Nedeľa o porazenom

 

 

 

    Pri sledovaní populárnych televíznych seriálov si občas môžeme všimnúť jednu vec. Kvôli akémusi oživeniu prichádza na scénu nejaký populárny herec a epizóda tým dostáva vyšší kredit. Nevidíme len hlavné a vedľajšie postavy, ale prichádza ešte exkluzívny hosť. Diváka to väčšinou zaujme. 

    Akoby sa niečo podobné odohrávalo v evanjeliových čítaniach, ktoré čítame a počúvame pri sv. liturgiách v chráme – nedeľu čo nedeľu, deň čo deň. Takmer vždy je tu hlavná postava. Hlavnou postavou je Ježiš Kristus. Vedľajšiu úlohu zväčša dostávajú učeníci. A potom sú tu aj hostia. S jedným rozdielom oproti svetským seriálom. Exkluzívnymi sa nestávajú hneď. Konkrétne si všimnime tieto nedele po Pasche - Nedeľa o Tomášovi, o myronosičkách a dnes paschálny „seriál“ pokračuje Nedeľou o porazenom.

    V dnešnej epizóde vidíme teda jedného hosťa – porazeného, ochrnutého človeka. Aj on má svoj životný príbeh. Jeho „seriál“ trvá tridsaťosem rokov. Takmer 14 000 epizód. Takmer 14 000 dní čakania na svoju životnú príležitosť pri rybníku Betesda. Každý deň ho zamestnáva jedna otázka. Dostane sa do vody ako prvý? Príde aj jeho šanca na uzdravenie? Seriál, ktorý by mnohých už prestal baviť. A k tomuto „domu milosrdenstva“ (význam slova Betesda) prichádza hlavný hrdina Ježiš Kristus a položí chorému človeku otázku: „Chceš ozdravieť?“ (Jn 5, 6) Zvláštna otázka. V inej epizóde sa Pán Ježiš opýtal slepca pri Jerichu v podobnom duchu: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ (Mk 10, 51). Niektoré otázky môžeme v komunikácii označiť ako zbytočné. Prídem na hostinu a hostiteľ sa spýta: Nedáte si niečo? Prečo kladie Pán Ježiš chorému človeku práve túto otázku? Zrejme tu sleduje jednu vec, vzhľadom na tých 38 rokov trvania choroby. Myslím, že táto otázka by mohla pokračovať: „Chceš byť zdravý, alebo si už rezignoval? Máš ešte v sebe nádej? Vieš si ešte vôbec predstaviť seba ako zdravého človeka?“

    Pred časom vysielali v televízii film z prostredia vojny vo Vietname, ktorý sa odohrával v zajateckom tábore. A v tomto filme boli veľmi zaujímavo vykreslené osudy zajatcov – amerických vojakov. Aby prežili, každý z nich si vytvoril svoj štýl prežitia. Jeden sa snažil prežiť tak, že neustále šikanoval slabších, ďalší donášal na spoluväzňov a mal z toho nejaké výhody, iný sa uzavrel do svojho fiktívneho sveta a sníval, že je na dovolenke a pod. Až po niekoľkých rokoch prišiel okamih oslobodenia. Tábor oslobodili americký vojaci a oznamovali svojim krajanom: „Chlapci, je po všetkom, ste voľní, môžete ísť domov!“ No reakcia zajatcov bola zvláštna. Žiaden prejav radosti, žiadna reakcia. Až po čase jeden zo zajatcov povedal: „Ale my už nevieme žiť ináč!“ Podobne mohol zareagovať aj porazený z evanjelia: Ja už neviem ani nechcem žiť ináč. A jeho životný seriál by pokračoval rovnako aj ďalej. Ale on prijal lukratívnu ponuku v inom seriáli. V seriáli vzkriesenia, kde hlavnou postavou je Ježiš Kristus.

