Nedeľa Všetkých svätých

 

 

 

 

 

Prvá nedeľa po Svätej Päťdesiatnici je zasvätená úcte Všetkých svätých. V túto nedeľu si Cirkev uctieva tých, ktorí sú ovocím darov Svätého Ducha. História úcty svätých sa rodí smrťou prvých mučeníkov. K úcte mučeníkov sa neskôr radí aj úcta apoštolov, biskupov, askétov, rehoľníkov a rehoľníc.

Liturgický kalendár má na každý deň predpísanú úctu určitého svätého. Svätých je však oveľa viac ako je dní v roku a ani mená všetkých svätých nie sú známe. Z túžby uctiť si všetkých svätých vzniká v Cirkvi sviatok Všetkých mučeníkov, ktorý bol známy už na konci 4.storočia. Oslava tohto sviatku sa konala v prvú nedeľu po Svätej Päťdesiatnici. Napr. Ján Zlatoústy nám zanecháva svedectvo: „Ešte neminulo sedem dní od slávenia Päťdesiatnice a znovu nás zhromaždila úcta k mučeníkom“.Bol to však aj stály (nepohyblivý) sviatok liturgického roka, pretože napr. v Edese slávili spomienku Všetkých mučeníkov 13.mája. Teda slávenie spomienky Všetkých mučeníkov nebolo jednotné, aj keď to už bol pomerne rozšírený sviatok na Východe. Neskôr sa tento sviatok premenoval na sviatok Všetkých svätých. Konkrétne okolnosti, či čas tejto zmeny nie sú zaznamenané v žiadnych svedectvách.

V prvých časoch kresťanstva považovali za svätých len mučeníkov, lebo prví kresťania nemali možnosť inak dosvedčiť svätosť. Preto sa aj v našich bohoslužbách sviatok Všetkých svätých oslavuje spevmi mučeníkov: Napr.: „Bohumilý zástup mučeníkov, ty pevný základ cirkvi, ovocie svätého evanjelia. Vy ste zmarili útoky diabla proti Kristovi. Preliatím vlastnej krvi odstránili ste modloslužobné obety. Vaša mučenícka smrť naplnila nebo veriacimi. Nad vašim hrdinstvom žasli anjeli. Teraz ozdobení víťaznými vencami ustavične ho proste za spásu našich duší.“

Slovo mučeník pochádza z gréckeho slova martýr, čo znamená človeka, ktorý vydáva svedectvo. Podľa toho za kresťanského mučeníka sa považuje ten, kto sa vždy a všade pridržiava Krista, jeho cirkvi, nezrieka sa ho za žiadnej okolnosti a verne plní jeho vôľu vyjadrenú v prikázaniach Veľmi pekne to vyjadruje naša cirkevná pieseň: „Nezriekli sa ťa tvoji mučeníci, Pane, ani sa neodklonili od tvojich prikázaní.“

V tomto poňatí a v určitom stupni možno za mučeníkov pokladať aj manželov, lebo napriek mnohým ťažkostiam a obetiam, ktoré prináša manželský život v nerozlučnom zväzku, z lásky sa verne pridržiavajú Božích prikázaní. Táto stránka manželstva sa pripomína aj pri obrade sv. manželstva, keď sa spieva: „Svätí mučeníci, statočne ste trpeli a boli oslávení, teraz proste Pána, aby zachránil naše duše.“ Mučeníkom je aj chorý, ktorý znáša bolesť pokojne a odovzdane, ako ich znášali mučeníci. Za mučeníka možno považovať každého kresťana, ktorý svojim životom dosvedčuje, že žije ako ozajstný kresťan, a že možno tak žiť ako kresťan. Pravda život podľa evanjelia si vyžaduje mnoho obety, zriekania sa slobody z lásky k Bohu a blížnemu.

Mučeníci v prvých časoch kresťanstva obetovali svoj život Bohu, akoby ich život nemal žiadnu cenu. K týmto činom ich viedlo presvedčenie, že všetko, čo je v evanjeliu, je základom kresťanského náboženstva a svedectvom, že Ježiš je opravdivý Boh. Pre toto presvedčenie radšej zomreli a zriekli sa všetkých pozemských výhod. Takýchto mučeníkov nájdeme medzi všetkými vrstvami ľudí, v rôznom veku a v každom čase. Na základe toho sv. Irenej hovorí: „Cirkev neustále posiela do neba početné množstvo mučeníkov.“ A Tacitus, rímsky dejepisec, očitý svedok mučenia kresťanov v prvých časoch, udáva, že počet mučeníkov bol „ingens multitudo“ – obrovské množstvo. A Plínius, pohan a Riman vyjadril zdesenie, že kresťanov odsúdili na smrť len preto, že sa hlásili ku kresťanstvu. Sv. Klement Alexandrijský hovorí, že sudcovia vynašli neľudské, hrozné a dlhotrvajúce spôsoby mučenia nie preto, aby kresťanov jednoducho usmrtili, ale že ich chceli odvrátiť od viery. Sv. mučeník Justín však napriek tomu vyhlasuje, že kresťania všade na svete sú ochotní umrieť za Ježiša a jeho cirkev.

