Náš otec svätý Mikuláš Divotvorca,

arcibiskup lykijskej Myry.

Svätý Mikuláš sa narodil v meste Patary v Likii v Malej Ázii (dnes Turecko). Bolo to v 3. storočí. Jeho rodičmi boli Teofan a Nonna. Boli to bohatí ľudia a zároveň horliví kresťania. Takéto spojenie nebolo v tejto dobe časté, lebo oficiálnym náboženstvom bolo pohanstvo. Mikuláš dostal dobré vzdelanie, čo bolo vzhľadom na postavenie rodičov prirodzené. Jeho strýko, tiež Mikuláš (bol biskupom v Patarách), keď videl kresťanskú horlivosť svojho synovca, vysvätil ho za kňaza. Na charakter budúceho svätiteľa nemali vplyv ani bohatstvo, ani jeho pôvod. Celý svoj život bol skromným, mäkkým a pritom skutočným askétom. Po smrti rodičov celý svoj majetok venoval na charitu. Po púti do Jeruzalema, vtedy ešte Aeliny Capitoliny, si Mikuláš zaumienil zanechať svet a stať sa „zatvorníkom“, teda človekom, ktorý sa vzdal svetského života a žil „uzavreto“. Usídlil sa do jedného z monastierov, aby svoj život zasvätil samote a modlitbe. Ale Boh mu určil inú dráhu, sociálnu, to jest pomáhanie ľuďom slovom, aj skutkom. Počas modlitby počul hlas: „Nie tu je tá niva, na ktorej vypestuješ plody, ktoré od teba očakávam, ale odíď z monastiera a choď do sveta a nech je prostredníctvom teba oslávené Moje meno.“ Uvedieme jeden prípad z jeho života ako divotvorcu. V Patrách žil človek, ktorý schudobnel. Chudobu znášal veľmi ťažko. Mal tri dcéry, všetky na vydaj. Aby nejako vyriešil svoju situáciu, nešťastný otec sa rozhodol, že svoje dcéry dá do nevestinca. Ale zrazu sa stal zázrak. Jedného rána nachádza úbožiak miešok so zlatom, ktorý niekto hodil v noci do jeho domu. Rozhodol sa preto vydať svoju najstaršiu dcéru. Po nejakom čase sa situácia zopakovala. Teraz mohol vydať aj svoju druhú dcéru. Rozhodol sa, že zistí, kto je ten dobroditeľ. Strávil mnoho bezsenných nocí, až nakoniec v nočnom tichu počul buchot. Vyšiel na ulicu a dohonil človeka, ktorý predtým hodil do jeho domu cez okno mešec so zlatom. Aká bola jeho radosť, keď v tom človeku poznal svojho mladého duchovného otca, kňaza Mikuláša. Takto sa píše aj Evanjelium, že„všetko skryté bude raz odhalené.“ Po istom čase sa kňaz Mikuláš usadil vo veľkom meste Myry – Lykijskej. Žil tu v chudobe. Nikto ho tu nepoznal, čo mu veľmi pomáhalo vyhnúť sa svetskej sláve, ktorá ho prenasledovala v rodných Patarách. Po nejakom čase zomiera myrlykijský arcibiskup a schádza sa snem biskupov, aby zvolili nového. Vhodných kandidátov bolo mnoho, ale zvoliť najvhodnejšieho sa nepodarilo. Jeden z najstarších biskupov mal sen, v ktorom mu bolo odhalené, že ten, kto ako prvý príde do chrámu, nech bude arcibiskupom. Skoro ráno sa biskup ponáhľal do chrámu a našiel v ňom svätého Mikuláša. Takto sa divotvorca stal arcibiskupom v Myrách. Pri nástupe na myrlykijskú katedru si Mikuláš povedal: „Teraz, Mikuláš, tvoja hodnosť a tvoja služba od teba vyžaduje, aby si nežil pre seba, ale pre iných!