Veľký  pôst

PRÍPRAVA NA VEĽKÝ PÔST

Keď sa človek vyberá na cestu, musí vedieť, kam ide. Tak je to aj s Veľkým pôstom. Veľký pôst je predovšetkým duchovnou cestou, ktorej cieľom je Pascha, „sviatok sviatkov“. Je to príprava k „naplneniu Paschy, pravému Zjaveniu“. Preto musíme začať so snahou o pochopenie spojenia medzi Veľkým pôstom a Paschou, pretože ono odhaľuje niečo veľmi podstatné a rozhodujúce v našej kresťanskej viere a živote.

Je nevyhnutné vysvetľovať, že Pascha je oveľa viac ako iba jeden zo sviatkov, viac ako každoročné pripomínanie si dávnej udalosti? Každý, kto zažil, hoci len raz, atmosféru tejto noci, ktorá je „jasnejšia ako deň“, kto ochutnal z tej jedinečnej radosti, to pozná.

Súčasný svet prostredníctvom všetkých svojich médií hovorí: buď šťastný, nerob si starosti, choď širokou cestou. Kristus zasa v Evanjeliu hovorí: zvoľ si úzku cestu, bojuj a strádaj, lebo toto je jediná cesta, ktorá vedie k pravému šťastiu. A ako, ak nie s pomocou Cirkvi, môžeme uskutočniť túto ťažkú voľbu, ako sa bez nej môžeme kajať a vracať k slávnemu zasľúbeniu, ktoré sa nám dáva každoročne na Paschu?

Cesta, pútnictvo! Napriek tomu, že sme ešte len na začiatku, že robíme iba prvý krok do „svetlého smútku“ Veľkého pôstu, už vidíme, aj keď iba veľmi, veľmi ďaleko vpredu koniec cesty. Je ním radosť Paschy, vstup do slávy nebeského Kráľovstva. A je to práve táto vízia, predkrm Paschy, ktorá robí veľkopôstny smútok svetlým a našu veľkopôstnu námahu „duchovnou jarou“. Noc môže byť tmavá a dlhá, no zdá sa, že počas celej cesty tajomné a žiariace svetlo svitania osvetľuje horizont.

Predpôstne nedele:

1. TÚŽBA - Nedeľa Zachejova

2. POKORA - Nedeľa mýtnika a farizeja

3. NÁVRAT Z VYHNANSTVA - Nedeľa márnotratného syna

4. POSLEDNÝ SÚD - Nedeľa mäsopôstna

5. ODPUSTENIE - Nedeľa syropôstna

1. TÚŽBA

(Nedeľa Zachejova)

Už niekoľko týždňov pred samotným začiatkom Veľkého pôstu Cirkev oznamuje jeho príchod a pozýva nás do obdobia predveľkopôstnej prípravy. Je charakteristickou črtou východnej liturgickej tradície, že každý veľký sviatok alebo obdobie - Pascha, Narodenie Ježiša Krista, Veľký pôst atď., sa oznamujú a „pripravuju“ vopred. Prečo? Pretože Cirkev hlboko psychologicky nazerá na ľudskú prirodzenosť. Poznajúc nedostatočnú koncentrovanosť a značné „posvetštenie“ nášho života Cirkev vie o našej nespôsobilosti k rýchlym zmenám, k náhlemu prechodu z jedného duchovného alebo mentálneho stavu do druhého. A tak dlho pred samotným začiatkom veľkopôstneho úsilia sústreďuje Cirkev našu pozornosť na jeho vážnosť a volá k rozjímaniu nad jeho významom. Skôr než začneme praktizovať Veľký pôst, Cirkev nás oboznamuje s jeho významom. Táto príprava zahŕňa päť na seba nadväzujúcich nedieľ tesne predchádzajúcich Veľký pôst. Každá z nich sa prostredníctvom čítania konkrétnych textov Evanjelia venuje určitému základnému aspektu pokánia.

Celkom prvým ohlásením Veľkého pôstu je nedeľa, keď sa z Evanjelia číta príbeh o Zachejovi (Lk 19,1-10). Je to príbeh o človeku, ktorý bol príliš malý na to, aby mohol zo zástupu vidieť Ježiša, no ktorý tak veľmi túžil uvidieť Ho, že vyliezol na strom. Ježiš reagoval na jeho túžbu a navštívil jeho dom. Takto sa témou prvého ohlásenia Veľkého pôstu stáva túžba. Človek nasleduje svoju túžbu. Dokonca možno povedať, že samotný človek je túžbou a Evanjelium túto základnú psychologickú pravdu o ľudskej prirodzenosti potvrdzuje: „Kde je váš poklad“, hovorí Kristus, „tam bude aj vaše srdce“. Silná túžba prekonáva prirodzenú obmedzenosť človeka, a preto keď si niečo vášnivo želá, dokáže veci, ktorých je „normálne“ neschopný. Jedinou otázkou zostáva, či si želáme správne veci, či sila našej túžby je namierená k dobrému cieľu, alebo či - slovami existencialistického ateistu Jeana Paula Sartra - je človek „neužitočnou vášňou“.

Zacheus si želal „správnu vec“. Chcel vidieť Krista a dostať sa k Nemu. On je prvým symbolom pokánia, pretože pokánie sa začína znovuobjavením hlbokej prirodzenosti každej túžby - túžby po Bohu a Jeho spravodlivosti, po pravom živote. Zacheus je „malý“, plytký, hriešny a obmedzený, avšak jeho túžba všetko prekonáva. „Vynucuje“ si Kristovu pozornosť a to privádza Krista do jeho domu. Také je teda prvé ohlásenie, prvé pozvanie. Musíme túžiť po tom, čo je v nás najhlbšie a najpravdivejšie, pocítiť smäd a hlad po Absolútne, ktoré je v nás, či už si to uvedomujeme alebo nie a ktoré, ak sa od neho odvraciame a odmietame ho, z nás skutočne robí „neužitočnú vášeň“. A ak túžime dostatočne hlboko a dostatočne silno, Kristus odpovie. 

