Jesenná cyklotúra

 

FOTOGALÉRIA

Povýšenie úctyhodného a životodárneho Kríža 

nad celým svetom 

 
 

 

Patrí k všeobecným javom, že človek zahŕňa zvláštnou pozornosťou všetko to, čo mu pripomína milovanú osobu, alebo čo má priamy vzťah k nej. Tak napríklad pre manžela, či manželku je snubný prsteň čímsi hodnotnejším, ako kúsok viac, či menej vzácneho kovu, pretože je symbolom vzájomnej lásky a celoživotnej vernosti. Táto všeľudská citlivosť nachádza svoje miesto a osobitné prejavy aj v duchovnom živote človeka – v náboženstve.

Jedným z dôkazov toho je aj sviatok Povýšenia sv. Kríža. Kríž je totiž symbolom najväčšej lásky a s ňou spojenej obety, je spomienkou na osobu Ježiša Krista, Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý svojou smrťou na ňom zmieril ľudstvo s Otcom a otvoril nám cestu spásy. Kríž sa stal symbolom kresťanov od prvých čias, aj keď pre pohanov bol iba opovrhnutiahodným nástrojom popravy. Už sv. Pavol píše, že „slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 18). Vonkajšia, verejná úcta sv. krížu nebola možná v čase, keď kresťanstvo bolo rímskou ríšou prenasledované, či v lepšom prípade iba trpené a zaznávané. Avšak po získaní slobody Milánskym ediktom bolo možné aj verejne prejavovať úkony kresťanskej viery. Tak sa rozvinula aj verejná úcta kresťanov k posvätným miestam a k všetkým pamiatkam, ktoré pripomínajú osobu Ježiša Krista. Cisár Konštantín, ktorý pripisoval svoje víťazstva práve znaku kríža, ktorý podľa vnuknutia umiestnil na svoje zástavy, po prvom všeobecnom sneme v Nicei sa rozhodol postaviť kresťanský chrám na mieste Kristovho utrpenia, na jeruzalemskej Golgote. Roku 326 prišla do Jeruzalema jeho matka Helena. Na jej príkaz bol zbúraný Venušin chrám, ktorý dal na Golgote postaviť cisár Hadrián, aby tak bol obnovený prístup ku Kristovmu hrobu. Keďže v Palestíne za Kristových čias bolo zvykom zahrabávať nástroje popravy niekde poblíž miesta exekúcie, pri odkrytí Golgoty sa podarilo nájsť aj jamu s troma krížmi a ceduľou s nápisom, ktorý podľa zmienok evanjelistov bol umiestnený na Kristovom kríži. Ktorý z troch krížov patril Kristovi, to sa zo samotného nálezu nedalo jednoznačne určiť. Jeruzalemský patriarcha Makarios sa vtedy s veľkou vierou rozhodol žiadať si na rozriešenie tejto otázky viditeľné znamenie Božie. Prikázal, aby nájdené pozostatky týchto troch krížov boli jeden po druhom priložené k telu istej ťažko chorej ženy. Po priložení tretieho kríža sa stav chorej náhle zlepšil a bola okamžite uzdravená. Na základe toho Makarios a všetci prítomní usúdili, že práve tento kríž je tou vzácnou pamiatkou, na ktorej Kristus priniesol svoju vykupiteľskú obetu. Zaiste, že nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makarios sa aj s krížom odobral na Golgotu, kde bol kríž znovu vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Keď o deväť rokov neskôr – v roku 335 – bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň – 14. september – sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža. Jedným zo vzácnych historických prameňov, opisujúcich liturgické obrady v Jeruzaleme, je spis pútničky Etérie francúzskej Akvitánie, ktorá navštívila Jeruzalem v roku 386. Pri opise veľkonočných obradov uvádza aj, akým spôsobom vzdávali veriaci úctu Kristovmu krížu. „Posviackou sa volajú dni, keď chrám pod menom Martýrium na Golgote a chrám vzkriesenia postavený na Božom hrobe, boli zasvätené Bohu. Posvätenie týchto dvoch chrámov sa slávi čo najveľkolepejšie, lebo v ten deň objavili Pánov kríž. ...Tieto slávnosti trvajú týždeň.“ A na inom mieste spisu zasa: „Na Veľký piatok o ôsmej hodine ráno veriaci, čo strávili noc v Getsemanskej záhrade a už vyšli v procesii na Golgotu, aby počuli čítať pašie a biskupovu kázeň, zhromažďujú sa pred kaplnkou kríža. Biskup si sadá na katedru. Pred neho dajú stôl, prikrytý obrusom. Prinesú veľký strieborný, pozlátený relikviár, vyberú z neho kríž a nápis, ktorý položia na stôl. Biskup drží oboma rukami konce vzácneho dreva; pri jeho boku z oboch strán diakoni držia prísnu stráž, zatiaľ čo veriaci s katechumenmi predstupujú pojednom, uklonia sa, pobozkajú kríž a vzdiaľujú sa. Každý má možnosť dotknutia kríža a nápisu čelom a očami a hneď sa vzdialiť. Nikto nesmie po nich siahnuť rukou.“