“ Otvoril svoje dvere pre všetkých. Každý dostal od arcibiskupa to, čo potreboval. Na rímsky trón (Likija bola súčasťou Rímskej ríše) nastúpil Dioklecián. Začalo sa prenasledovanie Kristových vyznávačov – kresťanov. Búrali sa chrámy, pálili sa knihy, kresťanov zatvárali do väzenia, mučili ich a popravovali. Prenasledovaniu sa nevyhol ani Mikuláš. Dali ho do väzenia, kde povzbudzoval svojich spoluveriacich v nešťastí. Ale Pán chránil svojho služobníka. Mikuláš sa nedostal do rúk katov. Keď nastúpil na trón, cisár Galerius, prenasledovanie sa skončilo. Mikuláš sa vrátil na arcibiskupskú katedru. Aj napriek svojej charakteristickej mäkkosti sa svätiteľ vyznačoval zvláštnou tvrdosťou v otázkach viery. Na čelo Rímskej ríše sa dostal Konštantín, ktorý dal kresťanom slobodu. Ale v tejto dobe sa začalo šíriť nové učenie – ariánstvo. Kňaz Ários učil, že Boh Syn, Ježíš Kristus, nie je rovný vo Svojom božstve Bohu Otcovi. Bol zvolaný 1. všeobecný snem na boj s herézou. Zúčastnilo sa ho 318 biskupov z celého kresťanského sveta. Medzi nimi bol aj Mikuláš. Svätá tradícia hovorí, že keď Ários na sneme vysvetľoval svoje učenie, rozhorčený Mikuláš nevydržal rúhanie sa Bohu a udrel heretika (lživo učiaceho) po tvári. Tento čin prekvapil prítomných, lebo Mikuláš bol známy svojou mäkkosťou a dobrotou. Za porušenie, akoby teraz povedali, etických noriem Mikuláš odstránili z biskupskej katedry a uvrhli ho do väzenia. Mnohí biskupi mali jedno a to isté videnie: Kristus dáva svätiteľovi Evanjelium a Bohorodička svoj omofor (väčšiu šatku, ktorú ženy nosil na hlave. Omofor Bohorodičky je symbolom jej ochrany). Mikuláša uviedli znovu na jeho katedru. Mikuláš ako pôstnik a askéta sa staral naďalej o potreby svojich veriacich. Keď v Lykii nastal hlad, dobrý pastier urobil nový zázrak. Istý obchodník naložil na svoju loď obilie a pred odplávaním na Západ uvidel v sne svätiteľa Mikuláša, ktorý mu prikázal, aby priviezol obilie do Lykie a dal mu ako zálohu tri zlaté mince. Keď sa obchodník prebudil, bol veľmi prekvapený, keď vo svojej ruke skutočne zbadal tri zlaté mince. Pochopil, že to bol príkaz zhora. Priviezol obilie do Lykie a hladujúci boli zachránení. Tu porozprával o videní a obyvatelia podľa jeho popisu spoznali svojho arcibiskupa. Počas svojich námorných ciest svätiteľ predpovedal búrky, a tak zabraňoval potopeniu lodí. Zachraňoval tých, ktorí boli nevinne odsúdení, prerušoval popravy. Preto do dnešných dní sa práve k nemu obracajú o pomoc a ochranu cestujúci, väzni a námorníci. V Bulharsku v mestečku Pomorje na samom brehu stojí malá kaplnka s ikonou svätého Mikuláša. Postavili ju miestni rybári. Po krátkej chorobe, svätiteľ Mikuláš zosnul v pokoji 6. decembra r. 342 a bol pochovaný v katedrálnom chráme v meste Miry. Teraz sa nerozložené telo svätiteľa nachádza v meste Bari. Niet chrámu, kde by na ľavej strane ikonostasu (stena s ikonami, oddeľujúca chrámovú loď od oltárnej časti) nebola ikona svätého Mikuláša. Nielen východní kresťania, ale aj rímskokatolíci milujú svätého Mikuláša. Protestanti a moslimovia ktorí odmietajú uctievanie ostatkov svätých ho uctievajú. Svätého Mikuláša si pripomíname dvakrát do roka. Raz v deň jeho smrti 6. decembra a druhýkrát  9. mája v deň prenesenia jeho telesných pozostatkov z Myrilykije do mesta Bari.                                                                                                                                                                                    zdroj: internet

