Kráľ slávy nám dáva účasť na večnom živote

 

 

Liturgia vopred posvätených darov v byzantskej tradícii, 

v ktorej sa predveľkonočný pôst

 začína o dva dni skôr než v latinskej tradícii.

Pôst bol nariadený už v rajskej záhrade

Pretože sme sa nepostili, stratili sme raj. 

Postime sa teda, aby sme sa tam opäť mohli vrátiť!

Nedeľa druhého týždňa Veľkého pôstu - 

pamiatka svätého Gregora Palamu, solúnského arcibiskupa

Žijeme v čase rýchlych zmien, ktoré sa dotýkajú rôznych oblastí života človeka. Každý sa snaží nezastaviť sa. V tomto zhone človek stráca vnútorný pokoj, rovnováhu Ducha. To vplýva na duševný stav človeka – rôzne príhody, nespokojnosť, nervozita. Dlhodobejšie zotrvávanie v takomto stave môže navyše spôsobiť psychologické ťažkosti a choroby. Ako tomu predísť, ako vo víre súčasného života nestratiť hlavu a udržať si duševnú rovnováhu? Niektorí hľadajú radu u psychológa, iní v rôznych meditáciách, ale takéto spôsoby neposkytujú uspokojivé a trvalé riešenie. Pritom zabúdajú na dávnu kresťanskú tradíciu duchovného života, ktorá prináša harmóniu do duše človeka prostredníctvom pôsobenia Božej milosti.

Sú rôzne kresťanské duchovné školy. Jednou z nich je hesychazmus (podľa inej výslovnosti isychazmus) (z gréc. ησυχία – pokoj, duševný mier, mlčanie). Známym predstaviteľom tejto školy je svätý Gregor Palamas (1296-1359), solúnsky arcibiskup. Hesychazmus (isychazmus) sa opiera o dávnu mníšsku tradíciu nepretržitej modlitby. A práve skrze modlitbu, ktorou sa obraciame k Pánovi, Božia milosť oslobodzuje srdce človeka od zlých myšlienok, túžob alebo ťažkostí. A zároveň sa stáva akoby obrannou stenou, cez ktorú nevpustí do duše zlé úmysly, nepokoj alebo strach. Duchovní otcovia nazývajú túto modlitbu – modlitbou srdca, ktorá je darom Božím, ale tiež aj odmenou za veľké úsilie dosiahnuť túto modlitbu. Sv. Gregor hovoriac o nepretržitej modlitbe poukazuje na to, čo napomáha k jej dosiahnutiu. Po prvé: stíšenie.


Stíšenie

Ticho a samota je prvý krok k dosiahnutiu vnútorného pokoja. Rečou mníchov sa táto činnosť nazýva „upriamením na seba“. Tento proces odchodu na tiché miesto a upriamenie na seba, ako neoddeliteľnú podmienku hlbokej modlitby, sv. Gregor Palamas opisuje slovami Spasiteľa: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ (Mt 6, 6) Príbytkom duše je telo, dvere sú päť telesných zmyslov. Duša prichádza do svojho príbytku vtedy, keď nerozmýšľame nad problémami a vecami tohto sveta, ale náš rozum je v strede nášho srdca. Vtedy sa naše pocity upokojujú a ostávajú pokojnými. Ak im nedáme priestor na útek k vonkajším materiálnym veciam, tak sa náš rozum stáva voľným od akýchkoľvek svetských starostí a mystickou modlitbou mysle sa spája so svojím Bohom-Otcom. Dôležitú úlohu pri modlitbe zohráva telo.


Účasť tela na modlitbe

Už starí Gréci rozlišovali u človeka telo a dušu. V tom čase považovali telo za čosi druhoradé a navyše aj zlé. Takýto chybný postoj k telu môže preniknúť aj do kresťanského prostredia. Pred týmto varuje sv. Gregor: „Či si nepamätáš brat na slová apoštola, že sú «naše telá – chrám Svätého Ducha, ktorý žije v nás», a že sme «my chrám Boha», ako aj Kristus hovorí: «Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť, budem ich Bohom.» (2 Kor 6, 16) „Či bude ktokoľvek rozumný považovať za hanebné, aby jeho um prebýval na tom mieste, ktoré je z prirodzenosti vhodné stať sa chrámom Božím? A prečo Boh na počiatku vložil um do tela? Či neurobil chybu aj on? Tak hovoria heretici, ktorí nazývajú telo zlom a stvorením Zlého, ale my za zlo považujeme prebývanie umu v telesných úmysloch; jeho prebývanie v tele nepovažujeme za zlé, nakoľko telo nie je zlo.“ (Triády I, 2, 1) Sv. Gregor Palamas vníma človeka ako celok. Na inom mieste píše: „Nenazývame osobitne človekom dušu a osobitne telo, ale spolu, pretože človek ako celok je stvorený na obraz Boží.“

Veľký význam má to, ako človek žije, či sa nepoddáva starostiam a hriechu. Pretože vtedy sa telo stáva nástrojom zla a nie je schopné prebývať v Božej milosti a byť príbytkom Krista. Na toto upozorňuje Palamas a nazýva to smrťou tela: „Keď apoštol nazýva telo smrťou, hovoriac «kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?» (Rim 7, 24) – tu rozumie citové a telesné úmysly. Prispôsobujúc to duchovnému, spravodlivo ich nazýva telom, ale nie jednoducho telom, ale smrťou tela. Preto vyššie poukazuje na to, že nie telo je na vine, ale hriešnosť, ktorá sa zjavila dôsledkom prvorodeného úpadku a hovorí: «Som zapredaný hriechu.» (Rim 7, 14) A opäť: «Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro.» (Rim 7, 18) Vidíš, že nie telo, ale to čo v ňom žije, nazýva zlom. A teda nie rozum, ale zákon, ktorý je v našich údoch a bojuje proti zákonu môjho rozumu, žije v tele (Rim 7, 23) a je zlom.“ (Triády) Telo samo o sebe je dobré, ale zákon hriechu ho môže ovládnuť a priviesť k zlu. Preto je človek povinný zápasiť s hriechom, aby mu nedovolil vládnuť nad ním. A práve v tomto spočíva duchovný boj. Analyzujúc antropológiu Palamu, C. Kern píše: „Uprostred ľudskej duše sa odohrávajú zložité procesy. Je tam boj myšlienok, túžob, ťažkostí, ktorý môže potopiť človeka vo víre hriechu a oddeliť dušu od Boha a tak ju poslať na večnú smrť. Ale ak človek príde na bojové pole a obráti všetky sily svojej duše na stranu rozumného začiatku, ako odlesku Božej sily, tak sa pred ním odkryje cesta k neobmedzenej dokonalosti, cesta, ktorá ho privedie na Tábor.“

Na tomto duchovnom boji má účasť telo. V ňom sa tiež odohráva modlitba. A preto hesychasti (isychasti) vo svojich metódach modlitby používajú rôzne telesné praktiky. Obzvlášť upozorňujú na rytmus dýchania a tiež kladú dôraz na srdce. Samostatné praktizovanie týchto metód môže viesť k negatívnym následkom. Preto otcovia požadujú, aby boli praktizované pod dohľadom skúseného duchovníka. Tieto metódy nemajú úžitok sami v sebe a sú pomocnými a osožnými len v určitej etape. Sv. Gregor hovorí, že „začiatočníkov treba dôsledne učiť, aby sa cvičili a zvykali si privádzať svoj um do stredu prostredníctvom dýchania. Nakoľko u tých, ktorí do tohto nedávno vstúpili, um, keď sa sústreďuje uprostred, často vyskakuje von, a oni ho musia často vracať do stredu, tým niektorí radia zdržiavať sa od častého dýchania a občas dych zadržať, aby spolu s dýchaním sme aj um udržiavali v sebe, kým s Božou pomocou, prostredníctvom zvyku, priučiac um nepozerať na to, čo je navôkol, a nezaoberať sa tým, urobiť ho silným v sústredení na jediné.“ (Triády I, 2, 7)

Používanie duševno-telesných techník pri modlitbe pomáha človeku sústrediť sa, aby sa úplne oddal Kristovi. Preto telo nie je prekážkou pri modlitbe. Človek je stvorený, aby sa celou osobou spojil s Kristom – dušou aj telom. Ak sa bude telo spolu s dušou podieľať na nevýslovných dobrách budúcnosti, tak určite sa musí na nich podieľať – nakoľko len môže – aj teraz.


Srdce

Toto stretnutie človeka s Kristom sa odohráva v srdci. Hesychasti opierajúc sa o Sväté písmo odkryli význam srdca v duchovnom živote človeka, a zvlášť v modlitbe. Biblia hovorí o srdci ako o centre života človeka, o centre duševných síl: pocity, starosti, túžby, vedenie, myšlienky. Srdce je centrum ľudskej prirodzenosti, v ktorom prijímame riešenia týkajúce sa hierarchie hodnôt a smerovania nášho konania. Uvediem niektoré citáty zo Svätého písma: „povedal som si v srdci“ (Kaz 1, 16), „víno, čo obveseľuje srdce človeka, ... a chlieb dáva silu srdcu človeka“ (Ž 103, 15), „smútok ubíja srdce človeka, a dobré ho rozveseľuje“ (Prís 12, 25), „A predsa vám Pán nedal do dnešného dňa srdce, ktoré by chápalo“ (Dt 29, 4), „Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc“ (1 Kor 4, 5), „Veď z plnosti srdca hovoria ústa“ (Mt 12, 34), „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19). Veľký vplyv na hesychazmus a duchovnosť mal prepodobný Makarios Egyptský (4. stor.). V kázňach poukazuje na úlohu srdca ako duchovného prostredníka, kde sa odohráva spojenie človeka s Kristom. „U Makaria, podobne ako v niektorých knihách Starého zákona a zvlášť v žalmoch, je úloha srdca nepopierateľne zviazaná s fyziológiou, ktorá vidí v tomto konkrétnom orgáne tela prostredníka celého duševno-telesného života človeka. V praxi to znamená, že ak by autor aj nehovoril výslovne o srdci, vždy má na mysli vnútornú osobu človeka v samotnej jej tajomnej hlbine“ – hovorí hesychasta o. John Meyendorff. Sv. Gregor Palamas pokračuje v tradícii svojich predchodcov a rozvíja ju. Tiež odpovedá na otázky, ktoré povstali v prostredí mníchov a ktoré sa týkali chápania srdca: Kde a na akom mieste Svätý Duch pôsobí v človeku? Či je potrebné vyjsť zo seba, ak chceme byť účastní na živote s Bohom, alebo je naopak Kráľovstvo už v nás? Ak je v nás, ako hovorí Evanjelium, tak aké je jeho miesto? Či existuje orgán, ktorý mu zodpovedá? Na akom miesto prebýva um človeka? Sv. Gregor potvrdzuje, že „naša duša je obdarovaná mnohými silami a používa telo ako nástroj, ktorý ju oživuje. Aký orgán používa vo svojom pôsobení ako nástroj a aká je jeho sila, ktorú nazývame umom? Jedni ho umiestňujú do mozgu, ako v nejakej akropole a iní ho ukladajú do hĺbky srdca. S nimi aj my súhlasíme, poukazujúc na to, že naša rozumová sila v srdci nie je akoby v nádobe, pretože nie je telesnou a nie je nad ňou ako keby s ňou spojená, ale je v srdci ako vo svojom orgáne, o čom skutočne vieme nie od ľudí ale od samotného Tvorcu človeka, ktorý hovorí v Evanjeliu: „Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst.... lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky.“ (Mt 15, 11.19) (Triády I, 2, 3) Teda srdce duchovné, ako centrum ľudskej prirodzenosti, je umiestnené v srdci fyziologickom. Palamas poukazuje na zväzok medzi nimi a objasňuje ako vplýva duša na telo. Upresňujúc svoje pohľady odvoláva sa na autoritu sv. Makaria, ktorý tvrdí, že „srdce riadi celý organizmus človeka, a keď milosť naplní všetky časti srdca, tak zavládne nad všetkými myšlienkami a telesnými údmi, pretože tam sú um a všetky úmysly duševné.“ (Homília 15) „Teda, srdce je tajomným chrámom umu a prvým telesným orgánom sily myslenia.“ (Triády I, 2, 3)


