NARODENIE KRISTA, 

KONIEC NOCI A ZAČIATOK DŇA

Starý učiteľ sa raz opýtal svojich študentov:

„Ktorý z vás mi môže povedať, ako môžeme rozlíšiť okamih, kedy noc končí a deň začína?“

Potom sa študent postavil a povedal:

„Povedal by som, že noc končí, keď zďaleka uvidíme zviera, ktoré poznáme, čo je to zviera!“

„Nie,“ povedal učiteľ.

Niekto iný povedal:

"Je to okamih, kedy môžeme rozlíšiť vzhľad stromu?" To znamená, či je to broskyňa alebo hruška?

„Nie,“ povedal učiteľ. 
„Ale kedy?“ Povedzte nám, Majster! 
„Keď vidíš tvár akejkoľvek osoby, môžeš povedať, či je to tvoj brat.

* * *

Moji bratia, príbeh narodenia Krista je včlenený do tohto príbehu

Noc končí a deň začína. Oslavujeme tento okamih. Keď vidíme tvár niekoho, kto je ako každý iný, začíname si uvedomovať, že je „náš brat“.

Drahí bratia,

Starý učiteľ sa raz opýtal svojich študentov:

„Ktorý z vás mi môže povedať, ako môžeme rozlíšiť okamih, kedy noc končí a deň začína?“

Potom sa študent postavil a povedal:

„Povedal by som, že noc končí, keď zďaleka uvidíme zviera, ktoré poznáme, čo je to zviera!“

„Nie,“ povedal učiteľ.

Niekto iný povedal:

"Je to okamih, kedy môžeme rozlíšiť vzhľad stromu?" To znamená, či je to broskyňa alebo hruška?

„Nie,“ povedal učiteľ. 
„Ale kedy?“ Povedzte nám, Majster! 
„Keď vidíš tvár akejkoľvek osoby, môžeš povedať, či je to tvoj brat.

* * *

Moji bratia, príbeh narodenia Krista je včlenený do tohto príbehu

Noc končí a deň začína. Oslavujeme tento okamih. Keď vidíme tvár niekoho, kto je ako každý iný, začíname si uvedomovať, že je „náš brat“.

Sila ženy

Keď Boh tvoril ženu, na ktorej pracoval v neskorých hodinách 6. dňa, prišiel k nemu anjel a pýta sa ho:

 "Prečo na nej tráviš toľko času?"
Pán odpovedal.: "Už si videl všetky tie požiadavky, ktoré musí spĺňať? Musí fungovať vo všetkých druhoch situácií. Musí byť schopná prijať niekoľko deti v rovnakom čase. Musí mať objatie, ktoré môže liečiť čokoľvek, od rozbitého kolena až po zlomené srdce. A musí to všetko zvládnuť iba s dvoma rukami."
Anjela to zaujalo: "Len dve ruky? Nemožné! A to je štandardný model?" 

Anjel pristúpil bližšie a dotkol sa ženy. "Ale je nejaká krehká, Pane".
"Je krehká," povedal Boh. "Ale ja som ju urobil silnou. Nevieš si predstaviť, čo dokáže vydržať a prekonať."
"Môže myslieť?" spýtal sa anjel.
Pán odpovedal: "Nielen, že myslí, ale dokáže zdôvodniť a vyjednávať."
Anjel sa dotkol jej tváre: "Pane, zdá sa, že toto stvorenie netesní! Dal si na ňu príliš veľa záťaže."
Boh sa nad jeho slovami usmial: "To je slza, hlupáčik." 
"Čo to je?" spýtal sa anjel.
Pán povedal: "Slzy sú jej spôsob, ako vyjadriť svoj smútok, jej pochybnosti, jej lásku, jej samotu, jej bolesť a jej hrdosť." 
To na anjela urobilo veľký dojem: "Pane, ty si génius. Myslel si na všetko. Žena je skutočne úžasná."
Pán povedal: "To je. Má silu, ktorá muža bude udivovať. Dokáže zvládnuť problémy a niesť ťažké bremená. Je držiteľkou šťastia, lásky a života. Usmieva sa, i keď sa cíti zle. Spieva, plače, keď je šťastná a smeje sa, keď má strach. Bojuje za to, v čo verí. Jej láska je bezpodmienečná. Keď je jej srdce zlomené, nájde silu žiť ďalej."
Anjel sa spýtal: "Takže je dokonalá bytosť?"
Boh odvetil: " Nie. Má jednu chybu. Žena často zabúda, akú hodnotu má.

-int-

O živote

Keď sa ti zdá, 

že je takmer nemožné zvládnuť všetky veci v tvojom živote, 

keď 24 hodín nestačí, 

spomeň si na fľašu od majonézy a 2 šálky kávy.

Profesor stál pred triedou, kde mal hodinu filozofie a pred sebou mal nejaké veci. Keď hodina začala, bez slov vzal veľmi veľkú prázdnu fľašu od majonézy a začal ju plniť golfovými loptičkami. Potom sa opýtal študentov, či je fľaša plná. Oni súhlasili, že je. Potom profesor vzal krabicu s kamienkami a vsypal ich do fľaše. Fľašou zľahka zatriasol. Kamienky spadli do voľných miest medzi golfovými loptičkami. Potom sa znova opýtal študentov, či je fľaša plná. Oni súhlasili, že áno. Profesor ďalej vzal krabicu s pieskom a vsypal ho do fľaše. Samozrejme, že piesok všetko zasypal. Znova sa opýtal, či je fľaša plná. Študenti odpovedali súhlasným “áno”. Profesor potom vybral dve šálky kávy spod stola a vlial kávu do fľaše, čím zaplnil voľné miesto medzi pieskom. Študenti sa smiali.

“Teraz”, povedal profesor, keď smiech utíchol, “chcem, aby ste pripustili, že táto fľaša predstavuje váš život. Golfové loptičky sú dôležité veci – rodina, deti, zdravie, priatelia a obľúbené vášne – ak by ste stratili všetko ostatné a len tieto veci by zostali, váš život by bol ešte stále naplnený. Kamienky sú ďalšie veci, na ktorých záleží, ako práca, dom a auto. Piesok je všetko ostatné — maličkosti. “Ak dáte piesok do fľaše ako prvý,” pokračoval, “nezostane v nej miesto na kamienky a golfové loptičky. To isté platí o živote. Ak miniete všetok svoj čas a energiu na maličkosti, nikdy nebudete mať priestor na veci, ktoré sú pre vás dôležité. Takže… Venujte pozornosť veciam, ktoré sú kritické pre vaše šťastie. Hrajte sa so svojimi deťmi. Nájdite si čas na zdravotné prehliadky. Pozvite partnera/partnerku na večeru. Vždy bude dostatok času na upratanie domu a opravenie odpadu. ‘Najskôr sa postarajte o golfové loptičky — veci, na ktorých naozaj záleží. Stanovte si priority. Zvyšok je len piesok.’

Jedna študentka sa opýtala, čo predstavovala káva. Profesor sa usmial. ‘Som rád, že ste sa opýtali.’ ‘ Tá vám len ukazuje, že bez ohľadu na to, aký plný sa vám zdá váš život, vždy je priestor na pár šálok kávy s priateľom.

(prevzaté z: https://krasnastranka.sk/krasna-uvaha-o-zivote/ ).

LÁSKA a MANŽELSTVO

Boh hovorí...

Muž zašepkal: „Bože, prehovor ku mne.“ A zaspieval slávik.
Ale muž nepočul.
Tak muž zakričal: „Bože, prehovor ku mne!“ A naprieč oblohou sa prevalil hrom a blesk.
Ale muž nepočúval.
Muž sa poobzeral a povedal: „Bože, daj sa mi vidieť.“ A jasne sa rozžiarila hviezda.
Ale muž nevidel.
A muž zavolal: „Bože, ukáž mi zázrak!“ A zrodil sa život.
Lenže muž si to nevšimol.
Ten muž v zúfalstve vykríkol: „Dotkni sa ma, Bože, a daj mi poznať, že si tu!“ Na to sa Boh načiahol a dotkol sa ho.
Ale muž zmietol motýľa a šiel ďalej.

Muž zavzlykal: „Bože, potrebujem tvoju pomoc“ ... a prišiel e-mail s dobrou správou a povzbudením.
Ale muž ho vymazal a plakal ďalej.....

Dobrá správa je, že si milovaný. Neobídi lásku len preto, že nie je zabalená spôsobom, aký očakávaš!

V tomto som našiel veľkú upomienku, že Boh je vždy okolo nás v malých a jednoduchých veciach, ktoré považujeme za samozrejmé.

Bruno Ferrero - Malé príbehy pre potešenie duše

AKÉ BUDE TVOJE MANŽELSTVO

Jedného dňa som čakal na letisku na priateľa, ktorý mal priletieť, aby som ho odviezol domov. Ako som čakal, všimol som si muža, ktorý práve priletel a kráčal so svojou batožinou smerom ku mne. Po pár krokoch zastavil vedľa mňa, aby sa zvítal so svojou ženou a ich malými deťmi, ktoré ho už netrpezlivo čakali.

Položil na zem svoje tašky a podišiel k svojmu mladšiemu synovi, ktorý mohol mať asi 6 rokov. Vrúcne sa objali. Potom otec pozrel do jeho očí a povedal mu: „Strašne si mi chýbal. Som tak rád, že sme konečne spolu!“ Chlapček sa usmial a povedal: „Aj ja ocko. Už som sa nevedel dočkať!“

Potom sa otočil k svojmu staršiemu synovi. Mal asi 9 rokov. „Óoo, Bože, veď z teba je normálne veľký chlap! Veľmi ťa ľúbim!,“ povedal držiac v dlani jeho tvár a potom sa láskavo objali.

Nakoniec sa otec prihovoril svojej najmenšej pár mesačnej dcérke, ktorú matka držala v náručí: „Ahoj moja princezná!“ Jemne ju vzal z manželkiných rúk do náručia a láskal.

Po chvíli sa muž pozrel na svoju ženu a povedal: „To najlepšie som si nechal nakoniec.“ A dal jej krásny vášnivý bozk. Rozžiarení hľadeli na seba. Pripomínali mi novomanželov, avšak počet detí a ich vek tomu nenasvedčoval.

Zrazu som započul sám seba ako som mu položil otázku: „ Prepáčte, môžem sa vás spýtať, ako dlho ste manželmi?“

„Sme spolu 14 rokov a manželmi sme 12.“ „A ako dlho ste boli preč?“ S úsmevom odpovedal: „Celé dva dni!“

Zmeravel som, lebo som si myslel, že bol preč minimálne niekoľko týždňov.