 
 

 

Filipovka v duchovnom živote gréckokatolíka

„Čo je to filipovka?“ Keby som uvedenú otázku položil gréckokatolíkom žijúcim na Slovensku pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi, väčšina by pravdepodobne len nechápavo pokrčila ramenami a pokrútila hlavou. Časom sa však situácia zlepšila a dnes by prakticky všetci, prinajmenšom praktizujúci, bez váhania odpovedali, že ide o obdobie prípravy na sviatok Narodenia podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (25. december), ľudovo, na Vianoce. Vieme však o filipovke niečo viac? Vieme, kedy vznikla, ako dlho trvá, prečo sa práve takto volá a ako ju máme prežívať?

Je nespochybniteľné, že filipovka nemohla existovať, kým nebol zavedený samostatný sviatok Narodenia Ježiša Krista. V tejto súvislosti treba vedieť, že počas prvých dvoch alebo troch storočí prinajmenšom vo väčšine miestnych cirkví takýto sviatok neexistoval, narodenie nášho Vykupiteľa sa oslavovalo 6. januára v rámci Bohozjavenia. To znamená, že Bohozjavenie bolo pôvodne nielen pamiatkou Kristovho krstu v Jordáne, ako je to dnes, ale tiež oslavou jeho narodenia. Práve preto cirkvi arménskej tradície až doteraz oslavujú Ježišovo narodenie 6. januára. Bohozjavenie teda predstavuje mimoriadne starobylý kresťanský sviatok. Na základe písomných prameňov možno dokázať, že jestvoval už koncom druhého storočia, niektorí liturgisti zastávajú názor, že pochádza priamo z apoštolských čias. Z toho vyplýva, že obdobie prípravy na Bohozjavenie, ktoré máme v našej cirkvi dodnes vo forme pôstu predpísaného na 5. január, bolo v ranom kresťanstve zároveň časom prípravy na oslavu Ježišovho narodenia.

Kedy, kde a prečo bol zavedený samostatný sviatok Kristovho narodenia? Prvé svedectvá o ňom pochádzajú zo začiatku 3. storočia z Egypta. Tamojší kresťania ho slávili 20. mája, ale nie všetci, niektorí ho odmietali. V ďalších miestnych cirkvách sa tento sviatok ustanovoval na 28. marec alebo na 19., či 20. apríl. Prvou miestnou cirkvou, kde sa predmetný sviatok slávil 25. decembra, bol Rím. Otázka znie, prečo práve 25. december. Niektorí kresťania v minulosti sa domnievali, že Rimania, keďže mali k dispozícii archívne materiály zo sčítania ľudu, ktoré sa spomína v evanjeliu (Lk 2, 1–3), dokázali vypočítať skutočný dátum Ježišovho narodenia a tento sviatok slávili od apoštolských čias. Ak si však uvedomíme, že sčítanie ľudu sa zaiste konalo v lete a že Ježiš sa musel narodiť v období, keď majú pastieri svoje stáda voľne na pasienkoch (Lk 2, 8–14), zimné obdobie je takmer vylúčené. Skutočnosť je pravdepodobne taká, že samostatný sviatok Ježišovho narodenia tam vznikol tesne pred rokom 350, pričom k jeho zavedeniu viedli praktické dôvody. V Rímskej ríši sa totiž hlboko zakorenila oslava narodenia Slnka s názvom „Natalis Invicti,“ čiže Narodenie Neporaziteľného. Uvedený pohanský sviatok bol natoľko obľúbený, že aj samotní kresťania boli v pokušení zúčastňovať sa jeho obradov. Keďže sa ho cirkevným predstaveným nepodarilo odstrániť, úspešne sa pokúsili zmeniť jeho obsah. S vedomím, že niektoré prorocké texty nazývajú očakávaného Vykupiteľa slnkom, konkrétne slnkom spravodlivosti (napr. Mal 3, 20), ustanovili sviatok Ježišovho narodenia na 25. december. Od miestnej rímskej cirkvi postupne prebrali tento dátum takmer všetky ostatné miestne cirkvi. Je to relatívne nezvyčajný jav, pretože v prvom tisícročí sa väčšinou cirkvi západnej časti Rímskej ríše inšpirovali liturgickým, teologickým a duchovným bohatstvom cirkví Východu, než naopak (aj Bohozjavenie – Zjavenie Pána, má pôvod na kresťanskom Východe).