Uvedenie umu do srdca

Srdce je prostredník, v ktorom sa rodia myšlienky, vznikajú túžby a pocity; prostredníctvom srdca tiež Božia milosť osvecuje celého človeka. Ale je aj protikladom, ktorý vedie človeka k degradácii. Keď zlý ovládne ľudské srdce, tak panuje nad celým človekom. Preto hesychasti hovoria o stráži srdca, ochrane srdca, aby sa tomu predišlo a zabránilo zlému. Takúto činnosť nazývajú vovedenie umu do srdca. Pozrime sa, ako o tom uvažuje Palamas: „Preto my, ktorí vedieme boje s týmto zákonom hriechu, vyháňame ho z tela a vkladáme tam um, ako biskupa (ktorý na všetko dohliada a všetko riadi) a prostredníctvom neho ustanovujeme zákony pre každú silu duše zodpovedajúcu každému členovi tela. Pocitom prikazujeme, čo a akou mierou majú prijímať – to je dielo duchovného zákona, ktoré sa nazýva zdržanlivosť; túžiacu časť duše privádzame do lepšieho stavu, ktorý sa nazýva láska; mysliacu časť krášlime odháňajúc všetko, čo bráni myšlienke vznášať sa k Bohu – a túto časť duchovného zákona nazývame duchovnou triezvosťou.“ (Triády I, 2, 2)

Na duchovnom živote sa podieľajú všetky sily duše. Všetky sa musia očistiť, aby dôstojne svedčili o Bohu. Dôležitú úlohu v tomto zohráva um. Ak ho máme oddeliť od vonkajších vecí a voviesť doprostred tela a nasmerovať na Boha v modlitbe, vtedy ťahá za sebou všetky zložky duše. „Túžiac v snaživej duchovnej starostlivosti dohliadať na našu mysliacu silu, ňou sa správne riadiť a ju opravovať, akým iným spôsobom môžeme dosiahnuť v tomto úspech, ak nie zoberúc vonkajší pocitmi poznačený um a voviesť ho doprostred toho istého srdca, ktoré je úkrytom úmyslov? Preto aj blažený Makarios hovorí: „Tam sa treba pozerať, či napísala milosť zákony Ducha.“ Kde tam? – V hlavnom orgáne, kde je oltár milosti a kde je um a všetky duševné úmysly, teda v srdci.“ (Triády I, 2, 3) Človek, ktorého rozum analyzuje svoje okolie a je rozptýlený kvôli pocitom, nemôže dosvedčovať prítomnosť Pána. Byzantský autor uvažuje, že: „vyviesť um mimo tela, aby tam našiel pravdu, bol vrchol chýb gréckych filozofov.“ (Triády I, 2, 4) Palamas aktívne urovnáva výčitky, že hesychasti nevedia ako funguje ľudský um a mylne učia, že ho treba vovádzať do srdca. Tvrdí: „Či si nezasluhujú odsúdenie tí, ktorí hovoria, že um je neoddeliteľný od duše, a spojený s ňou, ako teda ho znovu vovádzať doprostred? Nevedia, že prirodzenosť umu je jedno, a jeho energia – druhé. ... Je im zjavne známe, že um nie je oko, ktoré iné zjavné veci vidí, ale samo seba nevidí. Ale on (um) iné veci, ktoré chce vidí, čo – ako hovorí veľký Dionýz – je priamym pohybom umu a potom sa vracia k sebe spätným pohybom a vidí seba samého. Tento otec to nazýva okružným pohybom.“ (Triády I, 2, 5)

Autor Triád na ochranu svätých hesychastov upozorňuje, že voviesť um do srdca, aby sa nerozptyľoval smerom von nie je pre začiatočníkov ľahké. Preto im odporúča rôzne metódy, ktoré toto nadobúdanie uľahčujú. Už skôr som spomínal dýchanie. Sústredeniu pomáha tiež pohľad. Palamas hovorí: „Ten, kto sa usiluje svoj um sústrediť do seba samého, tomu veľmi pomáha navrátenie svojich očí do stredu a ich spočinutie na svojej hrudi, namiesto pozerania kade-tade. Ako pri sústredení svojich očí na vonkajšok cez videnie vecí sa um rozptyľuje v týchto veciach, tak pri spočinutí očí v strede, ich tento pohyb prirodzene vtiahne do stredu srdca a aj um toho, kto sa namáha dať mu opačný smer, berúc z vonkajška do stredu.“ (Triády I, 2, 8) Spomínané cvičenia napomáhajú odtrhnúť um od vonkajšieho rozptýlenia a sústrediť do srdca a ochrániť ho od zlých myšlienok a pokušení. „Daj pozor“ – hovorí Mojžiš – „aby do tvojho srdca nevošla hanebná myšlienka.“ (Dt 15, 9) Stráž (daj pozor) totiž celého seba; nie tak, že len niečo strážiš a iné nie. Ale na všetko dávaj pozor. Ako dávať pozor? Zvyčajne umom, lebo ničím iným nie je možné strážiť celého seba samého. Preto ho postav ako ochrancu duše a tela a prostredníctvom tohto sa ľahko zbavíš všetkých zlých vášní telesných i duševných. Tak sám seba pozoruj alebo lepšie stráž, dohliadaj a napomínaj. Lebo takto neskrotenú túžbu podriadiš duchovi a v tvojom srdci nikdy nebude skryté nezákonné slovo.“ (Triády I, 2, 9)


Modlitba

Zostúpenie umu do srdca nie je len technických spôsobom, ktorý napomáha sústrediť sa človeku. Um zaujatý modlitbou, upriamený na Krista, vovádza do srdca Božie požehnanie. Sv. Gregor poukazuje na trojitú schopnosť umu: „Keď jediný um je trojitý, zotrvávajúci jediným, vtedy sa zjednocuje s presvätou Trojicou, zatvára prenikanie akéhokoľvek klamu, hriechu či bludu a stáva sa vyšší ako telo, svet a vládca sveta. Uniknúc z ich osídel, celkovo prebýva v sebe a Bohu, vychutnávajúc si duchovnú radosť, ktorá vychádza z vnútra. Ak je totiž jedinečný um trojitý, tak ostáva jediným v návrate do seba samého a vo vystupovaní cez seba k Bohu. Návrat umu do seba je ochranou a jeho vystupovanie k Bohu sa završuje modlitbou. Ak niekto prebýva v takomto sústredení umu a tiež v túžbe po Bohu, vtedy sa myšlienkou približuje ku Kristovi, stretáva nevýslovné, zakúša budúci vek a duchovným citom poznáva ako veľmi je milostivý Kristus, ako hovorí žalmista: «Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.» (Ž 33, 9)“

Palamas tiež hovorí o nepretržitej modlitbe podľa slov apoštola „bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17). Najkrajší obraz modlitby vidí v neustálom opakovaní krátkej prosby „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“, ktorú neprestajne opakoval mýtnik stojac v chráme. (Homília 2) V súlade s tradíciou táto modlitba nadobudla nasledujúcu podobu: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Túto krátku modlitbu môže hovoriť každý človek bez ohľadu na to, či je vo vlaku, či na ulici, či v obchode alebo doma.

Dávna kresťanská tradícia je aktuálna aj dnes. Každý súčasný človek vďaka tejto modlitbe srdca môže cez Božiu milosť chrániť seba od záplavy rôznych neužitočných informácií a rôznych vplyvov a zachovať si pokoj a harmóniu v duši a v tele, a teda v celom živote.
 

o. Vasiľ Tučapec, OSBM
igumen monastiera sv. Bazila Veľkého v Kyjeve

Preklad z ukrajinského originálu: Terézia Komišáková. Originál bol publikovaný na kyrios.org.ua.

 

Zdroj: grkat.nfo.sk

Nedeľa prvého týždňa Veľkého pôstu - 

nedeľa pravoslávia

 

 

Klaniame sa tvojmu prečistému obrazu,
Dobrotivý, prosiac odpustenie našich prehrešení... (tropár)

 

Prvá nedeľa Veľkého pôstu sa nazýva Nedeľou pravoslávia (môžeme sa stretnúť aj s názvami Nedeľa ortodoxie alebo Nedeľa o úcte svätých ikon). O akom pravosláví sa tu hovorí? Slovo pravoslávie – z gréckeho orthodoxia – označuje pravú vieru a pravdivé uctievanie Boha. Takže reč nie je o pravosláví v kontexte nášho vnímania (označenie určitej cirkvi) – v nejakom protivenstve ku Katolíckej cirkvi, ale o pravosláví, ktoré bolo jednotné a charakteristické pre celú cirkev, až po rozdelenie cirkvi v 11. storočí. Pravoslávie, ktoré oslavuje táto nedeľa, je pravoslávím všeobecným, ktoré vyznávala celá Kristova cirkev v prvých storočiach v boji proti heréze ikonoborectva. Preto je Nedeľa pravoslávia sviatkom celej cirkvi, východnej i západnej, je radostnou oslavou víťazstva nad ikonoborectvom a inými bludnými náukami.