    A toto je pozvanie pre každého z nás. Byť exkluzívnym hosťom v paschálnom „seriáli“ Ježiša Krista. Stačí len odpovedať správne na základnú otázku. Chceš? Chceš ozdravieť, alebo si si už zvykol na ten svoj štýl? A vôbec tu nemusí ísť o fyzickú chorobu. Lebo každého z nás trápi v menšej či väčšej miere duchovné ochorenie. Na záver celého príbehu Ježiš Kristus povie ozdravenému človeku: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.“ (Jn 5, 14) Čo môže byť horšie, ako preležať 38 rokov v chorobe? Božie slovo hovorí, že je to ochrnutie hriechom. Toto je náš hlavný problém. Myslím, že aj v tejto súvislosti sv. Irenej povedal tú nádhernú vetu. „Slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha.“ Podľa tohto teda živý človek nie je len fyzicky zdravý človek. Živý človek je ten, kto vidí Boha vo svojom živote, ktorý ho chce vidieť v každej situácii, ktorá ho stretne. 

    Všetci žijeme svoj životný seriál. Je len na nás, či prijmeme úlohu exkluzívneho hosťa v seriáli Ježiša Krista. Je iba na mne, či sa stanem súčasťou Božieho slova. A je len jedna otázka a len jedna správna odpoveď: „Chceš?“

 

(zdroj: https://bratislava.grkatba.sk/download/stauros/stauros-2011-10.pdf foto: -int-)

 

 

NEDEĽA MYRONOSIČIEK

 

V dnešnom Evanjeliu čítame o tom, ako istý vznešený muž z Arimtye, menom Jozef, si od Piláta vyžiadal telo Ježiša Krista, dal ho dole z kríža, zavinul do plátna a položil do hrobu, ktorý bol vytesaný v skale. Potom ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň. Ďalej čítame o tom, že v prvý deň po sobote včasráno prišli k hrobu Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome, aby podľa židovského zvyku voňavým olejom (myrom) pomazali mŕtve telo Ježiša, pretože ho nemohli pomazať predtým, než ho položili do hrobu. Tieto ženy sa preto nazývajú myronosice (ktoré niesli myro). Celú cestu ich trápila jediná myšlienka: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ Ale keď sa priblížili k hrobu, zbadali, že veľký kameň je odvalený a ony môžu bez problémov vojsť dnu. Aké bolo ich prekvapenie, keď vošli do hrobu a uvideli tam sedieť mládenca v bielom rúchu! Bol to anjel, ktorý odvalil kameň od vchodu do hrobu. Anjel povedal ženám: „Nebojte sa! Hľadáte ukrižovaného Ježiša? Niet Ho tu, lebo vstal z mŕtvych, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. Choďte povedať Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych, že vás predchádza do Galiley, tam Ho uvidíte“. Rýchlo vyšli a utekali od hrobu. Mali veľký strach a zároveň i veľkú radosť z toho, že skutočne sa stalo to, čo im hovoril Spasiteľ. Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Utekali to zvestovať apoštolom, aby sa s nimi podelili o túto radosť.Tu sa neopisuje stretnute žien myronosíc s Kristom, ale vieme, že tieto ženy nielen videli anjela a ako prvé sa dozvedeli o Kristovom vzkriesení, ale ako prvé videli vzkrieseného Krista. Tento fakt má veľký význam, preto v osobe žien myronosíc si vážime ženskú prirodzenosť, a tým celú ľudskú prirodzenosť.Tieto ženy preukázali veľkú odvahu, väčšiu ako apoštoli, a preto im Cirkev vyhradila hneď druhú nedeľu po Pasche, aby sme si každý rok pripomínali ich odvahu vyznať Krista a kázať Jeho Evanjelium. Ženy myronosice boli stále s Kristom počas Jeho utrpenia a stali sa prvými svedkami Jeho vzkriesenia. Každú nedeľu si v bohoslužobných textoch na utreni pripomíname tieto udalosti takto:

Zavčas ráno sväté ženy s voňavkami ponáhľali sa k tvojmu hrobu a plakali. Zastavil ich anjel a riekol: Už bolo dosť sĺz, neplačte. Kristovo vzkriesenie apoštolom oznámte. Sväté ženy plakali, keď s vonnými masťami prišli k tvojmu hrobu, Spasiteľ. Anjel ich láskavo napomenul: Prečo hľadáte Živého medzi mŕtvymi? Veď ako Boh slávne vstal zmŕtvych.“

Láska žien myronosíc k Spasiteľovi je pre nás veľkým príkladom. Práve tieto ženy predišli v hlásaní radostnej zvesti o Kristovom vzkriesení apoštolov, ktorí sa rozutekali zo strachu, aby si zachránili svoje vlastné životy. Keď videli, že ich Učiteľa chytili, preľakli sa a zachovali sa veľmi zbabelo. Ženy myronosice preukázali väčšiu odvahu a netrápilo ich ani to, že vojenská stráž, ktorá strážila Kristov hrob deň a noc, sa im bude vyhrážať. Trápila ich jediná myšlienka: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ Uvedomovali si, že sú telesne slabé, ale napriek tomu mali silnú vieru, že sa to nejako vyrieši, čo sa aj stalo. Kristovo vzkriesenie je obnovením ľudskej prirodzenosti a opätovným nasmerovaním Adama k večnému životu, pretože on sa prostredníctvom hriechu a smrti vrátil do zeme, z ktorej bol stvorený. Ako Adama nikto nevidel, keď bol stvorený, pretože nikto vtedy neexistoval, rovnako tak aj nového Adama, Krista, nikto nevidel, keď vstal z mŕtvych. Prvého Adama najprv videla žena (Eva), keď bola stvorená, nového Adama, Krista, po Jeho vzkriesení prvá videla žena. V tejto súvislosti aj istý autor konštatuje: „Spôsobuje obdiv, že prvé zjavenie sa Víťaza nad hriechom, diablom a smrťou sa uskutočnilo ženám, a nie učeníkom.“

1. Kedysi sa žena (Eva) rozprávala s diablom, padla a priniesla správu o páde Adamovi. Teraz sa ženy (myronosice) rozprávali s anjelom, potom videli Krista a priniesli správu o vzkriesení mužom (učeníkom). Ruší sa rozdelenie a pripisovanie zodpovednosti žene za pád. Obnova ženskej prirodzenosti sa uskutočnila vtelením Krista a Jeho narodením z najčistejšej Márie, na ktorú čakali celé storočia.

2. Vzkriesenie Ježiša Krista prinieslo obnovu celého stvorenia. Muž a žena sa podľa východného učenia dopĺňajú, sú si rovnocenní. Boh ich stvoril, aby žili spolu ako jedno telo, vo vzájomnej úcte a porozumení. Žena v Cirkvi prestáva byť len biologickou existenciou a stáva sa osobou, duchovnou existenciou, ktorá prichádza k zbožšteniu. Prirodzene, ešte jestvuje biologická odlišnosť medzi mužským a ženským pohlavím, ale aj táto odlišnosť bude zrušená po všeobecnom vzkriesení všetkých ľudí. Potom pretrvá ľudská osoba. To znamená, že pre spásu neexistuje rozdiel medzi mužom a ženou. Apoštol Pavol hovorí: „Nie je ani muž ani žena, lebo všetci ste jedno v Ježišovi Kristovi.“

3. Cirkev si spolu so ženami myronosicami v túto nedeľu pripomína všetky ženy a oceňuje ich miesto v rodine, spoločnosti a Cirkvi. Je to cirkevný deň žien, preto želáme všetkým ženám, aby sa im darilo plniť si svoje povinnosti čím najlepšie, lebo na ženách je veľká a svätá zodpovednosť správne vychovávať svoje deti. Mnohí si často ani neuvedomujeme, akú zodpovednosť majú ženy za fungovanie rodiny, ktorá je malou Cirkvou. 

