v meste Mailapure pri Madrase – prepadli ho Brahmovi kňazi, dobodali kopijami a utĺkli kyjakmi. No iné podanie zase tvrdí, že Tomáš účinkoval len medzi Partmi a zomrel v meste Edessa v Mezopotámii. Zavraždili ho na rozkaz kráľa. Jeho pozostatky sa oddávna nachádzali v Edesse, kde požívali veľkú úctu. Tomáš je patrónom architektov.

Zdroj: 

 

NEDEĽA MYRONOSIČIEK

V dnešnom Evanjeliu čítame o tom, ako istý vznešený muž z Arimtye, menom Jozef, si od Piláta vyžiadal telo Ježiša Krista, dal ho dole z kríža, zavinul do plátna a položil do hrobu, ktorý bol vytesaný v skale. Potom ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň. Ďalej čítame o tom, že v prvý deň po sobote včasráno prišli k hrobu Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome, aby podľa židovského zvyku voňavým olejom (myrom) pomazali mŕtve telo Ježiša, pretože ho nemohli pomazať predtým, než ho položili do hrobu. Tieto ženy sa preto nazývajú myronosice (ktoré niesli myro). Celú cestu ich trápila jediná myšlienka: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ Ale keď sa priblížili k hrobu, zbadali, že veľký kameň je odvalený a ony môžu bez problémov vojsť dnu. Aké bolo ich prekvapenie, keď vošli do hrobu a uvideli tam sedieť mládenca v bielom rúchu! Bol to anjel, ktorý odvalil kameň od vchodu do hrobu. Anjel povedal ženám: „Nebojte sa! Hľadáte ukrižovaného Ježiša? Niet Ho tu, lebo vstal z mŕtvych, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. Choďte povedať Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych, že vás predchádza do Galiley, tam Ho uvidíte“. Rýchlo vyšli a utekali od hrobu. Mali veľký strach a zároveň i veľkú radosť z toho, že skutočne sa stalo to, čo im hovoril Spasiteľ. Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Utekali to zvestovať apoštolom, aby sa s nimi podelili o túto radosť.Tu sa neopisuje stretnute žien myronosíc s Kristom, ale vieme, že tieto ženy nielen videli anjela a ako prvé sa dozvedeli o Kristovom vzkriesení, ale ako prvé videli vzkrieseného Krista. Tento fakt má veľký význam, preto v osobe žien myronosíc si vážime ženskú prirodzenosť, a tým celú ľudskú prirodzenosť.Tieto ženy preukázali veľkú odvahu, väčšiu ako apoštoli, a preto im Cirkev vyhradila hneď druhú nedeľu po Pasche, aby sme si každý rok pripomínali ich odvahu vyznať Krista a kázať Jeho Evanjelium. Ženy myronosice boli stále s Kristom počas Jeho utrpenia a stali sa prvými svedkami Jeho vzkriesenia. Každú nedeľu si v bohoslužobných textoch na utreni pripomíname tieto udalosti takto:

Zavčas ráno sväté ženy s voňavkami ponáhľali sa k tvojmu hrobu a plakali. Zastavil ich anjel a riekol: Už bolo dosť sĺz, neplačte. Kristovo vzkriesenie apoštolom oznámte. Sväté ženy plakali, keď s vonnými masťami prišli k tvojmu hrobu, Spasiteľ. Anjel ich láskavo napomenul: Prečo hľadáte Živého medzi mŕtvymi? Veď ako Boh slávne vstal zmŕtvych.“

