MILAN LACH, 

 

POMOCNÝ  BISKUP  PREŠOVSKEJ  ARCHIEPARCHIE

Rímsky biskup František dnes 19. apríla 2013 vymenoval pomocného biskupa pre Prešovskú gréckokatolícku archieparchiu. Stal sa ním P. Milan Lach SJ, doterajší prodekan pre zahraničné vzťahy a pre rozvoj na Teologickej fakulte Trnavskej unvierzity v Bratislave.Súčasne sa stáva titulárnym biskupom Ostracina.

Menovanie nového biskupa je výrazom pastierskej starostlivosti Svätého Otca o dobro veriacich ľudí na Slovensku, aby mu nechýbali dobrí duchovní pastieri, ktorí budú napĺňať poslanie Cirkvi – sprevádzať Boží ľud po ceste k večnému životu. Zároveň je výzvou pre všetkých ľudí, aby novomenovaného biskupa sprevádzali svojimi modlitbami a obetami.

 

Životopis vladyku-nominanta Milana Lacha SJ

Vladyka-nominat Milan Lach SJ, novovymenovaný pomocný biskup pre Prešovskú archieparchiu, je gréckokatolíckym rehoľným kňazom slovenskej provincie Spoločnosti Ježišovej.

Narodil sa 18. novembra 1973 v Kežmarku. Má troch súrodencov. Najmladší brat Peter je gréckokatolíckym kňazom Prešovskej archieparchie. Svoje detstvo prežil v podtatranskej obci Ľubica. Gymnaziálne štúdiá ukončil maturitou v roku 1992 v Kežmarku. Vedomý si Božieho volania ku kňazstvu bol v roku 1992 prijatý do gréckokatolíckeho kňazského seminára a na Gréckokatolícku bohosloveckú fakultu UPJŠ v Prešove (v súčasnosti Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej univerzity). Po ukončení tretieho ročníka, cítiac v sebe rehoľné povolanie vstúpil v roku 1995 do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Trnave, kde po dvoch rokoch zložil jednoduché večné sľuby. V základných teologických štúdiách pokračoval na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave v roku 1997. V rokoch 1999 až 2000 bol v rámci rehoľnej formácie na magisterke ako vychovávateľ na jezuitskom chlapčenskom internáte v Košiciach. Teologické štúdium ukončil na TF TU v Bratislave v roku 2001. Z rúk terajšieho košického eparchiálneho biskupa vladyku Milana Chautura CSsR prijal 11. novembra 2000 diakonskú a 1. júla 2001 kňazskú vysviacku v Katedrálnom chráme Narodenia Presvätej Bohorodičky v Košiciach.

V rokoch 2001 – 2002 si vykonával civilnú náhradnú službu v jezuitskej komunite v Košiciach a popri tom do roku 2003 pôsobil v Centre spirituality Východ – Západ Michala Lacka, vedecko-výskumnom pracovisku TF TU, ako vedecký pracovník. Počas tohto pôsobenia pracoval spolu s otcom Jánom Babjakom SJ, terajším prešovským arcibiskupom a metropolitom. Od roku 2003 do roku 2004 bol poverený vedením Centra spirituality Východ – Západ v Košiciach. Zároveň ako kňaz vypomáhal pastoračne veriacim v Košiciach a okolí.

V roku 2004 začal vyššie štúdiá na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme, kde dosiahol v roku 2006 licenciát z východných cirkevných vied a v roku 2009 získal doktorát v tom istom odbore obhajobou dizertačnej práce Prínos Juraja Joannikija Baziloviča OSBM na mníšsku formáciu baziliánov Mukačevskej eparchie v rokoch 1789 – 1821. Okrem skúseností z medzinárodného akademického prostredia nadobudol i skúsenosti z duchovnej služby ako výpomocný špirituál Pápežského kolégia Russicum a ako duchovný asistent Federácie skautov Európy v Ríme. Autorsky spolupracoval s Vatikánskym rozhlasom.

Po návrate zo štúdií v Ríme od roku 2009 pracoval ako riaditeľ opäť v Centre spirituality Východ – Západ M. Lacka v Košiciach. Popri zabezpečovaní vedecko-výskumných úloh centra, organizovaní vedeckých konferencií, budovaní knižničného fondu a nadväzovaní kontaktov so zahraničím, vyučoval jeden semester spiritualitu kresťanského Východu aj na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Košiciach, kde bol aj členom redakčnej rady teologického časopisu Verba Theologica. Svoju pozornosť venoval tiež sprístupňovaniu odborných poznatkov širšej verejnosti prispievaním do časopisov a organizovaním populárno-vedeckých prednášok na pôde Centra. Od 1. decembra 2011 pôsobí ako prodekan pre zahraničné vzťahy a rozvoj na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave, kde vyučuje kresťanskú spiritualitu a spiritualitu kresťanského Východu. Oblasťou, ktorej sa odborne venuje je východná kresťanská spiritualita.