 

Zdroj internet

 

NEDEĽA MYRONOSIČIEK

 

V dnešnom Evanjeliu čítame o tom, ako istý vznešený muž z Arimtye, menom Jozef, si od Piláta vyžiadal telo Ježiša Krista, dal ho dole z kríža, zavinul do plátna a položil do hrobu, ktorý bol vytesaný v skale. Potom ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň. Ďalej čítame o tom, že v prvý deň po sobote včasráno prišli k hrobu Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome, aby podľa židovského zvyku voňavým olejom (myrom) pomazali mŕtve telo Ježiša, pretože ho nemohli pomazať predtým, než ho položili do hrobu. Tieto ženy sa preto nazývajú myronosice (ktoré niesli myro). Celú cestu ich trápila jediná myšlienka: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ Ale keď sa priblížili k hrobu, zbadali, že veľký kameň je odvalený a ony môžu bez problémov vojsť dnu. Aké bolo ich prekvapenie, keď vošli do hrobu a uvideli tam sedieť mládenca v bielom rúchu! Bol to anjel, ktorý odvalil kameň od vchodu do hrobu. Anjel povedal ženám: „Nebojte sa! Hľadáte ukrižovaného Ježiša? Niet Ho tu, lebo vstal z mŕtvych, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. Choďte povedať Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych, že vás predchádza do Galiley, tam Ho uvidíte“. Rýchlo vyšli a utekali od hrobu. Mali veľký strach a zároveň i veľkú radosť z toho, že skutočne sa stalo to, čo im hovoril Spasiteľ. Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Utekali to zvestovať apoštolom, aby sa s nimi podelili o túto radosť.Tu sa neopisuje stretnute žien myronosíc s Kristom, ale vieme, že tieto ženy nielen videli anjela a ako prvé sa dozvedeli o Kristovom vzkriesení, ale ako prvé videli vzkrieseného Krista. Tento fakt má veľký význam, preto v osobe žien myronosíc si vážime ženskú prirodzenosť, a tým celú ľudskú prirodzenosť.Tieto ženy preukázali veľkú odvahu, väčšiu ako apoštoli, a preto im Cirkev vyhradila hneď druhú nedeľu po Pasche, aby sme si každý rok pripomínali ich odvahu vyznať Krista a kázať Jeho Evanjelium. Ženy myronosice boli stále s Kristom počas Jeho utrpenia a stali sa prvými svedkami Jeho vzkriesenia. Každú nedeľu si v bohoslužobných textoch na utreni pripomíname tieto udalosti takto:

Zavčas ráno sväté ženy s voňavkami ponáhľali sa k tvojmu hrobu a plakali. Zastavil ich anjel a riekol: Už bolo dosť sĺz, neplačte. Kristovo vzkriesenie apoštolom oznámte. Sväté ženy plakali, keď s vonnými masťami prišli k tvojmu hrobu, Spasiteľ. Anjel ich láskavo napomenul: Prečo hľadáte Živého medzi mŕtvymi? Veď ako Boh slávne vstal zmŕtvych.“

Láska žien myronosíc k Spasiteľovi je pre nás veľkým príkladom. Práve tieto ženy predišli v hlásaní radostnej zvesti o Kristovom vzkriesení apoštolov, ktorí sa rozutekali zo strachu, aby si zachránili svoje vlastné životy. Keď videli, že ich Učiteľa chytili, preľakli sa a zachovali sa veľmi zbabelo. Ženy myronosice preukázali väčšiu odvahu a netrápilo ich ani to, že vojenská stráž, ktorá strážila Kristov hrob deň a noc, sa im bude vyhrážať. Trápila ich jediná myšlienka: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ Uvedomovali si, že sú telesne slabé, ale napriek tomu mali silnú vieru, že sa to nejako vyrieši, čo sa aj stalo. Kristovo vzkriesenie je obnovením ľudskej prirodzenosti a opätovným nasmerovaním Adama k večnému životu, pretože on sa prostredníctvom hriechu a smrti vrátil do zeme, z ktorej bol stvorený. Ako Adama nikto nevidel, keď bol stvorený, pretože nikto vtedy neexistoval, rovnako tak aj nového Adama, Krista, nikto nevidel, keď vstal z mŕtvych. Prvého Adama najprv videla žena (Eva), keď bola stvorená, nového Adama, Krista, po Jeho vzkriesení prvá videla žena. V tejto súvislosti aj istý autor konštatuje: „Spôsobuje obdiv, že prvé zjavenie sa Víťaza nad hriechom, diablom a smrťou sa uskutočnilo ženám, a nie učeníkom.“