 „Jediné, čo môžem povedať je, že dúfam, že budem mať po toľkých rokoch rovnako šťastné a krásne manželstvo, ako máte vy.“

Muž sa mi pozrel priamo do očí a povedal niečo, na čo nikdy nezabudnem:

„Dúfať nestačí, priateľu. Musíš sa rozhodnúť!“

Prevzaté: https://www.topolcany.fara.sk/pribehy-na-zamyslenie/ake-bude-tvoje-manzelstvo.html

foto: https://www.google.sk/imgres?imgurl=https://cbs-academic-housing.dk/sites/default/files/family-planning.jpg&imgrefurl=https://cbs-academic-housing.dk/family-offers-0&h=293&w=400&tbnid=03VGVMn32W6EuM:&zoom=1&docid=pn5JlFpMM-6HSM&ei=s8cWVcOYO4afyAOhkoGYCg&tbm=isch&ved=0CDkQMygHMAc

Diéta na krásu

V jednej východnej krajine žili raz dve veľmi pekné sestry. Jedna sa vydala za sultána, druhá za kupca. Časom sultánova manželka stále chudla, slabla a zosmutnievala.
Sestra, ktorá žila s kupcom blízko kráľovského paláca, zo dňa na deď opeknievala.
Sultán pozval kupca do svojho paláca a spýtal sa ho:
"Ako je to možné?"
"To je jednoduché, živím svoju ženu jazykom."
Sultán vydal rozkaz pripraviť metráky baraních, ťavích a kanárčích jazykov na diétu pre svoju ženu. Ale nič sa nestalo. Žena bola stále bledšia a zádumčivejšia.
Rozzúrený sultán sa rozhodol, že ju vymení. Kráľovnú poslal kupcovi a vzal si za ženu jej sestru. V kráľovskom paláci kupcova žena ako kráľovná rýchlo vädla a starla. No sestra v kupcovom dome za krátky čas rozkvitla a opeknela.
Tajomstvo? Kupec sa každý večer so svojou ženou zhováral, rozprávali si príhody a spievali si.

Všetci musíme pochopiť, že láska sa začína v rodine. Každý deň si musíme uvedomovať aj to, že najväčšie utrpenia majú korene tiež v rodine.
Nemáme kedy pozrieť si do očí, vymeniť si pozdrav, podeliť sa o radosť a ešte menej byť tým, čo od nás očakávajú naše deti, čo od manželky očakáva manžel a manželka od manžela.
A tak deň čo deň patríme menej svojim rodinám a naše vzájomné kontakty stále viac slabnú.

Zdroj: https://www.facebook.com/pages/Bruno-Ferrero-mal%C3%A9-pr%C3%ADbehy-pre-pote%C5%A1enie-du%C5%A1e/441918245931630?fref=nf

Foto: https://www.facebook.com/441918245931630/photos/a.441925929264195.1073741830.441918245931630/681494535307332/?type=1&theater

Každý deň budú vraj Vianoce...

            Poznáte refrén známej piesne:„Každý deň budú vraj Vianoce“? Napriek tomu, že presne tak by sme to chceli, naša detská vianočná túžba sa nikdy neuskutočnila. Vždy sa to jednoducho po Novom roku skončí. Vianoce sa končia, keď aj ten náš najkrajší stromček zavrie za sebou dvere a opustí náš domov ako hosť, čo ukončil svoju návštevu, aby si trochu „podriemal“ zabudnutý, niekde v tmavom kúte.

             Vianoce teda nie sú každý deň, ani každý týždeň alebo mesiac, ale len raz v roku. Čo by však bolo, keby Vianoc nebolo? Celý rok nič. Predstavte si, že pozeráte na ten zhluk písmenok, ktoré dávajú dokopy akési čudné slovo Vianoce, o ktorom nemáte ani „šajnu“, čo to znamená. Čo ak by sa toto stalo s Vianocami? Nič, jednoducho celý december len tak. Školáci by prázdniny možno aj mali, ale čo ďalej? Len tak, sánkovačka, guľovačka, lyžovačka, na oknách zvonku mráz, vnútri teplučko, avšak bez sviatočného dňa, bez domova prevoňaného ihličím. Žiaden stromček plný svetielok, žiadne perníky,žiaden slávnostne prestretý stôl. Nepočuť koledu, neznie vinš. Skúste si to predstaviť. Je to ťažké, asi sa to ani nedá.

             Všetko to pozlátko ako na vianočnom stromčeku: „Čo však ukrýva, iba kamienok, či sladkú salónku?“ V našom vianočnom pozlátku sa odráža ihličie a oheň v kozube, lebo Vianoce sú v zime. Ak by boli od nepamäti v lete, tak by sa v ňom odrážali možno sýtočervené a sladučké melóny a mocné lúče letného slnka. Aj to pozlátko je naše dedičstvo. Každé pozlátko je však lákavé pre to, čo ukrýva. Pomáha vytvárať atmosféru tajomstva a posilňuje v nás túžbu odhaliť ho. Ak tá vaša idylka Vianoc je len pozlátkom, čo potom skutočne ukrýva? Iba chladný kamienok každoročnej zvyklosti, či sladkú salónku Lásky, ktorá sa telom stala a prebývala medzi nami? Žiaľ, niekedy je vianočná salónka horká alebo tvrdá, až si na nej treba zuby vylámať. Už v sebe nemá sladkú náplň Lásky. To pravé vianočné pozlátko má vo vnútri sladkú náplň Lásky, ktorá je vždy dobrá, hoci by tá čokoládová bola už tvrdá alebo časom zhorkla. Nedajte sa tak ľahko odradiť prvým dojmom. Boh je Láska a Ježiš tým najsladším tajomstvom Vianoc, ktoré sa oplatí odhaľovať. Tak ako nás príjemne vyruší jedinečný a sviatočný šum papierového obalu vianočnej kolekcie a my odhaľujeme jeho cukrové tajomstvo, nech sa našich sŕdc rovnakým spôsobom dotkne šuchot pomyselného vianočného pozlátka, aby sme aj tento rok odhalili jeho večne sladké tajomstvo Lásky zjavenej v Božom Synovi. Môžeme si byť istí, že tejto sladkosti sa nedá prejesť. Nikdy nezostarne, nikdy nezhorkne a každodennú všednosť premieňa na sviatočnú chvíľu.

Matúš Imrich

Domček na vidieku

Istý muž žil v meste. Na vidieku mal domček, čo zdedil po rodičoch. Rozhodol sa, že ho predá. Stretol sa s priateľom básnikom a požiadal ho, aby mu pomohol napísať inzerát, ktorý by uverejnil v novinách a na internete.
„Chcem predať tú búdu, čo mám na vidieku. Veď vieš, ktorú. Napíšeš mi inzerát?“
Básnik napísal: „Predám krásnu usadlosť, obklopenú zeleným lesom, kde pri východe slnka spievajú vtáci. Cez záhradu zurkoce potôčik s priezračnou vodou. Domček je zaliaty slnečným jasom a veranda ponúka osviežujúci tieň. Letné večery tam spríjemňujú cvrčky a hviezdy.“
Po čase sa básnik stretol s priateľom a spytoval sa: „Tak čo, predal si ten domček?“
„Nie,“ odpovedal muž. „Zmenil som názor. Keď som si prečítal tvoj inzerát, pochopil som, že vlastním poklad.“

Často podceňujeme dobré veci, ktoré máme, a naháňame falošné preludy, ktoré zbadáme na televíznych obrazovkách. Dnes sa poobzeraj okolo seba a ceň si to, čo máš: svoj dom, svojich drahých, priateľov, na ktorých sa môžeš naozaj spoľahnúť, poznatky, ktoré si získal, svoje dobré zdravie a všetky krásne veci vo svojom živote, ktoré sú tvojím najcennejším pokladom.

Pasca na myši

Jeden deň sa myš pozerá cez škáru na gazdu s gazdinou, ako rozbaľujú balíček. S hrôzou zistí, že je v ňom pasca na myši.
Beží na dvor a kričí: "Pasca na myši, pasca na myši."
Sliepka sa na ňu pozrie a hovorí: "Viem, že sa veľmi bojíš, ale ja sa nemám čoho báť."
Myš sa teda obrátila na prasiatko s tým istým: "Pasca na myši, pasca..."
Prasiatko zachrochtalo a hovorí: "Je mi to ľúto, ale mňa sa to netýka, ale budem sa za teba modliť."
Myška sa teda rozbehla za kravou a zase: "Pasca na myši..."
Krava zabučí: "Múúú, myška, je mi ľúto, ale nejde o moju kožu."
Myš sa so sklopenou hlavou vráti do domu, odmietnutá, teraz musí pasci čeliť sama.
Ešte v tú noc sa v dome ozval zvuk klapnutia pasce. Gazdiná sa hneď išla pozrieť, čo sa chytilo, ale potme nevidela, že je to jedovatý had a má chytený chvost.
Gazdinú uštipol. Farmár ju rýchlo odviezol do nemocnice, ale vrátila sa domov s horúčkou.
Každý vie, že horúčku je najlepšie liečiť dobrou kuracou polievkou. Farmár teda zabil sliepku a polievku uvaril.
No aj tak, žena ďalej chorľavela. Prišli priatelia, aby sa o ňu celé dni starali. Farmár zabil prasa, aby mali dosť jedla. Nič však nepomohlo a farmárka zomrela. Na pohreb prišlo veľa ľudí, a farmár zabil kravu, aby bolo dosť jedla na hostinu.
Myška to celé sledovala škárou s veľkým zármutkom.

Nezabudni, keď sa nabudúce dozvieš, že niekto má problém a pomyslíš si, že nie je tvoj - zamysli sa ! Keď je niekto z nás v nebezpečenstve, všetci sme.
Všetci sme na ceste nazývanej "život". Je nutné, aby sme dávali pozor jeden na druhého, opatrovali jeden druhého. A mali by sme sa snažiť povzbudiť jeden druhého. Každý z nás je dôležitou niťou vo vzácnej tapisérii života toho druhého.
A naše životy sú tkané spoločne.

Leto, v ktorom žijem viac/ľúbim viac: Návrat k tomu, na čom záleží najviac

To, že je tu leto, neznamená, že požiadavky života a denné stresujúce záležitosti zázračne zmiznú. Naopak, dokážu si nájsť cestu do našich životov bez závislosti na ročnom období. Ako vám znie "leto, v ktorom žijem viac/ľúbim viac"? Využime tieto vzácne letné mesiace na návrat k tomu, na čom záleží najviac. Ja to robím takto (a mimochodom, tento postoj funguje po celý rok)...

Vždy som verila, že domov je pocit, nie miesto. Aby to bolo ešte konkrétnejšie, domov je pocit pokoja a úplnosti, ktorý cítim, keď som obklopená ľuďmi, ktorých ľúbim. No v poslednej dobe sa moja definícia domova rozšírila.

Domov je tiež život S VOĽNÝMI RUKAMI (pozn. prekl. VOĽNÉ RUKY používa autorka ako termín pre ruky, ktoré nepíšu na počítačovej klávesnici, nedržia mobilný telefón a diaľkový ovládač od niektorého z prístrojov).

Čo začalo ako malé, denné predsavzatia, že sa zbavím rozptýlení, spoločenského tlaku a pefekcionizmu, stalo sa potrebným spôsobom života. Tak ako vodu, vzduch, a jedlo, potrebujem tiež čas na spojenie sa s tým, na čom záleží, nejakým spôsobom každý deň - čas na smiech, načúvanie a lásku sú pre mňa dennými požiadavkami.

Privoňať si k dcérkinym práve umytým vlasom... cítiť na tvári slnko, keď čakám, kým deťom skončí plavecký krúžok... písať si nápady do poznámkového bloku... rozprávať sa s manželom, keď večer dom stíchne... silné objatia predtým, než každý z nás ideme svojou cestou... moje momenty S VOĽNÝMI RUKAMI sú pre mňa teraz domovom.