Nevieme koľko mučeníkov bolo až doteraz. Bolo ich mnoho, veľmi mnoho. Mučenie sa tiahne ako červená rieka celými dejinami cirkvi. Pri pohľade na slabú stránku ľudskej prirodzenosti – veľký strach pred smrťou, to veľké množstvo mučeníkov je veľkým zázrakom. Tento zázrak prekonával prirodzené ľudské sily a je jedinečným svedectvom o božskom pôvode svätej cirkvi.

Zdroj: internet

 

Nedeľa Pätdesiatnice - 

Zostúpenie Svätého Ducha

 

 

 

Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy, - ktorý si všade a všetko naplňuješ, - poklad dobra a darca života, - príď a prebývaj v nás, - očisť nás od každej poškvrny - a spas, Dobrotivý, naše duše.

 

 

Carju nebesnyj, Utišiteľu, Duše istiny, i že vezďi syj, i vsja ispolňajaj, Sokrovišče blahich i žizni Podateľu, prijdi i vselisja v ny, i očisti ny ot vsjakija skverny, i spasi, Blaže, duši naša.

 

 

 

STRUČNE O HISTÓRII SVIATKU

Veľký a svetlý sviatok Paschy sa završuje o nič menej veľkým a svetlým sviatkom Svätej Päťdesiatnice. Po sviatku Narodenia, Bohozjavenia a Vzkriesenia patrí tento sviatok k najväčším sviatkom nášho cirkevného roka. Zostúpenie Svätého Ducha je vrcholom a spečatením celého diela spásy ľudského rodu, ktoré uskutočnil Boží Syn. Na deň Sv. Päťdesiatnice sám Svätý Ducha pomazal apoštolov a urobil z nich ohlasovateľov Kristovho Evanjelia. V deň Zoslania Svätého Ducha sa rodí a začína pôsobiť Kristova Cirkev. Svätý Ducha ju vedie, posväcuje, osvecuje a udržuje na ceste pravdy.

 

STAROZAKONNÁ PÄŤDESIATNICA

Židia každoročne slávili tri veľké výročné sviatky, na ktoré sa putovalo do Jeruzalema: sviatok Paschy, sviatok Týždňov (čiže Letnice alebo slávnosť žatvy) a sviatok Stánkov (alebo slávnosť oberania). V tieto tri sviatky mali všetci Židia prísť pred Pána (t.j. do svätyne, čiže Jeruzalemského chrámu) a priniesť mu dary, obetu. Sviatok Týždňov dostal svoj názov podľa toho, že sa slávil na 50. deň po Pasche (porov. Ex 23, 16.19; 34, 22; Lv 23, 15-21; Nm 28, 26; Dt 16, 9n). Pôvodne to bola slávnosť žatvy (porov. Ex 23, 16), teda dožinky a vďakyvzdanie za úrodu, keď sa obetovali prvotiny chleba z nového obilia (porov. Lv 23, 17). V tento deň podľa predpisu Zákona prichádzali do Jeruzalema veľké zástupy Židov zo všetkých kútov, dokonca z ďalekých krajov, aby poďakovali Bohu za plody zeme a priniesli z nich v chráme obetu. Neskôr sa k sviatku Týždňov (Sviatku žatvy), ktorý sa od 2. stor. pred Kr. začal nazývať Pentekostes – Päťdesiatnica (= gréc. päťdesiaty deň [po Pasche]) pripojil a zdôraznil historický motív: stal sa spomienkovým dňom na udalosť darovania Božieho Zákona a uzavretia Zmluvy medzi Bohom a Izraelom na hore Sinaj, ktoré sa uskutočnilo po východe z Egypta (porov. Ex 19, 1 – 16).

 

KRESŤANSKÁ PÄŤDESIATNICA
Apoštoli a prví kresťania prevzali sviatok Paschy ako aj sviatok Päťdesiatnice zo Starého zákona a ponechali jeho názov – lebo aj pre nich to bol 50. deň po Pasche –, ale dali mu nový obsah a zmysel. Hlavnou témou sviatku Päťdesiatnice pre novozákonnú Cirkev je udalosť príchodu Svätého Ducha na apoštolov. Preto má tento sviatok aj pomenovanie Deň Zoslania Svätého Ducha alebo Deň Svätej Trojice.