Nedeľu pravoslávia ustanovil a nariadil sláviť snem v Konštantínopole v roku 842. Cieľom tohto sviatku je uctiť si a pokloniť sa svätým ikonám Ježiša Krista, prečistej Bohorodičky a svätých. Prvý sviatok pravoslávia sa slávil po odsúdení ikonoborectva v prvú nedeľu Veľkého pôstu v roku 842. Preto sa táto nedeľa zaužívala a ustanovila ako Nedeľa o úcte svätých ikon, hoci sviatok ako taký nemá nič spoločné s Veľkým pôstom.  Pozrime sa teraz bližšie na to, čo bolo ikonoborectvo a čo bolo príčinou ustanovenia Nedele pravoslávia.

 

Počiatok ikonoborectva

Význačnou črtou byzantskej cirkvi je pradávne a osobitné uctievanie svätých ikon Ježiša Krista, Božej Matky, anjelov a svätých. Svätým ikonám, podobne ako svätým ostatkom (moščiam), vzdáva Kristova cirkev veľkú úctu. Cirkev ich v chráme vystavuje k verejnej úcte.

Sväté ikony sa bežne uctievali vo východnej cirkvi až do čias byzantského cisára Leva III. (717-741). Pod vplyvom dvoch biskupov z Malej Ázie zakázal tento cisár uctievať si ikony a označil to za modloslužbu. Svoju vojnu proti svätým ikonám začal tým, že nariadil odstrániť ikonu Ježiša Krista, ktorá bola  na bráne vchodu do jeho paláca. V roku 730 vydal cisársky dekrét, ktorým zakázal uctievanie svätých ikon v celej jeho ríši. Týmto dekrétom sa začína v byzantskej cirkvi dlhá, bolestivá a krvavá vojna proti svätým ikonám, známa v cirkvi pod názvom ikonoborectvo. Táto vojna trvala v cirkvi s menšími prestávkami vyše sto rokov a skončila sa triumfom úcty svätých ikon.

Cisársky dekrét nariaďoval sväté ikony ničiť, páliť a ich obrancov väzniť, posielať do vyhnanstva a aj mučiť. Patriarcha sv. German I. (713-730) nechcel podpísať tento cisársky dekrét proti ikonám, za čo ho dal cisár odstrániť a za patriarchu si dosadil jemu poslušného Anastázia (730-754). Rímski pápeži, najprv Gregor II. (715-731) a potom Gregor III. (731-741), písali cisárovi protestné listy a na svojich rímskych synodách odsudzovali vojnu proti ikonám.

Cisár Konštantín V. (771-775), syn Leva III., pokračoval s vervou v ikonoborectve a v boji, ktorý začal jeho otec, a chcel, aby úctu svätých ikon cirkev úradne odsúdila. Kvôli tomu zvolal v roku 754 biskupov do Konštantínopolu na snem, ktorý pod jeho nátlakom zakázal uctievanie svätých ikon.

 

Odsúdenie ikonoborectva

Povolenie uctievať si sväté ikony prichádza až za panovania cisárovny Ireny, ktorá v roku 784 odstránila z úradu ikonoboreckého patriarchu Pavla a na jeho miesto nariadila vybrať Tarasia (784-806). On so schválením Ireny a apoštolského stolca zvolal v roku 787 snem do Nicey. Tento snem je známy v cirkvi ako Siedmy všeobecný snem.

Snem v Nicei za základ pre dogmatické vysvetlenie úcty svätých ikon berie náuku sv. Jána Damaského, veľkého teológa východnej cirkvi. Snem jasne rozlišuje medzi adoráciou (po grécky latria), ktorá patrí jedine Bohu, a úctou (po grécky dulia), ktorú vzdávame Bohorodičke, anjelom, svätým. Snem učí, že sväté ikony sú zobrazením viditeľných symbolov neviditeľných osôb, ktorým vzdávame úctu. Úctou svätých ikon si neuctievame papier, plátno, drevo, z ktorých je ikona vyrobená, ale uctievame si osoby, ktoré tieto ikony zobrazujú. Uctievanie svätých ikon snem postavil na roveň s uctievaním si sv. Evanjelia, kríža a ostatkov svätých.

 

Triumf pravoslávia

Na začiatku 9. storočia za cisára Leva V. (813-820) prichádza nové prenasledovanie zástancov úcty svätých ikon a trvá až do roku 842. V tomto roku cisárovná Teodora povoľuje úctu svätých ikon a odstraňuje ikonoboreckého patriarchu Jána VII., na miesto ktorého ustanovuje Metoda I. (842-846). Patriarcha Metod I., ktorý bol sám prenasledovaný a mučený kvôli uctievaniu svätých ikon, zvoláva do Konštantínopolu synodu, ktorá definitívne obnovuje úctu svätých ikon. Toto konečné víťazstvo, známe ako „triumf pravoslávia“, cirkev oslavuje v Nedeľu pravoslávia.

Medzi veľkých obrancov ikon patria patriarcha sv. German I., sv. Ján Damaský, sv. Andrej Krétsky, sv. Teodor Studita a patriarcha sv. Metod I.

Patriarcha sv. Metod I. dokonca ustanovil tzv. „Službu pravoslávia“, ktorá je verejným vyznaním svätej viery, ktoré sa čítalo na bohoslužbe v Nedeľu pravoslávia. Táto „Služba pravoslávia“ v priebehu stáročí prešla mnohými zmenami a dodatkami. V jej obsahu sa nachádza: vyznanie viery, verejné vzdanie úcty ikonám Ježiša Krista a presvätej Bohorodičky, poďakovanie Bohu za víťazstvo nad herézami, modlitby za živých a mŕtvych a taktiež vyhlásenie anatémy nad heretikmi. Táto „Služba pravoslávia“ v našich končinách, žiaľ, nie je známa.

Duch bohoslužieb v Nedeľu pravoslávia je duchom radosti, víťazstva a úcty k svätým ikonám.

 

Sobota svätého Teodora Tiróna

Na tomto mieste je vhodné sa aspoň niekoľkými slovami zmieniť o sv. Teodorovi Tirónovi (+306), veľkomučeníkovi, ktorého pamiatku si cirkev pripomína v sobotu pred Nedeľou pravoslávia.

Tradícia hovorí, že cisár Julián (361-363), ktorý prenasledoval kresťanov, chcel zneuctiť kresťanský pôst a preto dal nariadiť, aby každý deň v prvom týždni Veľkého pôstu všetku poživeň na trhoviskách v Konštantínopole pokropili krvou pohanských obiet. Vtedy sa zjavil biskupovi Konštantínopola Eudoxiovi svätý veľkomučeník Teodor a vystríhal ho pred zlým zámerom cisára a nakázal povedať všetkým veriacim, aby nekupovali na trhoviskách žiadne jedlo a namiesto toho jedli varenú pšenicu s medom, čo sa po grécky nazýva kolyva. Týmto spôsobom nám Boh dal vedieť, ako veľmi si váži a oceňuje kresťanský pôst.

Peter Medviď (Voľne spracované podľa o. J. J. Katrij, ČSVV: Piznaj svij obrjad.)

Redakčná úprava: Andrej Škoviera 

prevzaté z: grkat.nfo.sk

 

 

    1. DETSKÝ  PLES

 

 

Fotogaléria

 

 

Veľký  pôst

 

 

 

   Ide o štyridsaťdňové pôstne obdobie prípravy zamerané na Veľkú noc, ktorá sa v Gréckokatolíckej cirkvi nazýva Pascha. Pôstna liturgia pripravuje na slávenie veľkonočného (paschálneho) tajomstva jednak katechumenov (ohlásených čakateľov na krst), pričom za nich v liturgii prednáša osobitné modlitby, ako aj veriacich tým, že im pripomína krst, ktorí prijali a pobáda ich k pokániu.

    Podľa Pôstnej disciplíny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku (schválenej Radou hierarchov) je prvý deň Štyridsiatnice a piatok Veľkého týždňa (Veľký piatok) strohý pôst, t.j. platí zdržanlivosť od mäsa, mlieka a vajec s pôstom – teda je dovolené raz za deň sa najesť do sýta a pripúšťa sa najviac dvakrát malé občerstvenie. V stredy a piatky počas Štyridsiatnice sa zachováva zdržanlivosť od mäsa (požívajú sa bezmäsité pokrmy).

    Počas celej Štyridsiatnice sa používa tmavočervená liturgická farba bohoslužobných rúch a oltárnych plachiet. Liturgický poriadok pre tých, čo sa modlia liturgiu hodín (predovšetkým mnísi v monastieroch) predpisuje, že počas Štyridsiatnice sa za jeden týždeň postupne pomodlia dvakrát celý žaltár (150 žalmov), ktorý je rozdelený na menšie celky.

 

    História Štyridsiatnice siaha do čias apoštolov. Už prvé kresťanské spoločenstvá si v deň židovskej Paschy pripomínali Kristovo utrpenie a smrť a v tento deň dodržiavali pôst. Podľa historických prameňov tento tzv. paschálny pôst dodržiavali niektorí jeden deň, iní dva dni, iní ešte dlhšie. V 2. a 3. stor. sa postupne pôst presunul na obdobie pred Paschou, tzv. predpaschálny pôst. V 3. stor. v niektorých cirkvách predpaschálny pôst trval celý týždeň. Tento týždeň dnes nazývame Strastný týždeň (alebo Veľký týždeň) a je to týždeň pred Paschou. Koncom 3. stor. už veľký pôst trval do 40 dní. Od 4. stor. máme prvé jasné svedectvá o štyridsaťdennom predpaschálnom pôste (Nicejský koncil). Hoci v 4. stor. sa už Štyridsiatnica ustálila v Cirkvi na Východe i na Západe, nemala ešte presný názov a nebola zavedená jednotne. Na Západe sa Veľkopôstne obdobie rozšírilo neskôr ako na Východe.

 

Symbolika čísla 40. 

 

    Podľa starodávnej tradície sa soboty a nedele vo Východnej cirkvi nepovažujú za pôstne dni. Aby sa dosiahlo číslo 40, pôst sa predĺžil zo šiestich na sedem týždňov. Západná (Latinská cirkev) mala šesťtýždenné Veľkopôstne obdobie, nakoľko aj sobotu počíta do pôstnych dní; veľký pôst mal teda aj na Západe iba 36 dní. Aby sa dosiahlo plných 40 dní pôstu, Západná cirkev v 7. stor. pridala ešte štyri dni na začiatok pôstu. Západná cirkev začína svoje Veľkopôstne obdobie na Popolcovú stredu; Východná o dva dni skôr.