V reholi Spoločnosti Ježišovej na Slovensku bol od 30. decembra 2009 konzultorom provinciála a od 1. januára 2012 bol aj delegátom pre formáciu jezuitských scholastikov. Momentálne sa pripravoval absolvovaním tzv. tretej probácie na zloženie slávnostných večných sľubov.

Vedeckú prácu vyvažoval prácou s ľuďmi. Venoval sa duchovnej službe gréckokatolíckym veriacim ako výpomocný duchovný v bratislavskej farnosti. Bol aktívnym vo Federácii skautov Európy ako národný duchovný asistent. Medzi jeho záľuby patria príroda, knihy a spev. Už v čase vysokoškolských štúdií pôsobil v Zbore sv. Romana Sladkopevca v Prešove. Plynule hovorí po taliansky, aktívne komunikuje anglicky a rusky, pasívne francúzsky.

 

 

Dňa 19. apríla 2013 ho pápež František menoval za prešovského pomocného biskupa.

 
 
 

Zdroj: TK KBS

 

Nový rímsky pápež František a jeho vzťah ku gréckokatolíkom

Hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi (UGKC), vladyka Svjatoslav (Ševčuk), bol pred svojím zvolením za hlavu UGKC biskupom v Argentíne. Mal teda možnosť spoznať kardinála Jorge Maria Bergoglia SJ, ktorý bol aj jeho ordinárom, veľmi dobre. Opisuje ho ako veľmi skromného človeka a zároveň hlbokého intelektuála. O jeho vzťahu ku gréckokatolíkom povedal toto:

Novozvolený rímsky pápež František je odchovancom nášho kňaza o. Stepana Čmiľa, ktorý je pochovaný v Bazilike svätej Sofie v Ríme. Terajší pápež v čase, keď bol študentom saleziánskej školy, každý deň ráno, kým ostatní chlapci ešte spali, posluhoval o. Čmiľovi pri svätej liturgii. Dobre pozná náš obrad a pamätá si našu liturgiu. Nedávno, keď som odchádzal z Argentíny na Ukrajinu, som ho prosil, aby vydal svoje svedectvo pre proces blahorečenia o. Stepana Čmiľa, s čím rád súhlasil. Svätý Otec teda dobre pozná našu Cirkev (UGKC -pozn. prekl.), našu liturgiu a náš obrad a aj našu duchovnosť.

Okrem toho pápež František, ešte ako arcibiskup Buenos Aires, bol ordinárom pre východných katolíkov, teda pre tých, ktorí nemali vlastnú hierarchiu. A naša (UGKC) eparchia v Argentíne je sufragánnou eparchiou arcibiskupstva Buenos Aires. Preto sa kardinál Jorge Bergoglio SJ vždy zaujímal o našu cirkev v Argentíne a ja ako mladý biskup som robil prvé krôčiky v svojej biskupskej službe pod jeho dohľadom a s jeho pomocou. Preto sa domnievam, že v jeho osobe budeme mať takého Svätého otca, ktorý bude dbať aj na našu Cirkev. Nádejam sa, že s týmto pápežom nás čakajú v budúcnosti veľké veci.”

Zdroj: RISU.org.ua/ugcc.org.ua
Preklad: Andrej Škoviera       
                                                                                                                                                  Prevzaté: www.grkatba.sk

 


vladyka Cyril Vasiľ:

5 výročie metropolitnej cirkvi sui iuris na Slovensku

vl Cyril VasilO niekoľko dní si pripomenieme piate výročie pozdvihnutia Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku na metropolitnú úroveň. Pápež Benedikt XVI. 30. januára 2008 totiž súčasne zriadil bratislavské gréckokatolícke biskupstvo, povýšil dovtedajší košický apoštolský exarchát na eparchiu a prešovskú eparchiu na metropolitnú arcieparchiu. Po dlhom vývoji tak slovenská Gréckokatolícka cirkev dosiahla stupeň metropolitnej cirkvi sui iuris, tak ako ho predvída štruktúra východných katolíckych cirkví kodifikovaná v Kódexe kánonov východných cirkví.
V súčasnosti existujú na svete tri východné cirkvi, ktoré sú na metropolitnom stupni hierarchického vývoja – okrem našej prešovskej metropolitnej cirkvi je to metropolitná cirkev ruténskej tradície v Pittsburghu a etiópska cirkev v Etiópii a Eritrei s centrom v Adis Abebe. Ďalšie riadne hierarchické stupne východných katolíckych cirkví sú cirkvi vrchného arcibiskupstva a cirkvi patriarchálne. V súčasnosti máme na úrovni vrchného arcibiskupstva štyri cirkvi sui iuris – ukrajinskú, sýrsko-malabarskú, sýrsko-malankarskú a rumunskú. Na úrovni patriarchálnom máme šesť katolíckych východných cirkví – koptskú, melchitskú, sýrsku, maronitskú, chaldejskú a arménsku.