Ale musím byť realistka. Hoci by som s láskou privítala, ak by všetky momenty života boli pokojné, bezpečné a bez rozptýlení, tak jednoducho sa to nedá. Žijeme vo svete rýchleho tempa, nasiaknutom povinnosťami, uzávierkami, a prístrojmi. Vo svete zaplavenom rozptýleniami je ľahké ocitnúť sa ďaleko od domova. A letný čas nie je výnimkou.

Napriek tomu s takmer štyrmi rokmi skúsenosti života S VOĽNÝMI RUKAMI som schopná zistiť, že sa domovu vzďaľujem. Tieto "červené vlajočky" mi pomáhajú si uvedomiť, kedy mám povedať nie, kedy prehodnotiť svoje limity, alebo si uvedomiť, na čom záleží a na čom nie.

Môj radar mi vraví:

"Snažíš sa urobiť príliš veľa vecí naraz."

"Bdieš do príliš neskorých nočných hodín."

"Celý deň si si nesadla."

"Ješ pri kuchynskej linke."

"Viac sa sťažuješ než si pozitívna."

"Ľahko sa stávaš frustrovanou."

"Veľmi sa obviňuješ."

"Reaguješ príliš emotívne na niečo, čo má malý význam vo veľkom zozname vecí."

"Mračíš sa."

Keď v hlave počujem tieto úprimné priznania, neignorujem ich tak, ako kedysi. Ani si ich neospravedlňujem a neobhajujem sa. Namiesto toho robím niektorú z týchto vecí a vraciam sa tak späťdomov:

Znižujem latku. Pripomínam si, že nič nemusí byť dokonalé, iba "dosť dobré pre dnešok."

Otáčam sa chrbtom vonkajšiemu/online svetu a čelom k môjmu vnútornému kruhu rodiny a priateľov.

Dám si krátku prechádzku. Aj desať minút čerstvého vzduchu a času na reflexiu mi pomáha cítiť sa obnovene a menej zavalene povinnosťami.

Umlčím svojho vnútorného kritika troma mocnými slovami: "Dnes iba lásku."

Odolám naliehaniu zájsť za svoje limity a vytvorím si rozumný plán, v ktorom si vytváram priestor na dokončenie jednej veci v jednej chvíli.

Nahodím si klobúk a prestanem sa sťažovať na svoj vzhľad.

Správam sa k sebe s láskavosťou a súcitom, ako by som sa správala k priateľovi, ktorý práve prechádza ťažkým obdobím a snaží sa robiť, čo je v jeho silách.

Vravím si "Pre toto sa teraz nemôžem trápiť", a prestávam byť posadnutá vecami, ktoré nemôžem ovplyvniť.

Pripomínam si, že hoci veci nemusia ísť podľa "môjho plánu", možno vznikne dačo lepšie, ak svoj plán jednoducho pustím.

Pridávam si desaťminútový predstih, aby som sa nemusela náhliť a rozčuľovať, ak potrebujem niekde byť v určený čas.

Zatváram oči a odriekam modlitbu, v ktorej prosím, aby som si všimla trblietky dobra v mojom dni.

Vždy, keď sa spustí môj radar, snažím sa o niektorú z týchto stratégií, aby mi pomohla vrátiť sa späť domov. Tieto skutky mi pomáhajú ochraňovať to, čo je v mojom živote najdôležitejšie. Pomáhajú mi byť človekom a rodičom, akým chcem byť. Pripomínajú mi, že každý moment v sebe skrýva šancu začať znova, dokonca aj vtedy, keď biedne zlyhám.

Priatelia, nemôžeme ovládať všetky okolnosti nášho života, ale niektoré z nich ovládať môžeme. Keď sme zoči-voči pocitom zavalenia povinnosťami, nájdime si chvíľu na hodnotenie: Je všetko, čo dnes robím, potrebné? Je priestor, v ktorom môžem znížiť latku? Je ten pocit domova niekde tu? A napokon, spýtajte sa samých seba: Keď sa v septembri obzriem, chcem si takto pamätať svoje leto?

Každý deň si medzi priority dajte dačo, čo vám prinesie pokoj, naplnenie a zmysluplné spojenie - aj keby to malo byť len pár minút. Takto sa nikdy nedostanete príliš ďaleko od domovaa vrátite sa späť k tomu, na čom najviac záleží.

8 návrhov na LETO, V KTOROM ŽIJEM VIAC / ĽÚBIM VIAC:

1. ODOLAJTE NALIEHANIU UROBIŤ "EŠTE JEDNU VEC". Namiesto toho si doprajte jedno objatie, jeden očistný nádych alebo jednu stranu svojej obľúbenej knihy.

2. ZNÍŽTE LATKU - NECH JE "DOSŤ DOBRÉ" NAOZAJ "DOSŤ DOBRÉ". Šťastie vyhráva nad dokonalosťou vždy, keď ho vpustíte dnu.

3. VŠÍMAJTE SI SVETLUŠKY, FÚZY OD ZMRZLINY A NEČAKANÝ OSVIEŽUJÚCI VÁNOK. Vyjadrite vďačnosť za tieto letné radôstky tak nahlas, aby to začuli aj vaše deti. Začnú ich vnímať tiež.

4. KEĎ PLÁNY ZAČNÚ POKRIVKÁVAŤ, UPUSTITE OD NICH. Niekedy aj tak neplánované veci vypália omnoho lepšie.

5. SERVÍRUJTE DENNÉ PORCIE LÁSKAVOSTI. My sa učíme; oni sa učia. Objatie svojej ľudskosti dovoľuje iným objať tú ich.

6. HOVORTE áno TOMU, NA ČOM ZÁLEŽI A nie TOMU, NA ČOM NEZÁLEŽÍ. Riaďte sa volaniami svojho srdca a necíťte sa preto previnilo.

7. ZAPNITE ROZSTREKOVAČ, SKOČTE DO BAZÉNA AKO KANÓNOVÁ GUĽA. Nedovoľte veľkosti svojich stehien obrať vás o sladkú úľavu a nepotláčanú radosť v horúci letný deň.

8. KEĎ SA KRITICKÉ MYŠLIENKY ZMENIA NA SLOVÁ, KTORÉ ZRAŇUJÚ ĽUDÍ, KTORÝCH MILUJETE ALEBO VÁS SAMÝCH, POVEDZTE SI "Dnes iba lásku." Povedzte si to 10,000 za deň, ak je to potrebné. Láska je omnoho mäkšie miesto na zloženie hlavy na nočný spánok. 

...

Pozn. Autorka Rachel Macy Stafford je autorkou knihy HANDS FREE MAMA, v ktorej opisuje svoje rodičovské zlyhania a objavy toho, čo je naozaj v živote dôležité.

...

Zdroj: https://www.handsfreemama.com/2014/06/02/a-live-morelove-more-summer-getting-back-to-what-matters-most/

Autor: preklad Petra Babulíková

prevzaté z: www.cestaplus.sk, foto: https://villagegardensblog.com/summer-2/summer-family-activities/

Život a jeho potreby

    Profesor filozofie stál pred svojou triedou a na stole pred sebou mal niekoľko predmetov. Keď začala hodina, vzal bez slova veľkú prázdnu fľašu na zaváranie a začal ju plniť kameňmi veľkými asi 5cm. Keď ju naplnil, spýtal sa študentov, či je už plná. Študenti súhlasili, že áno. Na to vzal profesor priehršť pšenice a vysypal ju do fľaše. Trochu ňou potriasol a malé zrná vyplnili medzery medzi kameňmi. Potom sa znovu opýtal študentov, či je už fľaša plná. Tí so smiechom súhlasili. Teraz vzal profesor krabicu s pieskom, vysypal piesok do fľaše a piesok samozrejme vyplnil i tie najmenšie medzery.

    "A teraz si predstavte," - povedal profesor, - "že to je váš život. Kamene sú tie podstatné veci: vaša rodina, váš partner, vaše zdravie, vaše deti. Priehršť pšenice sú ostatné veci, ktoré tiež stoja za povšimnutie: vaša práca, váš dom, vaše auto. A piesok, to sú všetky ostatné maličkosti."
"Keď naplníte fľašu najprv pieskom, nezostane vám žiadne miesto pre kamene a zrná pšenice.

    A takisto je to v živote. Ak vynaložíte všetku energiu na maličkosti, nebudete mať priestor pre dôležitejšie veci. Venujte pozornosť veciam, ktoré sú dôležité pre vaše šťastie. Hrajte sa so svojimi deťmi, nájdite si čas aj na zdravotnú prehliadku, choďte si so svojím manželom zatancovať. Vždy vám ostane čas na prácu, na upratanie domu alebo usporiadanie party. Starajte sa predovšetkým o kamene, o veci, ktoré naozaj majú význam. Stanovte si svoj rebríček priorít. Zvyšok je len piesok."

(zdroj: - net- foto: -net-)

(zdroj: - int-, foto: - int-)

ZANECHÁŠ STOPU...

Chlapček pozoroval starú mamu pri písaní listu. Zrazu sa je spýtal: “Komu to tak dlho píšeš? Už si popísala dve strany?”
Starká zdvihla oči od písania a s úsmevom vnúčikovi odvetila: “Máš pravdu, napísala som už dve strany mojej dávnej priateľke z detstva… No nechcem ti teraz hovoriť o nej, ale naučím ťa niečo iné… 

Ceruzka, ktorou píšem je veľmi dôležitá. Bola by som rada, keby si aj ty bol ako ona, keď vyrastieš.”
Chlapček sa zarazene zadíval na ceruzku, nevidel však na nej nič zvláštne.
“Je to predsa úplne normálna ceruzka.”
“Aj obyčajná ceruzka ťa môže veľa naučiť. Táto ceruzka má päť dobrých vlastností, ktoré ti iste zaručia spokojnejší život, ak ich budeš mať aj ty.

Po prvé: Môžeš robiť veľké veci; nikdy však nezabúdaj, že existuje Ruka, ktorá vedie tvoje kroky. Tá ruka sa volá Boh a on ťa vždy povedie podľa svojej vôle.

Po druhé: Niekedy musím písanie prerušiť a ceruzku zastrúhať. Ceruzka pri tom veľmi trpí, napokon je však spokojná, lebo je opäť ostrá ako predtým. Preto sa nauč znášať bolesť, lebo bolesť nás robí lepšími.

Po tretie: Pri písaní ceruzkou môžeme kedykoľvek použiť gumu a vygumovať, čo sme napísali chybne. Nauč sa, že ak máme niečo napraviť, nemusí to pre nás znamenať nič zlé, práve naopak, môže to byť veľmi užitočné, aby sme nevybočili z cesty spravodlivosti.

Po štvrté: Nie je dôležité, z akého dreva ceruzku vyrobili, ani to, akú má farbu, dôležitá je tuha vo vnútri. Preto si vždy všímaj, čo sa deje v tvojom vnútri.

A napokon, po piate, ceruzka vždy po sebe zanechá stopu. Nezabúdaj, že všetko, čo v živote urobíš, zanechá stopu a preto si uvedomuj každý svoj krok.”                                           

(zdroj - int-, foto:- int-)

ČO NAJVIAC OSLOVÍ NEVERIACEHO ČLOVEKA?