    Vo Východnej cirkvi trvá pôst prakticky 36 a pol dňa. Sedem týždňov pôstu bez sobôt a nedieľ tvorí (7 x 5 = ) 35 dní. K tomu treba prirátať ešte Veľkú sobotu a polovicu noci pred sviatkom Paschy, ktorá sa tiež ešte považuje za pôstny čas. Veľký pôst v Gréckokatolíckej cirkvi teda trvá 36,5 dňa, čo predstavuje jednu desatinu roka.

    Podľa inej interpretácie prvých päť týždňov Veľkého pôstu a päť dní šiesteho týždňa (5×7 plus 5), spolu dávajú 40 dni pôstu. Tak počítali 40-dňový pôst v Kyjevo-pečerskej lavre. A práve šesť týždňov – nevynímajúc soboty a nedele – sa počítalo spolu. Ale aby nebolo (6×7) 42 dní v pôste, posledným dňom Veľkého pôstu počítali piatok pred Lazarovou sobotou. V tento deň, ako hovorí letopisec, končí sa 40-denný pôst. Strastný (Veľký) týždeň sa už nepočíta do Sv. Štyridsiatnice.

    Číslo 40 má podobne ako čísla 3, 7, 9 už od najstarších biblických čias symbolický význam. Preto sa dostalo do predpaschálneho pôstu skôr v symbolickom ako doslovnom chápaní. Zmienky v Starom zákone: 40-dňová potopa (Gn 7, 4); 40-ročné putovanie Izraela po púšti (Nm 14, 33); 40-denný pôst Mojžiša predtým, než dostal od Boha tabule Zákona (Ex 34, 28); 40-dňové putovanie proroka Eliáša na horu  Horeb (1 Kr 19, 8).

Zmienky v Novom zákone: na 40. deň Jozef a Mária priniesli dieťa Ježiša do chrámu (porov. Lk 2, 22); Ježiš sa 40 dní postil na púšti (Mt 4, 2); Ježiš sa 40 dní po svojom vzkriesení zjavoval na zemi (Sk 1, 2).

 

Pôst a katechumenát

 

    V 3. a 4. stor. zaznamenal katechumenát najväčší rozkvet. Katechumeni, teda ohlásení čakatelia na krst sa pripravovali na prijatie sviatosti krstu. Príprava zvyčajne trvala tri roky a končila sa slávnostným spôsobom počas Štyridsiatnice; vyvrcholením bol samotný krst na Veľkú sobotu. V 3. stor. sa spájal obrad krstu predovšetkým so sviatkom Paschy. Katechumeni sa pripravovali na krst modlitbou a pôstom. Pod vplyvom katechumenátu sa pôvodne kratší predpaschálny pôst predĺžil na 40 dní. Postupom času aj ostatní (pokrstení) veriaci začali dodržiavať pôst spolu s katechumenmi, ako o tom svedčí sv. Justín vo svojej Apológii (1, 61).

 

Cieľ a znaky Štyridsiatnice

 

    Liturgické texty Štyridsiatnice majú modlitebný a kajúci charakter. Sú zamerané na podstatu telesného a duchovného pôstu, ako vyjadrenia ľudskej pokory, ducha modlitby, milosrdenstva a poukazujú na význam pôstu v dejinách spásy.

    Telesný pôst je dočasné zrieknutie sa mäsitých jedál, mliečnych výrobkov, alkoholu a striedme požívanie rastlinných pokrmov. To v človeku umŕtvuje márnu žiadostivosť prieberčivosti, obžerstva a uschopňuje ho pociťovať a prijať Božiu blahodarnú silu. Podstata človeka je duchovno-telesná, a preto aj pôst má dva rozmery: okrem telesného pôstu má každý kresťan konať aj duchovný pôst.

    Duchovný pôst spočíva v odstránení vášnivých myšlienok, citov a ostatných nerestí. Každý kresťan je pozvaný, aby sa viac pripodobnil Bohu, a to práve cez modlitbu, skutky pokory a milosrdenstva. Cirkev odporúča veriacim, aby sa v pôstnom čase intenzívnejšie venovali modlitbe, pôstu a dávali almužnu.

 

Veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho je najrozšírenejšia veľkopôstna modlitba, lebo práve ona najvýraznejšie vystihuje podstatu liturgických pôstnych úkonov. Táto modlitba sa číta dvakrát na konci každej veľkopôstnej bohoslužby. Pri prvom čítaní modlitby nasleduje za každou jej prosbou hlboká poklona (tzv. metánia – veriaci si kľakne a hlavou sa skloní až k zemi).

Táto krátka a jednoduchá modlitba má vo veľkopôstnej bohoslužbe významné miesto, lebo jedinečným spôsobom vymenúva všetky negatívne a pozitívne prvky pokánia a predkladá takpovediac „zoznam“ individuálneho veľkopôstneho úsilia.

Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha lenivosti, nedbanlivosti, lakomstva a prázdnych rečí.

Udeľ mne, svojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky.

Áno, Pane a Vládca, daj, aby som videl svoje hriechy a neodsudzoval svojho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen.

Veriaci sa tiež viackrát modlia kajúcu modlitbu: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu…“ a robia poklony.

Kánon sv. Andreja Krétskeho. Počas prvých štyroch dní Veľkého pôstu sa na večernej bohoslužbe (Veľkom povečerí) spieva kajúci kánon, ktorého autorom je sv. Andrej (660 –740), arcibiskup z ostrova Kréta. Tu je tento kánon rozdelený na štyri časti. Vo štvrtok po 4. nedeli Veľkého pôstu sa spieva celý kánon na utierni, spolu s tropármi sv. Márie Egyptskej, pričom sa robia mnohé veľké poklony.

 

Aliturgickosť

 

    Ide o ďalšiu charakteristickú črtu pre Východnú cirkev v porovnaní so Západnou cirkvou. Eucharistia na Východe má viac charakter slávenia, kým na Západe sa viac pociťuje obetný charakter sv. omše. Preto v pôste Východná cirkev obmedzuje toto slávenie len na soboty, počas ktorých spomína svojich zosnulých (tzv. zádušné soboty) a na nedele, ktoré sú dňom Pána, Paschou týždňa. Tieto dni nie sú pôstne čo sa týka liturgickej disciplíny. V týždni sa teda Eucharistia v pôste neslávi. Preto bola ustanovená tzv. Liturgia vopred posvätených darov, ktorá sa pripisuje sv. Gregorovi rímskemu pápežovi. Je to vlastne večiereň (večerná modlitba, vešpery), pri ktorej sa rozdáva Eucharistia, ktorú kňaz konsekroval v predchádzajúcu nedeľu.

Súčasná prax Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku je, že Liturgia vopred posvätených darov sa slúži v stredy (pamiatka Pánovho umučenia) a piatky (pamiatka Pánovej smrti) Štyridsiatnice; v ostatné dni sa slúži večiereň, utiereň, povečerie, hodinky, pôstny moleben a akatist.

Kajúca modlitba Efréma Sýrskeho, Kánon sv. Andreja Krétskeho, Veľké povečerie a Liturgia sv. Bazila Veľkého (slúži sa v pôstne nedele) patria k typickým prvkom, ktoré dotvárajú atmosféru tohto obdobia.

(prevzaté z: www.grkatba.sk, spracoval S. Gábor, upravené)

 
 

Veľký  pôst

 

 

 

   Ide o štyridsaťdňové pôstne obdobie prípravy zamerané na Veľkú noc, ktorá sa v Gréckokatolíckej cirkvi nazýva Pascha. Pôstna liturgia pripravuje na slávenie veľkonočného (paschálneho) tajomstva jednak katechumenov (ohlásených čakateľov na krst), pričom za nich v liturgii prednáša osobitné modlitby, ako aj veriacich tým, že im pripomína krst, ktorí prijali a pobáda ich k pokániu.

    Podľa Pôstnej disciplíny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku (schválenej Radou hierarchov) je prvý deň Štyridsiatnice a piatok Veľkého týždňa (Veľký piatok) strohý pôst, t.j. platí zdržanlivosť od mäsa, mlieka a vajec s pôstom – teda je dovolené raz za deň sa najesť do sýta a pripúšťa sa najviac dvakrát malé občerstvenie. V stredy a piatky počas Štyridsiatnice sa zachováva zdržanlivosť od mäsa (požívajú sa bezmäsité pokrmy).

    Počas celej Štyridsiatnice sa používa tmavočervená liturgická farba bohoslužobných rúch a oltárnych plachiet. Liturgický poriadok pre tých, čo sa modlia liturgiu hodín (predovšetkým mnísi v monastieroch) predpisuje, že počas Štyridsiatnice sa za jeden týždeň postupne pomodlia dvakrát celý žaltár (150 žalmov), ktorý je rozdelený na menšie celky.

 

    História Štyridsiatnice siaha do čias apoštolov. Už prvé kresťanské spoločenstvá si v deň židovskej Paschy pripomínali Kristovo utrpenie a smrť a v tento deň dodržiavali pôst. Podľa historických prameňov tento tzv. paschálny pôst dodržiavali niektorí jeden deň, iní dva dni, iní ešte dlhšie. V 2. a 3. stor. sa postupne pôst presunul na obdobie pred Paschou, tzv. predpaschálny pôst. V 3. stor. v niektorých cirkvách predpaschálny pôst trval celý týždeň. Tento týždeň dnes nazývame Strastný týždeň (alebo Veľký týždeň) a je to týždeň pred Paschou. Koncom 3. stor. už veľký pôst trval do 40 dní. Od 4. stor. máme prvé jasné svedectvá o štyridsaťdennom predpaschálnom pôste (Nicejský koncil). Hoci v 4. stor. sa už Štyridsiatnica ustálila v Cirkvi na Východe i na Západe, nemala ešte presný názov a nebola zavedená jednotne. Na Západe sa Veľkopôstne obdobie rozšírilo neskôr ako na Východe.

 

Symbolika čísla 40. 

 

    Podľa starodávnej tradície sa soboty a nedele vo Východnej cirkvi nepovažujú za pôstne dni. Aby sa dosiahlo číslo 40, pôst sa predĺžil zo šiestich na sedem týždňov. Západná (Latinská cirkev) mala šesťtýždenné Veľkopôstne obdobie, nakoľko aj sobotu počíta do pôstnych dní; veľký pôst mal teda aj na Západe iba 36 dní. Aby sa dosiahlo plných 40 dní pôstu, Západná cirkev v 7. stor. pridala ešte štyri dni na začiatok pôstu. Západná cirkev začína svoje Veľkopôstne obdobie na Popolcovú stredu; Východná o dva dni skôr.

    Vo Východnej cirkvi trvá pôst prakticky 36 a pol dňa. Sedem týždňov pôstu bez sobôt a nedieľ tvorí (7 x 5 = ) 35 dní. K tomu treba prirátať ešte Veľkú sobotu a polovicu noci pred sviatkom Paschy, ktorá sa tiež ešte považuje za pôstny čas. Veľký pôst v Gréckokatolíckej cirkvi teda trvá 36,5 dňa, čo predstavuje jednu desatinu roka.

