Nebudeš mať iných bohov okrem mňa,
aby si sa im klaňal
ALEBO PREKLIATÉ PREDMETY V NAŠICH DOMOCH
Len nedávno som svätil dom. Toto svätenie predchádzalo stretnutie s domácimi, ktorí prišli s prosbou o pomoc, radu, keďže sa v ich živote začali kopiť problémy, ktoré do toho času nepoznali – rôzne zdravotné problémy, depresívne stavy, čo všetko nakoniec vplývalo na celý ich ďalší život, prácu, podnikanie atď. Dohovorili sme sa na stretnutí, a keď som prišiel k nim, prvé čo som zbadal hneď nad vchodovými dverami boli tabličky s mantrami (zaklínania, texty pohanských „modlitieb“, hoc pekne dekoratívne upravené na koži, či na drevených zdobených tabličkách). „Vraj na zaháňanie duchov a negatívnej energie“. Pre neznalého ozdoba nad dverami, či balkóne...
Zdroj: novyklokocov.webnode.sk
Ako výjsť so svokrovcami?
Aj keď si to na začiatku neuvedomujeme, pri vstupe do manželstva vstupujeme do vzťahu i s rodičmi manžela/ky. Vzťah nevesty či zaťa a svokry je terčom mnohých vtipov, mnohokrát sa naráža na ich naviazanosť, vysoké nároky a nespokojnosť svokrovcov alebo na žiarlivosť zo strany rodičov na manželského partnera ich dieťaťa.
Neprerezaná pupočná šnúra
Úskalím vzťahu s rodičmi je to, že ak jeden z manželov, ale aj rodičia, trpia tzv. neprerezanou pupočnou šnúrou. Ani vstup do manželstva potom nemení frekvenciu a intenzitu kontaktov, jeden z partnerov má potrebu sa zdôverovať jednému z rodičov a s ním sa radiť. Dôležitý je prístup oboch strán. Samotná fyzická blízkosť či bývanie u rodičov nemusí byť problém. Podstatné je, nakoľko rodičia rešpektujú osobitosť manželov a dávajú im slobodu, nezasahujú im do ich života neprimeraným spôsobom. Je potrebné, aby si aj manželia spoločne vyjasnili, koľko dovolia rodičom vstupovať svojou pomocou, radami či predstavami (napr. o bývaní, zariaďovaní). Ich tolerancia a potreba autonómie od rodičov môže byť totiž veľmi rôzna. I v prípade, že sú manželia nútení bývať u rodičov, je treba vždy si nájsť čas, ktorý trávia iba oni dvaja spolu. Určite by sa ani jeden z partnerov nemal cítiť vynechaný z rozhodovania. Hovoria o tom i reálne prípady:
Jedna žena po návrate zo služobky domov zistila, že muž spolu so svokrou premiestnili nábytok a bez jej vedomia nakúpili doplnky do domu. Veľmi sa jej dotklo, že rozhodnutia neurobil manžel spoločne s ňou, ale s matkou bez jej vedomia. Až po spoločnom rozhovore si manžel uvedomil, aký to malo dopad na jeho ženu a prečo sa cítila zranená, hoci jeho pôvodný úmysel bol dobrý – chcel ju odbremeniť a pomôcť jej tak, aby bolo všetko hotové, keď sa vráti domov.
Istý muž mal dlhoročne po smrti matky veľmi blízky vzťah s otcom. Každý deň si spolu podvečer telefonovali, niekedy aj hodinu. Po vstupe do manželstva v tom pokračovali. Žena sa cítila odstrčená. Muž prišiel z práce a všetky novinky hovoril ako prvému svojmu otcovi. Po dlhom telefonáte už nemal energiu znovu tieto veci porozprávať svojej žene, ktorá to očakávala. Nakoniec našli spôsob, ako vyjsť v ústrety otcovi a nenarúšať manželský vzťah. Muž sa dohodol s otcom, že si budú volávať neskôr večer a dĺžku volania zredukovali na prijateľnú mieru.
Tiež je dôležité spoločne sa dohodnúť o možnostiach trávenia času a pomoci svokrovcom tak, aby to nebolo na úkor manželstva.