            Keď túto otázku dostal Marián Kuffa, kňaz pracujúci s ľuďmi na okraji spoločnosti, povedal:

    „Raz som cestoval s partiou svojich priateľov. Cestou sa mi pokazil štartér a auto bolo treba niekoľkokrát roztláčať. Keď sme prišli do cieľa, po chvíli pribehol jeden z mojich priateľov, spolužiak Pavol, so štartérom. Potešil som sa. Keď som sa však opýtal, kde štartér zohnal, už z výrazu tváre som pochopil, že Pavol ho niekomu ukradol. Keď je ukradnutý, taký nechcem!’ ,Marián, neblázni!’ začali ho prehovárať i ostatní. ,Keď ho priniesol, tak si ho už vezmi, nebude predsa riskovať, keď ho bude niekomu vracať.’ ,Nie, nechcem!’ Tak nech si s ním urobí kto chce, čo chce!’ zlostne zakončil Pavol a urazene položil štartér na zem.      
            Na túto situáciu som skoro zabudol. Po rokoch za mnou prišla jedna žena, ktorá sa predstavila ako sestra môjho spolužiaka Pavla. ,Ako sa má Pavol?’ opýtal som sa. ,Pavol už nežije, zomrel. Prišla som sa však zaňho poďakovať.’ A vysvetlila mi: ,Viete, dlho bol chorý a uvedomujúc si svoj blízky koniec, často v bolestiach volal: ,On nechcel ten štartér! Predstavte si, on odmietol ten ukradnutý štartér!’ A po čase si dal zavolať kňaza a hoci nikdy nechodil do kostola, vyspovedal sa mu. Krátko nato zomrel.’“
          

     Ľudia si nás všímajú, i keď si pritom niekedy ťukajú na čelo. Raz možno pochopia. Nie je dôležité, že my už pri tom nie sme.

(prevzaté z: horcicnezrnko.sk, foto: o. M. Kuffa, zdroj -net-)

LIST JEŽIŠKOVI

Keď si generálny riaditeľ veľkej obchodnej spoločnosti prečítal odkaz svojej sekretárky, ktorý mu nechala na širokom písacom stole, nevľúdne zašomral: "Naničhodná dievčina! Práve toto popoludnie si musela vybrať a ísť k zubnému technikovi. Človek nemôže dôverovať naozaj nikomu. Aj tá, o ktorej si myslíš, že je vzorom sekretárky, ťa nechá v kaši. Pomyslí si, že musí ísť k zubárovi a úrad nechá tak!"

Riaditeľ bol to popoludnie nevrlý. Očakával list, od ktorého závisela veľká obchodná záležitosť pre jeho spoločnosť. Zatelefonoval vrátnikovi: "Len čo príde popoludňajšia pošta, prineste ju ihneď mne!"
Nemusel dlho čakať. Po niekoľkých minútach mu vrátnik vysypal na stôl celú hŕbu listov. Riaditeľ sa začal v nich prehrabávať. Hľadal veľkú obálku bez udania odosielateľa a bez označenia firmy: to bola tá túžená záležitosť.

Naraz sa mu dostala do rúk dlhá biela obálka, ktorá mala na zadnej strane elegantne vytlačenú adresu jeho podniku a kvalifikáciu odosielateľa: generálny riaditeľ.
"Toto je pekné!" zarazil sa riaditeľ. "Jeden môj list v pošte, ktorá prichádza...?"

Obracajúc nervózne obálku v ruke, tajomstvo sa mu zdalo čoskoro vyriešené: niekto napísal list a použil jeho obálku a teraz mu ju pošta vracia. Na prednej strane obálky bolo totiž napísané: "Betlehemskému dieťaťu - Ježiškovi." Pod touto zvláštnou adresou bolo napísané nejakým horlivým poštovým úradníkom: "List sa vracia pre nedostatočnú adresu."
Riaditeľ nervózne roztrhal obálku: chcel vedieť, kto to bol ten odvážlivec, čo si dovolil použiť jeho riaditeľský papier.

List - išlo o dlhý list - bol napísaný neúhľadným písmom. Na konci listu stál však celkom jasný podpis: Anzelm Degozzi, nazývaný Selmi. Riaditeľ sa trošku zháčil a hneď mu preletelo mysľou, že nemôže predsa trestať svojho synčeka. "Musím ho však naučiť poriadku," myslel si. "Nesmie si za žiadnu cenu posluhovať mojimi riaditeľskými hárkami listu. To je môj osobný papier."

Zvedavosť však pohla riaditeľa  - otca, aby si všimol obsah listu. Začal čítať:

"Milý Ježiško, píšem Ti na papier generálneho riaditeľa, pretože na tomto papieri sa pero šmýka lahodnejšie, a nie ako na papieri od mamy. A potom riaditeľ vždy hovorí, že papier z hlavičkou dáva listu tón a ja doteraz nemám ešte listový papier s mojim menom."

Riaditeľ sa zastavil v čítaní a ihneď rukou stlačil červený gombík na zavolanie sekretárky. V tom si však spomenul, že sekretárka v to popoludnie nie je na úrade, a tak zobral kúsok papiera a napísal naň: 1000 listových papierov s menom Selmi. Áno Selmi má pravdu, a potom sa riaditeľ v duchu uspokojil, keď si pomyslel, že Selmi tak dobre dbá na otcove ponaučenia.

Ponoril sa do čítania listu s väčšou spokojnosťou.
"... Ja som osemročný chlapec a chodím do tretej triedy. Preskočil som jednu triedu, lebo riaditeľ vždy hovorí, že čas nám nikto nemôže požičať, a tak je cennejší ako peniaze. Vraj roky ušetrené za mlada sa nájdu potom. Mama to však pokladá za veľkú hlúposť. Je to vraj tak, ako keď niekto chce postaviť dom vyšší o jedno poschodie a preto šetrí materiálom na základoch."
Riaditeľ sa zastavil, nahnevaný. "Tu ho máš, ja sa snažím uviesť syna na správnu cestu, učím ho, aké sú základné pravidlá úspechu, dal som ho študovať do súkromnej školy, aby sa nestretával s darebákmi, držím pre neho vychovávateľku, čo ho učí angličtinu a uhladené spôsoby chovania sa... a nestačí. Jeho matka mu núti idey. Musím sa rozhodnúť... Keďže nemôžem dať do výchovného ústavu manželku dám do ústavu syna. Do dobrého anglického ústavu."
Nervózne si naznačil do notesa: Selmi - výchovný ústav, a pokračoval v čítaní listu.i

"Milý Ježiško: chcel som Ti písať už minulé Vianoce. V jeden večer som sa pýtal mamy, akú známku treba dať na list pre Ježiška s prosbou o darčeky. Ale bol prítomný aj riaditeľ a on povedal, že netreba plniť hlavy detí takými fantáziami, lebo vraj potom sa majú zle pred holou skutočnosťou. A vysvetlil, že darčeky deťom dávajú rodičia a nijaký Ježiško. Mama mi na druhý deň vysvetlila celú vec takto: Ježiško udeľuje na Vianoce darčeky všetkým deťom na svete. Darčeky malé, lebo detí sú milióny. Chudobné deti sa musia uspokojiť s chudobným darčekom od Ježiška. deti bohatých majú pod stromčekom omnoho viac darčekov, lebo sekretárka pred Vianocami povie riaditeľovi: "Pán riaditeľ, dovoľujem si vám pripomenúť, že čoskoro budú Vianoce a bude treba myslieť na darčeky... " A riaditeľ odpovie: "Dobre, dobre, slečna. Postarajte sa ako obyčajne." Potom sekretárka ide po obchodoch a kúpi dar pre manželku riaditeľa, dar pre syna riaditeľa. A mama povie: "kto vie, čo mi tohto roku daruje sekretárka môjho manžela..."

Riaditeľ sa striasol: "Akého hada si to zohrievam na hrudi! Nielenže ničí všetko, čo sa snažím natĺcť do hlavy synovi, ale dokonca sa sarkasticky vyslovuje o mne. Rozumie sa, že dary kupuje sekretárka. Ja mám na pleciach celú fabriku a bolo by hlúpe tratiť čas behajúc po obchodoch. To by moja žena mala vedieť. Ak to nechápe, mala by mať toľko zdvorilosti a byť mi povďačná za kúpené dary."
Vskutku - uznal si to riaditeľ - je pravda, že dary vyberala vždy sekretárka. No, ale čo na tom? Sekretárka ho upozorňuje pred Vianocami, Veľkou nocou, meninami, narodeninami na dary: ale aj keď ich vyberá sekretárka dary dáva on, riaditeľ, lebo on za ne vysolí peniaze.
A čo je vlastne sekretárka? Nie je ona akýsi hovoriaci notes? Keby si miesto sekretárky poslúžil notesom a doňho zapísal jednotlivé slávnosti, aby ho upozornili na darčeky - nebolo by to to isté? No ale nakoniec riaditeľ uznal, že notes a sekretárka nie je tá istá vec.

Dal sa znovu do čítania listu, lebo bol zvedavý, ako jeho manželka rozlúštila hádanku, ako rozoznať darčeky od Ježiška od darčekov rodičov.
"Ja som zostal prekvapený a povedal som, že ak sa veci tak majú, bohatý chlapec nevie nikdy rozoznať, ktoré darčeky prichádzajú od Ježiška a ktoré od sekretárky. Mama sa pustila do smiechu a povedala: "Ak je bohatý chlapec hlupáčik, isteže nepochopí nič. Ak je rozumný, pochopí ihneď ktorý darček je od Ježiška. "Ja som sa pýtal, či na balíčku od Ježíška nie jw náhodou nejaký znak a ona poveda, že nie. "Nie je tam nijaký zvláštny zank: ale sa to vie, lebo dary od sekretárky by sa mohli páčiť všetkým deľom tvojich rokov, kým darček od Ježiška sa páči len tebe samému." Mama to vie veľmi dobre. A vskutku, Na Vianoce som dostal darčeky a ihneď som spoznal, ktoré darčeky boli od Ježiška. Autíčko s pedálmi, elektrický vláčik a stavebnica boli veľmi pekné a boli by sa páčili všetkým deťom, ale sa ohromne páčili mne, boli drevené sánky a pekná štrikovaná čiapka, čo zakrýva uši a je veľmi teplá."