V pondelok po sviatku Päťdesiatnice slávi naša Cirkev sviatok Svätého Ducha. Vo Východnej cirkvi je totiž oddávna zvykom, že nasledujúci deň po veľkom sviatku sa osobitne uctievajú tie osoby, ktoré zohrali hlavnú úlohu pri udalosti slávenej na deň sviatku. V deň sv. Päťdesiatnice slávime udalosť zostúpenia Svätého Ducha na apoštolov; nasledujúci pondelok je venovaný osobitnej úcte Svätému Duchu, ako tretej Božskej osoby.

Osobitnú pozornosť si zasluhuje večiereň pondelka, ktorá sa zvyčajne slúži hneď po sv. liturgii okolo poludnia na samotný deň 50, a nie v nedeľu večer. Spojenie večierne s liturgiou vysvetľuje o. Doľnyckyj tým, že všetci tí, čo sú prítomní na liturgii sa môžu zúčastniť na modlitbách na kolenách. Táto večiereň sa vyznačuje tým, že okrem iných modlitieb obsahuje tri dlhšie špeciálne modlitby s bohatým teologickým a kajúcim obsahom, ktoré mal – podľa tradície – napísať sv. Bazil Veľký († 379).

 

 

O IKONE SVIATKU

Na sviatok Zostúpenia Svätého Ducha sa splnilo Kristovo prisľúbenie, že po jeho odchode do neba zošle Otec učeníkom a Cirkvi iného Utešiteľa, Svätého Ducha, ktorý ich v plnosti naučí a pripomenie všetko, čo Kristus zjavil (porov. Jn 14, 26). Pretože učeníci nemohli naraz prijať všetko a Kristus povedal, že im má ešte „veľa“ toho povedať, sám Svätý Duch to mal dokončiť: „Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy“ (Jn 16, 13).

Veľkí majstri východnej ikony sústredili celú svoju reflexiu na to najdôležitejšie: narodenie Cirkvi. Je prekvapujúce, že na ikone nie je postava Bohorodičky. Treba si však všimnúť, že apoštoli sedia na stolcoch, akoby sa zúčastňovali na celosvetovom cirkevnom sneme. Uprostred nich vidieť prázdne, ale osvetlené miesto: to predstavuje Krista, ktorého nevidieť, ale je stále prítomný; Kristus – Hlava mystického Tela, Cirkvi.

Ikonografická kompozícia tohto sviatku má hore tradičný polkruh neba, ktorý symbolizuje Božiu prítomnosť. Z neba zostupujú svetlé lúče darov a milostí Svätého Ducha. Zvyčajne sú na ikone zobrazení apoštoli, ktorí sedia v polkruhu. Polkruh je symbolom jednoty Cirkvi. Nad všetkými apoštolmi sú ohnivé jazyky, skrze ktoré sa prejavila prítomnosť Svätého Ducha (porov. Sk 2, 3). Druhý znak – šum vetra –  nie je možné zobraziť vizuálne, ale možno ho vycítiť z prekvapeného výrazu apoštolov, ktorí okrem iného začali hovoriť rozličnými jazykmi (porov. Sk 2, 4). Ohnivé jazyky tiež pripomínajú tento dar jazykov. Okrem toho oheň očisťuje a hreje, takže ohnivé jazyky sú prejavom nového, srdečného vzťahu lásky medzi Bohom a ľuďmi. Ako sa kedysi sa Boh zjavil Mojžišovi v horiacom kríku, tak aj teraz – zjavuje sa v ohnivých jazykoch.

Pri budovaní babylonskej veže Boh potrestal pýchu staviteľov tým, že pomiešal ich jazyky, pretože to vlastne bola vzbura proti Bohu. Teraz Svätý Duch dáva Cirkvi nový dar jazykov, aby sa takto naplnilo poslanie šírenia Božej pravdy. Sv. Ján Krstiteľ prorokoval, že Kristus bude krstiť Duchom Svätým a ohňom (porov. Mt 3, 11). To sa vyplnilo pri Kristovom krste a pri Zoslaní Svätého Ducha.

Sv. Pavol, ktorý historicky nebol prítomný pri tejto udalosti, ako aj pri Nanebovstúpení, je zobrazený na ikone. Symbolizuje všetkých neprítomných, aj nás, ktorých v Kristovej Cirkvi napĺňa a poučuje Svätý Duch.

V dolnej časti kompozície, v tme sa často zobrazuje alegorická ľudská postava. Predstavuje kozmos, teda celý svet, ktorý je obťažený hriechmi Adama a ľudstva, a v temnote čaká na osvietenie a očistenie. Vo vystretých rukách drží šatku, aby prijal Božiu milosť.

Architektúra a steny symbolizujú Kristovu Cirkev, ktorá je viditeľným spoločenstvom všetkých veriacich. Kto hľadá pravdu, ten môže nájsť Krista a jasne ho vidieť v učení Cirkvi a v kresťanskom živote veriacich. 