Manželia chodievali každý víkend k jedným z rodičov. Veľmi sa snažili, aby každému rodičovskému páru venovali rovnaký počet víkendov. Po nejakej dobe si však uvedomili, že ich manželstvo je v kríze. Keďže obaja cez týždeň pracovali a cez víkendy boli neustále v kontakte s rodičmi, nemali čas na spoločné rozhovory, zdieľanie, oddych, či iné aktivity. Spoločne našli kompromis a rodičom venujú vždy jeden víkend v mesiaci.
Obojstranná podpora a úcta
Treba si uvedomiť, že vzťah dospelých ľudí s rodičmi už nie je vzťahom autority, ktorá určuje a rozhoduje, ale mal by byť o vzájomnej – obojstrannej podpore pri rešpekte toho druhého. Podpora je dôležitá tak pre manželov, ktorí sa najmä na začiatku často stretávajú s potrebou pomoci, ale i pre rodičov, ktorí postupne starnú, bývajú osamelí a tiež je pre nich dôležitá pomoc detí.
Manžel by sa mal vedieť zastať svojej manželky, manželka manžela, výhrady voči sebe by určite nemali riešiť pred inými ľuďmi, ani pred rodičmi. Treba si tiež dávať pozor na to, aby sme nekriticky neprijímali názory iných ľudí o našom partnerovi. Vzťah so svokrovcami by mal byť postavený na štvrtom prikázaní. Čo znamená ctiť a vážiť si ich práve z dôvodu, že oni sú rodičmi manžela, manželky. Je potrebné sa k nim správať s láskou a úctou, neznamená to však, že ich treba poslúchať a nechať sa riadiť ich radami. Takisto z ich strany by mal byť voči deťom rešpekt a rodičovská láska, prijatie partnera/ky, ktorého si zvolilo ich dieťa. Mnoho zranení pramení práve v tomto neprijatí a je náročné sa s tým vyrovnať. Ide často o predstavy o zariadení bytu, poriadku, výchove a starostlivosti o detí, ale i o obliekaní, trávení voľného času a podobne.
Jedným z dôležitých predpokladov šťastného manželstva je aj porozumenie vplyvu rodiny na partnera. Poznanie jeho rodičov, toho, ako vyrastal, akým spôsobom bol vychovávaný.
S láskou hľadieť na vlastných rodičov
Schopnosť realisticky, ale pritom s láskou hľadieť na vlastných rodičov je jedným zo znakov zrelosti. Naviazanie na rodičov ani vzbura nie sú zrelými postojmi. Zrelý človek je schopný vytvoriť si a vyjadriť svoj názor, má vnútornú slobodu, vie si vybrať z toho, čo mu rodičia ponúkajú a hovoria. Potrebným býva často odpustenie i schopnosť uznať si vlastné chyby.
autor: Lucia Drábiková
prevzaté z: https://zastolom.sk/ako-vyjst-so-svokrovcami/
photo: shutterstock
Viera alebo Ne - Viera ?
Prechádzam po námestí. Na múriku neďaleko starého kríža postáva akýsi kazateľ. V ušiach mi znejú jeho slová. „Kde sa stratila tvoja viera? Musíš uveriť nanovo! ...
....Ak uveríš, staneš sa služobníkom živého Boha a tvoj život bude pretkaný zázrakmi. Boh ťa miluje, šialene ťa miluje a na tvoje slovo splní všetko, o čo ho požiadaš. Iba vtedy, ak sa bude diať všetko tak, ako si predstavuješ, iba vtedy budeš mať istotu, že patríš Bohu a že si mu uveril.“
Pri zatvorenom zmrzlinovom stánku postáva skupina starších dám. Aj do ich uší sa dostali slová mladého muža. Živo diskutujú a riešia problém svojej viery. Alebo „nevery“?
„Ja som sa toľko namodlila za môjho syna,“ priznáva prvá. „A toľko krát som povedala Bohu že mu verím, že niečo spraví. A doteraz sa nič nestalo. Ba naopak, Matej stále viac času trávi v krčme. Asi naozaj dosť dobre neverím. Alebo Boh ma nemá rád.“
Druhá s ňou súhlasí: „Aj ja som si svoje prešla. Môj starý umrel na rakovinu. A tiež sme sa všetci modlili, aby vyzdravel. Chodili sme aj na modlitebné stretká, ale Boh?“ Nedopovedala. Slovo si vzala tretia dáma. „Tak vidíte. To máte za to, že veríte tým náboženským taľafatkom.