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

2. POKORA

(Nedeľa mýtnika a farizeja)

Nasledujúca nedeľa sa volá „Nedeľa mýtnika a farizeja“. V predvečer tohto dňa, v sobotu na večernej bohoslužbe (večierni) sa prvýkrát otvára liturgická kniha veľkopôstneho obdobia - Trioda  a texty z tejto knihy sa pridávajú k bežným nedeľným piesňam a modlitbám. Tieto texty odhaľujú a rozvíjajú ďalší dôležitý aspekt pokánia - pokoru.

Čítanie z Evanjelia (Lk 18,10-14) zobrazuje muža, ktorý je so sebou stále spokojný a myslí si, že spĺňa všetky náboženské požiadavky. Je sebavedomý a hrdý sám na seba. V skutočnosti však prekrúca zmysel náboženstva. Redukuje ho na vonkajšie prejavy a svoju zbožnosť meria množstvom peňazí, ktoré obetuje na chrám. Naopak mýtnik sa ponižuje a jeho pokora ho ospravedlňuje pred Bohom. Pokiaľ existuje mravná kvalita, na ktorú sa v súčasnosti takmer vôbec neberie ohľad a je dokonca odmietaná, tak je to skutočne pokora. Kultúra, v ktorej žijeme, v nás neustále vzbudzuje pocit hrdosti, sebaospravedlňovania a sebaoslavovania. Je založená na domnienke, že človek dokáže sám sebou dosiahnuť čokoľvek a Boha zobrazuje dokonca ako takého, ktorý „vzdáva rešpekt“ ľudským výkonom a dobrým skutkom. Pokora, nech je osobná alebo spoločná, etnická alebo nacionálna, považuje sa za znak slabosti, za niečo nedôstojné skutočného človeka. Dokonca naše Cirkvi - či nie sú nasiaknuté tým istým farizejským duchom? Či aj my nechceme, aby každý náš príspevok, každý „dobrý čin“, všetko, čo robíme „pre Cirkev“, bolo uznané, ocenené a stalo sa všeobecne známym?

Nuž, čo je to pokora? Odpoveď na túto otázku sa môže zdať paradoxnou, pretože je zakorenená vo zvláštnom tvrdení: Samotný Boh je pokorný! Teraz je jasné každému, kto pozná Boha, kto Ho vidí v Jeho stvorení a spasiteľnom konaní, že pokora je skutočne božská vlastnosť, samotný obsah a žiarenie tej slávy, ktorá, ako spievame počas božskej liturgie, napĺňa nebo i zem. Naša ľudská mentalita má sklon k tomu, aby „slávu“ a „pokoru“ postavila proti sebe, vidiac v tom druhom akúsi chybu alebo nedostatok. Podľa nás je to naša nevedomosť alebo neschopnosť, ktorá nás robí, alebo by mohla robiť skromnými. Pre moderného človeka, živeného publicitou, sebavedomím a nekonečnou oslavou seba samého, je ťažké pochopiť, že všetko to, čo je úplne dokonalé, krásne a dobré, je zároveň prirodzene skromné, pretože práve pre svoju dokonalosť nepotrebuje „publicitu“, vonkajšiu slávu alebo akékoľvek predvádzanie sa. Boh je pokorný, pretože je dokonalý, Jeho pokora je Jeho slávou a prameňom všetkej pravej krásy, dokonalosti a dobroty a každý, kto sa približuje k Bohu a pozná Ho, sa okamžite pripája k božskej pokore a je ňou skrášľovaný. To platí o Márii, Matke Kristovej, z ktorej pokora spravila radosť celého stvorenia a najväčšie odhalenie krásy na Zemi, to platí o všetkých svätých a to platí o každej ľudskej bytosti počas vzácnych chvíľ jej spojenia s Bohom.

Ako sa niekto môže stať pokorným? Pre kresťana je odpoveď jednoduchá: kontempláciou Krista, vtelenej Božskej pokory, Toho, na ktorom Boh raz a navždy zjavil svoju slávu ako pokoru a svoju pokoru ako slávu. V noc svojej najväčšej pokory Kristus povedal: „Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v Ňom“. Pokore sa človek učí kontempláciou Krista, ktorý vraví: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“. A nakoniec, učí sa jej aj prehodnocovaním a porovnávaním každého slova, skutku a celého života s Kristovým a zverovaním toho všetkého Jemu. Pretože bez Krista je pravá pokora nemožná, zatiaľ čo u farizeja sa dokonca aj praktizovanie náboženstva stáva pýchou, ďalšou formou farizejského sebaoslavovania.

Veľkopôstne obdobie teda začína hľadaním a modlitbou o pokoru, ktorá je začiatkom pravého pokánia. Lebo pokánie je predovšetkým návratom k pravému usporiadaniu vecí, obnovením pravej vízie. Preto je zakorenené v pokore a pokora, božská a nádherná pokora, je jeho ovocím a koncom. Kondák tohto dňa hovorí: „Varujme sa pyšných rečí farizejových. Od mýtnika sa učme pokore. Kajúcne s ním volajme: Spasiteľu sveta, očisť svojích služobníkov“. 

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

3. NÁVRAT Z VYHNANSTVA

(Nedeľa Márnotratného syna)

Počas tretej nedele pripravujúcej nás na Veľký pôst počujeme podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Podobenstvo, spoločne s piesňami tohoto dňa, pred nami odhaľuje čas pokánia ako návrat človeka z vyhnanstva. Je nám hovorené, že márnotratný syn odišiel do ďalekej krajiny, kde minul všetko, čo mal. Ďaleká krajina! Je to jedinečná definícia postavenia človeka, ktorú si musíme uvedomiť a prijať za svoju, ak sa chceme začať približovať k Bohu. Človek, ktorý si toto ani len trocha neuvedomuje, ktorý nemal nikdy pocit, že je od Boha a od skutočného života vyhnaný, ten nikdy nepochopí, o čo v kresťanstve ide. A ten, kto sa cíti dokonale „doma“ v tomto svete a jeho živote, koho nikdy nezastihla nostalgická túžba po inej realite, nepochopí, čo je to pokánie.