Láska žien myronosíc k Spasiteľovi je pre nás veľkým príkladom. Práve tieto ženy predišli v hlásaní radostnej zvesti o Kristovom vzkriesení apoštolov, ktorí sa rozutekali zo strachu, aby si zachránili svoje vlastné životy. Keď videli, že ich Učiteľa chytili, preľakli sa a zachovali sa veľmi zbabelo. Ženy myronosice preukázali väčšiu odvahu a netrápilo ich ani to, že vojenská stráž, ktorá strážila Kristov hrob deň a noc, sa im bude vyhrážať. Trápila ich jediná myšlienka: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ Uvedomovali si, že sú telesne slabé, ale napriek tomu mali silnú vieru, že sa to nejako vyrieši, čo sa aj stalo. Kristovo vzkriesenie je obnovením ľudskej prirodzenosti a opätovným nasmerovaním Adama k večnému životu, pretože on sa prostredníctvom hriechu a smrti vrátil do zeme, z ktorej bol stvorený. Ako Adama nikto nevidel, keď bol stvorený, pretože nikto vtedy neexistoval, rovnako tak aj nového Adama, Krista, nikto nevidel, keď vstal z mŕtvych. Prvého Adama najprv videla žena (Eva), keď bola stvorená, nového Adama, Krista, po Jeho vzkriesení prvá videla žena. V tejto súvislosti aj istý autor konštatuje: „Spôsobuje obdiv, že prvé zjavenie sa Víťaza nad hriechom, diablom a smrťou sa uskutočnilo ženám, a nie učeníkom.“

1. Kedysi sa žena (Eva) rozprávala s diablom, padla a priniesla správu o páde Adamovi. Teraz sa ženy (myronosice) rozprávali s anjelom, potom videli Krista a priniesli správu o vzkriesení mužom (učeníkom). Ruší sa rozdelenie a pripisovanie zodpovednosti žene za pád. Obnova ženskej prirodzenosti sa uskutočnila vtelením Krista a Jeho narodením z najčistejšej Márie, na ktorú čakali celé storočia.

2. Vzkriesenie Ježiša Krista prinieslo obnovu celého stvorenia. Muž a žena sa podľa východného učenia dopĺňajú, sú si rovnocenní. Boh ich stvoril, aby žili spolu ako jedno telo, vo vzájomnej úcte a porozumení. Žena v Cirkvi prestáva byť len biologickou existenciou a stáva sa osobou, duchovnou existenciou, ktorá prichádza k zbožšteniu. Prirodzene, ešte jestvuje biologická odlišnosť medzi mužským a ženským pohlavím, ale aj táto odlišnosť bude zrušená po všeobecnom vzkriesení všetkých ľudí. Potom pretrvá ľudská osoba. To znamená, že pre spásu neexistuje rozdiel medzi mužom a ženou. Apoštol Pavol hovorí: „Nie je ani muž ani žena, lebo všetci ste jedno v Ježišovi Kristovi.“

3. Cirkev si spolu so ženami myronosicami v túto nedeľu pripomína všetky ženy a oceňuje ich miesto v rodine, spoločnosti a Cirkvi. Je to cirkevný deň žien, preto želáme všetkým ženám, aby sa im darilo plniť si svoje povinnosti čím najlepšie, lebo na ženách je veľká a svätá zodpovednosť správne vychovávať svoje deti. Mnohí si často ani neuvedomujeme, akú zodpovednosť majú ženy za fungovanie rodiny, ktorá je malou Cirkvou.

Zdroj: internet

 

 


Cirkev si spolu so ženami myronosičkami v túto nedeľu pripomína všetky ženy a oceňuje ich miesto v rodine, spoločnosti a Cirkvi.

Je to cirkevný deň žien. 

 

Preto želáme všetkým ženám, aby sa im darilo plniť si svoje povinnosti čím najlepšie,

lebo na ženách je veľká a svätá zodpovednosť správne vychovávať svoje deti.

Mnohí si často ani neuvedomujeme, akú zodpovednosť majú ženy za fungovanie rodiny,

ktorá je malou Cirkvou.

 

 

 

 

Jaže zavitavše velikaho prazdnika Isusa Christa, 

kotoryj začal všytok narod christijanskyj veselity, 

že anheli na nebesi špivali 

„Sláva vo vyšnich Bohu a na zemli mir“. 