Čo vám to pomôže, keď chodíte do kostola? Keď sa modlíte? Keď dávate do zvončeka? Ja nič z toho nerobím... a pritom som spokojná. A nemyslite si, že neverím.“
Ostalo chvíľu ticho. A potom začali rozprávať o inom. Vo vo vnútri ich smutných duší sa debata asi neskončila.
Ozaj, čo nám to pomôže, keď veríme?
Čo je to tá viera?
A je naozaj pravda, že ak sme uverili, stane sa všetko tak, ako si predstavujeme a čaká nás šťastie? Iba šťastie?
Môže naša „viera“ prinútiť Boha, aby zmenil svoje plány, len preto že to tak chceme my?
Neviem.
Nepamätám sa, že by sa mi niekedy podarilo ukecať Boha, a presvedčiť ho, že moje predstavy sú lepšie ako jeho plány.
A predsa som mu neprestala veriť, či dôverovať....
Občas hovorím o svojej viere ako trekingových paliciach.
Vďaka nim môžem ľahšie kráčať, v tme prekonávať prekážky a pomôžu mi prejsť aj cez močarinu, či po vysokohorskom chodníku. Opieram sa o ne a učím sa počúvať zvuky, ktoré vydávajú.
Inokedy hovorím o svojej viere ako o hojdačke.
Posadím sa a dovolím „Neznámemu“ aby ma rozhojdal... Aká bude intenzita hojdania, to nechávam na neho a dôverujem mu, že vie lepšie, ako ja, čo znamená dobre sa pohojdať.
Boh je akoby moja realitná kancelária, ktorej som odovzdala s vierou celý svoj majetok.
a viem
.... že rozumie môjmu životu viac, ako ja.. (vidí svetlo aj tam, kde ja blúdim v tme)
... že ma vedie aj v utrpení a je so mnou aj vtedy, keď odišli ľudia, ktorým som dôverovala...
... cítim jeho dych v samote a v bezmocnosti a tuším, že raz príde deň, kedy ma z nej vytrhne...
... verím mu, keď mi berie tých, ktorých som mala rada, a ponára ma do prázdna
.... s vierou mu ďakujem za čas, kedy mi (hoci s bolesťou) otvára oči, aby som rozlíšila, kto sú skutoční priatelia a kto nie....
... s vierou prijímam nové poslanie, ktoré mi dáva, aj keď viem, že musím opustiť, to, čoho som sa doteraz pevne držala....
... s vierou vidím, že sa môj život posúva vpred a čím viac ma Boh oberá o životné istoty, tým viac sa môžem ponárať do slobody Božích detí....
Vďaka viere a skúsenosti s Bohom
... dnes viem, že sa nemusím modliť tak dlho.... ako ostatní..... a že na vypočutie modlitby často stačí jeden úprimný povzdych....
.... dnes viem, že Boh nás nemiluje viac alebo menej, a nerozdeľuje svoju lásku medzi nás v závislosti od toho, či sme kňazi, rehoľné sestry alebo laici.... práve naopak, miloval a miluje nás rovnako preto, lebo nás stvoril ako ľudí...
.... dnes viem, že pre život s Bohom nepotrebujem chodiť na púte a nemusím bojovať o Božiu lásku, pretože ona je tu – často zničená, zarmútená, okopaná.... Stačí, ak sa jej dotknem a ona prehovorí...
... dnes viem, že Boh je so mnou a že mi posiela ľudí, ktorí mi pomôžu niesť s vierou môj kríž. Daroval im ruky a nohy, a oni cítia, že viera bez skutkov je mŕtva....
... dnes viem, že Boh je so mnou, rovnako ako s tebou.... a koná, aj keď mu nerozumieme a tápeme v tmách, či v smútku...
Pamätáte?
Keď sa učeníci obrátili na Ježiša s prosbou: „Pane daj nám väčšiu vieru – alebo viac viery (preklad z češtiny),“ možno čakali nejaký návod na jej získavanie. No nič také nedostali.
Ježiš im chcel povedať niečo iné. A to, že nie je dôležité, akú má človek veľkú či vysokú vieru. Stačí ak bude malá. A ak bude skutočná ako horčičné zrnko.
Dnes viem, že možno ešte veľa mojich modlitieb Boh nevypočuje. No nebojím sa... Lebo ty aj ja sme v jeho rukách... a s vierou prejdeme každú tmu, aby sme raz mohli byť vo večnom svetle.
Bože, verím ti že konáš a ďakujem ti, že môžem dôverovať aj v tme... Je dobré, že sa nedáš nahovoriť na všetko, čo si prajem ja.