Existencia rozličných východných cirkví niekedy predstavuje problém, alebo vyvoláva otázky o dôvodoch a zmysle tejto rôznorodosti v Cirkvi. Nebolo by všetko jednoduchšie, keby bola celá Katolícka cirkev jednoliata, riadila sa rovnakými zákonmi a rovnakou liturgiou? Odkiaľ sa vzali tieto rôzne obrady, zákony, liturgie a cirkevné štruktúry? Je to náhoda, výsledok historického vývoja, politických vplyvov, či etnickej vyhranenosti niektorých skupín, alebo je za tým všetkým nejaký iný dôvod a Boží plán? Magistérium Katolíckej cirkvi na tieto otázky odpovedá v koncilovej konštitúcii Lumen Gentium takto:
„Riadením Božej prozreteľnosti sa stalo, že rôzne cirkvi, ktoré založili apoštoli a ich nástupcovia na rozličných miestach, sa postupom času zoskupovali do rozmanitých organicky spojených celkov (…). Niektoré z nich, najmä starodávne patriarchálne cirkvi, akoby matky vo viere, zrodili iné – dcérske partikulárne cirkvi (…). Táto rozmanitosť miestnych cirkví, smerujúca k jednote, jasnejšie dokazuje katolíckosť nerozdelenej Cirkvi.“ (LG 23)
Pre niekoho môže existencia východných cirkví predstavovať len akúsi folklórnu zvláštnosť, či zbytočné komplikovanie jednotnosti Katolíckej cirkvi. Takýto názor ale nezodpovedá učeniu samotnej Katolíckej cirkvi. Táto vo svojich najslávnostnejších oficiálnych dokumentoch, publikovaných na II. vatikánskom koncile (Orientalium Ecclesiarum) totiž vyhlasuje, že „dejiny, tradícia a mnohé cirkevné ustanovizne zreteľne dosvedčujú, ako veľmi sa východné cirkvi zaslúžili o celú všeobecnú Cirkev. Preto tento posvätný koncil nielenže zahŕňa ich duchovné dedičstvo náležitou úctou a zaslúženou chválou, ale ho aj pokladá za nepochybné dedičstvo celej Kristovej Cirkvi. A tak slávnostne vyhlasuje, že východné cirkvi majú rovnaké právo a povinnosť ako západné cirkvi riadiť sa podľa svojich vlastných ustanovení, lebo ich odporúča úctyhodná starobylosť a lepšie vyhovujú povahe ich veriacich, ako aj účinnejšie zabezpečujú dobro ich duší.“ (OE, 5)

Keď hovoríme o metropolitnej cirkvi sui iuris je potrebné pripomenúť, čo sa týka jej štruktúry, organizácie a fungovania, ako aj úlohy metropolitu, ktorý tejto cirkvi predsedá, že takáto cirkev sa nedá porovnávať s rímskokatolíckou cirkevnou provinciou, či úradom arcibiskupa metropolitu, ktorý stojí na čele rímskokatolíckeho arcibiskupstva. Nemožnosť takéhoto porovnania vyplýva z viacerých príčin – pričom hlavný dôvod je ten, že obe tieto cirkevnoprávne inštitúty patria do iných kategórií a sú riadené inými právnymi normami.

Východná cirkev sui iuris má svoju hlavu na miestnej úrovni – teda biskupa, metropolitu, vrchného arcibiskupa, alebo patriarchu, ktorý tejto cirkvi predsedá a ktorý ju reprezentuje a tento biskup je pre túto cirkev aj prostredníkom a garantom jednoty so Svätým Otcom, ako viditeľnou hlavou univerzálnej Katolíckej cirkvi. Latinská, Rímskokatolícka cirkev, aj keď sa vnútorne člení na metropolie, či arcibiskupstvá, a jednotliví biskupi sa združujú do tzv. biskupských konferencií, predsa tieto jej štruktúry a orgány majú len prakticko-organizačný význam, a všetky arcibiskupstvá a biskupstvá spolu vytvárajú Rímsko-katolícku cirkev. V skutočnosti sa naša Katolícka cirkev teda skladá z Rímsko-katolíckej cirkvi, ktorá nasleduje latinský obrad, či už v jeho rímskej, alebo ambroziánskej, alebo mozarabskej forme a ďalších 22 východných katolíckych cirkví, ktoré sa pridŕžajú jednej z piatich hlavných obradových tradícií, rozdelených do viacerých miestnych „obradov“. Je zrejmé, že Rímskokatolícka cirkev združuje absolútnu väčšinu katolíkov a že všetky východné katolícke cirkvi spolu predstavujú štatisticky zanedbateľnú menšinu.