Prišli k nemu tri cari zemstiji, poklon mu oddali, 

tekže vyn ich račyl svojou ručkou

poblahoslovity, vladyčestvom, čudočestvom z neba navštiviti.

 

CHRISTOS RAŽDAJETSJA!

 

Spokojnosti a radosti Vám vinčyje jerej Foma,

matuška Anna i dity.

 

 

 

 

 

Úcta svätého kríža

 

      

    

    Vonkajšia, verejná úcta sv. krížu nebola možná v čase, keď kresťanstvo bolo rímskou ríšou prenasledované, či v lepšom prípade iba trpené a zaznávané. Avšak po získaní slobody Milánskym ediktom bolo možné aj verejne prejavovať úkony kresťanskej viery. Tak sa rozvinula aj verejná úcta kresťanov k posvätným miestam a k všetkým pamiatkam, ktoré pripomínajú osobu Ježiša Krista.

    Cisár Konštantín, ktorý pripisoval svoje víťazstva práve znaku kríža, ktorý podľa vnuknutia umiestnil na svoje zástavy, po prvom všeobecnom sneme v Nicei sa rozhodol postaviť kresťanský chrám na mieste Kristovho utrpenia, na jeruzalemskej Golgote. Roku 326 prišla do Jeruzalema jeho matka Helena. Na jej príkaz bol zbúraný Venušin chrám, ktorý dal na Golgote postaviť cisár Hadrián, aby tak bol obnovený prístup ku Kristovmu hrobu. Keďže v Palestíne za Kristových čias bolo zvykom zahrabávať nástroje popravy niekde poblíž miesta exekúcie, pri odkrytí Golgoty sa podarilo nájsť aj jamu s troma krížmi a ceduľou s nápisom, ktorý podľa zmienok evanjelistov bol umiestnený na Kristovom kríži. Ktorý z troch krížov patril Kristovi, to sa zo samotného nálezu nedalo jednoznačne určiť. Jeruzalemský patriarcha Makarios sa vtedy s veľkou vierou rozhodol žiadať si na rozriešenie tejto otázky viditeľné znamenie Božie. Prikázal, aby nájdené pozostatky týchto troch krížov boli jeden po druhom priložené k telu istej ťažko chorej ženy. Po priložení tretieho kríža sa stav chorej náhle zlepšil a bola okamžite uzdravená. Na základe toho Makarios a všetci prítomní usúdili, že práve tento kríž je tou vzácnou pamiatkou, na ktorej Kristus priniesol svoju vykupiteľskú obetu. Zaiste, že nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makarios sa aj s krížom odobral na Golgotu, kde bol kríž znovu vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Keď o deväť rokov neskôr – v roku 335 – bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň – 14. september – sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža.

    Tento krátky prehľad nám však môže pomôcť lepšie pochopiť zmysel sviatku sv. Kríža. Veď hoci drevo Kristovho kríža je zaiste vzácnou pamiatkou a relikviou, pri vzdávaní úcty každému krížu, klaniame sa v prvom rade samotnému Kristovi, ktorý podľa slov sv. Pavla „uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi aj na zemi aj v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca“ (Fil 2, 8-11).

 

 

Svätý a slávny prorok Eliáš

 

Svätý a slávny prorok Eliáš, pros Boha za nas.

 

Meno dnešného svätca má hebrejský pôvod a znamená „Môj Boh je Jahve“.

Pochádzal z Tisbe vo východojordánskej krajine Gilead. Eliáš bol najväčším prorokom v severnom kráľovstve Izrael. Jeho meno predznamenalo jeho plán i život: výlučné uctievanie Jahveho. O pôsobení tohto typického putujúceho proroka informujú obidva starozákonné spisy Knihy kráľov. Eliáš pôsobil v deviatom storočí pred Kristom v čase kráľov Achaba (875-854) a Achazijáša (854-853).