Pokiaľ ide o cirkvi konštantínopolskej tradície, medzi ktoré patrí aj naša gréckokatolícka cirkev, 25. december ako deň samostatného sviatku Narodenia Ježiša Krista zaviedol v roku 379 alebo 380 svätý Gregor Teológ (liturgická pamiatka 25. a 30. januára). Po jeho odchode do exilu však zanikol a definitívne ho ustanovil pravdepodobne svätý Ján Zlatoústy (398 – 402; liturgická pamiatka 13. novembra, 27. a 30. januára) s cisárom Arkadiom (395 – 408) okolo roka 400. Ten istý Ján Zlatoústy pravdepodobne v roku 386, kým bol ešte kňazom, zaviedol tento sviatok v Antiochii, kde pôsobil.

Ako teda vidíme, v cirkvách konštantínopolskej tradície sa samostatný sviatok Ježišovho narodenia ujal pravdepodobne začiatkom piateho storočia. Z toho vyplýva, že obdobie prípravy na jeho slávenie mohlo vo vyššie uvedených cirkvách vzniknúť najskôr v priebehu piateho storočia. Názory odborníkov na otázku, kedy filipovka naozaj vznikla, sa rozchádzajú. Podľa niektorých k tomu došlo v šiestom, podľa iných v siedmom alebo ôsmom storočí. Na základe písomných dokumentov vieme, že najneskôr v deviatom storočí takéto prípravné obdobie, a to relatívne dobre ustálené, už existovalo a definitívne bolo zavedené na miestnom konštantínopolskom sneme v roku 1166. Pre nás je nemálo závažnou aj skutočnosť, že gréckokatolícka zamosťská synoda z roku 1720 i gréckokatolícka ľvovská synoda z roku 1891 toto prípravné obdobie potvrdili.

Filipovka sa začína 15. novembra a trvá do 24. decembra vrátane, teda celkovo štyridsať dní. Z uvedeného dôvodu sa niekedy nazýva Štyridsiatnicou, podobne ako Veľký pôst pred Paschou. Filipovkou sa nazýva preto, lebo sa začína bezprostredne po sviatku svätého a všechválneho apoštola Filipa, ktorý pripadá na 14. november. Okrem pomenovania „filipovka“ sa na označenie tohto obdobia používa aj cirkevnoslovanské „Roždestvenskij post,“ ktoré je mimoriadne ťažké preložiť do súčasnej slovenčiny. Vzhľadom na to, že doslovne ide o „Narodeninový pôst,“ do úvahy by azda prichádzali slovné spojenia „Pôst pred Narodením Krista“ alebo „Pôst k Narodeniu Krista,“ prípadne „Vianočný pôst.“ Ako najvhodnejšie sa javí pomenovanie „filipovka,“ ktoré už môžeme považovať za zaužívané.

V súčasnosti – konkrétne od roku 1969, keď rímska Kongregácia pre východné cirkvi vydala dekrét, ktorým upravuje pôstnu disciplínu platnú pre gréckokatolíkov žijúcich na území bývalej Československej socialistickej republiky – nie sme povinní počas filipovky dodržiavať ani pôst, ani zdržanlivosť, okrem zvyčajných piatkov a 24. decembra. To však neznamená, že sa počas filipovky nemáme alebo dokonca nesmieme postiť. Práve naopak, bolo by prinajmenšom vhodné, keby si každý z nás stanovil aspoň nejaký pôst či zdržanlivosť od pokrmov, aby mohol sviatok Ježišovho narodenia prežívať naozaj po kresťansky. Ako vhodná inšpirácia či východisko môže poslúžiť pôstna disciplína, ktorú ustanovil konštantínopolský snem z roku 1166.

V pondelky, stredy a piatky sa od východu Slnka po jeho západ, respektíve po skončenie večierne, nesmelo konzumovať vôbec nič. Potom bolo dovolené sa najesť, ale po vylúčení mäsa vrátane rybaciny, mlieka, syra, vajec, oleja a vína. V utorok a štvrtok sa mohlo jesť počas dňa, ale po vylúčení mäsa vrátane rybaciny, mlieka, syra a vajec; používať olej a napiť sa trocha vína bolo dovolené. V soboty a nedele sa mohlo jesť počas celého dňa, a to všetko, okrem mäsa v užšom zmysle, teda aj rybacina. Prípustnosť rybaciny v soboty a nedele však platila iba do 20. decembra vrátane, na ďalšie štyri dni (predprazdenstvo – predsviatok Narodenia) sa nevzťahovala.