Riaditeľ si rýchle urobil malý záznam do notesa: Sekretárka, darčeky Selmovi minulý rok. "Uvidím, či je pravda, či manželka hovorí pravdu alebo klame." pomyslel si riaditeľ. A čítal ďalej:
"Milý Ježiško, píšem Ti tento list, lebo Ťa chcem poprosiť o jednu vec. Najprv Ti však musím niečo vysvetliť, aby si lepšie pochopil moju žiadosť. ja som veľmi nešťastný chlapec, lebo mám nešťastie byť bohatý, ako hovorí mama a teda nemôžem mať nijakú vec, ktorá by sa mi páčila. Páčilo by sa mi ísť do školy, kde chodia ostatní chlapci, ktorí, len čo vyjdú do školy veselo sa naháňajú, hádžu sa snehovými guľami, môžu si kúpiť za rohom ulice pečené gaštany alebo americké oriešky. Ja, len čo sa skončí škola, už ma čaká šofér so slečnou Šťukou a musím nasadnúť do auta a odísť domov.
Slečna Šťuka sa tak nevolá: bola to mama, čo ju tak pokrstila. Jej meno je Alžbeta, je rodená Angličanka, pomáha mi robiť úlohy, učí ma angličtinu a učí ma správať sa ako anglický gentleman. Je veľmi chudá ako klinec a preto ju voláme Šťuka. Nikdy sa neusmeje a chce, aby som jej povedal po anglicky všetko, čo robím a vždy aj s dajakým protikladom. Keď sa napríklad obúvam, musím povedať: tejto chvíli si obúvam čierne topánky. Moje topánky sú čierne, ale sneh je biely. Keď raňajkujem, musím povedať: V tejto chvíli pijem čokoládu. Čokoláda je teplá, ale plazy sú zvieratá so studenou krvou.
Táto slečna Šťuka ma nenechá nikdy na pokoji. A potom je tu učiteľka, čo ma učí hrať na klavíri, je tu inštruktor, čo ma učí jazdiť na koni. A potom je tu guvernantka, ďalej kuchárka, dve služobné, šofér a záhradník. Okrem toho každé dva -tri dni riaditeľ privedie do domu niekoľko pánov, ktorí cez obed diskutujú o financiách, burze, obchodoch a iných sprostostiach. V krátkosti celý čas je dom plný ľudí a mne by sa tak páčilo byť samému s mamou.
Zriedkakedy, keď slečna Šťuka a ostatní sú preč, ja a mama sa veľmi krásne zabávame. Beháme, naháňame sa, robíme kotrmelce a niečo aj rozbijeme. Ale najkrajšia vec je olovrant na taliansky spôsob. Vtedy si pochutíme na saláme, mortadele (zvláštna bolonská saláma), pečených gaštanoch, syroch, jeden taký troška zelenkastý, ktorý posmrdkáva zvláštnou vôňou. Jeme rukami a všetko zapíjame červeným vínom, až ném po ňom ostávajú červené fúzy na ústach. Počas jedenia mama napodobňuje slečnu Šťuku: "Čo robíš v tej chvíli?" A ja odpovedám: "Prstom si naberám marmeládu zo sliviek a oblizujem ju. Nádoba na marmeládu je okrúhla, ale žirafa je zviera s vysokým krkom."
Keby sa o týchto veciach dozvedel riaditeľ, kto vie, čo by si myslel. Riaditeľ je dobrý človek, ale isté veci nevie pochopiť. Riaditeľ je veľmi starý a mama veľmi mladá. A keď môže zo seba zhodiť všetky tie ozdoby a šperky, zdá sa mladá slečna."

Riaditeľ pozdvihol hlavu a skoro mu vypovedal dych od prekvapenia, ba povedzme úprimne, od rozhorčenia. "Ja že som starý?" pýtal sa sám seba. "Môže byť starý muž, čo má štyridsaťdva rokov?... Rozumie sa, že že ona sa zdá mladá. Nájde všetko pripravené, nemusí na nič myslieť, o nič sa nezaujíma. Keby mala na pleciach moju zodpovednosť, veci by sa zaiste zmenili."
V duchu však musel uznať, že manželka má iba tridsať rokov, a je preto mladá. No, ale čo to chcel Selmi od Ježiška?
"Milý Ježiško, teraz, keď už vieš všetko o mne, počuj moju prosbu. Neunúvaj sa s vianočným darom. Ba, keď mi dáš adresu, pošlem ti na ňu všetky dary, čo prídu od slečny sekretárky. Chcem od teba tento zvláštny dar. Riaditeľ už dlhšie hovorí, že musí ísť do zahraničia po obchodné záležitosti. Prosím Ťa, presvedčí ho, aby odcestoval ihneď. Tak zatvoríme dom a ja a mama odídeme do Montemoro. Mama tam má svoj domček. Vedľa domu je pekný lesík. Ja som tam už bol s mamičkou pred rokmi, keď ma trápil zlý kašeľ. Bolo to nádherné. Tak by som sa mohol sánkovať na sánkach, čo si mi poslal minulé Vianoce. Urob to, Ježiško, prosím Ťa! Aj mama potrebuje trochu sa zabaviť. Je taká smutná. Tam sa bude môcť vyrozprávať so svojimi priateľkami z detstva. Už si značí ich mená do notesa.
Nechaj nás odísť len nás dvoch. Riaditeľ myslí len na svoje obchody, dokonca o nich aj sníva. A tak aj cez noc sa občas prebudí a hovorí do strojčeka, čo registruje jeho slová na pásku. Jeden raz mu mama povedala, že prečo si nezoberie aj jednu nočnú sekretárku.
Prosím Ťa, zariaď veci tak, aby slečna Šťuka odišla ihneď na prázdniny do Anglicka a vrátila sa až v januári. Ba, zadrž ju tam aj trochu dlhšie. Viem, bude to ťažké presvedčiť riaditeľa, lebo on keď niečo určí, tak z toho nepopustí ani pred nebeským Pánom. Riaditeľ ..."

"Prestaň už s tým riaditeľom!" zakričal prezident a treskol rukou o stôl. "Koniec koncov som tvoj otec!..."
"Čo hovoríte?" zakoktala prestrašená sekretárka, čo strčila v tej chvíli hlavu do dverí.
"Nič, nič!" zamrmlal riaditeľ a strčil list do tašky.
"Musíte mi odpustiť pán riaditeľ, ale zub ma veľmi bolel a bolo to do zbláznenia."
Dobre, dobre, urobili ste veľmi dobre." odsekol riaditeľ.
"Chcete, aby som vám roztriedila poštu?"
"Nie, nie, urobím to sám."
Sekretárka sa obrátila k dverám. Po niekoľkých krokoch sa sa však obrátila.
"Pán riaditeľ, dovoľujem si vás upozorniť, že dnes je 15. januára. Čoskoro sú narodeniny pani manželky."
"Ach, ďakujem!"

"Tak predsa len tá moja manželka mala pravdu... Znova som zabudol..." - pomyslel si riaditeľ už s pokornejším priznaním si svojej neschopnosti zapamätať si čo i len jediný dátum - dátum jej narodenín.

"Zaujímavé" - pokračoval v premýšľaní, "kedysi som si pamätal nielen jej narodeniny ale aj narodeniny svojich priateľov... Kedysi som bol známy tým, že som nezabudol na narodeniny žiadneho priateľa a každému vymyslel originálny darček. Teraz si pamätám..." zastavil sa v premýšľaní, lebo si s hrôzou nemohol spomenúť na nič ohľadom priateľov... Už dávno sa s nimi nestretol, hoci bývajú blízko... Koľko krát sa musel vyhovoriť na neodkladné pracovné povinnosti. Postupne sa prestali ozývať... "Vytratili sa z môjho života... Ani som si to v tom kolobehu práce neuvedomil..."

Rýchlo vstal, narýchlo zobral peňaženku a vybral sa do najbližšieho obchodu s darčekami. Pri vchode ho čakal šofér, no pokynul mu rukou, že môže ísť domov. Dnes pôjde pešo. Prekvapený výraz v tvári šoféra si už riaditeľ nevšimol. Ponáhľal sa, mal iba hodinu čas na to, aby vymyslel originálny darček pre svoju manželku... Zaspomínal si na mladé časy a  rozbehol sa po obchodoch v meste hľadať, čo potreboval. Pár minút pred tým, ako mala manželka prísť z práce už bežal s pár nakúpenými darčekmi v rukách cez cestu tak naplnený radosťou až to v ňom vrelo... "Určite sa jej budú páčiť... Predsa len som si na niečo spomenul..." - prebleslo mu v hlave, "Nikto iný o tom nevie, že vždy mala rada a má rada..." - no piskot bŕzd blížiaceho auta mu už nedovolil dokončiť myšlienku. V tej radosti si nevšimol ponáhľajúci sa mercedes, ktorý doň v plnej rýchlosti narazil a aj s darčekmi v rukách odhodil niekoľko metrov na kraj cesty priamo pred jeho vlastný dom.

"To nie, nie dnes, nie teraz, Bože!" - bolo jediné, čo mu prebleslo hlavou pri náraze... Potom si už nič nepamätal. Zobudil sa až na lôžku v nemocnici, ako vedľa neho sedí ustarostená manželka a jeho syn, ktorého list čítal v práci...

"Otvoril oči, mami! Riaditeľ otvoril oči!" - zašvitoril svojim hláskom jeho syn. "Och, nie, zas ten riaditeľ!" - pomyslel si riaditeľ ale hrešiť syna nemohol, nevládal otvoriť ústa. "Žiadny riaditeľ, Michal, veď je to tvoj otec..." - poznamenala s nežnosťou ale aj s radosťou v hlase manželka a nežne ako dávno pred rokmi pohladila riaditeľovu tvár. Maličký sa k nej pridal a so širokým úsmevom aj on pohladil riaditeľa po tvári... To už riaditeľ nevydržal a keďže nemohol zo seba vydať ani hláska, všetka radosť i ľútosť nad tými rokmi bez citu a nevšímavosti sa vyliali na jeho tvár v slzách, ktoré pomaly stekali po jeho lícach. Malý Michal ich utieral svojimi rúčkami... "Mami, ocko plače?" - zvedavo sa pozrel na mamu. "Áno, našiel čo stratil - to, čo kedysi dávno mal, opäť sa vrátil..." - odpovedala s láskou v očiach, ktorými hľadela znovu zaľúbene do očí riaditeľa a pokračovala: "Spomenul si na to, čo nikto iný nevedel... Ani jeho sekretárka... Svedčia o tom darčeky, ktoré som našla okolo neho rozhodené pred naším domom, keď som sa vracala z práce o niekoľko minút skôr ako obyčajne a na vlastné oči videla nehodu ale aj jeho rozžiarenú tvár, s ktorou utekal cez cestu..." A dodala pohladiac ho znova po tvári: "Boh vyslyšal moju i Michalovu modlitbu... Vitaj späť z dlhej cesty, milovaný... "

(zdroj: -int- foto: -int-)

Uhol pohľadu

Otec jednej veľmi bohatej rodiny zobral raz svojho syna na vidiek s úmyslom ukázať mu ,v akej biede niektorí ľudia žijú. Pár dní a nocí strávili na istom malom hospodárstve ,ktoré vlastnila pomerne chudobná rodina. Keď sa vracali domov ,otec sa syna pýta ,ako sa mu výlet páčil."To bolo úžasné, ocko!" "Videl si v akej biede tí ľudia žijú?", hovorí otec. "Videl." "Tak mi povedz, čomu si sa na tomto výlete naučil?"

A syn mu nato odvetil:"Videl som, že my máme jedného psa a oni štyroch. My máme bazén do polovice záhrady a oni potok ,čo nikde nekončí. My sme si kúpili do záhrady lampáše a im v noci svietia hviezdy. Naša veranda siaha až po prednú záhradku a im patrí celý horizont. My žijeme na malom pozemku a oni majú polia ,ktorým nedovidíš konca. My máme sluhov ,čo nás obsluhujú ,ale oni slúžia druhým. My si svoje potraviny kupujeme ,kým oni si pestujú svoje vlastné. Náš pozemok je obohnaný ochranným múrom ,ich chránia priatelia. "Otca to načisto umlčalo.A potom syn dodal: "Ocko ,ďakujem ti ,že si mi ukázal ,akí sme biedni.