Pokánie sa často jednoducho stotožňuje s chladným a „objektívnym“ vymenovaním hriechov a priestupkov, s aktom „uznania viny“ pred legálnym obvinením. Spoveď a rozhrešenie sa ponímajú ako akty právnej povahy. Tým sa ale prehliada niečo veľmi dôležité, bez čoho ani spoveď ani rozhrešenie nemajú žiadny skutočný význam alebo silu. To „niečo“ je práve pocit odcudzenia sa od Boha, od radosti zo spoločenstva s Ním, od pravého života, ktorý bol stvorený a darovaný Bohom. V skutočnosti nie je až také ťažké pri spovedi priznať, že som sa v predpísaných dňoch nepostil, alebo som vynechával modlitby či hneval sa. Avšak problém je v niečom inom, a to v poznaní, že som poškvrnil a stratil svoju duchovnú krásu, že sa nachádzam ďaleko od svojho pravého domova a skutočného života a že niečo drahocenné, čisté a krásne je beznádejne zborené v samotnej štruktúre môjho bytia. Toto predsa, a iba toto, je pokánie, a preto je to tiež obrovská túžba vrátiť sa, ísť späť, znovu získať ten stratený domov. Dostal som od Boha zázračné bohatstvá, v prvom rade život a možnosť tešiť sa z neho, naplniť ho zmyslom, láskou a poznaním, potom - v krste - nový život samotného Krista, dar Svätého Ducha, pokoj a radosť večného nebeského Kráľovstva.

Dostal som poznanie Boha a v Ňom poznanie všetkého ostatného a silu stať sa Božím synom. A toto všetko som stratil, toto všetko neustále strácam, a to

nielen jednotlivými „hriechmi“ a „priestupkami“, ale hriechom všetkých hriechov - odklonením mojej lásky od Boha, uprednostnením „ďalekej krajiny“ pred krásou Otcovho domu.

Je tu však Cirkev, aby mi pripomenula, čo som opustil a stratil. A počujúc jej hlas spomínam si na to, čo sa spieva v kondáku tohoto dňa:

„Nerozumne som opustil slávny otcovský dom. Ľahkomyslne som premárnil bohatstvo, ktoré mi otec odovzdal.Teraz vo svojom nešťastí volám: „Dobrotivý otče, zhrešil som proti Tebe. Zhliadni na moje slzy a urob ma jedným zo svojích na´jomníkov“

A spoločne s tým, ako si spomínam, nachádzam v sebe aj túžbu a silu k návratu: „...vrátim sa do domu môjho Otca so slzami prosiac: prijmi ma za jedného zo svojich sluhov...“

Tu treba zvlášť spomenúť jednu konkrétnu liturgickú vec „Nedele márnotratného syna“. Na nedeľnej rannej bohoslužbe (utierni), po slávnostných a radostných žalmoch polyjeleja spievame smutný a nostalgický žalm 137:

Na brehu babylonských riek,

tam sme sedávali a plakali,

keď sme si spomínali na Sion.

Na vŕby tejto krajiny

vešali sme svoje citary.

Lebo tí, čo nás zajali,

žiadali od nás spevy

a tí, čo nás trápili, žiadali veselosť:

„Zaspievajte nám nejaké piesne sionské!“

Akože môžeme spievať pieseň Pánovu

v cudzej krajine?

Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba,

nech mi odumrie pravica.

Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie,

keby som nepamätal na teba,

keby som Jeruzalem nepovýšil

za vrchol svojej radosti.

Nezabudni, Pane, synom Edomu

deň Jeruzalema,

keď volali: „Zbúrajte ho, zbúrajte

až po samy základy.“

Babylonská dcéra, ty ničiteľka,

blahoslavený, kto ti odplatí zlo,

čo si nám spôsobila;

blahoslavený, kto chytí tvoje deti a hodí o skalu.

Je to žalm vyhnanstva. Spievali ho Židia v babylonskom zajatí, spomínajúc na svoje sväté mesto Jeruzalem. Tento žalm sa stal navždy piesňou človeka, ktorý si uvedomuje svoje oddelenie od Boha a uvedomujúc si toto, stáva sa opäť človekom, tým, ktorý sa nedokáže nikdy plne uspokojiť ničím v tomto padlom svete, pretože svojou prirodzenosťou a poslaním je pútnikom Absolútna. Tento žalm sa bude spievať ešte dvakrát, a to počas posledných dvoch nedieľ pred Veľkým pôstom. On odhaľuje samotný Veľký pôst ako putovanie a pokánie - ako návrat. 

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

4. POSLEDNÝ SÚD

(Nedeľa Mäsopôstna)

Nasledujúca nedeľa sa volá „mäsopôstna“, pretože počas týždňa, ktorý po nej nasleduje, je Cirkvou predpísaný čiastočný pôst, ktorý už spočíva v zdržanlivosti od mäsa. Toto pravidlo treba chápať vo svetle toho, čo tu už bolo skôr povedané o význame prípravy. Cirkev nás začína „prispôsobovať“ k tomu veľkému úsiliu, ktoré od nás bude očakávať o sedem dní neskôr. Vedie nás postupne, poznajúc našu krehkosť a vopred vidiac našu duchovnú slabosť.