Mnohým súčasným gréckokatolíkom sa pôvodná pôstna disciplína môže javiť ako mimoriadne prísna, azda až krutá, preto k nej treba poznamenať zopár skutočností. Po prvé: Pôstna disciplína filipovky bola v porovnaní s Veľkým pôstom ešte relatívne mierna. Po druhé: Počas filipovky existovali dni, keď sa pôstna disciplína zmierňovala. Bol to 16., 25. a 30. november, 4., 5., 6., 9. (respektíve dnešný 8.), 17. a 20. december. V uvedené dni, ak pripadli na pondelok alebo stredu, či piatok, sa dovoľovalo používať olej a napiť sa trocha vína; ak pripadli na utorok alebo štvrtok, dovoľovala sa rybacina. Okrem toho sa na Vstup Presvätej Bohorodičky do chrámu (21. november), nech by pripadol na ktorýkoľvek deň, dovoľovala rybacina. Po tretie: Spomínaná ľvovská synoda z roku 1891 pôvodnú pôstnu disciplínu filipovky trocha zmiernila. Po štvrté: Ako vidíme, ešte v relatívne nedávnej minulosti si kresťania veľmi jasne uvedomovali závažnosť pôstu. Uznávame jeho dôležitosť aj my? Neodchýlili sme sa od správneho ponímania askézy? Nezanedbávame tento prostriedok dosahovania kresťanskej dokonalosti, keď mnohí máme problémy s obyčajným nejedením mäsa v piatok?

Stojí pred nami ešte jedna otázka: Má filipovka nejaký vplyv na slávenie bohoslužieb? Vo všeobecnosti môžeme odpovedať negatívne, nie však bezvýhradne. Niektoré bohoslužobné knihy predpisujú v prvý deň filipovky a počas niektorých ďalších dní – konkrétne 19., 26. a 29. novembra, 1., 2., 3., 7., 8. (respektíve terajšieho 9.), 11., 14. 16. 18. a 19. decembra – ak nepripadnú na sobotu či nedeľu, spievať na utierni „Aleluja“ namiesto „Boh je Pán“ a konať modlitbu svätého Efréma Sýrskeho spojenú s veľkými poklonami – podobne ako počas Veľkého pôstu. Okrem toho sa niektorí liturgisti domnievajú, že by bolo vhodné, na spôsob Veľkého pôstu, používať počas niektorých dní filipovky tmavé kňazské rúcho. Uvedené veci však doposiaľ nie sú jednoznačne doriešené, zostávajú matériou na diskusiu medzi odborníkmi. Súčasťou obdobia filipovky sú spomienky na prorokov, ktorí ohlasovali Kristov príchod (najmä 2. a 3. december), ako aj Nedeľa praotcov (druhá pred sviatkom Narodenia) a Nedeľa otcov (posledná pred sviatkom Narodenia), keď si dvoma rôznymi spôsobmi pripomíname Ježišových predkov, ktorých mal z hľadiska ľudskej prirodzenosti. Niektoré vlastné menlivé časti má aj sobota pred Nedeľou otcov. Od 21. novembra do 31. decembra sa spievajú na nedeľných a sviatočných utierňach ako katabázia (posledná časť piesní kánona) irmosy zo sviatku Ježišovho narodenia „Christos raždajetsja“. Na obdobie filipovky jestvuje osobitá modlitba a tiež moleben. Nádhernou bohoslužbou sú kráľovské hodinky slávené zvyčajne 24. decembra doobeda.

Boží Syn, ktorý sa stal skutočným človekom a narodil sa v Betleheme, nech nás urobí schopnými a ochotnými prežiť tohtoročnú filipovku na naše dobro a spásu!