Štatistika, či počet veriacich ale nie je v Cirkvi jediným kritériom. Ako učí v tejto veci II. Vatikánsky koncil v dekréte o východných cirkvách Orientalium Ecclesiarum, medzi partikulárnymi cirkvami, alebo obradmi „jestvuje obdivuhodné spoločenstvo, takže rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale skôr ju robí viditeľnejšou. Katolícka cirkev chce, aby zostali neporušené tradície každej partikulárnej cirkvi alebo obradu a zároveň sa usiluje prispôsobiť svoj spôsob správy rozmanitým časovým a miestnym potrebám. Tieto partikulárne cirkvi – tak východné, ako aj západné –, hoci sa medzi sebou čiastočne rozlišujú obradmi, čiže liturgiou, cirkevnou disciplínou a duchovným dedičstvom, predsa sú tým istým spôsobom zverené pastierskemu vedeniu rímskeho veľkňaza, ktorý je z Božej vôle nástupcom blahoslaveného Petra v primáte nad celou všeobecnou Cirkvou. Preto partikulárne cirkvi sú si rovné čo do vážnosti, takže ani jedna z nich nemá prednosť pred inými pre svoj obrad a všetky majú tie isté práva i tie isté povinnosti, aj čo sa týka ohlasovania evanjelia po celom svete (porov. Mk 16, 15), pod vedením rímskeho veľkňaza.“(OE 2-3)

Metropolitná cirkev zjednocuje eparchie, duchovenstvo, rehoľníkov a ostatných veriacich osobitnej cirkvi sui iuris, ktorá vlastní osobitné liturgické, teologické, duchovné a disciplinárne dedičstvo. Súhrn týchto faktorov nazývame zjednodušene slovom „obrad“ – pričom obrad tej-ktorej miestnej cirkvi môže byť súčasťou širšej obradovej skupiny, či tradície, spoločnej viacerým cirkvám sui iuris. Tak môžeme povedať, že Gréckokatolícka cirkev na Slovensku má svoj vlastný obrad, ktorý je výsledkom cyrilo-metodského dedičstva – ale súčasne je tento obrad aj vyjadrením byzantskej tradície, ktorú s nami zdieľajú aj iné cirkvisui iuris. Hlavou metropolitnej cirkvi je metropolita, ktorého menuje pápež. Metropolita na území metropolitnej cirkvi a v rámci predpisov ustanovených cirkevným právom vykonáva právomoc nad biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a ostatnými veriacimi. Pri výkone tejto moci mu pomáha kolektívny riadiaci orgán – ktorý sa volá Rada hierarchov. Jej členmi sú všetci biskupi, ktorý vykonávajú úrad v tejto cirkvi, ale aj prípadní pomocní a emeritní biskupi. Metropolita zvoláva túto radu v pravidelných intervaloch a mimo nich vtedy, keď sa vyskytne potreba riešiť také cirkevnoprávne otázky, ktoré patria do jej kompetencie. Rada rozhoduje väčšinou hlasov – všetci jej členovia sú si teda pri hlasovaní rovní, bez ohľadu na ich postavenie v štruktúre cirkvi. Rada hierachov je tak zákonodarným orgánom metropolitnej cirkvi, má kompetencie týkajúce sa liturgie, tvorby partikulárneho práva, navrhovania kandidátov na úrad biskupa a ďalšie kompetencie potrebné pre riadenie života metropolitnej cirkvi.

Pri piatom výročí pozdvihnutia Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku na metropolitnú cirkev sui iuris vyprosujeme pre našich biskupov hojnosť Božích darov a duchovnej jednoty pri spoločnom riadení cirkvi prostredníctvom Rady hierarchov a všetkým veriacim veľa radosti a vytrvalosti pri zachovávaní a rozvíjaní toho duchovného dedičstva, ktoré reprezentuje naša Gréckokatolícka cirkev, ako živá, integrálna a pritom špecifická súčasť Katolíckej cirkvi.

Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:

Zdroj: Rádio Vatikán
Foto: Catholic Press Photo

                                                                                                                                                                                Prevzate z: www.grkatba.sk

 

 

Vladyka Ivan (Ljavinec) zosnul v Pánu

V nedeľu, 9. decembra 2012  v 90. roku svojho života zomrel emeritný apoštolský exarcha pre katolíkov byzantského bradu v Českej republike, Mons. Ivan Ljavinec.

Ako informoval Apoštolský exarchát v ČR, posledná rozlúčka so zosnulým sa uskutoční v katedrálnom chráme svätého Klimenta v Prahe v stredu, 12. decembra 2012 o 10:00 hod. Následne budú telesné ostatky prevezené do rodného mesta Volovec na Ukrajině, kde budú po pohrebných obradoch uložené k večnému odpočinku.