Zdroj: grkatba.sk, foto: internet

Nedeľa o slepom

 

 

Temné sú oči mojej duše, Kriste, preto k tebe prichádzam ako slepý od narodenia a kajúcne volám: “Ty jediný si svetlo všetkých, čo prebývajú v temnotách.”

Kondák, 4. hlas

Nedeľa o Samaritánke

 

 

Predpokladám, že väčšina z vás má doma počítač. A keď ste zvažovali kúpu tejto pomôcky, možno sa medzi Vami a predajcom odohral dialóg, v ktorom Vám položil otázku: „A načo ho chcete používať? Čo bude tou hlavnou činnosťou, ktorú na ňom budete robiť? Lebo zbytočne Vám tam dám program, ktorým budete riadiť vesmírne lety a Vy na ňom budete len písať. Chcete ten počítač používať na hry, na filmy, na písanie?“ Jednoducho tá otázka predajcu je dôležitá: „Načo ti to bude?“

Môžeme povedať, že aj dnes sme boli svedkami podobného dialógu, ktorý sa odohral medzi Kristom a samaritánkou. Kristus povedal tejto žene, že má pre ňu dar a keby ona o tom vedela, prosila by ho o tento dar. Určite mnohí viete, že Židia pri paschálnej večeri robili obrad, aby zapojili do diania aj deti. Bolo to hľadanie tzv. afikomanu. Ide o kúsok chleba, ktorý sa schoval a deti mali za úlohu nájsť ho. A tomu, kto ho našiel, predsedajúci povedal: „Zanedlho dostaneš dar.“ A nepísaným pravidlom bolo, že v priebehu jedného mesiaca mal ten šťastný nálezca dostať onen prisľúbený dar. A to je približne to isté. Po vzkriesení Kristus povie apoštolom: „Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil.“ (porov. Lk 24, 49) To je zavŕšenie Paschy. To je ten dar za to, že ste našli ten poklad. Dar, za to, že ste objavili a prijali tajomstvo Vzkriesenia. A čo (kto) je tým darom? Tým darom je Svätý Duch. Päťdesiat dní po Veľkej noci splní Boh toto prisľúbenie.

A dnes, keď sa Kristus rozpráva so samaritánkou, hovorí tiež o tomto dare. Lebo v tomto príbehu nejde o ekonomickú debatu o vode, kde ten, kto má prístup k vode má moc. Ježiš Kristus tu hovorí o dare večného života, ktorým je Svätý Duch. Odpoveď samaritánky je jednoznačná: „Chcem tento dar!“ (porov. Jn 4, 15) A potom príde zásadná otázka: „A na čo ho budeš používať? Na čo ti bude tento dar?“ To je otázka, ktorú Boh dnes kladie nám všetkým. Keď čítame o udalostiach v Skutkoch apoštolov alebo príbehy svätých o mocných prejavoch Svätého Ducha, možno rojčíme a túžime tiež po týchto daroch. Vidieť do duše iného človeka, prorokovať, uzdravovať… Otázka je teda jasná. Mám 10, 30, 50 alebo 80 rokov. Čo so mnou urobilo to množstvo svätých prijímaní, spovedí, svätých liturgií, Božieho slova…? O to viac možno sekírujem napr. svojho manžela za to, že nechodí do chrámu. Každá púť, účasť na sv. liturgii alebo inom náboženskom úkone nám akoby dávala právomoc moralizovať všetkých okolo seba. Do istej miery si uzurpujeme právo narábať s darom Svätého Ducha podľa svojich predstáv. Robí nás ale prijímanie týchto darov pokornejšími, láskavejšími, milosrdnejšími?