V predvečer tohoto dňa (mäsopôstnej soboty) nás Cirkev pozýva k všeobecnej spomienke na všetkých „zosnulých v nádeji vzkriesenia a života večného“. Je to skutočne veľký deň modlitieb Cirkvi za jej členov, ktorí už odišli z pozemského života. Aby sme pochopili zmysel spojenia medzi Veľkým pôstom a modlitbou za zosnulých, musíme pamätať na to, že kresťanstvo je náboženstvom lásky. Kristus nezanechal svojim učeníkom doktrínu individuálnej spásy, ale nové prikázanie, „aby sa milovali navzájom“ a k tomu ešte dodal: „Podľa toho budú všetci poznať, že ste mojimi učeníkmi, že budete mať lásku medzi sebou.“ Láska je takto základom, samotným životom Cirkvi, ktorá je, slovami sv. Ignáca Antiochijského, „jednotou viery a lásky“. Hriech je absencia lásky, a teda rozdelenie, izolácia a vojna všetkých proti všetkým. Nový život, darovaný nám Kristom prostredníctvom Cirkvi, je predovšetkým životom zmierenia, „zjednotenia tých, ktorí boli rozptýlení“, obnovením lásky, narušenej hriechom. Ako sa však môžeme začať vracať k Bohu a zmierovaniu s Ním, ak sa sami v sebe nevrátime k jedinečnému novému prikázaniu lásky? Modlitby za zosnulých sú podstatným vyjadrením Cirkvi ako lásky. Prosíme Boha, aby pamätal na tých, ktorých spomíname a pamätáme na nich, pretože ich milujeme. Modliac sa za nich, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý, pretože je Láskou, prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v Ňom sú všetci nažive. On je Život a tento Život je svetlom človeka. Milujúc Krista milujeme všetkých tých, ktorí sú v Ňom, milujúc všetkých tých, ktorí sú v Ňom, milujeme Krista - toto je zákon Cirkvi a jasný dôvod, prečo sa modlí za zosnulých. Je to skutočne naša láska v Kristovi, ktorá ich udržuje nažive, pretože ich udržuje         „v Kristovi“ a tak veľmi a beznádejne sa mýlia tí západní kresťania, ktorí buď redukujú modlitby za zosnulých na právnu doktrínu o „zásluhách“ a „odmenách“, alebo ich proste odmietajú ako neužitočné. Veľká večerná bohoslužba (večiereň) za zosnulých v mäsopôstnu sobotu slúži ako vzor všetkým ostatným spomienkam na zosnulých a opakuje sa ešte počas druhej, tretej a štvrtej soboty Veľkého pôstu.

A je to zase láska, ktorá predstavuje tému mäsopustnej nedele. Evanjelium tohoto dňa obsahuje Kristovo podobenstvo o Poslednom súde (Mt 25,31-46). Keď Kristus príde, aby nás súdil, aké budú kritériá Jeho súdu? Podobenstvo odpovedá: láska - nielen obyčajný humanitný záujem o abstraktnú spravodlivosť a anonymného „chudáka“, ale konkrétna a osobná láska k ľudskej bytosti, ktorejkoľvek ľudskej bytosti, s ktorou sa mi Boh v mojom živote umožnil stretnúť. Kresťanská láska je „možná nemožnosť“ vidieť Krista v inom človeku, ktokoľvek by ním bol a ktorého sa Boh vo svojej večnej a tajomnej prozreteľnosti rozhodol uviesť do môjho života, hoci len na krátku chvíľu, nie iba ako príležitosť na „dobrý skutok“, alebo cvičenie sa v dobročinnosti, ale ako začiatok večného spoločenstva so samotným Bohom.

Podobenstvo o Poslednom súde hovorí o kresťanskej láske. Nie každý z nás je povolaný k práci pre „ľudstvo“, no každý dostal dar a milosť Kristovej lásky. Vieme, že každý človek nevyhnutne potrebuje túto osobnú lásku - uznanie jeho jedinečnej duše, v ktorej sa jedinečným spôsobom odráža krása celého stvorenia. Tiež vieme, že ľudia sú vo väzení, sú chorí, smädní a hladní, pretože táto osobná láska sa im odopiera. A konečne vieme aj to, že hoci rámec našej osobnej existencie je úzky a obmedzený, každý z nás bol učinený zodpovedným za maličkú časť Božieho kráľovstva, bol učinený zodpovedným samotným darom Kristovej lásky. A tak za to, či sme prijali túto zodpovednosť alebo nie, či sme milovali alebo milovať odmietli, za to budeme súdení. Pretože „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“. 

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

POUČENIE NA MÄSOPÔSTNU NEDEĽU

Bratia a otcovia! 

Podľa zvyčajného poriadku sú teraz svetskí ľudia povinní opustiť požívanie mäsa. No ktokoľvek môže zbadať, ako veľmi sú oddaní starostiam o jeho jedenie, o pitie vína, o rozličné hry a mrzké divadlá, o ktorých sa ani nepatrí hovoriť – ako o tom hovorí apoštol (Ef 5:12).

Ľudia by však mali s veľkou zbožnosťou a dôstojnosťou tráviť aj tento deň, oslavujúc Boha a ďakujúc mu za dary, ktoré im zoslal, pripravujúc sa na príchod (stretnutie) Svätej Štyridsiatnice. No namiesto toho, podľa diablovej náuky, robia úplný opak a konajú celkom neprístojné veci. A podrobujú sa tomu preto, lebo nepočúvajú (nevnímajú) Božie Slovo a učenie Cirkvi.

Hovoríme o tom, aby sme nedovoľovali svojej mysli prebývať so svetskými žiadosťami, po ktorých nemá nikto túžiť. Je potrebné odvracať sa od nich s odporom, hubiť ich, smútiť a plakať nad tými, ktorí sa im oddali.