"No nie je to úžasné ,keď sa človek dokáže pozrieť na veci z nadhľadu? To nás potom núti zamýšľať sa nad tým ,čo by sa stalo ,keby sme dokázali byť vďační za to čo máme a nerobili si starosti kvôli tomu ,čo nemáme. Vážme si čo máme a zvlášť svojich priateľov!

(Kalcho)

(zdroj: -int- )

Mladý Boh

Bol raz jeden malý chlapec, ktorý sa chcel stoj čo stoj stretnúť s Bohom.Vedel však, že k miestu kde Boh býva vedie dlhá cesta.A tak si v jeden deň zbalil do svojho ruksaku 4 Horalky a 4 pomarančové džúsya vyrazil na cestu.Keď obišiel zhruba tretí blok panelákov stretol starého muža.Sedel v parku a kŕmil holuby.

Chlapec si prisadol k nemu a otvoril svoj ruksak.Premýšľal, že by si mohol dať jeden džús, ale zrazu si všimol, že starý muž vyzerá hladný.A tak mu ponúkol Horalku. Starý muž ju vďačne prijal a usmial sa naňho.Jeho úsmev bol taký úžasný, že chlapec ho chcel uvidieť znova a tak ho ponúkol aj džúsom.Opäť sa naňho usmial. Chlapec bol unesený.Sedeli takto celé popoludnie jediac a usmievajúc sa, ale nepovedali si ani slovo.A keď sa začalo stmievať, chlapec si uvedomil, že mama sa už oňho isto začína báť a chcel sa vrátiť domov.Ale skôr akoby odišiel na viac ako pár krokov,otočil sa, rozbehol sa späť k starému mužovi a pobozkal ho.Starý muž sa naňho usmial tak ako dovtedy ani raz.Keď chlapec o krátku chvíľu otvoril dvere bytu, kde býval, mama bola prekvapená z výrazu radosti, ktorý sa zračil na jeho tvári.Spýtala sa svojho syna: „Čo si dnes robil, že ťa to tak potešilo?“Chlapec odpovedal: „Obedoval som s Bohom“.Skôr ako by mama mohla niečo odpovedať  dodal:„A vieš čo ? Má ten najkrajší úsmev aký som kedy videl !“ Onedlho sa starý muž, tiež žiariac radosťou, vrátil domov.Jeho syn zarazený výrazom pokoja, ktorý videl na jeho tvári sa spýtal:„Otec, čo si dnes robil, že si taký šťastný?“Odpovedal: „Jedol som v parku Horalky s Bohom.“A skôr akoby sa syn na niečo spytoval dodal : „A vieš čo, vyzerá oveľa mladšie ako som čakal.“

(prevzaté z: o. TOMÁŠ MUSZKA )

LÁSKA A MANŽELSTVO

" Čo je to láska?", spýtal sa študent učiteľa.
Učiteľ odpovedal: " Aby som ti mohol odpovedať na tvoju otázku, choď na pole s obilím, vyber si pre teba najkrajší a najväčší klások pšenice a vráť sa späť.
Ale podmienka je, že cez pole môžeš prejsť iba jeden krát, nemôžeš sa vrátiť späť na jeho začiatok."

Študent išiel na pole, prešiel prvý rad, uvidel krásny veľký klások, ale povedal si: " Pôjdem ďalej, možno nájdem ešte krajší."

Išiel ďalej, uvidel ďalší krásny klások a opäť si povedal: "Ďalej možno nájdem ešte krajší a lepší."

Keď prešiel viac než polovicu poľa, začal si uvedomovať, že klásky obilia nie sú také veľké, ako boli tamtie, ktoré videl na začiatku.
Uvedomil si, že premárnil šancu si ich vziať a veľmi to ľutoval.
Keď prešiel celé pole, vrátil sa za učiteľom s prázdnymi rukami.

Učiteľ mu povedal: " Toto je láska. Človek stále hľadá niečo lepšie, a až keď je neskoro, zistí, že to čo hľadal je nenávratne preč."

" A čo je potom manželstvo?", spýtal sa študent.
Učiteľ odpovedal: " Aby som ti mohol odpovedať na tvoju otázku, choď znova na pole s obilím, vyber si pre teba najväčší a najkrajší klások a vráť sa späť.
Ale podmienka je, že cez pole môžeš prejsť iba jeden krát a nemôžeš sa vrátiť späť na jeho začiatok.

Študent išiel na pole s obilím, ale tentokrát sa rozhodol, že si bude dávať pozor, aby nezopakoval predchádzajúcu chybu.

Keď prišiel do stredu poľa, vzal si jeden primeraný klások pšenice, a s pocitom uspokojenia sa vrátil za učiteľom.

Učiteľ mu povedal: " Tentokrát si priniesol to, čo som chcel. Moja odpoveď na tvoju otázku znie:
" Manželstvo je, keď v tom čo si vyberieš vidíš len to najkrajšie, a zároveň veríš, že je to to najlepšie čo si v živote získal."

(zdroj: - int-/ foto: -int-)

PREČO NIE?

Častokrát sa pýtame Boha, alebo seba... „Prečo ja?“ „Prečo sa mi to zase stalo?“ „Prečo mám to čo nechcem?“ „Prečo sa mi stále nedarí?“ „Prečo...?“...  
Zas a znova ....PREČO???? WHY???

Z týchto otázok a  z mnohých myšlienkových pochodov, ktoré sa odohrávajú vo vnútri človeka, sme častokrát znechutení, až zničení...dostávame sa do štádia kedy nevidíme nádej... Nádej...
Pesimizmus a znechutenie šírime vôkol seba ako nejaký vírus...
Zlý, veľmi zlý je takýto postoj...!!! Diabol nás má už vo svojej hrsti...Preč...preč s takýmito myšlienkami..

Namiesto otázky PREČO...povedz „PREČO NIE?“ 

Nepýtaj sa Boha: „Prečo ja?“ ale povedz : „Prečo, nie“....takýmto spôsobom chceme plniť Boží plán a nie vzpierať sa mu...Takýmto odpovedaním získavame Nádej, Silu a hlavne takýmto spôsobom sme dali svoje „ÁNO“ pre Boží plán v našom živote... 

Si pripravený odpovedať Bohu: „Prečo nie“? 

Ja ÁNO...tak Pane....

„Prečo nie“...

Ľudskosť je dar.

Šla som po ulici, keď ma oslovila poriadne špinavá a zanedbaná bezdomovkyňa, ktorá ma požiadala o pár korún na večeru.
Vybrala som svoju peňaženku, vytiahla 5 eur a spýtala som sa:

- Keď Vám dám tieto peniaze, nekúpite si za ne víno namiesto večere?
- Nie, prestala som piť už pred niekoľkými rokmi, - povedala mi bezdomovkyňa.

- Nepoužijete ich na nákupy namiesto toho, aby ste si zabezpečila jedlo? - spýtala som sa.
- Nie, žijem v krabici pri kontajneri, načo by mi boli šaty a svoj čas potrebujem na to, aby som zostala nažive, - odpovedala.

- A nepoužijete ich ani v kaderníctve, hoci by sa vám to fakt zišlo? - spýtala som sa.
- Ste blázon! - odpovedala bezdomovkyňa. - Moje vlasy neboli upravené už 20 rokov.

- Dobre, - povedala som. - Nedám vám tie peniaze a namiesto toho vás s manželom prijmeme dnes na večeru. Bezdomovkyňa bola v šoku.
- A nebude sa váš manžel na vás za to hnevať? Ja viem, že som špinavá a asi odporne zapácham.
Povedala som:  
- To je v poriadku. Je dôležité, aby videl, ako vyzerá žena po tom, čo sa vzdá nakupovania, kaderníka a vína.
 

Ľudskosť je dar. Škoda, že tak málo oň prosíme.... 

(zdroj, - int-)

Milé mamičky, ženy!

Keď Pán Boh stvoril svet, zamyslel sa a zistil, že na zemi chýba človek. Zobral preto hlinu, sformoval z nej muža a vdýchol mu život.

Znie to trochu paradoxne, keď oslavujeme Vás ženy a ja hovorím v úvode najprv o mužovi. Robím to úmyselne, aby ešte viac vyniki atribúty, ktoré ženu zdobia.

Biblické ponímanie stvorenia ženy iste u mocní to, čo jej právom patrí. Dovoľte mi teda povedať pár slov podobenstvách:

Potom sa zamyslel Boh ešte raz a povedal:

Som si vedomý, že sám muž nie je schopný zaľudniť svet. Spojil preto oblosť mesiaca, chvenie trávy, štíhlosť prúta, vôňu kvetov, prítulnosť a veselosť slnečného lúča, slzy rosy, jemnosť párenia, plachosť vtáčaťa, sladkosť medu, hrkútanie hrdličky, ale i márnivosť páva a všetky tieto vlastnopsti vložil do bytsoti zvanej žena.

Mié mamičky, ako ste počuli je veľa krásnych prirovnaní, ktoré hovoria o tom, prečo sú ženy ženami, matky matkami.

Prívlastky pracovitá, kamarátska, starostlivá, trpezlivá, obetavá, láskavá, milujúca, odpúšťajúca a oddaná však nepatria len mamičkám, ale všetkým ženám. Také ste v očiach vaších detí a verím, že aj v očiach všetkých mužov či manželov.

(zdroj: - int- foto: - int-)

Mama vidím prekvapenie v tvojich očiach a krásny úsmev , ktorý z nich vyžaruje. Vlastne až teraz si si uvedomila, že už nie som ten malý chlapec s rozbitými kolenami. Mami, pamätáš? Je to už dávno, keď som otvoril oči a pozrel sa na svet,... bol biely a strašne veľký. Mami, dnes som už dospelý a svet je už krásny a farebný. Pozerám sa naň aj na Teba. Vlastne si sa vôbec nezmenila, si stále tou mamičkou, ako prvýkrát. Azda ti pribudlo len pár vrások, mozole na dlaniach a jeden dospelý syn. No dnes si tu so mnou. Pamätáš mami, keď si ma priniesla domov v bielej perinke? Pamätáš sa na autíčko, s ktorým som sa tak rád hral? Pamätáš sa na moje prvé topánočky? A na môj prvý krok? Vidím ešte dnes krásny úsmev, ktorý vyčarilo na tvojej tvári moje prvé slovo: MAMA.

    A potom jedno ráno si mi dala do ruky lízanku, na chrbát zavesila tašku a kráčali sme spolu do školy. Tešil som sa dovtedy, kým ma od teba neodtrhli, nechápal som to a chcel som tomu rozumieť. Priniesol som prvú jednotku, mami, ako je to dávno? Sú to sekundy, hodiny, mesiace a roky plynúceho času. Toho času, v ktorom som sa učil žiť.

    Mami, s tebou som prežil aj bolesť, pri tom všetkom a smutnom vidím teba, mami, ty plačeš? Neplač, teš sa , som tu, som mladý a som aj starý. Mladý na to, aby som vedel, čo je život, starý na to, aby som sa pohral so svojím autíčkom.