Preto Pán Ježiš pokračuje rozhovor so samaritánkou výzvou: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem.“ (Jn 4, 16) Ona odpovie: „Nemám muža.“ Podľa tejto odpovede vidíme jednu dôležitú skutočnosť. Táto žena je pokorná. Priznáva svoju nepriaznivú situáciu. Je veľmi náročné žiadať od človeka pokoru. Dnes mnohí ľudia povedia, že žijú v harmonickom a šťastnom manželstve. Vôbec im neprekáža, že žijú bez sviatosti manželstva. Podľa mnohých je to, čo hovorí Cirkev nemoderné a zbytočné. Nevidíme, že Boh používa svoju Cirkev na to, aby preskúšal moju pokoru? Doslova módnym trendom sa stal životný štýl podľa motta: Boh áno, Cirkev nie! Lenže Pán Ježiš povie jasne: „Kto vás počúva, mňa počúva.“ Boh ustanovil Cirkev nato, aby hovorila v Jeho mene. A toto odmietajú aj mnohí „kresťania.“ Tu je odpoveď na otázku, prečo nezažívame silu a prejavy Svätého Ducha. Nie sme pokorní. Prvým ovocím zostúpenia Svätého Ducha bola kázeň svätého apoštola Petra, po ktorej sa poslucháči plní bolesti pýtali, čo majú robiť. Peter im dáva jasnú odpoveď: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“ (Sk 2, 38) My pokrstení sme, ale zostáva nám robiť pokánie, ak chceme dar Svätého Ducha. Lebo tento dar nie je určený len pre svätého Bazila, svätú Terezku alebo blahoslaveného biskupa Gojdiča. Dar Svätého Ducha je pre každého z nás. Ak nemáme tento dar, koho predstavujeme? V čítaní so Skutkov apoštolov sme počuli, že v Antiochii učeníkov po prvý krát nazvali kresťanmi (porov. Sk 11, 26). Podľa koho ich tak nazvali? Predsa podľa Ježiša Krista. Ten muž, tá žena sa podobali na Ježiša Krista. A túto podobnosť vytvoril Svätý Duch. Bez pokory a obrátenia niet Svätého Ducha. Sledujeme rôzne filozofické, teologické diskusie na vysokej úrovni. Ale ak požadujme od niekoho pokoru v konkrétnej veci, hneď má naporúdzi množstvo argumentov, prečo to tak nemôže urobiť. Chýba nám pokora. V Liste Filipanom o Kristovi čítame, že sa stal poslušným až na smrť (porov. Flp 2, 8). Táto poslušnosť nám chýba.

Samaritánka prejavila pokoru, keď Kristovi povedala: Nemám muža. Preto mohla prijať dar Svätého Ducha a my preto o nej v tropári spievame: „…a stala sa slávnou naveky.“ Lebo na čo ona použila tento dar? Hneď ho odovzdávala druhým. Hneď išla do dediny povedať ostatným, že stretla mesiáša.

Dobre, bratia a sestry, vráťme sa na začiatok a dotiahnime ten príklad ad absurdum, aby nám táto situácia a požiadavka zarezonovala ešte viac. Predstavte si, že ste počítačový expert a prídete k starej mame a na stole uvidíte najnovší model počítača IBM alebo Apple (dosaďte si, čo chcete). Vytreštíte oči a opýtate sa: „Babka, načo máš tento počítač? – Ale vieš, synak, keď pozerám televíziu, tak mi na ňom dobre stojí šálka s kávou. Ste odborník na autá, prípadne vášnivý zberateľ starých, a u známeho pod šopou zbadáte Rolls Royce v zúboženom stave. A na vašu otázku známy odpovie: Ale vieš, je to taká stará rachotina, tak si tam sliepky spravili svoj domov, celkom dobre sa tam nesú.

Načo máš Svätého Ducha? – Vieš, aby som viac chodil do chrámu. Aby som lepšie chápal Písmo. Aby som vedel lepšie argumentovať v diskusiách. Aby som postavil faru, prípadne chrám. Cítite, aké úbohé by boli takéto odpovede?! Iba Svätý Duch nás pripodobní Kristovi, aby sme žili ako On, priniesli spásu tomuto svetu, položili život za druhých. Ak bude toto našou túžbou, Ježiš istotne odpovie na našu prosbu. Na čo teda chcem použiť svoje kresťanstvo? Na vyvyšovanie sa nad druhými? Na svoje zákonníctvo a farizejstvo? Alebo chcem poslúžiť druhému? Ak žiadam od Boha dar Jeho Ducha na to, aby som mohol slúžiť, milovať a odpúšťať, určite dostaneme kladnú odpoveď. Ak si ale nechávame zadné dvierka podľa hesla: do istej miery áno, do istej miery nie!, nikdy to nebude fungovať. Prosme preto Pána, aby sme sa stali slávnymi naveky v tomto postoji: „Pane daj mi svojho Svätého Ducha, aby som ho mohol použiť v službe iným!“

 

vladyka Peter, bratislavský eparcha

 

zdroj: inetrnet, foto: www.pravoslavie.ru

 

   Nedeľa o porazenom

 

 

    Pri sledovaní populárnych televíznych seriálov si občas môžeme všimnúť jednu vec. Kvôli akémusi oživeniu prichádza na scénu nejaký populárny herec a epizóda tým dostáva vyšší kredit. Nevidíme len hlavné a vedľajšie postavy, ale prichádza ešte exkluzívny hosť. Diváka to väčšinou zaujme. 