Vnímavo a s bázňou pohliadnime a vyjasnime si zmysel božského a svätého Evanjelia, ktoré sa dnes číta. Z neho prebral svoj obsah aj kánon Triódy (ktorý sa teraz spieva). Predstavme si veľký, strašný a preslávny deň druhého príchodu nášho Pána Ježiša Krista, kedy on zasadne s veľkou slávou na svojom strašnom Prestole. Aký strach a bázeň vtedy nastane u všetkých ľudí, keď sa budú chvieť nebeské mocnosti, ako hovorí Evanjelium (Lk 21:26)! Vtedy nebudú preverené len naše skutky, ale aj slová, samotné myšlienky i úmysly našich sŕdc. Veľký Sudca postaví spravodlivých napravo od seba a hriešnych naľavo. A k tým, ktorí budú po jeho pravici, sa on obráti s miernymi a blaženými slovami: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“ (Mt 25:34). A tým, čo budú stáť po jeho ľavici, povie s hnevom tieto strašné slová: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom.“ (Mt 25:41)

O čom nám teda vždy prináleží uvažovať? Máme sa utiekať k Bohu s pokáním a slzami, aby nám On odpustil naše hriechy skôr, než príde koniec a aby nás zbavil budúceho strašného rozsudku múk. Prosím vás, obráťme sa k slovám Evanjelia, aby sme premohli slasti a zaslepenosť a pripravili sa na to, aby sme slúžili pred Pánom s bázňou a strachom, zaháňajúc od seba a zbavujúc svoje duše každého hriešneho skutku a každej zlej myšlienky.

Prijmime k sebe každý dobrý skutok a každú cnosť, buďme milosrdní a súcitní k svojim bratom. Buďme ľuďmi, ktorí nepoznajú pokrytectvo a zlobu, buďme dobrotiví a úctiví k svojim blížnym; pokorní, veľkodušní a trpezliví. Necvičme sa iba v duchovných zápasoch, ale bez reptania prijmime aj telesné námahy. Vedzme, že poslušnosť a úslužnosť, ktorou vynikáme, nie je ľudského pôvodu, ale božského. Túžim po tom, aby sme žiaden skutok našich rúk nekazili neporiadnosťou a pýchou, aby nám tak nebol na škodu duše.

A tak, kým je na to čas, získajme každý skutok, dobrý a užitočný pred Bohom, aby sme sa, žijúc podľa Kristových evanjeliových prikázaní, stali dedičmi Nebeského Kráľovstva, v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi, ktorému patrí sláva a vláda s Otcom i Svätým Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

Pracovný preklad: ypodiakon Dominik Gromoš.

Zdroj: https://www.facebook.com/casoslov/posts/1347154735345934

5. ODPUSTENIE

(Nedeľa syropôstna)

A teraz sa už nachádzame v posledných dňoch pred samotným Veľkým pôstom. Už počas mäsopustneho týždňa, ktorý predchádza "nedeľu odpustenia", sú dva dni - streda a piatok - vyčlenené ako plne "veľkopôstne", božská liturgia sa nekoná a celý poriadok a typ bohoslužieb má liturgický charakter Veľkého pôstu. V stredu na večierni pozdravujeme Veľký pôst touto nádhernou piesňou:

Nastala pôstna jar, svetlo pokánia, očisťme sa, bratia, od všetkého zla. Darcovi svetla spievajúc voláme: Sláva Ti, jediný ľudomilný!

Potom, v sobotu syropustnu, si Cirkev pripomína všetkých, mužov a ženy, ktorí dosiahli "osvietenie prostredníctvom postenia" - svätých, ktorých príklad musíme nasledovať, vodcov v zložitom umení pôstu a pokánia. V boji, do ktorého čoskoro vstúpime, nie sme osamotení:

Vzdajme chválu zástupu svätých otcov, Antonovi Veľkému, Eutymovi Veľkému a všetkým ich spolubratom, ktorí prešli svoju životnú púť tak, akoby prechádzali rajskou sladkosťou...

Máme pomocníkov a príklady:

Vážime si váš príklad, svätí otcovia! Správne ste nás naučili, ako treba chodiť po pravej ceste. Ste požehnaní, pretože ste sa oddali Christovi...

Nakoniec prichádza posledný deň, zvyčajne nazývaný "nedeľou odpustenia". Avšak treba pamätať aj na jeho iné liturgické pomenovanie: "Vyhnanie Adama z raja". Tento názov skutočne sumarizuje celú prípravu na Veľký pôst. Doteraz sme sa dozvedeli, že človek bol stvorený pre raj, pre poznanie Boha a spoločenstvo s Ním. Hriech však zbavil človeka tohoto požehnaného života a jeho existencia na Zemi je vyhnanstvom. Christos, Spasiteľ sveta, však otvára bránu raja každému, kto Ho nasleduje a Cirkev, odhaľujúc nám krásu Jeho kráľovstva, robí z nášho života putovanie k nebeskému domovu. Tak sa na začiatku Veľkého pôstu podobáme Adamovi:

Adam bol vyhnaný z raja cez jedenie a sediac pred rajom plače a stoná: Beda mi, hriešnemu, lebo som nedokázal zachovať jediné Vládcovo prikázanie a stratil som všetky blahá. Najsvätejší raju, ktorý si bol kvôli mne vysadený a kvôli Eve zatvorený, pros tvojho i môjho Stvoriteľa, aby som sa mohol opäť opájať tvojimi kvetmi. A Spasiteľ na to: nechcem, aby zahynulo Moje stvorenie, ale chcem, aby bolo zachránené a došlo k poznaniu pravdy, pretože kto ku Mne prichádza, toho neodoženiem.

Veľký pôst je oslobodením z nášho zotročenia hriechom, z väzenia "tohoto sveta". A čítanie z Evanjelia v túto poslednú nedeľu /Mt 6, 14-21/ uvádza podmienky oslobodenia. Prvou je postenie - odmietnutie akceptovania túžob a ponúk našej padlej prirodzenosti ako normálnych, snaha oslobodiť sa z ovládania duše telom a matériou. V každom prípade, ak chceme, aby bol náš pôst účinný, nesmie byť pokrytecký a vystatovačný. Postiť sa musíme tak, "aby nie ľudia videli, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti". Druhou podmienkou je odpustenie - "lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský". Triumfom hriechu, hlavnými príznakmi jeho vlády vo svete sú rozdelenie, protirečenie, izolácia, nenávisť. Preto prvým prelomom tejto pevnosti hriechu je odpustenie - návrat k jednote, vzájomnosti, láske. Odpustiť znamená vložiť medzi mňa a môjho "nepriateľa" žiarivé všeodpustenie samotného Boha. Odpustiť znamená odmietnuť beznádejnú "smrteľnosť" v medziľudských vzťahoch a zveriť ich Christovi. Odpustenie, to je naozajstný "vstup" nebeského Kráľovstva do hriešneho a padlého sveta. Veľký pôst sa fakticky začína večierňou tejto nedele. Táto unikátna bohoslužba, taká hlboká a krásna, sa v mnohých našich chrámoch nekoná! A pritom "náladu" Veľkého pôstu v pravoslávnej Cirkvi nedokáže lepšie odhaliť nič iné, ako táto bohoslužba. Nikde inde nie je lepšie poukázané na hlboký apel Veľkého pôstu k človeku.