 

Životopis Mons. Ivana Ljavinca

 

Ivan Ljavinec sa narodil 18. apríla 1923 vo Volovci na Podkarpatskej Rusi v rodine učiteľa s deviatimi deťmi. Po maturite na russkom gymnáziu v Mukačeve, študoval teológiu v Užhorode a vo Viedni. Po ruskej okupácii Podkarpatskej Rusi po druhej svetovej vojne sa nemohol vrátiť do svojej materskej eparchie, a preto sa prihlásil u vladyku Pavla P. Gojdiča OSBM v Prešove, ktorý ho prijal do prešovskej eparchie a 28. júla 1946 ho vysvätil na kňaza. Primičnú sv. liturgiu slávil v obci Závadka, kde bol farárom o. Emil Zorvan, jeho príbuzný.

V Prešove pôsobil ako sekretár biskupa Gojdiča, redaktor časopisu Blahovistnik a Zorja. Od septembra 1949 pôsobil ako špirituál v gréckokatolíckom bohosloveckom seminári v Prešove. Sobor a násilná likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi ho zastihli v Prešove. Začal sa skrývať u známych a rodiny v Michalovciach, Levoči, Kežmarku, Dolnom Smokovci, neskôr v Prahe a najdlhšie v Lučivnej.

V roku 1950 mu doručili list od internovaného biskupa Vasiľa Hopku z Hlohovca, ktorým ho poveril vedením Gréckokatolíckej cirkvi v pozemí ako generálny vikár s mimoriadnymi právomocami. V liste mu biskup Hopko udelil fakultu prijímať späť do Gréckokatolíckej cirkvi tých gréckokatolíckych kňazov, ktorí najprv podpísali prestup na pravoslávie, no hnaní výčitkami svedomia, že zradili Katolícku cirkev, chceli svoj súhlas odvolať. V tom období intenzívne spolupracoval s o. Jánom Hirkom.

Na jar 1953 prišiel o. Ivan Ljavinec do Lučivnej, kde sa dlhodobo ukrýval u lekárky, Oľgy Mydlíkovej, až do zatknutia, večer 2. júla 1955. Po dlhej vyšetrovacej väzbe bol v kauze Ljavinec a spol., spolu s ďalšími pätnástimi osobami, ktoré mu pomáhali, odsúdený Najvyšším súdom v Prahe 6. septembra 1956.

Spolu s ním na lavicu obžalovaných predstúpilo 14 osôb, z toho desať gréckokatolíckych kňazov: o. Ján Hirka, o. Michal Májovský, o. Cyril Zakopal, o, Irenej Bačinský, o. Emil Zorvan, o. Miron Molčányi, o. Štefan Havrila, o. Štefan Lazor, o. Mikuláš Sigeti; jedna rehoľná sestra – Anna Fusková (sr. Ľudmila) a štyria laici: Gejza Kolárik, Jozef Breza, Dr. Emma Dutková, Dr. Oľga Mydlíková; pätnásta obvinená vdova Marta Mydlíková sa kvôli vážnemu zdravotnému stavu nachádzala v nemocnici.

Ivan Ljavinec bol z prvotného obvinenia velezrady nakoniec odsúdený za trestný čin združovania proti republike podľa § 79 tr. zák. a za trestný čin marenia dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami podľa § 173 odst. 1 tr. a § 174 odst. 1 tr. zák. za to, že svojou činnosťou podvracal ľudovodemokratické štátne zriadenie a vykonával duchovenskú činnosť bez štátneho súhlasu. Najvyšší súd ho odsúdil na štyri roky odňatia slobody, nastratu občianskych práv na tri roky a zákaz pobytu v Košickom a Prešovskom kraji na päť rokov, ako aj na prepadnutie celého majetku.

Ivan Ljavinec nastúpil na výkon trestu 7. septembra 1956. Svoj trest si odpykával v Nápravno-pracovnom tábore č. 2 v Rtýne v Podkrkonoší v severných Čechách, kde pracoval v uhoľných baniach. Vďaka prezidentskej amnestii Antonína Novotného mohol byť prepustený z väzenia, resp. z väzenskej nemocnice vo Valdiciach v roku 1958. Komunisti boli vo svojej proticirkevnej politike veľmi dôsledný, a preto aj po prepustení z väzenia mal Ivan Ljavinec zákaz zdržiavať sa päť rokov v Prešovskom a Košickom kraji.

Keďže do výkonu trestu sa započítavala aj doba strávená vo vyšetrovacej väzbe (od 3. júla 1955), koniec trestu mu bol stanovený na 3. júla 1959, 02:00 hod. Na základe amnestie prezidenta republiky Antonína Novotného (1. decembra 1957), uznesením Krajského súdu v Prahe zo dňa 29. decembra 1957, bol Ivan Ljavinec prepustený na slobodu. Stalo sa tak 14. januára 1958 o 10:00.