Ako teda vidíme, už od 4. storočia v Jeruzaleme existovala tradícia týždennej úcty sv. krížu po 14. septembri, ktorá je dnes typická pre východnú cirkev i vzdanie úcty krížu zaradené do veľkopiatočnej liturgie, ako je to zvykom v západnom obrade.

História pozostatkov sv. Kríža mala aj naďalej pohnuté osudy. Časť pozostatkov bola krátko po nájdení poslaná do Ríma, kde boli uložené v Bazilike sv. Kríža. V roku 614 zasa perzský kráľ Chozroes vyplienil a dobyl Jeruzalem, pričom odvliekol do otroctva značnú časť kresťanského obyvateľstva, ako aj patriarchu Zachariáša a odniesol do Perzie aj spomínaný relikviár s pozostatkami Kristovho kríža. V tom období sa byzantská východorímska ríša nachádzala v období vnútorného oslabenia a roztrieštenej administratívy. Cisár Heraklios, ktorý krátko predtým nastúpil na trón, však zmobilizoval všetky sily na zreorganizovanie krajiny a na znovuzískanie stratených území. Po šesťročnom vojnovom ťažení sa mu v roku 628 napokon podarilo definitívne poraziť perzské vojská. Perzský kráľ Kovrad Široe bol nútený podpísať mierovú zmluvu a jedným z dôsledkov bolo aj prepustenie a vrátenie relikvie sv. kríža. V roku 630 bol sv. kríž vrátený do Jeruzalema a cisár Heraklius ho chcel osobne zaniesť na Golgotu. Keď sa však, nesúc relikviu, priblížil k posvätným miestam, akoby ho zadržiavala akási neviditeľná sila, takže sa nemohol pohnúť. Vtedy k nemu pristúpil patriarcha Zachariáš a povedal: „Hľa, ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne zaodiaty. Ty máš na hlave drahocenný diadém a on bol ovenčený tŕňovou korunou, ty ideš obutý a on tu kráčal bosý.“ Vtedy sa cisár zobliekol z kráľovských šiat, zobul sa a takto v prostom rúchu a na boso vyniesol kríž na Golgotu, kde bol opäť povýšený k verejnej úcte nábožných veriacich. Ten istý cisár Heraklios však o niekoľko rokov na to prikázal priniesť pozostatky sv. kríža do Konštantinopolu, pretože Jeruzalem už ohrozovali Arabi, šíriaci islam. Nie je možné ďalej detailne sledovať osudy jednotlivých častí pozostatkov sv. kríža a nakoniec to nie je ani samo o sebe najdôležitejšie.

Tento krátky historický prehľad nám však môže pomôcť lepšie pochopiť zmysel sviatku sv. Kríža. Veď hoci drevo Kristovho kríža je zaiste vzácnou pamiatkou a relikviou, pri vzdávaní úcty každému krížu, klaniame sa v prvom rade samotnému Kristovi, ktorý podľa slov sv. Pavla „uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi aj na zemi aj v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca“ (Fil 2, 8-11).

vladyka Cyril

 

Cirkevný rok  –  indikt

 

 