Počas obdobia sucha, ktoré obrazne trvalo 3 roky a 6 mesiacov, Eliáš zázračne dostáva stravu. Jahve sa tým ukazuje v protiklade ku kanaánskemu božstvu rastlinstva Baalovi ako pán prírody. Nasleduje Boží rozsudok na vrchu Karmel, ktorý sa končí zabitím Baálových prorokov. Historické pozadie dokresľuje svadba Achaba s týrskou princeznou Jezabel, ktorá v severnom kráľovstve propagovala Baalov kult. Karmel ako hraničné územie malo okrem izraelskej aj kanaánsku svätyňu.

Eliáš získal pre Jahveho celú oblasť. No na kráľovskom dvore, napriek zápalu, nebol úspešný. Nasledoval jeho útek na vrch Horeb a zjavenie Jahveho.

Eliáš zistil, že Jahve nie je Bohom násilia a zničenia, ale že sa zjavuje v tichom vánku: teda v trpezlivosti a v tichom pôsobení svojej prozreteľnosti. Povolanie Elizea sa nachádza v závere rozprávania o Eliášovom živote. Zavraždenie Nabota kráľom Achabom, predstavuje izraelského kráľa ako zástancu absolutistického vládcu podľa vzorov z cudziny, kým Nabot reprezentuje izraelské rodinné dedičné právo. Krátko pred Eliášovým vzatím do neba, sa dnešný prorok dostal do konfliktu s kráľom Achazijášom.

Mocné vystupovanie proroka Eliáša bolo náboženskou a politickou podporou Izraelitov verných Jahvemu a prispelo k pádu Achabovho domu.

Neskôr vplyv Eliášovho boja za Jahveho natoľko zosilnel, že ho začali prirovnávať k Mojžišovi. Pretože bol Eliáš vzatý do neba živý, verili židia najneskôr v poexilovej dobe v jeho návrat krátko pred eschatologickým súdnym dňom Jahveho.

V kresťanstve sa Eliáš stal vzorom bojovníka proti bezbožnosti a predchodcom kresťanského mníšstva a askézy. V ľudovej zbožnosti ho považovali za divotvorcu a pomocníka v naliehavých záležitostiach, najmä pri zlom počasí.

V Konštantínopole podporovali jeho kult byzanstskí cisári Zenón (474-491) a Bazil I. (867-886). Považovali ho za pomocníka v boji a zasvätili mu viacero chrámov. Cez Konštantínopol sa jeho kult dostal aj medzi Slovanov, kde vytlačil pohanské božstvo blesku Perúna. V Grécku nahradil po nebi chodiaceho Helia. V oblasti východnej tradície je po ňom pomenované veľké množstvo miest, chrámov a kaplniek.

V Palestíne si jeho sviatok spoločne pripomínajú kresťania, Židia a moslimovia na hore Karmel.

Západná cirkev bola spočiatku voči kultu starozákonných postáv zdržanlivá. V rímskom martyrológiu sa Eliáš po prvýkrát spomína v roku 1583. 

Zdroj: www.grkatba.sk

                                                                       

Svätí apoštolom rovní Cyril a Metod, učitelia Slovanov

 

Svätí Cyril a Metod, proste Boha za nás.

 

Všechválni apoštolom rovní Metod a Cyril, padáme na zem pred vašou ctihodnou ikonou a vrúcne vás prosíme: Milosrdne pozrite na nás, ktorých ste svojou prácou osvietili, a svojou neúnavnou záštitou postavte okolo nás hradbu pred zlými úkladmi nepriateľov. Zhliadnite na túto vinicu, ktorú ste vysadili a nevydajte ju diviakom na spustošenie. Chráňte, svätí Boží služobníci, našu správne sláviacu cirkev, ktorú ste vybudovali na Kristovi, na uholnom kameni, aby bola neotrasiteľná, a nech sa rozbijú o túto skalu vlny každej malovernosti. Našich pastierov posilnite vo všetkých čnostiach i v námahe ohlasovania a ovečky obdarte chápavosťou, aby počúvali ich hlas. Chráňte všetky slovanské krajiny pred každou opustenosťou, pred ohňom a mečom, pred smrteľnou ranou a pred každým zlom. Vypočujte každého človeka, ktorý k vám prichádza s vierou a potrebuje vašu milostivú pomoc. A v strašnú hodinu smrti, dobrí prostredníci a ochrancovia pred temnými démonskými prízrakmi, stojte pri nás všetkých, aby sme v pokoji a kajúcnosti dovŕšili pozemský zápas, dosiahli požívanie večného dobra a spolu s vami oslavovali Presvätú Trojicu, Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