    Hovoríš mi stále, čo je život. Krásna lúka plná kvetov, slnko zohrievajúce svet, ľudia, ktorých každodenne stretávam... Ty - s krásnym úsmevom, otec - s prísnou tvárou, sestrička - naše malé slniečko. Život, to je obrovský strom, pod ktorým si môžu oddýchnuť všetci ľudia.

    Mami, mám ťa veľmi rád a chcem ti v tento krásny deň, povedať to slovo, ďakujem. Ďakujem za cestu k životu, po ktorej si ma učila kráčať. Ďakujem za pohladenie tvojou rukou. Ďakujem za prebdené noci, v ktorých si spolu so mnou prežívala bolesť. Ďakujem....Mami, za všetko, ďakujem, za to, čo bolo, i za to, čo príde.

(zdroj: - int-)

MAMA, MAMIČKA, MAMINKA, MAMI...

    Mamička, je také slovo, kratučké, milé, láskavé. Slovo, ktoré sa každé batoľa naučí vysloviť ako prvé. Je ospievané v poézii, zhmotnené v umení a navždy zachované v každom srdci – matka, mama - to je láska sama, prevtelená do ženy, je to láska, ktorá nás sprevádza celým životom. Je nevýslovne trpezlivá, chápavá, milá a obetavá. Naša mama, ktorá nám ofúkava naše boliestky, ktorá sa teší z našich úspechov, ktorá sa trápi pre naše starosti a to aj dnes, keď sme už dávno vyrástli z detských dupačiek... Mamička - pracovitá, kamarátska, starostlivá, trpezlivá, obetavá, láskavá, milujúca, odpúšťajúca, oddaná...

    Pri slove - mama si každý z nás predstaví svoju matku. Milú a dobrotivú, ktorá bdela pri našej postieľke, keď sme ochoreli, ktorá sa tešila z našich prvých krôčikov a ofúkala kolienko, keď sme spadli, ktorá pritúlila, zovrela v náručí, plakala s nami, keď sme už dospeli a bolo nám ťažko. Bola a je to mama, ktorá vedela a vie dať slovám najkrajšiu a najláskavejšie podobu. A je to tá istá mama, ktorej slová sme toľkokrát nevzali vážne a potom sme ju s ľútosťou prosili o odpustenie.

    Deň matiek je príležitosťou poďakovať za všetku tú vrelú lásku, za nehu a starostlivosť, ktorou každá matka zahrňuje svoje deti, za opateru a nekonečnú trpezlivosť a obetavosť. Poďakovať za každú rozprávku, ktorou ste obohatili a obzvláštnili detskú dušu. Za každú pieseň, zaspievanú s láskou nad kolískou. Za každý bozk na dobrú noc a za každé ráno a každý deň s mamou. Za strach o dieťa, keď sa zmietalo v horúčke, za každé slovo, ktoré ste svoje dieťa naučili. I za to, že svoje deti učíte viere a láske, že každý deň im odovzdávate kus seba. Za to, že držíte nad nimi ochranné ruky, keď kráčajú životom. Aj za to, že keď z tej správnej cesty niekedy vybočia, pomáhate im znova nájsť správny smer. Tiež za to, že stojíte pri nich v dobrom aj v zlom a že Vaše láskavé oči neochvejne sledujú každý ich krok.

    Milan Rúfus vo svojej Modlitbe za rodičov v závere hovorí - ... veď dve rúčky od Teba máme, dve rúčky deťom stvoril Boh: pre ocka jednu, druhú mame. Nuž každému dieťaťu želám za každú mamu, aby ich rúčky nikdy nezostali prázdne, aby sa Vás mohli celý život držať obidvomi, lebo je to naozaj tak, že matkine ruky sú nikým a ničím nenahraditeľné.

(prevz. - int- , foto: -int-)

DOBRO  A  ZLO

Raz sa na pláži stretlo Dobro a Zlo.

"Poďme sa okúpať do mora" povedali si.

A tak sa vyzliekli a šantili v mori.

O malú chvíľu sa Zlo vrátilo na breh, oblieklo si šaty Dobra a vyšlo do sveta.

Keď Dobro vyšlo z vody, svoje oblečenie nenašlo. 

Veľmi sa hanbilo, že je náhé, tak si oblieklo šaty Zla a vyšlo do sveta.

 (K. Gibran)

Ešte dnes sa ľudia skrývajú za maskami.

A preto sa dobre pozeraj.

Nestačí vidieť krásnu tvár, pekné šaty a súdiŤ človeka podľa nich.

Dôležité je rozpoznávať dobro z pohľadu, lebo oblečenie ťa môže dokonale pomýliť...

(zdroj foto:https://photo.vivo.sk/jpeg/421/16760/_n/d428d2/Protiklady-jesene )

(prevz. int.)

ĽÚBOSTNÝ LIST

Raz na narodeniny dostala princezná od svojho snúbenca ťažký nezvyčajný balíček okrúhleho tvaru.

Celá netrpezlivá ho zvedavo otvorila a našla... kanónovú guľu. Sklamaná a rozzúrená prudko hodila čiernu bronzovú guľu o zem.

Vonkajší obal gule sa nárazom otvoril a v ňom sa objavila menšia strieborná guľka. Princezná ju rýchlo zdvihla. Ako ju tak ohmatávala, strieborná guľka sa zrazu otvorila a objavilo sa zlaté puzdro.
Ľahulinko ho otvorila. Z jemného čierneho zamatu zažiaril nádherný prsteň bohato posiaty osl¬nivými briliantmi, osadený ako koruna dvoch jednoduchých slov: MILUJEM ŤA.

Mnoho ľudí si myslí: Biblia ma nepriťahuje. Je v nej mnoho chladných a nezrozumiteľných stránok. Kto sa však odváži pozornosťou prelomiť prvý „obal", v modlitbe vždy objaví nové prekvapujúce krásy. A nadovšetko ho zasiahne jasnosť božieho posolstva vrytého do Biblie: BOH ŤA MILUJE.

Bruno Ferrero

Vianočný hymnus na lásku

(1 Kor. 13,–8)

Keby som svoj dom perfektne ozdobila svetelnými retiazkami, jedľovými vetvičkami a cvendžiacimi zvončekmi, ale nemala lásku ku svojej rodine, nie som nič viac, než aranžérka.

Keby som sa lopotila v kuchyni, napiekla kilá vianočných koláčov, navarila labužnícke pokrmy a pripravila vzorovo prestretý stôl, ale nemala lásku ku svojej rodine, nie som nič viac, než kuchárka.

Keby som pomáhala variť polievku pre bezdomovcov, spievala koledy v domove pre seniorov a všetok svoj majetok darovala pre dobročinnosť, ale nemala lásku ku svojej rodine, nič by mi to neosožilo.

Keby som ovešala vianočný stromček trblietajúcimi guľami a vianočnými hviezdami, zúčastnila sa veľkolepých slávností, spievala sóla v chrámovom zbore, ale zabudla na Ježiša, potom som nepochopila, čo sú Vianoce.

Láska preruší pečenie, aby mohla vziať dieťa do náručia.

Láska zanechá zdobenie a pobozká manžela.

Láska je priateľská a trpezlivá napriek chvatu a stresu.

Láska druhým nezávidí ich dom so vzácnymi vianočnými porcelánovými servismi a nádhernými obrusmi.

Láska neokrikuje deti, ale je vďačná za to, že sú.

Láska nedáva iba tým, od ktorých môže niečo očakávať, ale rada obdaruje práve tých, ktorí to nemôžu odplatiť.

Láska všetko vydrží, všetkému verí, vždy dúfa, všetko znáša.

Láska nikdy neprestáva.

Buď vždy nablízku tým, ktorých miluješ.
Buď na nich dobrý a nájdi si čas, aby si im povedal: Je mi ťažko.. Prepáč.. Prosím.. Ďakujem.. a všetky tie láskavé slová, ktoré poznáš.
Nikto si ťa nebude pamätať za tvoje utajené myšlienky, preto pros Pána o silu a múdrosť, aby si ich mohol vypovedať.
Dokáž svojim priateľom a blízkym, ako veľmi ich potrebuješ.. Tieto slová adresuj, komu len chceš.
Pokiaľ to neurobíš dnes, ráno bude také, ako to včerajšie.

Páčia sa mi ľudia, čo nepozerajú, či susedova tráva je zelenšia, ale sa starajú s láskou o svoju záhradu. 

Páčia sa mi ľudia, čo každý deň ďakujú svetu, že majú chlieb na stole.

Páčia sa mi ľudia, čo sa modlia aj pre svojich nepriateľov.

Páčia sa mi ľudia, čo vedia zmazať z teba námahu jediným úsmevom.

A páčia sa mi ľudia, čo nepotrebujú veľa slov, lebo malým gestom vedia naplniť veľké ticho. 

(Anna Biason)

Muž zomrie a mieri do neba, no pri nebeskej bráne ho zastaví Svätý Peter a hovorí: 

“Tu to chodí tak, že potrebuješ 100 bodov, aby si sa dostal do neba. Povedz mi, čo dobré si urobil a ja Ti každý skutok ohodnotím, podľa toho, aby bol dobrý. Keď budeš mať 100 bodov, tak môžeš ísť dnu.”

“Fajn,” hovorí muž, “chodil som každú nedeľu na svätú omšu.”

“To je dobré,” odvetí Svätý Peter, “je to hodné 2 bodov.”

“2 body?” vyhŕkne muž prekvapene. “Dával som tiež 10% zo všetkých mojich prijímov na potreby Cirkvi.”

“Super, pozrime sa nato, ” odpovedal Peter, “to je hodné ďalších 2 bodov. Urobil si ešte niečo viac?”

“2 body? To je husté. A čo tak toto: Začal som rozdávať pôstnu polievku chodobným a pomáhal som v útulku pre bezdomovcov.”

“Perfektné, to je nepochybné hodné ďalšieho bodu.”

“Hmm, ” hovorí muž, “Bol som ženatý s jedinou ženou celých 50 rokov a nikdy som ju nepozdádzal, dokonca ani v srdci.”

“To je krásne,” hovorí Svätý Peter, “to budú dalšie 3 body.”

“TRI BODY !?!” hovorí zdesene muž, “týmto spôsobom je jediná cesta do neba Božia milosť.”

“Presne tak, vitaj v nebi !.”

(prevzaté z:

https://www.cestaplus.sk/pisuinde/ahref/1835)

Keď nosíš Bibliu, Diabol dostane bolesti hlavy.

Keď ju otvoríš, tak dostane kolaps.

Keď vidí, že ju čítaš, tak omdlie.

Keď ťa vidí, že ňou žiješ, tak uteká.

Antropológ navrhol deťom z jedného afrického kmeňa hru. Položil kôš plný ovocia pod strom a povedal deťom, že kto dobehne ako prvý, vyhráva všetko ovocie. Keď im to povedal, všetci sa pochytali za ruky a spolu bežali ku stromu, kde si pochutnali na sladkom ovocí. Keď spýtal, prečo utekali takto, keď mohli všetko ovocie získať pre seba, odpovedali: "UBUNTU, ako môže byť niekto z nás šťastný, keď ostatní sú smutní?''