Nový rok v období Starého zákona

Z biblických kníh Levitikus (23,23–25) a Numeri (29,1–6) sa dozvedáme, že prostredníctvom svätého proroka Mojžiša Boh prikázal Izraelitom, aby osobitým spôsobom oslavovali prvý deň siedmeho mesiaca. V uvedený deň mali členovia vyvoleného ľudu zachovať odpočinok, zhromažďovať sa na modlitbách a prinášať stanovené obety. Dôvodom oslavy prvého dňa tohto mesiaca bola skutočnosť, že práve vtedy sa začínal nový občiansky, respektíve nový hospodársky rok. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že prvá polovica starozákonného siedmeho mesiaca, po hebrejsky tišrí alebo etaním, zodpovedá druhej polovici nášho septembra. Z uvedeného teda vyplýva, že už v starozákonných časoch, konkrétne pred viac ako tritisíc rokmi, pripadal začiatok nového roka, hoci len občianskeho či hospodárskeho, na súčasný september. Motívov na vyhlásenie mesiaca tišrí za prvý mesiac nového občianskeho či hospodárskeho roka bolo hneď niekoľko. Podľa starozákonnej knihy Genezis (2,2–3) si Boh na siedmy deň odpočinul od svojich diel, požehnal ho a zasvätil. Z uvedeného dôvodu sa v starozákonných časoch považoval za posvätný nielen každý siedmy deň (Ex23, 12), ale aj každý siedmy rok, takzvaný sobotný rok (Lv 25,1–7), a každý sedemkrát siedmy, teda štyridsiaty deviaty rok, respektíve každý rok nasledujúci po ňom, teda každý päťdesiaty rok, tzv. jubilejný (Lv25,8–55) Vtedy sa každému Izraelitovi musel vrátiť majetok, o ktorý prišiel, a každý hebrejský otrok musel byť prepustený na slobodu. Z tohto hľadiska je celkom logické, že čoskoro nadobudol výnimočné postavenie aj každý siedmy mesiac. Okrem toho sa v siedmom mesiaci odohralo niekoľko dôležitých udalostí, ktoré tiež nepochybne prispeli k jeho výnimočnému postaveniu. Spomedzi všetkých spomeňme aspoň tri. Práve v siedmom mesiaci zastal Noemov koráb na vrchu Ararat (Gn 8,4) A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat., práve v siedmom mesiaci, jediný raz do roka, vstupoval veľkňaz do Svätyne svätých (Lv 16,29–34) a práve v siedmom mesiaci sa uskutočnila slávnostná posviacka jeruzalemského chrámu, ktorý dal postaviť slávny kráľ Šalamún (1Kr 8,1–66 ).

 

Nový rok v období Rímskej ríše

 

Je všeobecne známym faktom, že kresťanstvo sa zrodilo na území Rímskej ríše. Z tohto hľadiska sa javí ako celkom logické poukázať na skutočnosť, že aj tam sa nový rok začínal práve v septembri, ba dokonca presne prvého septembra. Keď totiž cisár Augustus (+ 14 po Kristovi) v roku 31 pred Kristom definitívne zvíťazil nad Marcom Antóniom a Kleopatrou VII., čím sa stal zvrchovaným vladárom Egypta, kvôli ľahšiemu vyberaniu daní, hlavne zo vzdialenejších území, zaviedol takzvaný indikt (po latinsky indictum, doslovne oznámenie, vyhlásenie, uloženie, napríklad poplatkov). Išlo o cyklus pätnástich rokov, ktorý sa začínal vždy prvého septembra, lebo práve prvého septembra došlo k Augustovmu definitívnemu víťazstvu. Indikt bol rozdelený na tri rovnako dlhé obdobia, takzvané lustrá (po latinsky lustrum), čo znamená päťročnice alebo tiež slávnosti, lebo trvali päť rokov a na ich záver sa konali zábavy spojené so zapaľovaním sviečok. Princíp bol taký, že na konci prvého lustra sa dane odvádzali prostredníctvom železa a medi (hlavne na zhotovovanie mečov, kopijí, štítov, prílb a ďalších zbraní), na konci druhého sa odvádzali prostredníctvom striebra (najmä na žoldy vojakom) a na konci tretieho prostredníctvom zlata (predovšetkým na výzdobu pohanských svätýň). Po dokončení jedného indiktu sa vždy začínal ďalší, pričom celý prvý rok každého indiktu sa nazýval novým rokom.