PS. Keď vychádza slnko, je mi jasné, že si.
Hľadajte vždy Boží zámer!
Pred mnohými rokmi raz jeden dobrý človek stratil prácu, minul všetky svoje úspory a prišiel o svoj dom. Jeho zármutok sa znásobil náhlou smrťou jeho drahej ženy. Jediné, čo mu zostalo, bola jeho viera a aj tá slabla.
Jedného dňa sa potuloval po okolí a hľadal prácu. Zrazu zbadal skupinu chlapov, ktorá pracovala na stavbe kostola. Jeden z chlapov ručne tesal do kameňa v tvare trojuholníka. Muž zvedavý, kam by mohol zvláštny kameň pasovať, sa kamenára spýtal: „Kam uložíš ten kus kameňa?“ Kamenár ukázal k vrcholu budovy a povedal: „Vidíš ten malý otvor, blízko vežičky? Tam ho dám. Opracovávam ho tu dole, aby dobre pasoval tam hore .
Keď muž odchádzal, mal oči plné sĺz. Prostredníctvom slov „Opracovávam ho tu dole, aby dobre pasoval tam hore,“ sa mu prihovoril Boh. Tak sa mu podarilo nájsť východisko z ťažkej situácie a nový zmysel života.
Mnohí z Vás určite prežívajú obdobie utrpenia. Možno ste zakúsili zármutok, ktorý dokáže zlomiť srdce a možno Vám vzťahy s blízkymi či kolegami nevychádzajú podľa Vašich predstáv. Možno zakúšate stres každodenného života v práci alebo škole. Môže to byť stovka vecí, alebo iba jediná – niečo, čo je príliš bolestivé, aby ste sa o tom kýmkoľvek zhovárali. Údery dláta a kladiva zraňujú.Ale držte sa svojej viery! Vzhliadnite k Bohu a Jeho Slovu pre odpoveď! Ťažkosti sú iba prechodné. Prichádza niečo omnoho lepšie. Trpké údery často vyvolajú obrovskú vnútornú silu. Modlite sa naďalej! Neopúšťajte vieru! Hľadajte vo svojom živote Boží zámer!
Majster Vás musí otesať tu dole, aby ste pasovali tam hore.
(zdroj: - https://www.facebook.com/matus.marcin.9/posts/10200564760574109 , foto: - int-)
Pohár mlieka
Jedného dňa chudobný chlapec, ktorý predával tovar z dverí do dverí, aby si mohol zaplatiť štúdiá, si všimol, že už má len 10 centimov na zakúpenie jedla a má hlad. Rozhodol sa preto, že si vypýta niečo na jedenie v najbližšom dome.
Avšak stratil odvahu, keď mu prišla otvoriť pekná mladá žena. Namiesto jedla si pýtal len pohár vody. Ona videla, že je vyhladovaný a priniesla mu pohár mlieka. Pil ho pomaly a spýtal sa:
« Čo som vám dlžný? »
« Vôbec nič », odpovedala: « Mama nás učila, že si nikdy nemáme dať zaplatiť za to, že sme milí».
Odpovedal : « Tak vám teda z celého srdca ďakujem ».
Keď Howard Kelly opúšťal tento dom, cítil sa silnejší nielen fyzicky, ale aj posilnený vo viere, ktorú práve strácal.
O niekoľko rokov neskôr táto mladá žena vážne ochorela. Miestni lekári boli bezmocní. Poslali ju do veľkého mesta, kde zavolali špecialistov, aby sa zaoberali touto zriedkavou chorobou.
Doktora Howarda Kelly prizvali na konzultáciu. Keď začul názov mesta, odkiaľ prišla, mal v očiach zvláštne svetlo.
Ihneď sa zdvihol a kráčal po chodbe, ktorá viedla do jej izby. Oblečený vo svojej blúze, vošiel, aby sa na ňu pozrel. Okamžite ju poznal. Vrátil sa do konzultačnej miestnosti, rozhodnutý urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby jej zachránil život.
Od tohto dňa sa jej špeciálne venoval. Po dlhom čase boj vyhral.
Doktor Kelly požiadal, aby mu požadovanú faktúru poslali na schválenie.