1. Kedysi sa žena (Eva) rozprávala s diablom, padla a priniesla správu o páde Adamovi. Teraz sa ženy (myronosice) rozprávali s anjelom, potom videli Krista a priniesli správu o vzkriesení mužom (učeníkom). Ruší sa rozdelenie a pripisovanie zodpovednosti žene za pád. Obnova ženskej prirodzenosti sa uskutočnila vtelením Krista a Jeho narodením z najčistejšej Márie, na ktorú čakali celé storočia.

2. Vzkriesenie Ježiša Krista prinieslo obnovu celého stvorenia. Muž a žena sa podľa východného učenia dopĺňajú, sú si rovnocenní. Boh ich stvoril, aby žili spolu ako jedno telo, vo vzájomnej úcte a porozumení. Žena v Cirkvi prestáva byť len biologickou existenciou a stáva sa osobou, duchovnou existenciou, ktorá prichádza k zbožšteniu. Prirodzene, ešte jestvuje biologická odlišnosť medzi mužským a ženským pohlavím, ale aj táto odlišnosť bude zrušená po všeobecnom vzkriesení všetkých ľudí. Potom pretrvá ľudská osoba. To znamená, že pre spásu neexistuje rozdiel medzi mužom a ženou. Apoštol Pavol hovorí: „Nie je ani muž ani žena, lebo všetci ste jedno v Ježišovi Kristovi.“

3. Cirkev si spolu so ženami myronosicami v túto nedeľu pripomína všetky ženy a oceňuje ich miesto v rodine, spoločnosti a Cirkvi. Je to cirkevný deň žien, preto želáme všetkým ženám, aby sa im darilo plniť si svoje povinnosti čím najlepšie, lebo na ženách je veľká a svätá zodpovednosť správne vychovávať svoje deti. Mnohí si často ani neuvedomujeme, akú zodpovednosť majú ženy za fungovanie rodiny, ktorá je malou Cirkvou. 

 

Zdroj internet

 

 

NEDEĽA PASCHY

 

FOTOGALÉRIA

Veľký piatok

 

FOTOGALÉRIA 

Veľký štvrtok

FOTOGALÉRIA

 

NEDEĽA SVÄTÉHO APOŠTOLA TOMÁŠA,

 

teda NEDEĽA ANTIPASCHY

 

 

Podľa tradície bol sv. apoštol Tomáš pôvodom z Galiley. Jeho meno v aramejčine znamená Dvojča, takisto ako v gréčtine Didymus. Zrejme bol tiež rybárom. Bol pravoverným Židom a skromným človekom. V evanjeliách o ňom najviac písal Ján, celkovo štyrikrát. Po prvý raz je to v situácii, keď doniesli Ježišovi správu o Lazárovej chorobe. Apoštoli Ježiša odhovárali od cesty do Judey. Tomáš vtedy povedal: „Poďme aj my a umrime s ním.“ (Jn 11,1-16). Druhýkrát Ján o ňom píše v udalosti, ktorá sa stala deň pred Veľkonočnými sviatkami. Ježiš hovorí o príbytkoch, ktoré sú pripravené v nebi a o ceste, kam ide. Tomáš vtedy reaguje: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ Vtedy mu Ježiš povedal pamätné slová: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,1-7). V 20. kapitole píše Ján o veľmi známej udalosti, keď sa Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom, ktorí boli zhromaždení za zatvorenými dverami. Tomáš vtedy s nimi nebol. Až keď prišiel Ježiš druhýkrát, bol tam aj Tomáš. Vtedy vyslovil slová, ktoré sú nezabudnuteľné: „Pán môj a Boh môj!“ Uveril a zostal verný Bohu až do smrti. Poslednýkrát sa Sväté písmo zmieňuje o Tomášovi v 21. kapitole Jánovho evanjelia. Apoštoli – medzi nimi výslovne aj Tomáš – boli loviť ryby. Vtedy sa im Ježiš opäť zjavil.