 
                                                                                                               (Modlitma z Akatistu sv. Cyrila a sv. Metoda)
                                                                                                          

 

 

 

 

Nedeľa všetkých svätých 

 
 
 
 
Sviatok Všetkých svätých je spoločným sviatkom všetkých svätých a spasených. Ako osobitný sviatok sa vo východnom obrade začal sláviť už v 4. storočí a to na prvú nedeľu po sviatku Zostúpenia Svätého Ducha. Preto sa i označuje ako Nedeľa všetkých svätých. Túto skutočnosť potvrdzuje už sv. Ján Zlatoústy. Na západ sviatok prenikol za pápeža Bonifáca IV. Až v roku 610. V latinskej cirkvi sa zo začiatku svätil 13. mája, avšak pápež Gregor IV. ho  v roku 844 preložil na 1. november a v tento deň sa tam svätí dodnes.  
V prvých  časoch kresťanstva považovali za svätých len mučeníkov, lebo prví kresťania nemali možnosť inak dosvedčiť svätosť. Preto sa aj v našich bohoslužobných textoch sviatok Všetkých svätých oslavuje spevmi mučeníkov: Napr.: „Bohumilý zástup mučeníkov, ty pevný základ cirkvi, ovocie svätého evanjelia. Vy ste zmarili útoky diabla proti Kristovi. Preliatím vlastnej krvi odstránili ste modloslužobné obety. Vaša mučenícka smrť naplnila nebo veriacimi. Nad vašim hrdinstvom žasli anjeli. Teraz ozdobení víťaznými vencami ustavične ho proste za spásu našich duší.“  
Slovo mučeník pochádza z gréckeho slova  martýr,  čo označuje  človeka, ktorý vydáva svedectvo. Podľa toho sa za kresťanského mučeníka považuje ten, kto sa vždy a všade drží Krista, jeho cirkvi, nezrieka sa ho za žiadnej okolnosti a verne plní jeho vôľu vyjadrenú v prikázaniach
 V tomto poňatí a v určitom stupni možno za mučeníkov pokladať aj manželov, lebo napriek mnohým ťažkostiam a obetiam, ktoré prináša manželský život v nerozlučnom zväzku, z lásky sa verne pridržiavajú Božích prikázaní. Táto stránka manželstva sa pripomína aj pri obrade sv. manželstva, keď sa spieva: „Svätí mučeníci, statočne ste trpeli a boli oslávení, teraz proste Pána, aby zachránil naše duše.“ Mučeníkom je aj chorý, ktorý znáša bolesť pokojne a odovzdane, ako ich znášali mučeníci. Za mučeníka možno považovať každého kresťana, ktorý svojim životom dosvedčuje, že žije ako ozajstný kresťan, a že možno tak žiť ako kresťan. Pravda život podľa evanjelia si vyžaduje mnoho obety, zriekania sa slobody z lásky k Bohu a blížnemu.  
Vladimír Petraško

 

 

 

Zostúpenie Svätého Ducha

 

 

STRUČNE O HISTÓRII SVIATKU

Veľký a svetlý sviatok Paschy sa završuje o nič menej veľkým a svetlým sviatkom Svätej Päťdesiatnice. Po sviatku Narodenia, Bohozjavenia a Vzkriesenia patrí tento sviatok k najväčším sviatkom nášho cirkevného roka. Zostúpenie Svätého Ducha je vrcholom a spečatením celého diela spásy ľudského rodu, ktoré uskutočnil Boží Syn. Na deň Sv. Päťdesiatnice sám Svätý Ducha pomazal apoštolov a urobil z nich ohlasovateľov Kristovho Evanjelia. V deň Zoslania Svätého Ducha sa rodí a začína pôsobiť Kristova Cirkev. Svätý Ducha ju vedie, posväcuje, osvecuje a udržuje na ceste pravdy.