Na slovo UBUNTU neexistuje preklad a znamená niečo ako "ja som, pretože my sme."

(zdroj: -int-)

"Ak si niekoho nevážime, nevážime si ani sami seba. Ak neveríme sebe, nemôžeme dôverovať ani ostatným. Ak budeme kritickí k iným, budeme ubližovať aj sebe. Ku každej bytosti, s ktorou sa spájame, vo všetkom, čo robíme, musíme byť láskavejší, než sa čakalo, štedrejší, než by sa predpokladalo, pozitívnejší než sme si kedy mysleli, že je možné byť." (Robin Sharma)

Jeden človek neustále opakuje: „Neexistuje Boh.“ 

Povedal by som mu: 

Mýliš sa, priateľ môj! 

Správnejšie by bolo, aby si hovoril: „Ja nemám Boha.“ 

Lebo okolo teba je veľa ľudí, ktorí majú Boha, preto vyznávajú, že Boh existuje. 

Nehovor preto: „Neexistuje Boh“. 

Ohranič svoje tvrdenie na slová: „Ja nemám Boha!“

Mýliš sa! Hovoríš ako chorý, ktorý tvrdí, že nikde neexistuje zdravie!

Mýliš sa! Podobáš sa na slepého, ktorý hovorí: 

„Vo svete neexistuje svetlo.“ 

Ale svetlo existuje a je všade. Tento nešťastník nemá svoje svetlo. 

Správne by bolo, ak by povedal: „Ja nemám oči a nevidím svetlo“.

Tento deň prežijem, ako by bol prvým dňom môjho života.

S prekvapením a úžasom sa budem pozerať na členov svojej rodiny a na svojich priateľov. Budem sa radovať z toho, že ich mám po svojom boku a že s nimi tíško zdieľam tú úžasnú skúsenosť, ktorá sa volá Láska, o ktorej ľudia toľko hovoria a tak málo o nej vedia.
Budem pozorovať všetko a všetkých, akoby som ich videl po prvý raz, najmä veci, na ktoré som si už zvykol a zabudol na kúzlo, ktoré ich oživuje a obklopuje.
Keď si oblečiem jednu zo svojich starých košieľ, prvýkrát sa zastavím, aby som sa zamyslel nad tým, ako bola vyrobená. Predstavím si ruky, ktoré utkali látku, a vodu rieky, čo zvlažovala rastlinu, z ktorej bolo upradené vlákno košele. A pochopím, že všetky tieto veci, ktoré teraz nevidím, predstavujú minulosť a podstatu mojej košele.
Prejdem sa po ulici, ktorej som sa vždy vyhýbal, lebo niekto mi povedal, že na nej nie je nič zaujímavé. Možno zistím, že sa tam chcem vrátiť.
Ak bude zajtra svietiť slnko, chcem sa naň pozerať, akoby som ho videl prvýkrát.
Prvýkrát sa usmejem bez pocitu viny, lebo radosť nie je hriech.
Dnes bude moje „dobré ráno“ znieť ináč. Nebude to len zdvorilostná formulka, ale slová požehnania, aby všetci pochopili, že ich život je dôležitý, dokonca aj vtedy, keď je naplnený a ohrozovaný krutou bolesťou.
Aj keby mal byť toto môj posledný deň na svete, budem mať z neho ohromnú radosť, lebo ho prežijem s nevinnosťou dieťaťa, akoby som všetko robil prvýkrát.

Vianočné zamyslenie...

Keď sa ráno zobudíš s túžbou milovať Pána a v ňom všetkých ľudí

- v ten deň sú Vianoce.

Keď máš snahu podať ruku tomu, kto ťa urazil

- vtedy sú Vianoce.

Keď dávaš úsmev, láskavé slovo, porozumenie

- začínajú Vianoce.

Kedykoľvek máš snahu druhého ospravedlniť

- vtedy sú na pochode Vianoce.

Keď dokážeš zabúdať na seba a myslieť viac na druhých

- sláviš Vianoce.

Keď si nájdeš čas vypočuť druhých

- sláviš Vianoce.

Keď uľahčíš námahu blížnemu, venuješ mu pozornosť

- teš sa, máš v duši Vianoce.

Kedykoľvek vypočuješ zavolanie Pána, ktorý potrebuje tvoju pomoc v trpiacich, chorých a opustených

- potom jasaj od radosti, lebo už žiješ Vianoce.

Keď sa včas spamätávaš, aby si zadržal nevľúdne slovo, nepriaznivú poznámku

- ďakuj za Vianoce vo svojom srdci.

Keď sa zriekneš svojej vôle, svojho názoru

- nájdeš Dieťa zavinuté do plienok a jeho Matku

- prežívaš s nimi Vianoce.

Keď povieš Pánovi ochotné a veľkodušné ÁNO, vtedy strhávaš nebo na zem

a najúčinnejšie pracuješ, aby nastali na celom svete Vianoce.

Keď svojím životom, svojimi skutkami, spievaš „Sláva Bohu na výsostiach“,

vtedy trvajú v tvojom srdci Vianoce.

Ak si však voči tomuto svetu ľahostajný a myslíš len na svoje záujmy,

Vianoce od teba odišli, nie je miesta pre Ježiša, nenarodí sa v ňom.

Mária a Jozef musia hľadať miesto inde, ale kde...?

„Nebojme sa žiť sny, o ktorých v dušiach snívame, pretože na svet prichádza Ten,

ktorý nám pomôže vstať, ak pri žití svojich snov padneme k zemi.“ Krásne Vianoce.

DVAJA  MNÍSI

Dvaja mnísi prišli k rieke, kde stála bezradná mladá žena, ktorá sa nevedela dostať na druhú stranu. Mladší z nich sklopil zrak a tváril sa, že ju nevidí. Starší mních zobral ženu do náručia a preniesol ju cez rieku. Potom dlho pokračovali bez slov, až sa mladší ozval:
“Ako si ty, mních, mohol zobrať do náručia ženu? Ja by som to nikdy neurobil!”
„Nie? Skutočne nie? Rozdiel medzi nami je v tom, že kým ja som ju už dávno položil, ty ju ešte stále nesieš”, odpovedal mu starší.

Milujem tento príbeh. A ako rád by som sa podľa neho v živote správal!  Nemyslím tým nosenie krásnej ženy v náručí, hoci to tiež nie je od veci; ale nosenie iných ťažkých bremien. Čo všetko si nesieme so sebou, hoci sme to už dávno mohli a mali odložiť?! Minulé krivdy, staré neúspechy, či nevysporiadané zloby. Minulosť môžeme premeniť, uzdraviť ak ju prijmeme a pochopíme. Ak sa Ti niečo nepríjemné v pamäti vynorí, spomeň si na dvoch mníchov a odlož to. Pôjde sa Ti ďalej oveľa ľahšie.

(prevzaté z:   https://www.cestaplus.sk/pisuinde/ahref/1680)

Dôstojnosť kňaza

Svätý František Assiský chcel raz svojim spolubratom vysvetliť, ako veľmi si váži kňazov. Povedal im: "Keby sme, bratia, išli po námestí a stretli by ...sme na jednej strane anjela z neba a na druhej strane kňaza, patrilo by sa, aby sme najskôr pozdravili kňaza a až potom anjela..."
A jedna rozprávka hovorí:
Kedysi sa začali kvetiny búriť proti svojej kráľovnej, ruži. Vytýkali jej, že je pyšná na svoju krásu a že má bodavé tŕnie, ktorým často poraní až do krvi. Starý záhradník, ktorý rozumel reči kvetov, im povedal, aby si teda zvolili novú kráľovnú. Každá z kvetín sa chcela stať kráľovnou, no jej družky vždy našli nejaký nedostatok a s posmechom ju odmietli. A tak boli kvetiny bez kráľovnej.
Raz v záhrade vyrástlo pšeničné steblo. Keď sa začali nalievať jeho zrnká, pšenička povedala: "Ja budem vašou kráľovnou." - "Ty? Úbohá pšenička?!", smiali sa jej kvetinky. Ale pšenička zaspievala krásnu pieseň o tom, že Pán Ježiš ju jedinú z celej prírody vybral k tomu, aby pod spôsobom chleba, z jej múky, skryl svoje božské Telo.
Všetky kvetiny zajasali a zvolili si pšeničku za kráľovnú.

Priatelia, podobne je to aj s kňazom. Môžu byť ostatní ľudia bohatí, krásni, slávni, učení a mocní - predsa kňaz, i keď sa zdá, že nie je ničím zvláštnym a je skôr obyčajný a chudobný ako klas na poli, predčí svojou dôstojnosťou všetkých ostatných, lebo je sluhom samého Boha a slúži Bohu - a ako hovorí Sväté písmo - kto slúži Bohu, ten kraľuje...

Ten, kto sedí za stolom a nemá chuť na predložené jedlá, zjavne nie je zdravý. Tak isto i ten, kto číta, či počuje Božie slovo a neprijíma ho s radosťou a uspokojením do svojho srdca, je chorý vo viere. Neskôr zomiera od duchovného hladu a smädu a pritom je obklopený všelijakými výbornými duchovnými jedlami. Podobne, ako keď mŕtvy necíti, keď ho umývajú vodou, tak isto aj tento duševne mŕtvy, hoci je orosovaný životodárnymi Božími slovami, necíti to svojím duchom a slová prelietajú okolo neho bez účinku.
(Prepodobný Simon Nový Bohoslov)

Pane, ktorý si na nebi,

zachovaj všetkým deťom mamy.

Nech ako cesto na chlebík

im rastú v teple pod rukami.

Zachovaj nám rodičov oboch, mocný Pane,

veď dve ruky od Teba máme.

Dve rúčky deťom stvoril Boh:

pre ocka jednu,

druhú mame.

MODLITBA

Úprimnú vďaku prijmi, Pane,

Za to, že mama vravieť komu mám.

Za chvíle Tebou požehnané,

Čo s mamou denne prežívam.

Úprimnú vďaku prijmi Bože,

Za lásku, čo cítim smiem,

Že odpustiť vie neposlušnosť,

Zlé slovko nikdy nepovie.

My chválime Ťa, dobrý Bože,

Že každá mama svojim deťom

Vždy naporúdzi, blízko je

Na cestách týmto Tvojim svetom.

Že aj keď sily nestačia,

Snaží sa a nehľadí na seba

A na to, aby ozaj šťastná bola,

nikdy jej veľa netreba.

Ďakujem Pane, za mamu moju,

A myslím to úprimne,

Veď predsa niet človeka iného,

Čo by viacej stál pri mne.

S Tebou Pane a s mamou mojou,

Istotu mám pre každý deň.

A verím, že neskončí sa tento vzťah,

Čo nie je iba krásny sen.

Prosím Bože za mamičky,

Za oteckov, za rodiny.

Za tie deti, čo niečo im chýba,

Nech v Tvojej veľkej láske, dobrote,

Napraví sa táto chyba.

Uč nás všetkých, Bože dobrý,

Pamätať to veľké prikázanie

Že milovať treba Teba,

Ctiť si blížnych, ktorých máme

A lásku dávať. Vypočuj nás Pane.

Amen