    Akoby sa niečo podobné odohrávalo v evanjeliových čítaniach, ktoré čítame a počúvame pri sv. liturgiách v chráme – nedeľu čo nedeľu, deň čo deň. Takmer vždy je tu hlavná postava. Hlavnou postavou je Ježiš Kristus. Vedľajšiu úlohu zväčša dostávajú učeníci. A potom sú tu aj hostia. S jedným rozdielom oproti svetským seriálom. Exkluzívnymi sa nestávajú hneď. Konkrétne si všimnime tieto nedele po Pasche - Nedeľa o Tomášovi, o myronosičkách a dnes paschálny „seriál“ pokračuje Nedeľou o porazenom.

    V dnešnej epizóde vidíme teda jedného hosťa – porazeného, ochrnutého človeka. Aj on má svoj životný príbeh. Jeho „seriál“ trvá tridsaťosem rokov. Takmer 14 000 epizód. Takmer 14 000 dní čakania na svoju životnú príležitosť pri rybníku Betesda. Každý deň ho zamestnáva jedna otázka. Dostane sa do vody ako prvý? Príde aj jeho šanca na uzdravenie? Seriál, ktorý by mnohých už prestal baviť. A k tomuto „domu milosrdenstva“ (význam slova Betesda) prichádza hlavný hrdina Ježiš Kristus a položí chorému človeku otázku: „Chceš ozdravieť?“ (Jn 5, 6) Zvláštna otázka. V inej epizóde sa Pán Ježiš opýtal slepca pri Jerichu v podobnom duchu: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ (Mk 10, 51). Niektoré otázky môžeme v komunikácii označiť ako zbytočné. Prídem na hostinu a hostiteľ sa spýta: Nedáte si niečo? Prečo kladie Pán Ježiš chorému človeku práve túto otázku? Zrejme tu sleduje jednu vec, vzhľadom na tých 38 rokov trvania choroby. Myslím, že táto otázka by mohla pokračovať: „Chceš byť zdravý, alebo si už rezignoval? Máš ešte v sebe nádej? Vieš si ešte vôbec predstaviť seba ako zdravého človeka?“

    Pred časom vysielali v televízii film z prostredia vojny vo Vietname, ktorý sa odohrával v zajateckom tábore. A v tomto filme boli veľmi zaujímavo vykreslené osudy zajatcov – amerických vojakov. Aby prežili, každý z nich si vytvoril svoj štýl prežitia. Jeden sa snažil prežiť tak, že neustále šikanoval slabších, ďalší donášal na spoluväzňov a mal z toho nejaké výhody, iný sa uzavrel do svojho fiktívneho sveta a sníval, že je na dovolenke a pod. Až po niekoľkých rokoch prišiel okamih oslobodenia. Tábor oslobodili americký vojaci a oznamovali svojim krajanom: „Chlapci, je po všetkom, ste voľní, môžete ísť domov!“ No reakcia zajatcov bola zvláštna. Žiaden prejav radosti, žiadna reakcia. Až po čase jeden zo zajatcov povedal: „Ale my už nevieme žiť ináč!“ Podobne mohol zareagovať aj porazený z evanjelia: Ja už neviem ani nechcem žiť ináč. A jeho životný seriál by pokračoval rovnako aj ďalej. Ale on prijal lukratívnu ponuku v inom seriáli. V seriáli vzkriesenia, kde hlavnou postavou je Ježiš Kristus.

    A toto je pozvanie pre každého z nás. Byť exkluzívnym hosťom v paschálnom „seriáli“ Ježiša Krista. Stačí len odpovedať správne na základnú otázku. Chceš? Chceš ozdravieť, alebo si si už zvykol na ten svoj štýl? A vôbec tu nemusí ísť o fyzickú chorobu. Lebo každého z nás trápi v menšej či väčšej miere duchovné ochorenie. Na záver celého príbehu Ježiš Kristus povie ozdravenému človeku: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.“ (Jn 5, 14) Čo môže byť horšie, ako preležať 38 rokov v chorobe? Božie slovo hovorí, že je to ochrnutie hriechom. Toto je náš hlavný problém. Myslím, že aj v tejto súvislosti sv. Irenej povedal tú nádhernú vetu. „Slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha.“ Podľa tohto teda živý človek nie je len fyzicky zdravý človek. Živý človek je ten, kto vidí Boha vo svojom živote, ktorý ho chce vidieť v každej situácii, ktorá ho stretne. 