 

STAROZAKONNÁ PÄŤDESIATNICA

Židia každoročne slávili tri veľké výročné sviatky, na ktoré sa putovalo do Jeruzalema: sviatok Paschy, sviatok Týždňov (čiže Letnice alebo slávnosť žatvy) a sviatok Stánkov (alebo slávnosť oberania). V tieto tri sviatky mali všetci Židia prísť pred Pána (t.j. do svätyne, čiže Jeruzalemského chrámu) a priniesť mu dary, obetu. Sviatok Týždňov dostal svoj názov podľa toho, že sa slávil na 50. deň po Pasche (porov. Ex 23, 16.19; 34, 22; Lv 23, 15-21; Nm 28, 26; Dt 16, 9n). Pôvodne to bola slávnosť žatvy (porov. Ex 23, 16), teda dožinky a vďakyvzdanie za úrodu, keď sa obetovali prvotiny chleba z nového obilia (porov. Lv 23, 17). V tento deň podľa predpisu Zákona prichádzali do Jeruzalema veľké zástupy Židov zo všetkých kútov, dokonca z ďalekých krajov, aby poďakovali Bohu za plody zeme a priniesli z nich v chráme obetu. Neskôr sa k sviatku Týždňov (Sviatku žatvy), ktorý sa od 2. stor. pred Kr. začal nazývať Pentekostes – Päťdesiatnica (= gréc. päťdesiaty deň [po Pasche]) pripojil a zdôraznil historický motív: stal sa spomienkovým dňom na udalosť darovania Božieho Zákona a uzavretia Zmluvy medzi Bohom a Izraelom na hore Sinaj, ktoré sa uskutočnilo po východe z Egypta (porov. Ex 19, 1 – 16).

 

KRESŤANSKÁ PÄŤDESIATNICA
Apoštoli a prví kresťania prevzali sviatok Paschy ako aj sviatok Päťdesiatnice zo Starého zákona a ponechali jeho názov – lebo aj pre nich to bol 50. deň po Pasche –, ale dali mu nový obsah a zmysel. Hlavnou témou sviatku Päťdesiatnice pre novozákonnú Cirkev je udalosť príchodu Svätého Ducha na apoštolov. Preto má tento sviatok aj pomenovanie Deň Zoslania Svätého Ducha alebo Deň Svätej Trojice.

V pondelok po sviatku Päťdesiatnice slávi naša Cirkev sviatok Svätého Ducha. Vo Východnej cirkvi je totiž oddávna zvykom, že nasledujúci deň po veľkom sviatku sa osobitne uctievajú tie osoby, ktoré zohrali hlavnú úlohu pri udalosti slávenej na deň sviatku. V deň sv. Päťdesiatnice slávime udalosť zostúpenia Svätého Ducha na apoštolov; nasledujúci pondelok je venovaný osobitnej úcte Svätému Duchu, ako tretej Božskej osoby.

Osobitnú pozornosť si zasluhuje večiereň pondelka, ktorá sa zvyčajne slúži hneď po sv. liturgii okolo poludnia na samotný deň 50, a nie v nedeľu večer. Spojenie večierne s liturgiou vysvetľuje o. Doľnyckyj tým, že všetci tí, čo sú prítomní na liturgii sa môžu zúčastniť na modlitbách na kolenách. Táto večiereň sa vyznačuje tým, že okrem iných modlitieb obsahuje tri dlhšie špeciálne modlitby s bohatým teologickým a kajúcim obsahom, ktoré mal – podľa tradície – napísať sv. Bazil Veľký († 379).