    Podľa inej interpretácie prvých päť týždňov Veľkého pôstu a päť dní šiesteho týždňa (5×7 plus 5), spolu dávajú 40 dni pôstu. Tak počítali 40-dňový pôst v Kyjevo-pečerskej lavre. A práve šesť týždňov – nevynímajúc soboty a nedele – sa počítalo spolu. Ale aby nebolo (6×7) 42 dní v pôste, posledným dňom Veľkého pôstu počítali piatok pred Lazarovou sobotou. V tento deň, ako hovorí letopisec, končí sa 40-denný pôst. Strastný (Veľký) týždeň sa už nepočíta do Sv. Štyridsiatnice.

    Číslo 40 má podobne ako čísla 3, 7, 9 už od najstarších biblických čias symbolický význam. Preto sa dostalo do predpaschálneho pôstu skôr v symbolickom ako doslovnom chápaní. Zmienky v Starom zákone: 40-dňová potopa (Gn 7, 4); 40-ročné putovanie Izraela po púšti (Nm 14, 33); 40-denný pôst Mojžiša predtým, než dostal od Boha tabule Zákona (Ex 34, 28); 40-dňové putovanie proroka Eliáša na horu  Horeb (1 Kr 19, 8).

Zmienky v Novom zákone: na 40. deň Jozef a Mária priniesli dieťa Ježiša do chrámu (porov. Lk 2, 22); Ježiš sa 40 dní postil na púšti (Mt 4, 2); Ježiš sa 40 dní po svojom vzkriesení zjavoval na zemi (Sk 1, 2).

 

Pôst a katechumenát

 

    V 3. a 4. stor. zaznamenal katechumenát najväčší rozkvet. Katechumeni, teda ohlásení čakatelia na krst sa pripravovali na prijatie sviatosti krstu. Príprava zvyčajne trvala tri roky a končila sa slávnostným spôsobom počas Štyridsiatnice; vyvrcholením bol samotný krst na Veľkú sobotu. V 3. stor. sa spájal obrad krstu predovšetkým so sviatkom Paschy. Katechumeni sa pripravovali na krst modlitbou a pôstom. Pod vplyvom katechumenátu sa pôvodne kratší predpaschálny pôst predĺžil na 40 dní. Postupom času aj ostatní (pokrstení) veriaci začali dodržiavať pôst spolu s katechumenmi, ako o tom svedčí sv. Justín vo svojej Apológii (1, 61).

 

Cieľ a znaky Štyridsiatnice

 

    Liturgické texty Štyridsiatnice majú modlitebný a kajúci charakter. Sú zamerané na podstatu telesného a duchovného pôstu, ako vyjadrenia ľudskej pokory, ducha modlitby, milosrdenstva a poukazujú na význam pôstu v dejinách spásy.

    Telesný pôst je dočasné zrieknutie sa mäsitých jedál, mliečnych výrobkov, alkoholu a striedme požívanie rastlinných pokrmov. To v človeku umŕtvuje márnu žiadostivosť prieberčivosti, obžerstva a uschopňuje ho pociťovať a prijať Božiu blahodarnú silu. Podstata človeka je duchovno-telesná, a preto aj pôst má dva rozmery: okrem telesného pôstu má každý kresťan konať aj duchovný pôst.

    Duchovný pôst spočíva v odstránení vášnivých myšlienok, citov a ostatných nerestí. Každý kresťan je pozvaný, aby sa viac pripodobnil Bohu, a to práve cez modlitbu, skutky pokory a milosrdenstva. Cirkev odporúča veriacim, aby sa v pôstnom čase intenzívnejšie venovali modlitbe, pôstu a dávali almužnu.

 

Veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho je najrozšírenejšia veľkopôstna modlitba, lebo práve ona najvýraznejšie vystihuje podstatu liturgických pôstnych úkonov. Táto modlitba sa číta dvakrát na konci každej veľkopôstnej bohoslužby. Pri prvom čítaní modlitby nasleduje za každou jej prosbou hlboká poklona (tzv. metánia – veriaci si kľakne a hlavou sa skloní až k zemi).

Táto krátka a jednoduchá modlitba má vo veľkopôstnej bohoslužbe významné miesto, lebo jedinečným spôsobom vymenúva všetky negatívne a pozitívne prvky pokánia a predkladá takpovediac „zoznam“ individuálneho veľkopôstneho úsilia.

Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha lenivosti, nedbanlivosti, lakomstva a prázdnych rečí.

Udeľ mne, svojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky.

Áno, Pane a Vládca, daj, aby som videl svoje hriechy a neodsudzoval svojho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen.

Veriaci sa tiež viackrát modlia kajúcu modlitbu: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu…“ a robia poklony.

Kánon sv. Andreja Krétskeho. Počas prvých štyroch dní Veľkého pôstu sa na večernej bohoslužbe (Veľkom povečerí) spieva kajúci kánon, ktorého autorom je sv. Andrej (660 –740), arcibiskup z ostrova Kréta. Tu je tento kánon rozdelený na štyri časti. Vo štvrtok po 4. nedeli Veľkého pôstu sa spieva celý kánon na utierni, spolu s tropármi sv. Márie Egyptskej, pričom sa robia mnohé veľké poklony.

 

Aliturgickosť

 

    Ide o ďalšiu charakteristickú črtu pre Východnú cirkev v porovnaní so Západnou cirkvou. Eucharistia na Východe má viac charakter slávenia, kým na Západe sa viac pociťuje obetný charakter sv. omše. Preto v pôste Východná cirkev obmedzuje toto slávenie len na soboty, počas ktorých spomína svojich zosnulých (tzv. zádušné soboty) a na nedele, ktoré sú dňom Pána, Paschou týždňa. Tieto dni nie sú pôstne čo sa týka liturgickej disciplíny. V týždni sa teda Eucharistia v pôste neslávi. Preto bola ustanovená tzv. Liturgia vopred posvätených darov, ktorá sa pripisuje sv. Gregorovi rímskemu pápežovi. Je to vlastne večiereň (večerná modlitba, vešpery), pri ktorej sa rozdáva Eucharistia, ktorú kňaz konsekroval v predchádzajúcu nedeľu.

Súčasná prax Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku je, že Liturgia vopred posvätených darov sa slúži v stredy (pamiatka Pánovho umučenia) a piatky (pamiatka Pánovej smrti) Štyridsiatnice; v ostatné dni sa slúži večiereň, utiereň, povečerie, hodinky, pôstny moleben a akatist.

Kajúca modlitba Efréma Sýrskeho, Kánon sv. Andreja Krétskeho, Veľké povečerie a Liturgia sv. Bazila Veľkého (slúži sa v pôstne nedele) patria k typickým prvkom, ktoré dotvárajú atmosféru tohto obdobia.

(prevzaté z: www.grkatba.sk, spracoval S. Gábor, upravené)

 

 

5. ODPUSTENIE

(Nedeľa syropôstna)

 

 

A teraz sa už nachádzame v posledných dňoch pred samotným Veľkým pôstom. Už počas mäsopustneho týždňa, ktorý predchádza "nedeľu odpustenia", sú dva dni - streda a piatok - vyčlenené ako plne "veľkopôstne", božská liturgia sa nekoná a celý poriadok a typ bohoslužieb má liturgický charakter Veľkého pôstu. V stredu na večierni pozdravujeme Veľký pôst touto nádhernou piesňou:

Nastala pôstna jar, svetlo pokánia, očisťme sa, bratia, od všetkého zla. Darcovi svetla spievajúc voláme: Sláva Ti, jediný ľudomilný!

Potom, v sobotu syropustnu, si Cirkev pripomína všetkých, mužov a ženy, ktorí dosiahli "osvietenie prostredníctvom postenia" - svätých, ktorých príklad musíme nasledovať, vodcov v zložitom umení pôstu a pokánia. V boji, do ktorého čoskoro vstúpime, nie sme osamotení:

Vzdajme chválu zástupu svätých otcov, Antonovi Veľkému, Eutymovi Veľkému a všetkým ich spolubratom, ktorí prešli svoju životnú púť tak, akoby prechádzali rajskou sladkosťou...

Máme pomocníkov a príklady:

Vážime si váš príklad, svätí otcovia! Správne ste nás naučili, ako treba chodiť po pravej ceste. Ste požehnaní, pretože ste sa oddali Christovi...

Nakoniec prichádza posledný deň, zvyčajne nazývaný "nedeľou odpustenia". Avšak treba pamätať aj na jeho iné liturgické pomenovanie: "Vyhnanie Adama z raja". Tento názov skutočne sumarizuje celú prípravu na Veľký pôst. Doteraz sme sa dozvedeli, že človek bol stvorený pre raj, pre poznanie Boha a spoločenstvo s Ním. Hriech však zbavil človeka tohoto požehnaného života a jeho existencia na Zemi je vyhnanstvom. Christos, Spasiteľ sveta, však otvára bránu raja každému, kto Ho nasleduje a Cirkev, odhaľujúc nám krásu Jeho kráľovstva, robí z nášho života putovanie k nebeskému domovu. Tak sa na začiatku Veľkého pôstu podobáme Adamovi:

Adam bol vyhnaný z raja cez jedenie a sediac pred rajom plače a stoná: Beda mi, hriešnemu, lebo som nedokázal zachovať jediné Vládcovo prikázanie a stratil som všetky blahá. Najsvätejší raju, ktorý si bol kvôli mne vysadený a kvôli Eve zatvorený, pros tvojho i môjho Stvoriteľa, aby som sa mohol opäť opájať tvojimi kvetmi. A Spasiteľ na to: nechcem, aby zahynulo Moje stvorenie, ale chcem, aby bolo zachránené a došlo k poznaniu pravdy, pretože kto ku Mne prichádza, toho neodoženiem.