    Všetci žijeme svoj životný seriál. Je len na nás, či prijmeme úlohu exkluzívneho hosťa v seriáli Ježiša Krista. Je iba na mne, či sa stanem súčasťou Božieho slova. A je len jedna otázka a len jedna správna odpoveď: „Chceš?“

 

(zdroj: http://bratislava.grkatba.sk/download/stauros/stauros-2011-10.pdf foto: -int-)


 

 

NEDEĽA MYRONOSIČIEK

 

V dnešnom Evanjeliu čítame o tom, ako istý vznešený muž z Arimtye, menom Jozef, si od Piláta vyžiadal telo Ježiša Krista, dal ho dole z kríža, zavinul do plátna a položil do hrobu, ktorý bol vytesaný v skale. Potom ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň. Ďalej čítame o tom, že v prvý deň po sobote včasráno prišli k hrobu Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome, aby podľa židovského zvyku voňavým olejom (myrom) pomazali mŕtve telo Ježiša, pretože ho nemohli pomazať predtým, než ho položili do hrobu. Tieto ženy sa preto nazývajú myronosice (ktoré niesli myro). Celú cestu ich trápila jediná myšlienka: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ Ale keď sa priblížili k hrobu, zbadali, že veľký kameň je odvalený a ony môžu bez problémov vojsť dnu. Aké bolo ich prekvapenie, keď vošli do hrobu a uvideli tam sedieť mládenca v bielom rúchu! Bol to anjel, ktorý odvalil kameň od vchodu do hrobu. Anjel povedal ženám: „Nebojte sa! Hľadáte ukrižovaného Ježiša? Niet Ho tu, lebo vstal z mŕtvych, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. Choďte povedať Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych, že vás predchádza do Galiley, tam Ho uvidíte“. Rýchlo vyšli a utekali od hrobu. Mali veľký strach a zároveň i veľkú radosť z toho, že skutočne sa stalo to, čo im hovoril Spasiteľ. Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Utekali to zvestovať apoštolom, aby sa s nimi podelili o túto radosť.Tu sa neopisuje stretnute žien myronosíc s Kristom, ale vieme, že tieto ženy nielen videli anjela a ako prvé sa dozvedeli o Kristovom vzkriesení, ale ako prvé videli vzkrieseného Krista. Tento fakt má veľký význam, preto v osobe žien myronosíc si vážime ženskú prirodzenosť, a tým celú ľudskú prirodzenosť.Tieto ženy preukázali veľkú odvahu, väčšiu ako apoštoli, a preto im Cirkev vyhradila hneď druhú nedeľu po Pasche, aby sme si každý rok pripomínali ich odvahu vyznať Krista a kázať Jeho Evanjelium. Ženy myronosice boli stále s Kristom počas Jeho utrpenia a stali sa prvými svedkami Jeho vzkriesenia. Každú nedeľu si v bohoslužobných textoch na utreni pripomíname tieto udalosti takto:

Zavčas ráno sväté ženy s voňavkami ponáhľali sa k tvojmu hrobu a plakali. Zastavil ich anjel a riekol: Už bolo dosť sĺz, neplačte. Kristovo vzkriesenie apoštolom oznámte. Sväté ženy plakali, keď s vonnými masťami prišli k tvojmu hrobu, Spasiteľ. Anjel ich láskavo napomenul: Prečo hľadáte Živého medzi mŕtvymi? Veď ako Boh slávne vstal zmŕtvych.“

Láska žien myronosíc k Spasiteľovi je pre nás veľkým príkladom. Práve tieto ženy predišli v hlásaní radostnej zvesti o Kristovom vzkriesení apoštolov, ktorí sa rozutekali zo strachu, aby si zachránili svoje vlastné životy. Keď videli, že ich Učiteľa chytili, preľakli sa a zachovali sa veľmi zbabelo. Ženy myronosice preukázali väčšiu odvahu a netrápilo ich ani to, že vojenská stráž, ktorá strážila Kristov hrob deň a noc, sa im bude vyhrážať. Trápila ich jediná myšlienka: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ Uvedomovali si, že sú telesne slabé, ale napriek tomu mali silnú vieru, že sa to nejako vyrieši, čo sa aj stalo. Kristovo vzkriesenie je obnovením ľudskej prirodzenosti a opätovným nasmerovaním Adama k večnému životu, pretože on sa prostredníctvom hriechu a smrti vrátil do zeme, z ktorej bol stvorený. Ako Adama nikto nevidel, keď bol stvorený, pretože nikto vtedy neexistoval, rovnako tak aj nového Adama, Krista, nikto nevidel, keď vstal z mŕtvych. Prvého Adama najprv videla žena (Eva), keď bola stvorená, nového Adama, Krista, po Jeho vzkriesení prvá videla žena. V tejto súvislosti aj istý autor konštatuje: „Spôsobuje obdiv, že prvé zjavenie sa Víťaza nad hriechom, diablom a smrťou sa uskutočnilo ženám, a nie učeníkom.“

1. Kedysi sa žena (Eva) rozprávala s diablom, padla a priniesla správu o páde Adamovi. Teraz sa ženy (myronosice) rozprávali s anjelom, potom videli Krista a priniesli správu o vzkriesení mužom (učeníkom). Ruší sa rozdelenie a pripisovanie zodpovednosti žene za pád. Obnova ženskej prirodzenosti sa uskutočnila vtelením Krista a Jeho narodením z najčistejšej Márie, na ktorú čakali celé storočia.