Pozrel sa na ňu, napísal poznámku na okraj a poslal faktúru do izby chorej. Bála sa otvoriť ju, bola si istá, že ju bude musieť splácať celý svoj ďalší život. Nakoniec ju predsa len otvorila. Jej pozornosť upútalo niečo, napísané na okraji faktúry.
Čítala tam slová: úplne zaplatené pohárom mlieka.
Podpísaný : doktor Howard Kelly.
Zaliali ju slzy radosti a s vďačným srdcom sa modlila :
« Vďaka ti, môj Bože, nech sa tvoja láska naďalej šíri cez ľudské srdcia a ruky ».
Jedno príslovie hovorí : Chlieb hodený do vody sa vám vráti.
Skutok lásky, ktorý dnes urobíte, môže byť na úžitok vám alebo inej osobe, ktorú máte radi, práve vo chvíli, kedy sa ani nenazdáte. Ak by sa vám aj nevrátil tento skutok lásky, prispejete k tomu, aby sa na svete dobre žilo. A či toto nie je cieľ života?
Najťažšou úlohou v živote je poznať, ktorým mostom treba prejsť a ktorý zrútiť...
Viacerí vstupujú a vychádzajú z nášho života, ale iba ozajstní priatelia nechávajú stopu v našich srdciach.
STAROBA
Každý z nás by mal myslieť na starobu.
Pohľad do prírody dnešných dní je pre mnohých aj príležitosťou, že si viac uvedomujú koniec svojho života na zemi a snáď aj viac prežívajú to, čo sa skrýva za slovom staroba. Častejšie počuť, že je mnoho tých, čo sa pripravujú na svoju smrť, stretnutie s Bohom Sudcom zodpovedne a mnohí v strednom veku sa pripravujú na svoju starobu. Jedni sa smrti i staroby boja, obávajú a iní nie. V čom je rozdiel, príčina?
Vieme, že Beethoven napísal svoje najväčšie diela, keď už bol hluchý, keď už nemal nijakú telesnú kondíciu. Podobne Goethe či Kant vytvorili svoje najväčšie diela až vtedy, keď zostarli a telesne zoslabli. Aj takýto môže byť model starnutia.
Na čo nesmieme zabudnúť, a čo si viac máme uvedomiť? Ježišove slová učeníkom hovoria o konci sveta, o udalostiach, ktoré koncu budú predchádzať. Vtedy druhýkrát príde “Syn človeka... s veľkou mocou a slávou“ (Mk 13,26). Slávny príchod Kristov, ktorý očakávame, je pre nás oslobodením a spásou. Toto Ježišovo posolstvo o konci sveta nás vedie k zamysleniu nad ľudským životom a dejinami ľudstva.
Môžeme to prirovnať k hre na schovávačku. Niekto sa schová a iný ho hľadá. Otec alebo mama hľadá syna či dcéru. Keď ho uvidí, vykríkne radosťou, keď odhalí láskavú tvár. V objavovaní a hľadaní tváre v tejto detskej hre je naznačené tajomstvo nášho života. Človek hľadá tvár. Veriaci človek, ktorý úprimne hľadá, nájde za každou vecou, udalosťou či človekom skrytého Boha. Náš Boh je skrytý Boh, necháva sa hľadať, aby sme mali ešte väčšiu radosť zo stretnutia s ním. No i človek sa vie skrývať. Skrýva sa za veci tohto sveta, za predstavy, za výhovorky, ale i za roky svojho života; som ešte mladý, som ešte pekná... Je pravdou, že každý sa raz stretneme so svojím Bohom. Dôjde k stretnutiu Boha so svojím dieťaťom, človekom. Dôjde ku stretnutiu Boha Sudcu so svojím bratom. Dôjde k stretnutiu Ježiša s nami, Vykupiteľa s tými, za ktorých zomrel. Tragické by bolo, keby sme odmietali toto stretnutie. Je len na našu škodu, že sa na toto stretnutie nepripravujeme. Aj znamenia na našom tele, znaky rokov, chorôb a podobne máme chápať ako memento, aby sme sa pripravili na stretnutie s Bohom Sudcom. Teda aj starobu máme chápať nie ako trest, ale ako dar. Vyhnime sa, bráňme sa, neprijímajme starobu ako trest, ale ako dar. Náš pohľad na starobu nech je preniknutý svetlom Ježišovej lásky.