Nový rok v období kresťanského staroveku

Hoci Kristova Cirkev bola na území Rímskej ríše takmer celých tristo rokov svojej existencie bezohľadne ničená, predsa nepodľahla pokušeniu stavať sa voči štátu, na území ktorého sa zrodila, výslovne nepriateľsky. Jednoznačne odmietala zákony, nariadenia a životný štýl obyvateľov, ak boli v rozpore s pravdou evanjelia, no zároveň si bez rozpakov osvojovala všetko, čo bolo pozitívne alebo aspoň mravne neutrálne. Jedným z mnohých možných príkladov takéhoto jej správania sú termíny eparchia, diecéza, provincia či metropola, ktoré sa v cirkevnom práve dodnes bežne používajú, ba niekedy sa vnímajú ako čisto cirkevné, hoci v skutočnosti pochádzajú z územnosprávneho členenia Rímskej ríše (eparchia, dioikésis, pro-vincia, métropolis). Podobne sa Kristova Cirkev necítila byť viazaná Mojžišovým zákonom (Sk 15,1–35), ale napriek tomu si viaceré jeho ustanovenia osvojila, ak ich považovala za vhodné pre veriaci ľud. Ako príklad môže poslúžiť členenie kresťanského chrámu inšpirovaného jeruzalemským chrámom alebo relatívne veľký počet liturgických prvkov prevzatých zo synagogálnej bohoslužby. Do tejto kategórie v istom zmysle patrí aj začiatok nového cirkevného roka. Staroveká Cirkev sa inšpirovala jednak starozákonným obdobím, kde sa nový rok, hoci len občiansky či hospodársky, začínal v mesiaci zodpovedajúcom nášmu septembru, jednak praxou existujúcou v Rímskej ríši, kde sa nový indikt začínal už oddávna prvého septembra, a prijala za svoje považovať za začiatok nového cirkevného roka práve prvý september. Neskôr to urobila celkom oficiálne, konkrétne v roku 325 po Kristovi na svojom prvom ekumenickom koncile, čiže na Prvom nicejskom sneme, ktorý zvolal svätý cisár Konštantín Veľký predovšetkým kvôli vyriešeniu sporov ohľadom arianizmu, teda chybného tvrdenia, podľa ktorého Syn nie je jednej podstaty s Otcom. Môžeme teda povedať, že prvý september ako začiatok nového cirkevného roka patrí v prostredí všetkých kresťanských cirkví medzi veľmi starobylé tradície, siahajúce hlboko do staroveku, ba možno priamo do apoštolských čias. Toto tvrdenie dosvedčuje aj skutočnosť, že práve počnúc týmto dátumom sú v liturgickom kalendári usporiadané v logickom slede veľké cirkevné sviatky, aj starobylé.

Nový rok v kresťanskej súčasnosti

Prakticky všetky cirkvi východných obradov, vrátane cirkví konštantínopolskej tradície, kam patrí aj Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike, prvý september ako začiatok nového cirkevného roka zachovali nepretržite a nezmenene od staroveku, prípadne od apoštolských čias, až podnes. Jediným problémom je azda relatívne nízke povedomie tejto skutočnosti medzi veriacimi. Na svätej liturgii tohto dňa, ako aj na existujúcom molebene k novému cirkevnému roku, sa číta 13.začalo (perikopa, časť) Svätého evanjelia podľa Lukáša (4,16–22), kde sa hovorí, ako Pán Ježiš po štyridsaťdňovom pôste na púšti prišiel do Nazareta, kde vyrástol, vošiel do synagógy a predniesol úryvok z knihy proroka Izaiáša, kde sa, okrem iného, hovorí, že je poslaný ohlásiť Pánov milostivý rok. Navyše to bol úvod k jeho verejnému účinkovaniu, čo je skutočnosť mimoriadne vhodná na začiatok nového cirkevného roka. Špecifikom tohto sviatku v grécko-slovanskom obrade je skutočnosť, že v jeho rámci sa slávi pamiatka oveľa väčšieho počtu svätcov, než je to zvykom vo všetky ostatné dni cirkevného roka. Zatiaľ čo inokedy sa slávi pamiatka jedného, dvoch alebo troch svätcov či skupín svätcov, tu sa slávi pamiatka nášho prepodobného otca Simeona Stĺpnika a jeho matky, ďalej Presvätej Bohorodičky z Miasén, svätého mučeníka Aitala, štyridsiatich svätých mučeníc a svätého diakona Ammuna, ich učiteľa, svätých mučeníkov Kallista, Evoda a Hermogena, rodných bratov, a spravodlivého Jozueho, Nunovho syna.

Pokiaľ ide o cirkvi západných obradov, predovšetkým latinského, teda o cirkvi rímskokatolícke a prípadne protestantské, tie počas svojich dejín z rozličných dôvodov začiatok nového cirkevného roka viackrát presúvali, naposledy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pri reforme svojho liturgického kalendára. 

ThLic. Marcel Gajdoš

Zdroj: internet

 

 

ODPUSTOVÁ SLÁVNOSŤ

Zosnutia Presvätej Bohorodičky

 

 

CELÁ  FOTOGALÉRIA

Večiereň pred odpustovou slávnosťou

 

CELÁ  FOTOGALÉRIA

 

Otváranie prázdnin - farský deň

 

Fotogaléria

Požehnanie áut a bicyklov

 

 

FOTOGALÉRIA

 

ŽIJEME  BICYKLOM 

 

VIAC FOTO