Veľký pôst je oslobodením z nášho zotročenia hriechom, z väzenia "tohoto sveta". A čítanie z Evanjelia v túto poslednú nedeľu /Mt 6, 14-21/ uvádza podmienky oslobodenia. Prvou je postenie - odmietnutie akceptovania túžob a ponúk našej padlej prirodzenosti ako normálnych, snaha oslobodiť sa z ovládania duše telom a matériou. V každom prípade, ak chceme, aby bol náš pôst účinný, nesmie byť pokrytecký a vystatovačný. Postiť sa musíme tak, "aby nie ľudia videli, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti". Druhou podmienkou je odpustenie - "lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský". Triumfom hriechu, hlavnými príznakmi jeho vlády vo svete sú rozdelenie, protirečenie, izolácia, nenávisť. Preto prvým prelomom tejto pevnosti hriechu je odpustenie - návrat k jednote, vzájomnosti, láske. Odpustiť znamená vložiť medzi mňa a môjho "nepriateľa" žiarivé všeodpustenie samotného Boha. Odpustiť znamená odmietnuť beznádejnú "smrteľnosť" v medziľudských vzťahoch a zveriť ich Christovi. Odpustenie, to je naozajstný "vstup" nebeského Kráľovstva do hriešneho a padlého sveta. Veľký pôst sa fakticky začína večierňou tejto nedele. Táto unikátna bohoslužba, taká hlboká a krásna, sa v mnohých našich chrámoch nekoná! A pritom "náladu" Veľkého pôstu v pravoslávnej Cirkvi nedokáže lepšie odhaliť nič iné, ako táto bohoslužba. Nikde inde nie je lepšie poukázané na hlboký apel Veľkého pôstu k človeku.

Bohoslužba sa začína ako slávnostná večiereň so slúžiacimi vo svetlých rúchach. Piesne /stichiry/, ktoré nasledujú po žalme "Hospodi vozvach... /Hospodine, k Tebe volám/", ohlasujú príchod Veľkého pôstu a po ňom, priblíženie sa Paschy!

Pôstny čas začnime vo svetle. Pripravujúc sa k duchovnému boju, očisťme si duše aj telá. Tak ako od jedla, zdržíme sa aj od hriechov a nasýtime sa duchovne, aby sme, zdokonaľujúc sa v láske, boli dôstojní uvidieť utrpenie Christa Boha a svätú Paschu v duchovnej radosti.

 

Potom, ako zvyčajne, nasleduje vchod a večerná pieseň "Svite tichij svjatyja slavy... /Svetlo tiché svätej slávy/". Potom slúžiaci odchádza na "horné miesto" za oltárom, aby ohlásil večerný prokimen, ktorý stále ohlasuje koniec jedného a začiatok druhého dňa. Veľký prokimen tohto dňa ohlasuje začiatok Veľkého pôstu:

Ne otvrati lica Tvojeho ot otroka Tvojeho, jako skorbľu, skoro uslyši mja: voňmi duši mojej, i izbavi ju.

Neodvráť svoju tvár od Tvojho sluhu, pretože smútim! Skoro ma vypočuj, obráť svoju pozornosť na moju dušu a ochráň ju.

Započúvaj sa do jedinečnej melódie tohto verša - do toho náreku, ktorý náhle napĺňa celý chrám: "...jako skorbľu /lebo som zarmútený/..." - a pochopíš východiskový bod Veľkého pôstu - tajomnú zmes zúfalstva a nádeje, tmy a svetla. Celá príprava sa teraz skončila. Stojím pred Bohom, pred slávou a krásou Jeho kráľovstva. Uvedomujem si, že do neho patrím, že nemám iný domov, inú radosť, iný cieľ. Tiež si uvedomujem, že sa momentálne nachádzam mimo neho, v tme a smútku hriechu, a preto "smútim"! A konečne, uvedomujem si aj to, že iba Boh mi môže pomôcť v mojom zármutku, že iba On môže "vyliečiť moju dušu". A predovšetkým pravé pokánie je zúfalým volaním po tejto Božej pomoci.

Prokimen opakujeme päťkrát. A potom - Veľký pôst je tu! Svetlé rúcha sa odkladajú, svetlá sa zhasínajú. Keď slúžiaci prednáša prosby večernej ekténie, chór mu odpovedá pôstnym nápevom. Po prvýkrát sa číta veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho spojená s hlbokými (zemnými) poklonami. Na konci bohoslužby všetci veriaci pristupujú k duchovnému a navzájom prosia o odpustenie. Ale keď uskutočňujú tento rituál zmierenia a Veľký pôst je uvedený týmto aktom lásky, zjednotenia a bratstva, chór spieva paschálne piesne. Pred nami je štyridsať dní putovania po púšti Veľkého pôstu. Na jeho konci však už teraz svieti svetlo Paschy, svetlo nebeského Kráľovstva.  (Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

4. POSLEDNÝ SÚD

(Nedeľa Mäsopôstna)

 

 

Nasledujúca nedeľa sa volá „mäsopôstna“, pretože počas týždňa, ktorý po nej nasleduje, je Cirkvou predpísaný čiastočný pôst, ktorý už spočíva v zdržanlivosti od mäsa. Toto pravidlo treba chápať vo svetle toho, čo tu už bolo skôr povedané o význame prípravy. Cirkev nás začína „prispôsobovať“ k tomu veľkému úsiliu, ktoré od nás bude očakávať o sedem dní neskôr. Vedie nás postupne, poznajúc našu krehkosť a vopred vidiac našu duchovnú slabosť.

V predvečer tohoto dňa (mäsopôstnej soboty) nás Cirkev pozýva k všeobecnej spomienke na všetkých „zosnulých v nádeji vzkriesenia a života večného“. Je to skutočne veľký deň modlitieb Cirkvi za jej členov, ktorí už odišli z pozemského života. Aby sme pochopili zmysel spojenia medzi Veľkým pôstom a modlitbou za zosnulých, musíme pamätať na to, že kresťanstvo je náboženstvom lásky. Kristus nezanechal svojim učeníkom doktrínu individuálnej spásy, ale nové prikázanie, „aby sa milovali navzájom“ a k tomu ešte dodal: „Podľa toho budú všetci poznať, že ste mojimi učeníkmi, že budete mať lásku medzi sebou.“ Láska je takto základom, samotným životom Cirkvi, ktorá je, slovami sv. Ignáca Antiochijského, „jednotou viery a lásky“. Hriech je absencia lásky, a teda rozdelenie, izolácia a vojna všetkých proti všetkým. Nový život, darovaný nám Kristom prostredníctvom Cirkvi, je predovšetkým životom zmierenia, „zjednotenia tých, ktorí boli rozptýlení“, obnovením lásky, narušenej hriechom. Ako sa však môžeme začať vracať k Bohu a zmierovaniu s Ním, ak sa sami v sebe nevrátime k jedinečnému novému prikázaniu lásky? Modlitby za zosnulých sú podstatným vyjadrením Cirkvi ako lásky. Prosíme Boha, aby pamätal na tých, ktorých spomíname a pamätáme na nich, pretože ich milujeme. Modliac sa za nich, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý, pretože je Láskou, prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v Ňom sú všetci nažive. On je Život a tento Život je svetlom človeka. Milujúc Krista milujeme všetkých tých, ktorí sú v Ňom, milujúc všetkých tých, ktorí sú v Ňom, milujeme Krista - toto je zákon Cirkvi a jasný dôvod, prečo sa modlí za zosnulých. Je to skutočne naša láska v Kristovi, ktorá ich udržuje nažive, pretože ich udržuje         „v Kristovi“ a tak veľmi a beznádejne sa mýlia tí západní kresťania, ktorí buď redukujú modlitby za zosnulých na právnu doktrínu o „zásluhách“ a „odmenách“, alebo ich proste odmietajú ako neužitočné. Veľká večerná bohoslužba (večiereň) za zosnulých v mäsopôstnu sobotu slúži ako vzor všetkým ostatným spomienkam na zosnulých a opakuje sa ešte počas druhej, tretej a štvrtej soboty Veľkého pôstu.

A je to zase láska, ktorá predstavuje tému mäsopustnej nedele. Evanjelium tohoto dňa obsahuje Kristovo podobenstvo o Poslednom súde (Mt 25,31-46). Keď Kristus príde, aby nás súdil, aké budú kritériá Jeho súdu? Podobenstvo odpovedá: láska - nielen obyčajný humanitný záujem o abstraktnú spravodlivosť a anonymného „chudáka“, ale konkrétna a osobná láska k ľudskej bytosti, ktorejkoľvek ľudskej bytosti, s ktorou sa mi Boh v mojom živote umožnil stretnúť. Kresťanská láska je „možná nemožnosť“ vidieť Krista v inom človeku, ktokoľvek by ním bol a ktorého sa Boh vo svojej večnej a tajomnej prozreteľnosti rozhodol uviesť do môjho života, hoci len na krátku chvíľu, nie iba ako príležitosť na „dobrý skutok“, alebo cvičenie sa v dobročinnosti, ale ako začiatok večného spoločenstva so samotným Bohom.

Podobenstvo o Poslednom súde hovorí o kresťanskej láske. Nie každý z nás je povolaný k práci pre „ľudstvo“, no každý dostal dar a milosť Kristovej lásky. Vieme, že každý človek nevyhnutne potrebuje túto osobnú lásku - uznanie jeho jedinečnej duše, v ktorej sa jedinečným spôsobom odráža krása celého stvorenia. Tiež vieme, že ľudia sú vo väzení, sú chorí, smädní a hladní, pretože táto osobná láska sa im odopiera. A konečne vieme aj to, že hoci rámec našej osobnej existencie je úzky a obmedzený, každý z nás bol učinený zodpovedným za maličkú časť Božieho kráľovstva, bol učinený zodpovedným samotným darom Kristovej lásky. A tak za to, či sme prijali túto zodpovednosť alebo nie, či sme milovali alebo milovať odmietli, za to budeme súdení. Pretože „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“. 

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

 

POUČENIE NA MÄSOPÔSTNU NEDEĽU

 

 

Bratia a otcovia! 

Podľa zvyčajného poriadku sú teraz svetskí ľudia povinní opustiť požívanie mäsa. No ktokoľvek môže zbadať, ako veľmi sú oddaní starostiam o jeho jedenie, o pitie vína, o rozličné hry a mrzké divadlá, o ktorých sa ani nepatrí hovoriť – ako o tom hovorí apoštol (Ef 5:12).

Ľudia by však mali s veľkou zbožnosťou a dôstojnosťou tráviť aj tento deň, oslavujúc Boha a ďakujúc mu za dary, ktoré im zoslal, pripravujúc sa na príchod (stretnutie) Svätej Štyridsiatnice. No namiesto toho, podľa diablovej náuky, robia úplný opak a konajú celkom neprístojné veci. A podrobujú sa tomu preto, lebo nepočúvajú (nevnímajú) Božie Slovo a učenie Cirkvi.

Hovoríme o tom, aby sme nedovoľovali svojej mysli prebývať so svetskými žiadosťami, po ktorých nemá nikto túžiť. Je potrebné odvracať sa od nich s odporom, hubiť ich, smútiť a plakať nad tými, ktorí sa im oddali.