                                                                                                                                                                                            ThLic. Marcel Gajdoš

Filipovka v duchovnom živote gréckokatolíka

 

„Čo je to filipovka?“ Keby som uvedenú otázku položil gréckokatolíkom žijúcim na Slovensku pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi, väčšina by pravdepodobne len nechápavo pokrčila ramenami a pokrútila hlavou. Časom sa však situácia zlepšila a dnes by prakticky všetci, prinajmenšom praktizujúci, bez váhania odpovedali, že ide o obdobie prípravy na sviatok Narodenia podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (25. december), ľudovo, na Vianoce. Vieme však o filipovke niečo viac? Vieme, kedy vznikla, ako dlho trvá, prečo sa práve takto volá a ako ju máme prežívať?

Je nespochybniteľné, že filipovka nemohla existovať, kým nebol zavedený samostatný sviatok Narodenia Ježiša Krista. V tejto súvislosti treba vedieť, že počas prvých dvoch alebo troch storočí prinajmenšom vo väčšine miestnych cirkví takýto sviatok neexistoval, narodenie nášho Vykupiteľa sa oslavovalo 6. januára v rámci Bohozjavenia. To znamená, že Bohozjavenie bolo pôvodne nielen pamiatkou Kristovho krstu v Jordáne, ako je to dnes, ale tiež oslavou jeho narodenia. Práve preto cirkvi arménskej tradície až doteraz oslavujú Ježišovo narodenie 6. januára. Bohozjavenie teda predstavuje mimoriadne starobylý kresťanský sviatok. Na základe písomných prameňov možno dokázať, že jestvoval už koncom druhého storočia, niektorí liturgisti zastávajú názor, že pochádza priamo z apoštolských čias. Z toho vyplýva, že obdobie prípravy na Bohozjavenie, ktoré máme v našej cirkvi dodnes vo forme pôstu predpísaného na 5. január, bolo v ranom kresťanstve zároveň časom prípravy na oslavu Ježišovho narodenia.

Kedy, kde a prečo bol zavedený samostatný sviatok Kristovho narodenia? Prvé svedectvá o ňom pochádzajú zo začiatku 3. storočia z Egypta. Tamojší kresťania ho slávili 20. mája, ale nie všetci, niektorí ho odmietali. V ďalších miestnych cirkvách sa tento sviatok ustanovoval na 28. marec alebo na 19., či 20. apríl. Prvou miestnou cirkvou, kde sa predmetný sviatok slávil 25. decembra, bol Rím. Otázka znie, prečo práve 25. december. Niektorí kresťania v minulosti sa domnievali, že Rimania, keďže mali k dispozícii archívne materiály zo sčítania ľudu, ktoré sa spomína v evanjeliu (Lk 2, 1–3), dokázali vypočítať skutočný dátum Ježišovho narodenia a tento sviatok slávili od apoštolských čias. Ak si však uvedomíme, že sčítanie ľudu sa zaiste konalo v lete a že Ježiš sa musel narodiť v období, keď majú pastieri svoje stáda voľne na pasienkoch (Lk 2, 8–14), zimné obdobie je takmer vylúčené. Skutočnosť je pravdepodobne taká, že samostatný sviatok Ježišovho narodenia tam vznikol tesne pred rokom 350, pričom k jeho zavedeniu viedli praktické dôvody. V Rímskej ríši sa totiž hlboko zakorenila oslava narodenia Slnka s názvom „Natalis Invicti,“ čiže Narodenie Neporaziteľného. Uvedený pohanský sviatok bol natoľko obľúbený, že aj samotní kresťania boli v pokušení zúčastňovať sa jeho obradov. Keďže sa ho cirkevným predstaveným nepodarilo odstrániť, úspešne sa pokúsili zmeniť jeho obsah. S vedomím, že niektoré prorocké texty nazývajú očakávaného Vykupiteľa slnkom, konkrétne slnkom spravodlivosti (napr. Mal 3, 20), ustanovili sviatok Ježišovho narodenia na 25. december. Od miestnej rímskej cirkvi postupne prebrali tento dátum takmer všetky ostatné miestne cirkvi. Je to relatívne nezvyčajný jav, pretože v prvom tisícročí sa väčšinou cirkvi západnej časti Rímskej ríše inšpirovali liturgickým, teologickým a duchovným bohatstvom cirkví Východu, než naopak (aj Bohozjavenie – Zjavenie Pána, má pôvod na kresťanskom Východe).