2. Vzkriesenie Ježiša Krista prinieslo obnovu celého stvorenia. Muž a žena sa podľa východného učenia dopĺňajú, sú si rovnocenní. Boh ich stvoril, aby žili spolu ako jedno telo, vo vzájomnej úcte a porozumení. Žena v Cirkvi prestáva byť len biologickou existenciou a stáva sa osobou, duchovnou existenciou, ktorá prichádza k zbožšteniu. Prirodzene, ešte jestvuje biologická odlišnosť medzi mužským a ženským pohlavím, ale aj táto odlišnosť bude zrušená po všeobecnom vzkriesení všetkých ľudí. Potom pretrvá ľudská osoba. To znamená, že pre spásu neexistuje rozdiel medzi mužom a ženou. Apoštol Pavol hovorí: „Nie je ani muž ani žena, lebo všetci ste jedno v Ježišovi Kristovi.“

3. Cirkev si spolu so ženami myronosicami v túto nedeľu pripomína všetky ženy a oceňuje ich miesto v rodine, spoločnosti a Cirkvi. Je to cirkevný deň žien, preto želáme všetkým ženám, aby sa im darilo plniť si svoje povinnosti čím najlepšie, lebo na ženách je veľká a svätá zodpovednosť správne vychovávať svoje deti. Mnohí si často ani neuvedomujeme, akú zodpovednosť majú ženy za fungovanie rodiny, ktorá je malou Cirkvou. 

 

Zdroj internet

 

 

NEDEĽA SVÄTÉHO APOŠTOLA TOMÁŠA,

 

teda NEDEĽA ANTIPASCHY

 

 

Podľa tradície bol sv. apoštol Tomáš pôvodom z Galiley. Jeho meno v aramejčine znamená Dvojča, takisto ako v gréčtine Didymus. Zrejme bol tiež rybárom. Bol pravoverným Židom a skromným človekom. V evanjeliách o ňom najviac písal Ján, celkovo štyrikrát. Po prvý raz je to v situácii, keď doniesli Ježišovi správu o Lazárovej chorobe. Apoštoli Ježiša odhovárali od cesty do Judey. Tomáš vtedy povedal: „Poďme aj my a umrime s ním.“ (Jn 11,1-16). Druhýkrát Ján o ňom píše v udalosti, ktorá sa stala deň pred Veľkonočnými sviatkami. Ježiš hovorí o príbytkoch, ktoré sú pripravené v nebi a o ceste, kam ide. Tomáš vtedy reaguje: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ Vtedy mu Ježiš povedal pamätné slová: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,1-7). V 20. kapitole píše Ján o veľmi známej udalosti, keď sa Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom, ktorí boli zhromaždení za zatvorenými dverami. Tomáš vtedy s nimi nebol. Až keď prišiel Ježiš druhýkrát, bol tam aj Tomáš. Vtedy vyslovil slová, ktoré sú nezabudnuteľné: „Pán môj a Boh môj!“ Uveril a zostal verný Bohu až do smrti. Poslednýkrát sa Sväté písmo zmieňuje o Tomášovi v 21. kapitole Jánovho evanjelia. Apoštoli – medzi nimi výslovne aj Tomáš – boli loviť ryby. Vtedy sa im Ježiš opäť zjavil.

Podľa tradície Tomáš ďalej hlásal evanjelium v krajine Partov, Peržanov (dnešný Irán) a v Indii. Podľa všetkého zomrel mučeníckou smrťou, no údaje o tom sa rozchádzajú. Podľa niektorých ho umučili v Indii v meste Mailapure pri Madrase – prepadli ho Brahmovi kňazi, dobodali kopijami a utĺkli kyjakmi. No iné podanie zase tvrdí, že Tomáš účinkoval len medzi Partmi a zomrel v meste Edessa v Mezopotámii. Zavraždili ho na rozkaz kráľa. Jeho pozostatky sa oddávna nachádzali v Edesse, kde požívali veľkú úctu. Tomáš je patrónom architektov.

Na konci cesty, nie je cesta, ale cieľ.

Na konci noci nie je noc, ale svitanie.

Na konci zimy nie je zima, ale jar.

Na konci smrti nie je smrť, ale 

VEČNÝ ŽIVOT! 

 

Nech Kristovo Vzkriesenie 

daruje Vám radosť, pokoj a silu 

do ďalších dní Vášho života. 

Aby láska, ktorú nám daroval Vzkriesený Kristus 

bola vždy medzi nami a v našich srdciach!

 

To Vám zo srdca vyprosuje 

jerej Tomáš s manželkou Annou a deťmi

 

Христóсъ Воскрéсе! 

З праздником Христового Воскресіня,

 з праздником Пасхы!