Nakoľko mal zákaz pobytu v prešovskom a košickom kraji, po prepustení zostal pracovať v Prahe v robotníckych profesiách ako kurič, smetiar, sprievodca električky (tiež napr. čistil železničné vozne). Na svoju verejnú pastoračnú činnosť musel Ivan Ljavinec čakať ešte dlhých desať rokov, a to do Pražskej jari roku 1968.

V spolupráci s arcibiskupom Tomáškom organizoval v roku 1968 petíciu za obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu, ktorú podpísalo 40.000 veriacich a ktorá významnou mierou prispela k znovupovoleniu činnosti našej Cirkvi.

Po povolení Gréckokatolíckej cirkvi bol Ivan Ljavinec v apríli 1969 menovaný prešovským ordinárom Mons. Jánom Hirkom za správcu gréckokatolíckej farnosti sv. Klimenta v Prahe. Obnovil život farnosti a viedol ju v ťažkých rokoch normalizácie. Pričinil sa o to, že v chráme sv. Klimenta bol inštalovaný ikonostas.

Po rozdelení Československa 1. januára 1993 sa stal biskupským vikárom novozriadeného vikariátu pre Čechy a Moravu.

Pápež Ján Pavol II. zriadil 15. marca 1996 nový gréckokatolícky apoštolský exarchát so sídlom v Prahe pre katolíkov byzantského obradu v Čechách a na Morave a zároveň vymenoval o. Ivana Ljavinca za prvého pražského exarchu a titulárneho biskupa akalissenského. Biskupské svätenia prijal 30. marca 1996 v Ríme, v Bazilike sv. Klimenta z rúk arcibiskupa Mons. Miroslava Marusyna, vtedajšieho sekretára Kongregácie pre východné cirkvi; spolusvätiteľmi boli arcibiskup Mons. Giovanni Coppa, vtedajší apoštolský nuncius v Českej republike a vladyka Irenej Bilyk OSBM, pomocný biskup Ivano-Frankivskej eparchie (Ukrajina). Za svoje biskupské heslo si zvolil slová zo  27. žalmu: Hospoď, kriposť moja (Pán je moja sila, Ž 27, 1).

V službe apoštolského exarchu pôsobil do roku 2003, keď bol 24. apríla emeritovaný. Posledné roky svojho života strávil v Domove sv. Alžbety v Žernůvce pri Brne, kde pokojne opustil tento svet v nedeľu doobeda počas sv. omše.

Vičnaja jemu pamjať.

Podľa Babjak, J.: Zostali verní a archívnych materiálov spracoval Stanislav Gábor

prevzate:www.grkatba.sk

 

 

 

 

 

 

Štvrtá metropolitná púť kňazov

Gréckokatolíckej cirkvi v Ľutine

fotogaleria

 

Bazilika minor v Ľutine v pondelok 24. septembra už po štvrtýkrát privítala kňazov Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku na ich metropolitnej púti. Kňazi a ich manželky svojou hojnou účasťou vytvorili sláviace spoločenstvo modliacich sa a počúvajúcich učeníkov a potvrdili, že túto púť, ktorej tradícia vznikla v Roku kňazov, prijali ako niečo, čo je im vlastné a blízke.


Hlavným slúžiteľom archijerejskej svätej liturgie, ktorou sa púť začala, bol arcibiskup, vladyka Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi z Ríma. Koncelebrovali vladyka Ján Babjak SJ, prešovský arcibiskup a metropolita, vladyka Milan Chautur CSsR, košický eparchiálny biskup, vladyka Peter Rusnák, bratislavský eparchiálny biskup a vladyka Ján Eugen Kočiš, emeritný pomocný pražský biskup.

V homílii vladyka Cyril položil otázku: „Čo od nás Boh neustále očakáva?“ A odpovedal: „Aby sme boli svätí. Božia vôľa je, aby sme boli svätí. Svätosť, to je pôvodný stav kresťana. Krstom sme boli zaštepení do Krista. Ak je teda svätosť prirodzený stav kresťana, o čo skôr je to prirodzený stav pre kňaza! Kňaz je dokonca považovaný za «odborníka» na svätosť, veď k nej neustále pozýva iných. Skutočne, viac ako na čomkoľvek inom nám má záležať na svätosti.“

V katechéze na tému Svätí vierozvestcovia Cyril a Metod – ich inšpirácia pre plodné prežívanie Roka viery sekretár kongregácie načrel hlboko do cyrilo-metodského kontextu doby, ktorú žijeme a tvoríme. Povedal, že máme slobodu a najlepšiu východiskovú situáciu. Už sa nemôžeme vyhovárať na niekoho alebo na niečo, ale teraz je to už len na nás. „Čo robíme pre to, aby sme oslovili tých ľudí, ktorí už nechodia do chrámu? Máme misijného ducha, akého mali sv. Cyril a Metod? Sme schopní hovoriť o viere ľuďom, ktorí ju nemajú? Dokážeme hovoriť dnešným jazykom o večných pravdách?“ Vychádzajúc z pohľadu na sv. Cyrila a Metoda vyzdvihol potrebu nášho vzťahu k byzantskej tradícii, kde zdôraznil napr. štúdium a poznávanie učenia cirkevných otcov Východu, ďalej ľudový jazyk v zmysle jazyk zrozumiteľný pre súčasného človeka a vernosť Rímu, ktorá nespočíva iba v putovaní do Ríma, ale predovšetkým v prijímaní všetkého, čo Rím hovorí. Povedal, že východné cirkvi musia urobiť sebareflexiu ohľadom novej evanjelizácie. Urobiť reflexiu aj vo vzťahu napr. k mestskej pastorácii, ako ísť za ľuďmi a nielen na nich čakať. Po jeho slovách nasledovala plodná diskusia. 