Pokiaľ ide o cirkvi konštantínopolskej tradície, medzi ktoré patrí aj naša gréckokatolícka cirkev, 25. december ako deň samostatného sviatku Narodenia Ježiša Krista zaviedol v roku 379 alebo 380 svätý Gregor Teológ (liturgická pamiatka 25. a 30. januára). Po jeho odchode do exilu však zanikol a definitívne ho ustanovil pravdepodobne svätý Ján Zlatoústy (398 – 402; liturgická pamiatka 13. novembra, 27. a 30. januára) s cisárom Arkadiom (395 – 408) okolo roka 400. Ten istý Ján Zlatoústy pravdepodobne v roku 386, kým bol ešte kňazom, zaviedol tento sviatok v Antiochii, kde pôsobil.

Ako teda vidíme, v cirkvách konštantínopolskej tradície sa samostatný sviatok Ježišovho narodenia ujal pravdepodobne začiatkom piateho storočia. Z toho vyplýva, že obdobie prípravy na jeho slávenie mohlo vo vyššie uvedených cirkvách vzniknúť najskôr v priebehu piateho storočia. Názory odborníkov na otázku, kedy filipovka naozaj vznikla, sa rozchádzajú. Podľa niektorých k tomu došlo v šiestom, podľa iných v siedmom alebo ôsmom storočí. Na základe písomných dokumentov vieme, že najneskôr v deviatom storočí takéto prípravné obdobie, a to relatívne dobre ustálené, už existovalo a definitívne bolo zavedené na miestnom konštantínopolskom sneme v roku 1166. Pre nás je nemálo závažnou aj skutočnosť, že gréckokatolícka zamosťská synoda z roku 1720 i gréckokatolícka ľvovská synoda z roku 1891 toto prípravné obdobie potvrdili.

Filipovka sa začína 15. novembra a trvá do 24. decembra vrátane, teda celkovo štyridsať dní. Z uvedeného dôvodu sa niekedy nazýva Štyridsiatnicou, podobne ako Veľký pôst pred Paschou. Filipovkou sa nazýva preto, lebo sa začína bezprostredne po sviatku svätého a všechválneho apoštola Filipa, ktorý pripadá na 14. november. Okrem pomenovania „filipovka“ sa na označenie tohto obdobia používa aj cirkevnoslovanské „Roždestvenskij post,“ ktoré je mimoriadne ťažké preložiť do súčasnej slovenčiny. Vzhľadom na to, že doslovne ide o „Narodeninový pôst,“ do úvahy by azda prichádzali slovné spojenia „Pôst pred Narodením Krista“ alebo „Pôst k Narodeniu Krista,“ prípadne „Vianočný pôst.“ Ako najvhodnejšie sa javí pomenovanie „filipovka,“ ktoré už môžeme považovať za zaužívané.

V súčasnosti – konkrétne od roku 1969, keď rímska Kongregácia pre východné cirkvi vydala dekrét, ktorým upravuje pôstnu disciplínu platnú pre gréckokatolíkov žijúcich na území bývalej Československej socialistickej republiky – nie sme povinní počas filipovky dodržiavať ani pôst, ani zdržanlivosť, okrem zvyčajných piatkov a 24. decembra. To však neznamená, že sa počas filipovky nemáme alebo dokonca nesmieme postiť. Práve naopak, bolo by prinajmenšom vhodné, keby si každý z nás stanovil aspoň nejaký pôst či zdržanlivosť od pokrmov, aby mohol sviatok Ježišovho narodenia prežívať naozaj po kresťansky. Ako vhodná inšpirácia či východisko môže poslúžiť pôstna disciplína, ktorú ustanovil konštantínopolský snem z roku 1166.

V pondelky, stredy a piatky sa od východu Slnka po jeho západ, respektíve po skončenie večierne, nesmelo konzumovať vôbec nič. Potom bolo dovolené sa najesť, ale po vylúčení mäsa vrátane rybaciny, mlieka, syra, vajec, oleja a vína. V utorok a štvrtok sa mohlo jesť počas dňa, ale po vylúčení mäsa vrátane rybaciny, mlieka, syra a vajec; používať olej a napiť sa trocha vína bolo dovolené. V soboty a nedele sa mohlo jesť počas celého dňa, a to všetko, okrem mäsa v užšom zmysle, teda aj rybacina. Prípustnosť rybaciny v soboty a nedele však platila iba do 20. decembra vrátane, na ďalšie štyri dni (predprazdenstvo – predsviatok Narodenia) sa nevzťahovala.