Mladí by zvlášť mali mať v úcte starobu tých, ktorí im dali život. Nemali by zabúdať, že raz aj oni budú starí. Aj staroba má svoje čaro, svoje milosti a je neopakovateľná ako mladosť. Boh nás nepovolal len k namáhavej práci, ale máme pamätať predovšetkým na svoju dušu aj v mladšom veku. Kto zradí Boha v mladom a strednom veku, ten si veľmi, veľmi ťažko získava cestu k Bohu v rokoch staroby a choroby. Nie vždy človek si môže povedať: keď budem na dôchodku, keď budem starý, budem sa viac modliť, chodiť do chrámu, pristupovať ku sviatostiam. A kto už aktívne prežíva starobu, nesmie strácať z pamäti, že tí, s ktorými žije, nie sú zlí. Nie každý prejav je prejav nevďaku. Správanie mladších nesmie byť pre nich bremenom.
Vieme, že sú hodnoty života, ktoré keď im venujeme viac pozornosti, stávajú sa obohatením pre nás. Zoberme si niektorú z čností staroby:
Úsmev: Vieme, že s usmiatou tvárou nielen obveseľujeme svoje okolie, ale zažívame spoločne viac radosti. Vyhnime sa prílišnej vážnosti a dokážme sa zasmiať sami na sebe.
Láska: Nečakajme len na lásku od iných, ale rozdávajme lásku, milujme a buďme milovaní. Kto je pozorný v láske ku svojmu okoliu, ten vie odpustiť, zabudnúť a nikdy nemá pocit absencie lásky.
Vďaka: Je pravdou, že čím je človek starší, tým je náchylnejší k vďačnosti. Zvlášť je to dobré, keď si to uvedomujeme hlavne v modlitbe. Je krásne, keď v starobe ďakujeme Bohu za všetko, na čo sme snáď nemali času v minulosti, keď sme sa zabudli poďakovať alebo sme vďaku podcenili. Vieme, že vďačnosť otvára srdcia ľudí.
Pohyb: Príslovie hovorí, že čo sa nehýbe, to zhrdzavie. Staroba to neznamená utiahnuť sa niekde do kúta, ustúpiť iným z cesty, čakať len na smrť... V starobe je múdre vedieť odpočívať v rozumnej činnosti. Koľkí vo svojej starobe objavili nové talenty a angažujú sa vo svojom okolí! Aj v starobe je pohyb nutnosťou, tak pre telo, ako aj pre dušu.
Vzdelávanie: Staroba je bohatstvo. Je správne, že počas jej trvania vieme byť otvorení pre všetko nové. Je čas vedieť aj klásť otázky sebe a dať na ne primeranú a správnu odpoveď.
Rozdávanie: Vieme sa s citom a taktom podeliť s tým, čo sme sa v živote naučili, zažili, spravili... Byť nezávislí od detí, vnúčat, okolia. Je správne, ak každý nový deň berieme ako príležitosť niečo zo seba darovať. Nesprávne si počína ten, ktorý sa uzatvára do seba. Staroba je čas darovať to, na čo som v živote nemal čas, chuť, odvahu či síl.
Utrpenie: Bez utrpenia je staroba zriedkavosťou. Áno, k životu patrí aj utrpenie. Keby sme chceli ísť životom bez utrpenia, neboli by sme vlastne ani ľudia. Hovorí sa, že kto sa v starobe ráno zobudí a nič ho nebolí, nech sa nad sebou zamyslí. Kto vie trpieť, vie aj súcitiť s inými. Kto prijíma utrpenie, prijíma Boha. Keď sa človek správne a včas nepripraví na starobu, stáva sa, že prídu aj tragédie. Nik však právo vziať si život. Naopak. Ak vieme od Boha prijať veci dobré, je správne, že vieme prijať aj utrpenie.
Odišiel do dôchodku. Po mesiaci nad vchodom budovy, v ktorej pracoval takmer štyridsať rokov, viala čierna zástava. Obesil sa. Niekoľko dní sa rozprávalo o tom, že nezvládol starobu.
V inom prípade manželka a deti sa boja chvíle, kedy ich manžel a otec pôjde na dôchodok. Prečo? Boja sa jeho nervozity, rozkazovania, zlej povahy. No sú aj iné prípady, keď deti nútia svojich starých rodičov pracovať, a naopak, sú deti, ktoré sa hanbia za to, že rodičia veľa pracujú a tým im robia hanbu. Deti chcú, aby si už odpočinuli.