Podľa tradície Tomáš ďalej hlásal evanjelium v krajine Partov, Peržanov (dnešný Irán) a v Indii. Podľa všetkého zomrel mučeníckou smrťou, no údaje o tom sa rozchádzajú. Podľa niektorých ho umučili v Indii v meste Mailapure pri Madrase – prepadli ho Brahmovi kňazi, dobodali kopijami a utĺkli kyjakmi. No iné podanie zase tvrdí, že Tomáš účinkoval len medzi Partmi a zomrel v meste Edessa v Mezopotámii. Zavraždili ho na rozkaz kráľa. Jeho pozostatky sa oddávna nachádzali v Edesse, kde požívali veľkú úctu. Tomáš je patrónom architektov.

NEDEĽA SVÄTÉHO APOŠTOLA TOMÁŠA,

 

teda NEDEĽA ANTIPASCHY

 

 

Podľa tradície bol sv. apoštol Tomáš pôvodom z Galiley. Jeho meno v aramejčine znamená Dvojča, takisto ako v gréčtine Didymus. Zrejme bol tiež rybárom. Bol pravoverným Židom a skromným človekom. V evanjeliách o ňom najviac písal Ján, celkovo štyrikrát. Po prvý raz je to v situácii, keď doniesli Ježišovi správu o Lazárovej chorobe. Apoštoli Ježiša odhovárali od cesty do Judey. Tomáš vtedy povedal: „Poďme aj my a umrime s ním.“ (Jn 11,1-16). Druhýkrát Ján o ňom píše v udalosti, ktorá sa stala deň pred Veľkonočnými sviatkami. Ježiš hovorí o príbytkoch, ktoré sú pripravené v nebi a o ceste, kam ide. Tomáš vtedy reaguje: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ Vtedy mu Ježiš povedal pamätné slová: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,1-7). V 20. kapitole píše Ján o veľmi známej udalosti, keď sa Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom, ktorí boli zhromaždení za zatvorenými dverami. Tomáš vtedy s nimi nebol. Až keď prišiel Ježiš druhýkrát, bol tam aj Tomáš. Vtedy vyslovil slová, ktoré sú nezabudnuteľné: „Pán môj a Boh môj!“ Uveril a zostal verný Bohu až do smrti. Poslednýkrát sa Sväté písmo zmieňuje o Tomášovi v 21. kapitole Jánovho evanjelia. Apoštoli – medzi nimi výslovne aj Tomáš – boli loviť ryby. Vtedy sa im Ježiš opäť zjavil.

Podľa tradície Tomáš ďalej hlásal evanjelium v krajine Partov, Peržanov (dnešný Irán) a v Indii. Podľa všetkého zomrel mučeníckou smrťou, no údaje o tom sa rozchádzajú. Podľa niektorých ho umučili v Indii v meste Mailapure pri Madrase – prepadli ho Brahmovi kňazi, dobodali kopijami a utĺkli kyjakmi. No iné podanie zase tvrdí, že Tomáš účinkoval len medzi Partmi a zomrel v meste Edessa v Mezopotámii. Zavraždili ho na rozkaz kráľa. Jeho pozostatky sa oddávna nachádzali v Edesse, kde požívali veľkú úctu. Tomáš je patrónom architektov.

 

Христóсъ Воскрéсе!

З праздником Христового Воскресіня,

з праздником Пасхы!