Bohoslužba sa začína ako slávnostná večiereň so slúžiacimi vo svetlých rúchach. Piesne /stichiry/, ktoré nasledujú po žalme "Hospodi vozvach... /Hospodine, k Tebe volám/", ohlasujú príchod Veľkého pôstu a po ňom, priblíženie sa Paschy!

Pôstny čas začnime vo svetle. Pripravujúc sa k duchovnému boju, očisťme si duše aj telá. Tak ako od jedla, zdržíme sa aj od hriechov a nasýtime sa duchovne, aby sme, zdokonaľujúc sa v láske, boli dôstojní uvidieť utrpenie Christa Boha a svätú Paschu v duchovnej radosti.

Potom, ako zvyčajne, nasleduje vchod a večerná pieseň "Svite tichij svjatyja slavy... /Svetlo tiché svätej slávy/". Potom slúžiaci odchádza na "horné miesto" za oltárom, aby ohlásil večerný prokimen, ktorý stále ohlasuje koniec jedného a začiatok druhého dňa. Veľký prokimen tohto dňa ohlasuje začiatok Veľkého pôstu:

Ne otvrati lica Tvojeho ot otroka Tvojeho, jako skorbľu, skoro uslyši mja: voňmi duši mojej, i izbavi ju.

Neodvráť svoju tvár od Tvojho sluhu, pretože smútim! Skoro ma vypočuj, obráť svoju pozornosť na moju dušu a ochráň ju.

Započúvaj sa do jedinečnej melódie tohto verša - do toho náreku, ktorý náhle napĺňa celý chrám: "...jako skorbľu /lebo som zarmútený/..." - a pochopíš východiskový bod Veľkého pôstu - tajomnú zmes zúfalstva a nádeje, tmy a svetla. Celá príprava sa teraz skončila. Stojím pred Bohom, pred slávou a krásou Jeho kráľovstva. Uvedomujem si, že do neho patrím, že nemám iný domov, inú radosť, iný cieľ. Tiež si uvedomujem, že sa momentálne nachádzam mimo neho, v tme a smútku hriechu, a preto "smútim"! A konečne, uvedomujem si aj to, že iba Boh mi môže pomôcť v mojom zármutku, že iba On môže "vyliečiť moju dušu". A predovšetkým pravé pokánie je zúfalým volaním po tejto Božej pomoci.

Prokimen opakujeme päťkrát. A potom - Veľký pôst je tu! Svetlé rúcha sa odkladajú, svetlá sa zhasínajú. Keď slúžiaci prednáša prosby večernej ekténie, chór mu odpovedá pôstnym nápevom. Po prvýkrát sa číta veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho spojená s hlbokými (zemnými) poklonami. Na konci bohoslužby všetci veriaci pristupujú k duchovnému a navzájom prosia o odpustenie. Ale keď uskutočňujú tento rituál zmierenia a Veľký pôst je uvedený týmto aktom lásky, zjednotenia a bratstva, chór spieva paschálne piesne. Pred nami je štyridsať dní putovania po púšti Veľkého pôstu. Na jeho konci však už teraz svieti svetlo Paschy, svetlo nebeského Kráľovstva.  (Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

Nedeľa prvého týždňa Veľkého pôstu - 

nedeľa pravoslávia

Klaniame sa tvojmu prečistému obrazu,
Dobrotivý, prosiac odpustenie našich prehrešení... (tropár)

Prvá nedeľa Veľkého pôstu sa nazýva Nedeľou pravoslávia (môžeme sa stretnúť aj s názvami Nedeľa ortodoxie alebo Nedeľa o úcte svätých ikon). O akom pravosláví sa tu hovorí? Slovo pravoslávie – z gréckeho orthodoxia – označuje pravú vieru a pravdivé uctievanie Boha. Takže reč nie je o pravosláví v kontexte nášho vnímania (označenie určitej cirkvi) – v nejakom protivenstve ku Katolíckej cirkvi, ale o pravosláví, ktoré bolo jednotné a charakteristické pre celú cirkev, až po rozdelenie cirkvi v 11. storočí. Pravoslávie, ktoré oslavuje táto nedeľa, je pravoslávím všeobecným, ktoré vyznávala celá Kristova cirkev v prvých storočiach v boji proti heréze ikonoborectva. Preto je Nedeľa pravoslávia sviatkom celej cirkvi, východnej i západnej, je radostnou oslavou víťazstva nad ikonoborectvom a inými bludnými náukami.

Nedeľu pravoslávia ustanovil a nariadil sláviť snem v Konštantínopole v roku 842. Cieľom tohto sviatku je uctiť si a pokloniť sa svätým ikonám Ježiša Krista, prečistej Bohorodičky a svätých. Prvý sviatok pravoslávia sa slávil po odsúdení ikonoborectva v prvú nedeľu Veľkého pôstu v roku 842. Preto sa táto nedeľa zaužívala a ustanovila ako Nedeľa o úcte svätých ikon, hoci sviatok ako taký nemá nič spoločné s Veľkým pôstom.  Pozrime sa teraz bližšie na to, čo bolo ikonoborectvo a čo bolo príčinou ustanovenia Nedele pravoslávia.