O IKONE SVIATKU

Na sviatok Zostúpenia Svätého Ducha sa splnilo Kristovo prisľúbenie, že po jeho odchode do neba zošle Otec učeníkom a Cirkvi iného Utešiteľa, Svätého Ducha, ktorý ich v plnosti naučí a pripomenie všetko, čo Kristus zjavil (porov. Jn 14, 26). Pretože učeníci nemohli naraz prijať všetko a Kristus povedal, že im má ešte „veľa“ toho povedať, sám Svätý Duch to mal dokončiť: „Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy“ (Jn 16, 13).

Veľkí majstri východnej ikony sústredili celú svoju reflexiu na to najdôležitejšie: narodenie Cirkvi. Je prekvapujúce, že na ikone nie je postava Bohorodičky. Treba si však všimnúť, že apoštoli sedia na stolcoch, akoby sa zúčastňovali na celosvetovom cirkevnom sneme. Uprostred nich vidieť prázdne, ale osvetlené miesto: to predstavuje Krista, ktorého nevidieť, ale je stále prítomný; Kristus – Hlava mystického Tela, Cirkvi.

Ikonografická kompozícia tohto sviatku má hore tradičný polkruh neba, ktorý symbolizuje Božiu prítomnosť. Z neba zostupujú svetlé lúče darov a milostí Svätého Ducha. Zvyčajne sú na ikone zobrazení apoštoli, ktorí sedia v polkruhu. Polkruh je symbolom jednoty Cirkvi. Nad všetkými apoštolmi sú ohnivé jazyky, skrze ktoré sa prejavila prítomnosť Svätého Ducha (porov. Sk 2, 3). Druhý znak – šum vetra –  nie je možné zobraziť vizuálne, ale možno ho vycítiť z prekvapeného výrazu apoštolov, ktorí okrem iného začali hovoriť rozličnými jazykmi (porov. Sk 2, 4). Ohnivé jazyky tiež pripomínajú tento dar jazykov. Okrem toho oheň očisťuje a hreje, takže ohnivé jazyky sú prejavom nového, srdečného vzťahu lásky medzi Bohom a ľuďmi. Ako sa kedysi sa Boh zjavil Mojžišovi v horiacom kríku, tak aj teraz – zjavuje sa v ohnivých jazykoch.

Pri budovaní babylonskej veže Boh potrestal pýchu staviteľov tým, že pomiešal ich jazyky, pretože to vlastne bola vzbura proti Bohu. Teraz Svätý Duch dáva Cirkvi nový dar jazykov, aby sa takto naplnilo poslanie šírenia Božej pravdy. Sv. Ján Krstiteľ prorokoval, že Kristus bude krstiť Duchom Svätým a ohňom (porov. Mt 3, 11). To sa vyplnilo pri Kristovom krste a pri Zoslaní Svätého Ducha.

Sv. Pavol, ktorý historicky nebol prítomný pri tejto udalosti, ako aj pri Nanebovstúpení, je zobrazený na ikone. Symbolizuje všetkých neprítomných, aj nás, ktorých v Kristovej Cirkvi napĺňa a poučuje Svätý Duch.

V dolnej časti kompozície, v tme sa často zobrazuje alegorická ľudská postava. Predstavuje kozmos, teda celý svet, ktorý je obťažený hriechmi Adama a ľudstva, a v temnote čaká na osvietenie a očistenie. Vo vystretých rukách drží šatku, aby prijal Božiu milosť.

Architektúra a steny symbolizujú Kristovu Cirkev, ktorá je viditeľným spoločenstvom všetkých veriacich. Kto hľadá pravdu, ten môže nájsť Krista a jasne ho vidieť v učení Cirkvi a v kresťanskom živote veriacich. 

Zdroj: www.grkatba.sk