Mnohým súčasným gréckokatolíkom sa pôvodná pôstna disciplína môže javiť ako mimoriadne prísna, azda až krutá, preto k nej treba poznamenať zopár skutočností. Po prvé: Pôstna disciplína filipovky bola v porovnaní s Veľkým pôstom ešte relatívne mierna. Po druhé: Počas filipovky existovali dni, keď sa pôstna disciplína zmierňovala. Bol to 16., 25. a 30. november, 4., 5., 6., 9. (respektíve dnešný 8.), 17. a 20. december. V uvedené dni, ak pripadli na pondelok alebo stredu, či piatok, sa dovoľovalo používať olej a napiť sa trocha vína; ak pripadli na utorok alebo štvrtok, dovoľovala sa rybacina. Okrem toho sa na Vstup Presvätej Bohorodičky do chrámu (21. november), nech by pripadol na ktorýkoľvek deň, dovoľovala rybacina. Po tretie: Spomínaná ľvovská synoda z roku 1891 pôvodnú pôstnu disciplínu filipovky trocha zmiernila. Po štvrté: Ako vidíme, ešte v relatívne nedávnej minulosti si kresťania veľmi jasne uvedomovali závažnosť pôstu. Uznávame jeho dôležitosť aj my? Neodchýlili sme sa od správneho ponímania askézy? Nezanedbávame tento prostriedok dosahovania kresťanskej dokonalosti, keď mnohí máme problémy s obyčajným nejedením mäsa v piatok?

Stojí pred nami ešte jedna otázka: Má filipovka nejaký vplyv na slávenie bohoslužieb? Vo všeobecnosti môžeme odpovedať negatívne, nie však bezvýhradne. Niektoré bohoslužobné knihy predpisujú v prvý deň filipovky a počas niektorých ďalších dní – konkrétne 19., 26. a 29. novembra, 1., 2., 3., 7., 8. (respektíve terajšieho 9.), 11., 14. 16. 18. a 19. decembra – ak nepripadnú na sobotu či nedeľu, spievať na utierni „Aleluja“ namiesto „Boh je Pán“ a konať modlitbu svätého Efréma Sýrskeho spojenú s veľkými poklonami – podobne ako počas Veľkého pôstu. Okrem toho sa niektorí liturgisti domnievajú, že by bolo vhodné, na spôsob Veľkého pôstu, používať počas niektorých dní filipovky tmavé kňazské rúcho. Uvedené veci však doposiaľ nie sú jednoznačne doriešené, zostávajú matériou na diskusiu medzi odborníkmi. Súčasťou obdobia filipovky sú spomienky na prorokov, ktorí ohlasovali Kristov príchod (najmä 2. a 3. december), ako aj Nedeľa praotcov (druhá pred sviatkom Narodenia) a Nedeľa otcov (posledná pred sviatkom Narodenia), keď si dvoma rôznymi spôsobmi pripomíname Ježišových predkov, ktorých mal z hľadiska ľudskej prirodzenosti. Niektoré vlastné menlivé časti má aj sobota pred Nedeľou otcov. Od 21. novembra do 31. decembra sa spievajú na nedeľných a sviatočných utierňach ako katabázia (posledná časť piesní kánona) irmosy zo sviatku Ježišovho narodenia „Christos raždajetsja“. Na obdobie filipovky jestvuje osobitá modlitba a tiež moleben. Nádhernou bohoslužbou sú kráľovské hodinky slávené zvyčajne 24. decembra doobeda.

Boží Syn, ktorý sa stal skutočným človekom a narodil sa v Betleheme, nech nás urobí schopnými a ochotnými prežiť tohtoročnú filipovku na naše dobro a spásu!

                                                                                                                                                                                            ThLic. Marcel Gajdoš

 

Požehnanie aut a iných vozidiel

 

FOTOGALÉRIA

Posvätenie nového kadidla 

 

FOTOGALÉRIA