Počiatok ikonoborectva

Význačnou črtou byzantskej cirkvi je pradávne a osobitné uctievanie svätých ikon Ježiša Krista, Božej Matky, anjelov a svätých. Svätým ikonám, podobne ako svätým ostatkom (moščiam), vzdáva Kristova cirkev veľkú úctu. Cirkev ich v chráme vystavuje k verejnej úcte.

Sväté ikony sa bežne uctievali vo východnej cirkvi až do čias byzantského cisára Leva III. (717-741). Pod vplyvom dvoch biskupov z Malej Ázie zakázal tento cisár uctievať si ikony a označil to za modloslužbu. Svoju vojnu proti svätým ikonám začal tým, že nariadil odstrániť ikonu Ježiša Krista, ktorá bola  na bráne vchodu do jeho paláca. V roku 730 vydal cisársky dekrét, ktorým zakázal uctievanie svätých ikon v celej jeho ríši. Týmto dekrétom sa začína v byzantskej cirkvi dlhá, bolestivá a krvavá vojna proti svätým ikonám, známa v cirkvi pod názvom ikonoborectvo. Táto vojna trvala v cirkvi s menšími prestávkami vyše sto rokov a skončila sa triumfom úcty svätých ikon.

Cisársky dekrét nariaďoval sväté ikony ničiť, páliť a ich obrancov väzniť, posielať do vyhnanstva a aj mučiť. Patriarcha sv. German I. (713-730) nechcel podpísať tento cisársky dekrét proti ikonám, za čo ho dal cisár odstrániť a za patriarchu si dosadil jemu poslušného Anastázia (730-754). Rímski pápeži, najprv Gregor II. (715-731) a potom Gregor III. (731-741), písali cisárovi protestné listy a na svojich rímskych synodách odsudzovali vojnu proti ikonám.

Cisár Konštantín V. (771-775), syn Leva III., pokračoval s vervou v ikonoborectve a v boji, ktorý začal jeho otec, a chcel, aby úctu svätých ikon cirkev úradne odsúdila. Kvôli tomu zvolal v roku 754 biskupov do Konštantínopolu na snem, ktorý pod jeho nátlakom zakázal uctievanie svätých ikon.

Odsúdenie ikonoborectva

Povolenie uctievať si sväté ikony prichádza až za panovania cisárovny Ireny, ktorá v roku 784 odstránila z úradu ikonoboreckého patriarchu Pavla a na jeho miesto nariadila vybrať Tarasia (784-806). On so schválením Ireny a apoštolského stolca zvolal v roku 787 snem do Nicey. Tento snem je známy v cirkvi ako Siedmy všeobecný snem.

Snem v Nicei za základ pre dogmatické vysvetlenie úcty svätých ikon berie náuku sv. Jána Damaského, veľkého teológa východnej cirkvi. Snem jasne rozlišuje medzi adoráciou (po grécky latria), ktorá patrí jedine Bohu, a úctou (po grécky dulia), ktorú vzdávame Bohorodičke, anjelom, svätým. Snem učí, že sväté ikony sú zobrazením viditeľných symbolov neviditeľných osôb, ktorým vzdávame úctu. Úctou svätých ikon si neuctievame papier, plátno, drevo, z ktorých je ikona vyrobená, ale uctievame si osoby, ktoré tieto ikony zobrazujú. Uctievanie svätých ikon snem postavil na roveň s uctievaním si sv. Evanjelia, kríža a ostatkov svätých.

Triumf pravoslávia

Na začiatku 9. storočia za cisára Leva V. (813-820) prichádza nové prenasledovanie zástancov úcty svätých ikon a trvá až do roku 842. V tomto roku cisárovná Teodora povoľuje úctu svätých ikon a odstraňuje ikonoboreckého patriarchu Jána VII., na miesto ktorého ustanovuje Metoda I. (842-846). Patriarcha Metod I., ktorý bol sám prenasledovaný a mučený kvôli uctievaniu svätých ikon, zvoláva do Konštantínopolu synodu, ktorá definitívne obnovuje úctu svätých ikon. Toto konečné víťazstvo, známe ako „triumf pravoslávia“, cirkev oslavuje v Nedeľu pravoslávia.

Medzi veľkých obrancov ikon patria patriarcha sv. German I., sv. Ján Damaský, sv. Andrej Krétsky, sv. Teodor Studita a patriarcha sv. Metod I.

Patriarcha sv. Metod I. dokonca ustanovil tzv. „Službu pravoslávia“, ktorá je verejným vyznaním svätej viery, ktoré sa čítalo na bohoslužbe v Nedeľu pravoslávia. Táto „Služba pravoslávia“ v priebehu stáročí prešla mnohými zmenami a dodatkami. V jej obsahu sa nachádza: vyznanie viery, verejné vzdanie úcty ikonám Ježiša Krista a presvätej Bohorodičky, poďakovanie Bohu za víťazstvo nad herézami, modlitby za živých a mŕtvych a taktiež vyhlásenie anatémy nad heretikmi. Táto „Služba pravoslávia“ v našich končinách, žiaľ, nie je známa.

Duch bohoslužieb v Nedeľu pravoslávia je duchom radosti, víťazstva a úcty k svätým ikonám.

Sobota svätého Teodora Tiróna

Na tomto mieste je vhodné sa aspoň niekoľkými slovami zmieniť o sv. Teodorovi Tirónovi (+306), veľkomučeníkovi, ktorého pamiatku si cirkev pripomína v sobotu pred Nedeľou pravoslávia.

Tradícia hovorí, že cisár Julián (361-363), ktorý prenasledoval kresťanov, chcel zneuctiť kresťanský pôst a preto dal nariadiť, aby každý deň v prvom týždni Veľkého pôstu všetku poživeň na trhoviskách v Konštantínopole pokropili krvou pohanských obiet. Vtedy sa zjavil biskupovi Konštantínopola Eudoxiovi svätý veľkomučeník Teodor a vystríhal ho pred zlým zámerom cisára a nakázal povedať všetkým veriacim, aby nekupovali na trhoviskách žiadne jedlo a namiesto toho jedli varenú pšenicu s medom, čo sa po grécky nazýva kolyva. Týmto spôsobom nám Boh dal vedieť, ako veľmi si váži a oceňuje kresťanský pôst.