Staroba. Ako si predstavujem svoju starobu? Budem ju vedieť využiť ako veriaci kresťan? Koľkí by mohli starobu využiť viac aj pre spásu svojej duše. Koľkokrát by mohli ísť aj v pracovný deň do kostola, a nejdú.
Na hodine náboženstva sa kňaz pýtal Marienky, prečo nebola na prvý piatok v chráme a nevidel tam ani jej starú mamu. A jej odpoveď? Pozerali s babkou seriál v televízii! No máme, vďaka Bohu, aj kladné príklady.
Nemusíme si svoj denník písať perom, ale píšme ho svojím životom. O čom hovorí?
Duchovné čítanie
Príbeh jednej drobnej zhrbenej babičky
05.10.2012 22:05
Príbeh rozpráva anjel, ktorý je pri bráne so sv. Petrom do neba,...
Príbeh jednej drobnej zhrbenej babičky, ktorá prednedávnom prišla ku nám do neba.
Keď prišla, nádherne sa usmievala. Mala drobučké ruky a jasný, akoby detský pohľad.
„To som rada, že ťa konečne vidím,“- roztvorila spráskané ruky a v tichom úžase zašepkala:
„Si nádherný, Bože! 'Uvidíme Boha tvárou v tvár.' To je v katechizme,“ - slávnostne poznamenala a pokračovala:
„Chodila som naň, keď som mala sedem, a teraz mám deväťdesiat, vieš? Deväťdesiat - to je veľa rokov.
Pán Boh sa na ňu nežne podíval a zašepkal s nežným úsmevom:
„Pre mňa je to tak málo!“
„Teraz sa už od seba nikdy neodlúčime, však? Modlila som sa za to každé ráno a každý večer. Prišli k tebe moje modlitby?“
„Každá jedna“ pritakával Boh.
„Patrilo by sa pred teba predstúpiť v niečom krajšom, Pane“ - poznamenala a uhladila si zásteru.
„Vieš, chodím tak už toľko rokov... Nebola by som rada, keby si si to vysvetľoval ako nedostatok úcty, Pane. Však som ťa neurazila? Mrzelo by ma, keby som od tebe musela zostať ďaleko, než si kúpim nové šaty. Teraz nás už nič nerozdelí, Pane, však?“
„Už nič,“ opakoval Boh v nádhernej žiare jeho úsmevu starenke.
Tak rozžiareného som ho už dávno pri nikom nevidel.
„Vieš, v mojej farnosti som videla toľko babičiek. A jedna za druhou odchádzali a zanechali za sebou prázdne miesto v lavici aj v mojom srdci. Dúfam, že ich tu nájdem, Bože, však?“
„Uvidíš o chvíľu“ – poznamenal so záhadným úsmevom Boh.
„Pozri. Tu mám takú maličkosť pre Pannu Máriu,“ vytiahla z vrecka malú dečku.
„Sama som ju háčkovala. Kedy jej to môžem dať? Ach, Blahoslavená Panna Matka! Ako sme si spolu rozumeli! Nad posteľou mi visel jej krásny obraz a občas ma aj navštevovala vo sne. Teším sa na ňu.“
„Aj ona na teba... uvidíš.“ Povedal Boh s radosťou syna, ktorý hrdo a s láskou hovorí o svojej matke.
„Ale pre teba, môj Bože... Taká hanba! Tebe som nepriniesla nič!“ - prehľadávala starenka so zdesením a smútkom v očiach svoje vrecká sukne a zástery .
„Čo by som ti mohla priniesť, Pane? Som tu. Ale mala som ťa rada, vieš? A ako!“ zazneli tak nadšene jej slová, že aj mne srdce od radosti podskočilo.
Pri tých slovách vyhŕkla babičke z oka slza a tíško dodala:
„Celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou silou... A vždy som sa riadila tvojou svätou vôľou,“ - jej slová doznievali v tichu.
Povedala ich trochu zastreným hlasom,snáď pri spomienke na prežité bolesti.
„A predsa, pozri,“ a položila na stôl malú knižočku, celú ohmatanú, odrenú, s uvoľnenými listami.
„To je moja modlitebná knižka. A toto - to zostalo z môjho ruženca,“ povedala a položila na stôl niekoľko opotrebovaných kúskov.