V popoludňajšom bloku sa krátko prihovoril vladyka Milan, ktorý sa vyjadril, aby sme neboli iba teológmi, ktorí sa o Kristovi niečo naučia, ale aby sme sa stávali svedkami Krista, s ktorým dokážeme pobudnúť vo svojom srdci. Vladyka Peter na základe účasti kňazov vyzdvihol to, že im kňazské spoločenstvo nie je ľahostajné a pozval ich, aby vo svojom kňazskom živote „boli s Ježišom“ a aby to bolo možné vybadať z ich života. Vladyka Ján poďakoval kňazom a ich manželkám za účasť a vytvorenie duchovnej atmosféry a vyzval ich, aby prostredníctvom modlitby zachovali vo svojom živote všetko, čo sa im na tejto púti ponúklo. Nasledovala spoločná modlitba Akatistu k sv. Cyrilovi a Metodovi. V závere účastníci púte prijali požehnanie od vladykov, ktorí sa následne odobrali na 11. riadne zasadanie Rady hierarchov.

 

Zdroj:  www.grkatpo.sk

 

Máriapócs 2012 -  fotogaléria

 

 

PÚŤ ZEMPLÍNSKYCH GRÉCKOKATOLÍCKYCH FARNOSTÍ

 

NA MARIÁNSKE PÚTNICKÉ MIESTO
Máriapócs
15. september 2012
 

 

 

Návšteva pútnického miesta spojená so slávením svätej liturgie v bazilike minor
pri zázračnej ikone Presvätej Bohorodičky.
 
Program:
   dopoludnia - individuálny program v Nyiregyháze 
(prehliadka mesta, katedrála, kňazský seminár, zoo, tržnica).
 
11:45  príchod do baziliky (možnosť sv. spovede)
13:00  sv. ruženec - farnosť Poruba pod Vihorlatom (o. Slavomír Gereg)
14 00   Svätá liturgia - o. Ľuboslav Petričko 
             myrovanie (na opravu malej kaplnky v Klokočove)
             moleben k Bohorodičke - farnosť Jasenov (o.Martin Mihalčo)
 
Presvätá Bohorodička zachráň nás!
 

 

Vyjadrenie sústrasti gréckokatolíckeho arcibiskupa a metropolitu Jána Babjaka SJ k úmrtiu pravoslávneho arcibiskupa Jána Holoniča

Vyjadrenie sústrasti gréckokatolíckeho arcibiskupa a metropolitu Jána Babjaka SJ k úmrtiu pravoslávneho arcibiskupa

Jána Holoniča

 

 

 

V mene svojom, ako aj v mene duchovenstva a všetkých veriacich Gréckokatolíckej prešovskej archieparchie, i celej Gréckokatolíckej metropolie sui iuris na Slovensku, vyjadrujem Pravoslávnej cirkvi na Slovensku úprimnú sústrasť nad smrťou jej najvyššieho predstaviteľa Jeho Vysokopreosvietenosti vladyku Jána Holoniča, arcibiskupa prešovského a Slovenska. Pri našich mnohých stretnutiach som ho spoznal a vnímal ako dobrého pastiera cirkvi, na čele ktorej stál, a zároveň ako dobrosrdečného človeka. Vždy sme sa vedeli zodpovedne a priateľsky porozprávať a riešiť veci, ktoré nám vyplývajú z našej služby Božiemu ľudu. Niektoré problémy sa nám podarilo spolu aj vyriešiť. Modlím sa, aby dobrotivý Boh obdaril pokojom jeho dušu na mieste svetla, blaženosti a pokoja, kde nieto bolesti, zármutku ani stonania. Nech mu Pán v blaženom zosnutí daruje večný pokoj a zachová večnú pamiatku.

 

vladyka Ján Babjak SJ

gréckokatolícky prešovský arcibiskup a metropolita

 

 

Smutná správa

 

S ľútosťou oznamujeme, že včera, štvrtok 2. 8. 2012 pred polnocou, zosnul najvyšší predstaviteľ Pravoslávnej cirkvi na Slovensku Jeho Vysokopreosvietenosť Ján, arcibiskup prešovský a Slovenska vo veku 75 rokov.