Vnímavo a s bázňou pohliadnime a vyjasnime si zmysel božského a svätého Evanjelia, ktoré sa dnes číta. Z neho prebral svoj obsah aj kánon Triódy (ktorý sa teraz spieva). Predstavme si veľký, strašný a preslávny deň druhého príchodu nášho Pána Ježiša Krista, kedy on zasadne s veľkou slávou na svojom strašnom Prestole. Aký strach a bázeň vtedy nastane u všetkých ľudí, keď sa budú chvieť nebeské mocnosti, ako hovorí Evanjelium (Lk 21:26)! Vtedy nebudú preverené len naše skutky, ale aj slová, samotné myšlienky i úmysly našich sŕdc. Veľký Sudca postaví spravodlivých napravo od seba a hriešnych naľavo. A k tým, ktorí budú po jeho pravici, sa on obráti s miernymi a blaženými slovami: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“ (Mt 25:34). A tým, čo budú stáť po jeho ľavici, povie s hnevom tieto strašné slová: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom.“ (Mt 25:41)

O čom nám teda vždy prináleží uvažovať? Máme sa utiekať k Bohu s pokáním a slzami, aby nám On odpustil naše hriechy skôr, než príde koniec a aby nás zbavil budúceho strašného rozsudku múk. Prosím vás, obráťme sa k slovám Evanjelia, aby sme premohli slasti a zaslepenosť a pripravili sa na to, aby sme slúžili pred Pánom s bázňou a strachom, zaháňajúc od seba a zbavujúc svoje duše každého hriešneho skutku a každej zlej myšlienky.

Prijmime k sebe každý dobrý skutok a každú cnosť, buďme milosrdní a súcitní k svojim bratom. Buďme ľuďmi, ktorí nepoznajú pokrytectvo a zlobu, buďme dobrotiví a úctiví k svojim blížnym; pokorní, veľkodušní a trpezliví. Necvičme sa iba v duchovných zápasoch, ale bez reptania prijmime aj telesné námahy. Vedzme, že poslušnosť a úslužnosť, ktorou vynikáme, nie je ľudského pôvodu, ale božského. Túžim po tom, aby sme žiaden skutok našich rúk nekazili neporiadnosťou a pýchou, aby nám tak nebol na škodu duše.

A tak, kým je na to čas, získajme každý skutok, dobrý a užitočný pred Bohom, aby sme sa, žijúc podľa Kristových evanjeliových prikázaní, stali dedičmi Nebeského Kráľovstva, v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi, ktorému patrí sláva a vláda s Otcom i Svätým Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

 

Pracovný preklad: ypodiakon Dominik Gromoš.

Zdroj: https://www.facebook.com/casoslov/posts/1347154735345934

"Aj keby sa stratili všetky knihy sveta 

a všetky Evanjeliá 

a zachovalo by sa len podobenstvo o márnotratnom synovi, 

bolo by to dostatočným dôkazom 

nekonečnej Božej lásky voči človeku." 

(sv.Ján Zlatoústy)

3. NÁVRAT Z VYHNANSTVA

(Nedeľa Márnotratného syna)

 

 

Počas tretej nedele pripravujúcej nás na Veľký pôst počujeme podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Podobenstvo, spoločne s piesňami tohoto dňa, pred nami odhaľuje čas pokánia ako návrat človeka z vyhnanstva. Je nám hovorené, že márnotratný syn odišiel do ďalekej krajiny, kde minul všetko, čo mal. Ďaleká krajina! Je to jedinečná definícia postavenia človeka, ktorú si musíme uvedomiť a prijať za svoju, ak sa chceme začať približovať k Bohu. Človek, ktorý si toto ani len trocha neuvedomuje, ktorý nemal nikdy pocit, že je od Boha a od skutočného života vyhnaný, ten nikdy nepochopí, o čo v kresťanstve ide. A ten, kto sa cíti dokonale „doma“ v tomto svete a jeho živote, koho nikdy nezastihla nostalgická túžba po inej realite, nepochopí, čo je to pokánie.

Pokánie sa často jednoducho stotožňuje s chladným a „objektívnym“ vymenovaním hriechov a priestupkov, s aktom „uznania viny“ pred legálnym obvinením. Spoveď a rozhrešenie sa ponímajú ako akty právnej povahy. Tým sa ale prehliada niečo veľmi dôležité, bez čoho ani spoveď ani rozhrešenie nemajú žiadny skutočný význam alebo silu. To „niečo“ je práve pocit odcudzenia sa od Boha, od radosti zo spoločenstva s Ním, od pravého života, ktorý bol stvorený a darovaný Bohom. V skutočnosti nie je až také ťažké pri spovedi priznať, že som sa v predpísaných dňoch nepostil, alebo som vynechával modlitby či hneval sa. Avšak problém je v niečom inom, a to v poznaní, že som poškvrnil a stratil svoju duchovnú krásu, že sa nachádzam ďaleko od svojho pravého domova a skutočného života a že niečo drahocenné, čisté a krásne je beznádejne zborené v samotnej štruktúre môjho bytia. Toto predsa, a iba toto, je pokánie, a preto je to tiež obrovská túžba vrátiť sa, ísť späť, znovu získať ten stratený domov. Dostal som od Boha zázračné bohatstvá, v prvom rade život a možnosť tešiť sa z neho, naplniť ho zmyslom, láskou a poznaním, potom - v krste - nový život samotného Krista, dar Svätého Ducha, pokoj a radosť večného nebeského Kráľovstva.

 

 

 

Dostal som poznanie Boha a v Ňom poznanie všetkého ostatného a silu stať sa Božím synom. A toto všetko som stratil, toto všetko neustále strácam, a to

nielen jednotlivými „hriechmi“ a „priestupkami“, ale hriechom všetkých hriechov - odklonením mojej lásky od Boha, uprednostnením „ďalekej krajiny“ pred krásou Otcovho domu.

Je tu však Cirkev, aby mi pripomenula, čo som opustil a stratil. A počujúc jej hlas spomínam si na to, čo sa spieva v kondáku tohoto dňa:

„Nerozumne som opustil slávny otcovský dom. Ľahkomyslne som premárnil bohatstvo, ktoré mi otec odovzdal.Teraz vo svojom nešťastí volám: „Dobrotivý otče, zhrešil som proti Tebe. Zhliadni na moje slzy a urob ma jedným zo svojích na´jomníkov“

A spoločne s tým, ako si spomínam, nachádzam v sebe aj túžbu a silu k návratu: „...vrátim sa do domu môjho Otca so slzami prosiac: prijmi ma za jedného zo svojich sluhov...“

Tu treba zvlášť spomenúť jednu konkrétnu liturgickú vec „Nedele márnotratného syna“. Na nedeľnej rannej bohoslužbe (utierni), po slávnostných a radostných žalmoch polyjeleja spievame smutný a nostalgický žalm 137:

 

 

Na brehu babylonských riek,

tam sme sedávali a plakali,

keď sme si spomínali na Sion.

Na vŕby tejto krajiny

vešali sme svoje citary.

Lebo tí, čo nás zajali,

žiadali od nás spevy

a tí, čo nás trápili, žiadali veselosť:

„Zaspievajte nám nejaké piesne sionské!“

Akože môžeme spievať pieseň Pánovu

v cudzej krajine?

Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba,

nech mi odumrie pravica.

Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie,

keby som nepamätal na teba,

keby som Jeruzalem nepovýšil

za vrchol svojej radosti.

Nezabudni, Pane, synom Edomu

deň Jeruzalema,

keď volali: „Zbúrajte ho, zbúrajte

až po samy základy.“

Babylonská dcéra, ty ničiteľka,

blahoslavený, kto ti odplatí zlo,

čo si nám spôsobila;

blahoslavený, kto chytí tvoje deti a hodí o skalu.

 

Je to žalm vyhnanstva. Spievali ho Židia v babylonskom zajatí, spomínajúc na svoje sväté mesto Jeruzalem. Tento žalm sa stal navždy piesňou človeka, ktorý si uvedomuje svoje oddelenie od Boha a uvedomujúc si toto, stáva sa opäť človekom, tým, ktorý sa nedokáže nikdy plne uspokojiť ničím v tomto padlom svete, pretože svojou prirodzenosťou a poslaním je pútnikom Absolútna. Tento žalm sa bude spievať ešte dvakrát, a to počas posledných dvoch nedieľ pred Veľkým pôstom. On odhaľuje samotný Veľký pôst ako putovanie a pokánie - ako návrat. 

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

2. POKORA

(Nedeľa mýtnika a farizeja)

 

 

Nasledujúca nedeľa sa volá „Nedeľa mýtnika a farizeja“. V predvečer tohto dňa, v sobotu na večernej bohoslužbe (večierni) sa prvýkrát otvára liturgická kniha veľkopôstneho obdobia - Trioda  a texty z tejto knihy sa pridávajú k bežným nedeľným piesňam a modlitbám. Tieto texty odhaľujú a rozvíjajú ďalší dôležitý aspekt pokánia - pokoru.

Čítanie z Evanjelia (Lk 18,10-14) zobrazuje muža, ktorý je so sebou stále spokojný a myslí si, že spĺňa všetky náboženské požiadavky. Je sebavedomý a hrdý sám na seba. V skutočnosti však prekrúca zmysel náboženstva. Redukuje ho na vonkajšie prejavy a svoju zbožnosť meria množstvom peňazí, ktoré obetuje na chrám. Naopak mýtnik sa ponižuje a jeho pokora ho ospravedlňuje pred Bohom. Pokiaľ existuje mravná kvalita, na ktorú sa v súčasnosti takmer vôbec neberie ohľad a je dokonca odmietaná, tak je to skutočne pokora. Kultúra, v ktorej žijeme, v nás neustále vzbudzuje pocit hrdosti, sebaospravedlňovania a sebaoslavovania. Je založená na domnienke, že človek dokáže sám sebou dosiahnuť čokoľvek a Boha zobrazuje dokonca ako takého, ktorý „vzdáva rešpekt“ ľudským výkonom a dobrým skutkom. Pokora, nech je osobná alebo spoločná, etnická alebo nacionálna, považuje sa za znak slabosti, za niečo nedôstojné skutočného človeka. Dokonca naše Cirkvi - či nie sú nasiaknuté tým istým farizejským duchom? Či aj my nechceme, aby každý náš príspevok, každý „dobrý čin“, všetko, čo robíme „pre Cirkev“, bolo uznané, ocenené a stalo sa všeobecne známym?