„To je ale nádherný darček, babička!“ - zaradoval sa Boh radosťou malého dieťaťa, ktoré našlo niečo nádherné a pokračoval rozhodným hlasom:
„Nie, už sa od seba nikdy neodlúčime. Nikdy!“
Potom ma zavolal a ticho mi do ucha zašepkal:
„Zaveď babičku k mojim deťom a splň všetky jej priania...“,a v rýchlosti sa odvráti k oknu, pretože sa mu začali samým šťastím rinúť slzy z očí.
Hmmm, aj mne... Keď som tak pozeral na tú babičku, povedal som si:
Ach, staroba musí byť krásnym obdobím pre toho, kto svoj život prežil v živote s mojím milovaným Bohom a pre Neho. Len tak môže človek postupne nadobudnúť hlbokú životnú múdrosť, ktorú môže odovzdať mladým, ktorí „nevedia, čo je dobré“,
Všimol som si, že čím viac a dlhšie ľudia s niekým žijú, začínajú sa na neho viac a viac podobať. Ach áno, už viem, veľmi mi pripomínaš Ježiša! U mnohých však takúto podobnosť s mojím Pánom nevidím... Je mi to veľmi ľúto. Takým sa snažím pošepkať do uší ich srdca, že majú ešte stále možnosť sa s Ním stretávať a vpíjať sa do jeho tváre, aby sa tak postupne črty tváre môjho Pána objavili v ich tvári... Mnohí, ktorí tu k nám do neba prichádzajú pred Boha ako starci, hovoria, že starý človek, hoci má viac času, pretože je na dôchodku, sa najviac všade ponáhľa, a že nestihli prebývať s Ním v pokoji a vzájomnej jednote, že sa nemali kedy na jeho tvár zahľadieť, veď boli potrebne, pre deti, pre vnúčence. Tak veľmi mi je týchto ľudí ľúto, pretože v neustálom zhone za nepotrebnosťami prišli o veľa. Ich úlohou bolo prestať utekať a zahĺbiť sa do Ježiša v modlitbe, v hlbokej meditácii nad svojím životom, nad svetom okolo seba a tak sa stať studnicou Božej múdrosti komukoľvek, kto z nej bude chcieť načrieť a napiť sa.“
Keď som babičku zaviedol medzi Šťastných a Vyvolených a vracal sa späť k Bohu, spomenul som si na starcov, ktorí prichádzali pred Boha s pýchou, ako sa úžasne starali o svoje deti. Mnohí si myslia, ako veľmi svojim deťom pomáhali, keď sa v podstate stále plietli do ich života svojimi rozkazmi, príkazmi, zákazmi. A tou ich jedinou úlohou bolo predsa držať tieto svoje deti a vnúčence svojimi modlitbami vo viere a držať nad nimi stráž a ochrannú ruku neustálymi príhovormi. Mali sa stať pre nich anjelmi ochrancami, ktorí neustále hľadia na tvár Božiu a prihovárajú sa za nich. A toľkí na záhubu svojich detí nenašli čas na Boha a dokonca ani pre iných okolo seba. Málo z nich dokonca už tu pred Bohom, pochopí a prizná si, že ich deti bez ich modlitieb veľmi rýchlo skončili v smútku, beznádeji a v rozbitých vzťahoch so zničeným životom. Veď ich deti sa ani nemohli zastaviť a aspoň na chvíľu od nich načerpať pokoj, lásku a pozornosť,...
Mnohí starí ľudia sa až tu v nebi pred Bohom rozplačú a priznajú si chybu.
„Veď som im chcel len to najlepšie“-
Hádam niekto z tých mladých, podobne ako tá starenka, pochopí, že život s Bohom, je najlepší spôsob, ako do seba od Boha postupne nasávať plným dúškom, aby sa na staré kolená stali jej prameňom pre všetkých, ktorí to budú potrebovať.
„A nádej tu je, môj Pane.“ - povedal som ticho Bohu, keď som sa vrátil späť k nemu do prijímacej miestnosti neba a s nádejou v hlase pokračoval:
„Videl som totiž mnohých mladších, ako predbiehajú starších v múdrosti, v pokojnom živote, v hlbokom pripodobnení sa Tebe, pretože predsa nie dlhé roky robia starobu hodnou cti, ani sa nemeria počtom prežitých rokov, ale aj mladí, ktorí sa vracajú načerpať z toho, čo dennodenne čerpajú títo mladí z teba Pane môj, môj milovaný a nikdy nevyčerpateľný Prameň všetkého Dobra a Lásky...“
Ty si náš BOH...
https://gloria.tv/?media=241374