Posledná rozlúčka s vladykom Jánom sa uskutoční v stredu 8. 8. 2012 v Katedrálnom chráme Alexandra Nevského v Prešove. Bohoslužby sa začnú o 8.00 hod a samotný pohreb o 10.00. Po pohrebe bude vladyka pochovaný v svojom rodisku v obci Kravany. Uloženie do hrobu sa uskutoční o 17.00 hod.

Vladyka Ján dlhé roky pôsobil v michalovskej eparchii. Za michalovského biskupa bol zvolený 22. mája 1983 a chirotóniu na biskupa prijal 23. mája 1983. Pod jeho vedením bolo v Michalovciach zriadené cirkevné Stredné odborné učilište svätých Cyrila a Metoda v Michalovciach a v roku 2005 Materská škola sv. Rastislava v Michalovciach.

Po zosnutí arcibiskupa prešovského, metropolitu Českých krajín a Slovenska, Nikolaja mu bola dňa 5. februára 2006 udelená hodnosť arcibiskupa. Dňa 11. marca 2006 ho Eparchiálne zhromaždenie Prešovskej pravoslávnej eparchie v Prešove zvolilo za arcibiskupa prešovského a Slovenska a dňa 7. apríla 2006 bol intronizovaný do tejto služby.

Posvätná synoda Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku spolu s duchovenstvom a veriacimi vyjadrujú úprimnú sústrasť a modlia sa za pokoj duše zosnulého vladyku Jána.

 

VIČNAJA JEMU PAMJAŤ!

 

 

Bazilika minor

 

 

Michalovce 28. mája (TK KBS) -Tohtoročnú nedeľu Zostúpenia Svätého Ducha prežívala rehoľná komunita gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov i široké okolie Zemplína o čosi slávnostnejšie. Do Michaloviec zavítal arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi z Vatikánu, aby v spoločenstve ďalších štyroch biskupov vyhlásil miestny rehoľný chrám za Baziliku minor (menšiu). Po zverejnení dekrétu Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí v latinčine i slovenčine nasledovala archijerejská sv. liturgia. 

V homílii arcibiskup Vasiľ vysvetlil dejinné súvislosti vzniku bazilík až po ich kresťanskú konotáciu. Avšak sakrálny priestor nadobúda plný význam cez živý chrám kresťanského spoločenstva, ktoré tu vzdáva kult Bohu. Ďalej sa venoval obrazu Cirkvi, ktorá je síce z „krehkého materiálu“, ale má istotu viery, že na jej dejinných cestách ju vedie, potešuje a chráni Svätý Duch. V zmysle učenia sv. Jána Zlatoústeho o obraze vlka a ovečiek povzbudil prítomných, aby sa nebáli žiť a vyznávať vieru. „Buďme spokojní, že sme ako ovce medzi vlkmi. Ak sa sami staneme vlkmi, prehráme, lebo nám bude chýbať ochrana pastiera.“ Nakoniec vyslovil prosbu o príchod Svätého Ducha a jeho darov do sŕdc všetkých veriacich.

Pri sv. liturgii účinkoval Zbor sv. Jozefa a do spevu sa zapájal aj preplnený chrám veriacich. Po bohoslužbe protosynkel Vladimír Tomko prečítal pozdravné slovo apoštolského nuncia v SR Mons. Mario Giordanu, ktorý sa ospravedlnil z neúčasti. Vladyka Ján Babjak, prešovský arcibiskup, vyjadril radosť nad novou bazilikou a zaželal veriacim do ďalších rokov duchovný rozkvet. Vladyka Milan Šášik z mukačevskej eparchie pripomenul históriu výstavby dnešnej baziliky, na ktorej mali podiel aj veriaci z Podkarpatska na čele s vtedajším biskupom Alexandrom Stojkom – svätiteľom chrámu. Prihovoril sa aj provinciál redemptoristov z Čiech Jozef Michalčík CSsR. Ďalšie písomné pozdravy poslali generálny predstavený Kongregácie o. Michal Brehl CSsR, a arcibiskup michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie kyr Juraj Stránský. 

Nádherné počasie dovolilo, aby bol aj obchod okolo chrámu s myrovaním. Na záver vladyka Milan Chautur formuloval privilégiá, spojené s novou bazilikou minor a vyjadril svoje poďakovanie všetkým, ktorí sa pričinili o zdarný priebeh tohto procesu. Odteraz bude v bazilike niekoľko príležitostí cez rok na získavanie plnomocných odpustkov a iných cirkevných dobrodení. Mnohoľitstvije Svätému Otcovi Benediktovi XVI. vyjadrilo užšie spojenie novej baziliky s katedrou sv. Petra. Dôstojne pripravená slávnosť priniesla nové impulzy do opravdivého kresťanského života jednotlivcov i rodín.


Zdroj: TK KBS