Nuž, čo je to pokora? Odpoveď na túto otázku sa môže zdať paradoxnou, pretože je zakorenená vo zvláštnom tvrdení: Samotný Boh je pokorný! Teraz je jasné každému, kto pozná Boha, kto Ho vidí v Jeho stvorení a spasiteľnom konaní, že pokora je skutočne božská vlastnosť, samotný obsah a žiarenie tej slávy, ktorá, ako spievame počas božskej liturgie, napĺňa nebo i zem. Naša ľudská mentalita má sklon k tomu, aby „slávu“ a „pokoru“ postavila proti sebe, vidiac v tom druhom akúsi chybu alebo nedostatok. Podľa nás je to naša nevedomosť alebo neschopnosť, ktorá nás robí, alebo by mohla robiť skromnými. Pre moderného človeka, živeného publicitou, sebavedomím a nekonečnou oslavou seba samého, je ťažké pochopiť, že všetko to, čo je úplne dokonalé, krásne a dobré, je zároveň prirodzene skromné, pretože práve pre svoju dokonalosť nepotrebuje „publicitu“, vonkajšiu slávu alebo akékoľvek predvádzanie sa. Boh je pokorný, pretože je dokonalý, Jeho pokora je Jeho slávou a prameňom všetkej pravej krásy, dokonalosti a dobroty a každý, kto sa približuje k Bohu a pozná Ho, sa okamžite pripája k božskej pokore a je ňou skrášľovaný. To platí o Márii, Matke Kristovej, z ktorej pokora spravila radosť celého stvorenia a najväčšie odhalenie krásy na Zemi, to platí o všetkých svätých a to platí o každej ľudskej bytosti počas vzácnych chvíľ jej spojenia s Bohom.

Ako sa niekto môže stať pokorným? Pre kresťana je odpoveď jednoduchá: kontempláciou Krista, vtelenej Božskej pokory, Toho, na ktorom Boh raz a navždy zjavil svoju slávu ako pokoru a svoju pokoru ako slávu. V noc svojej najväčšej pokory Kristus povedal: „Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v Ňom“. Pokore sa človek učí kontempláciou Krista, ktorý vraví: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“. A nakoniec, učí sa jej aj prehodnocovaním a porovnávaním každého slova, skutku a celého života s Kristovým a zverovaním toho všetkého Jemu. Pretože bez Krista je pravá pokora nemožná, zatiaľ čo u farizeja sa dokonca aj praktizovanie náboženstva stáva pýchou, ďalšou formou farizejského sebaoslavovania.

Veľkopôstne obdobie teda začína hľadaním a modlitbou o pokoru, ktorá je začiatkom pravého pokánia. Lebo pokánie je predovšetkým návratom k pravému usporiadaniu vecí, obnovením pravej vízie. Preto je zakorenené v pokore a pokora, božská a nádherná pokora, je jeho ovocím a koncom. Kondák tohto dňa hovorí: „Varujme sa pyšných rečí farizejových. Od mýtnika sa učme pokore. Kajúcne s ním volajme: Spasiteľu sveta, očisť svojích služobníkov“. 

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

PRÍPRAVA NA VEĽKÝ PÔST

 

Keď sa človek vyberá na cestu, musí vedieť, kam ide. Tak je to aj s Veľkým pôstom. Veľký pôst je predovšetkým duchovnou cestou, ktorej cieľom je Pascha, „sviatok sviatkov“. Je to príprava k „naplneniu Paschy, pravému Zjaveniu“. Preto musíme začať so snahou o pochopenie spojenia medzi Veľkým pôstom a Paschou, pretože ono odhaľuje niečo veľmi podstatné a rozhodujúce v našej kresťanskej viere a živote.

Je nevyhnutné vysvetľovať, že Pascha je oveľa viac ako iba jeden zo sviatkov, viac ako každoročné pripomínanie si dávnej udalosti? Každý, kto zažil, hoci len raz, atmosféru tejto noci, ktorá je „jasnejšia ako deň“, kto ochutnal z tej jedinečnej radosti, to pozná.

Súčasný svet prostredníctvom všetkých svojich médií hovorí: buď šťastný, nerob si starosti, choď širokou cestou. Kristus zasa v Evanjeliu hovorí: zvoľ si úzku cestu, bojuj a strádaj, lebo toto je jediná cesta, ktorá vedie k pravému šťastiu. A ako, ak nie s pomocou Cirkvi, môžeme uskutočniť túto ťažkú voľbu, ako sa bez nej môžeme kajať a vracať k slávnemu zasľúbeniu, ktoré sa nám dáva každoročne na Paschu?

Cesta, pútnictvo! Napriek tomu, že sme ešte len na začiatku, že robíme iba prvý krok do „svetlého smútku“ Veľkého pôstu, už vidíme, aj keď iba veľmi, veľmi ďaleko vpredu koniec cesty. Je ním radosť Paschy, vstup do slávy nebeského Kráľovstva. A je to práve táto vízia, predkrm Paschy, ktorá robí veľkopôstny smútok svetlým a našu veľkopôstnu námahu „duchovnou jarou“. Noc môže byť tmavá a dlhá, no zdá sa, že počas celej cesty tajomné a žiariace svetlo svitania osvetľuje horizont.

 

Predpôstne nedele:

1. TÚŽBA - Nedeľa Zachejova

2. POKORA - Nedeľa mýtnika a farizeja

3. NÁVRAT Z VYHNANSTVA - Nedeľa márnotratného syna

4. POSLEDNÝ SÚD - Nedeľa mäsopôstna

5. ODPUSTENIE - Nedeľa syropôstna

 

 

1. TÚŽBA

(Nedeľa Zachejova)

 

 

Už niekoľko týždňov pred samotným začiatkom Veľkého pôstu Cirkev oznamuje jeho príchod a pozýva nás do obdobia predveľkopôstnej prípravy. Je charakteristickou črtou východnej liturgickej tradície, že každý veľký sviatok alebo obdobie - Pascha, Narodenie Ježiša Krista, Veľký pôst atď., sa oznamujú a „pripravuju“ vopred. Prečo? Pretože Cirkev hlboko psychologicky nazerá na ľudskú prirodzenosť. Poznajúc nedostatočnú koncentrovanosť a značné „posvetštenie“ nášho života Cirkev vie o našej nespôsobilosti k rýchlym zmenám, k náhlemu prechodu z jedného duchovného alebo mentálneho stavu do druhého. A tak dlho pred samotným začiatkom veľkopôstneho úsilia sústreďuje Cirkev našu pozornosť na jeho vážnosť a volá k rozjímaniu nad jeho významom. Skôr než začneme praktizovať Veľký pôst, Cirkev nás oboznamuje s jeho významom. Táto príprava zahŕňa päť na seba nadväzujúcich nedieľ tesne predchádzajúcich Veľký pôst. Každá z nich sa prostredníctvom čítania konkrétnych textov Evanjelia venuje určitému základnému aspektu pokánia.

Celkom prvým ohlásením Veľkého pôstu je nedeľa, keď sa z Evanjelia číta príbeh o Zachejovi (Lk 19,1-10). Je to príbeh o človeku, ktorý bol príliš malý na to, aby mohol zo zástupu vidieť Ježiša, no ktorý tak veľmi túžil uvidieť Ho, že vyliezol na strom. Ježiš reagoval na jeho túžbu a navštívil jeho dom. Takto sa témou prvého ohlásenia Veľkého pôstu stáva túžba. Človek nasleduje svoju túžbu. Dokonca možno povedať, že samotný človek je túžbou a Evanjelium túto základnú psychologickú pravdu o ľudskej prirodzenosti potvrdzuje: „Kde je váš poklad“, hovorí Kristus, „tam bude aj vaše srdce“. Silná túžba prekonáva prirodzenú obmedzenosť človeka, a preto keď si niečo vášnivo želá, dokáže veci, ktorých je „normálne“ neschopný. Jedinou otázkou zostáva, či si želáme správne veci, či sila našej túžby je namierená k dobrému cieľu, alebo či - slovami existencialistického ateistu Jeana Paula Sartra - je človek „neužitočnou vášňou“.

Zacheus si želal „správnu vec“. Chcel vidieť Krista a dostať sa k Nemu. On je prvým symbolom pokánia, pretože pokánie sa začína znovuobjavením hlbokej prirodzenosti každej túžby - túžby po Bohu a Jeho spravodlivosti, po pravom živote. Zacheus je „malý“, plytký, hriešny a obmedzený, avšak jeho túžba všetko prekonáva. „Vynucuje“ si Kristovu pozornosť a to privádza Krista do jeho domu. Také je teda prvé ohlásenie, prvé pozvanie. Musíme túžiť po tom, čo je v nás najhlbšie a najpravdivejšie, pocítiť smäd a hlad po Absolútne, ktoré je v nás, či už si to uvedomujeme alebo nie a ktoré, ak sa od neho odvraciame a odmietame ho, z nás skutočne robí „neužitočnú vášeň“. A ak túžime dostatočne hlboko a dostatočne silno, Kristus odpovie. 

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

ĎAKUJEM TI PANE…
… za všetky požehnania, ktoré si mi dal v tomto roku.
… za dni slnečné i smutné, zamračené
… za pokojné popoludnia i za dlhé tmavé noci
... za zdravie i choroby, za trápenie a radosti, ktoré som mal v tomto roku
... za všetky veci, ktoré si mi požičal a potom vzal späť 
... za priateľský úsmev a pomocnú ruku, 
... za lásku, ktorú som prijal i za všetky nádherné veci. 
... za kvety a hviezdy, za deti a láskyplné duše. 
Vďaka ti za samotu, za prácu, za ťažkosti a problémy, za neistoty a slzy, pretože toto všetko ma priviedlo bližšie k tebe. 
Ďakujem, že si zachoval môj život, že si sa postaral o moje prístrešie, pokrm a všetky moje potreby.

A čo ma očakáva v tomto novom roku?

To, čo chceš vždy ty, Pane. Len ťa prosím, …. 
... daj mi záruku viery, aby som ťa videl vo všetkom, čo mi príde do cesty, 
... nádej a odvahu, aby som sa nepoddal, 
... a lásku… viac lásky, každý deň pre teba a pre ľudí okolo mňa
...daj mi trpezlivosť, pokoru, oddanosť a dávajúce srdce
Pane, daj mi, čo je pre mňa dobré a to, o čo neviem prosiť. 
Daj mi oddané srdce a ucho, ktoré počuje, bdelého ducha a aktívne ruky, aby som sa oddal tvojim prianiam 
a svoj život podriadil tvojej dokonalej vôli. 
Požehnaj všetkých mojich drahých 
a vnes do ľudských sŕdc pokoj. Amen

 

Aby sa Pokoj nespomínal  len vo vete,   

že ho od všetkých máš mať.

Aby Viera nestratila krídla                 

a mohla zaletieť ku každému.

Aby nádej nebol len starodávnym výrazom 

   z rozprávok prababičiek.

A aby Lásky bolo naokolo nadostač.

 

 

Požehnané sviatky Kristovho narodenia

praje

Jerej Tomáš s manželkou Annou a deťmi