Peter Medviď (Voľne spracované podľa o. J. J. Katrij, ČSVV: Piznaj svij obrjad.)

Redakčná úprava: Andrej Škoviera 

prevzaté z: grkat.nfo.sk

Nedeľa druhého týždňa Veľkého pôstu - 

pamiatka svätého Gregora Palamu, solúnského arcibiskupa

Žijeme v čase rýchlych zmien, ktoré sa dotýkajú rôznych oblastí života človeka. Každý sa snaží nezastaviť sa. V tomto zhone človek stráca vnútorný pokoj, rovnováhu Ducha. To vplýva na duševný stav človeka – rôzne príhody, nespokojnosť, nervozita. Dlhodobejšie zotrvávanie v takomto stave môže navyše spôsobiť psychologické ťažkosti a choroby. Ako tomu predísť, ako vo víre súčasného života nestratiť hlavu a udržať si duševnú rovnováhu? Niektorí hľadajú radu u psychológa, iní v rôznych meditáciách, ale takéto spôsoby neposkytujú uspokojivé a trvalé riešenie. Pritom zabúdajú na dávnu kresťanskú tradíciu duchovného života, ktorá prináša harmóniu do duše človeka prostredníctvom pôsobenia Božej milosti.

Sú rôzne kresťanské duchovné školy. Jednou z nich je hesychazmus (podľa inej výslovnosti isychazmus) (z gréc. ησυχία – pokoj, duševný mier, mlčanie). Známym predstaviteľom tejto školy je svätý Gregor Palamas (1296-1359), solúnsky arcibiskup. Hesychazmus (isychazmus) sa opiera o dávnu mníšsku tradíciu nepretržitej modlitby. A práve skrze modlitbu, ktorou sa obraciame k Pánovi, Božia milosť oslobodzuje srdce človeka od zlých myšlienok, túžob alebo ťažkostí. A zároveň sa stáva akoby obrannou stenou, cez ktorú nevpustí do duše zlé úmysly, nepokoj alebo strach. Duchovní otcovia nazývajú túto modlitbu – modlitbou srdca, ktorá je darom Božím, ale tiež aj odmenou za veľké úsilie dosiahnuť túto modlitbu. Sv. Gregor hovoriac o nepretržitej modlitbe poukazuje na to, čo napomáha k jej dosiahnutiu. Po prvé: stíšenie.

Stíšenie

Ticho a samota je prvý krok k dosiahnutiu vnútorného pokoja. Rečou mníchov sa táto činnosť nazýva „upriamením na seba“. Tento proces odchodu na tiché miesto a upriamenie na seba, ako neoddeliteľnú podmienku hlbokej modlitby, sv. Gregor Palamas opisuje slovami Spasiteľa: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ (Mt 6, 6) Príbytkom duše je telo, dvere sú päť telesných zmyslov. Duša prichádza do svojho príbytku vtedy, keď nerozmýšľame nad problémami a vecami tohto sveta, ale náš rozum je v strede nášho srdca. Vtedy sa naše pocity upokojujú a ostávajú pokojnými. Ak im nedáme priestor na útek k vonkajším materiálnym veciam, tak sa náš rozum stáva voľným od akýchkoľvek svetských starostí a mystickou modlitbou mysle sa spája so svojím Bohom-Otcom. Dôležitú úlohu pri modlitbe zohráva telo.

Účasť tela na modlitbe

Už starí Gréci rozlišovali u človeka telo a dušu. V tom čase považovali telo za čosi druhoradé a navyše aj zlé. Takýto chybný postoj k telu môže preniknúť aj do kresťanského prostredia. Pred týmto varuje sv. Gregor: „Či si nepamätáš brat na slová apoštola, že sú «naše telá – chrám Svätého Ducha, ktorý žije v nás», a že sme «my chrám Boha», ako aj Kristus hovorí: «Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť, budem ich Bohom.» (2 Kor 6, 16) „Či bude ktokoľvek rozumný považovať za hanebné, aby jeho um prebýval na tom mieste, ktoré je z prirodzenosti vhodné stať sa chrámom Božím? A prečo Boh na počiatku vložil um do tela? Či neurobil chybu aj on? Tak hovoria heretici, ktorí nazývajú telo zlom a stvorením Zlého, ale my za zlo považujeme prebývanie umu v telesných úmysloch; jeho prebývanie v tele nepovažujeme za zlé, nakoľko telo nie je zlo.“ (Triády I, 2, 1) Sv. Gregor Palamas vníma človeka ako celok. Na inom mieste píše: „Nenazývame osobitne človekom dušu a osobitne telo, ale spolu, pretože človek ako celok je stvorený na obraz Boží.“

Veľký význam má to, ako človek žije, či sa nepoddáva starostiam a hriechu. Pretože vtedy sa telo stáva nástrojom zla a nie je schopné prebývať v Božej milosti a byť príbytkom Krista. Na toto upozorňuje Palamas a nazýva to smrťou tela: „Keď apoštol nazýva telo smrťou, hovoriac «kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?» (Rim 7, 24) – tu rozumie citové a telesné úmysly. Prispôsobujúc to duchovnému, spravodlivo ich nazýva telom, ale nie jednoducho telom, ale smrťou tela. Preto vyššie poukazuje na to, že nie telo je na vine, ale hriešnosť, ktorá sa zjavila dôsledkom prvorodeného úpadku a hovorí: «Som zapredaný hriechu.» (Rim 7, 14) A opäť: «Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro.» (Rim 7, 18) Vidíš, že nie telo, ale to čo v ňom žije, nazýva zlom. A teda nie rozum, ale zákon, ktorý je v našich údoch a bojuje proti zákonu môjho rozumu, žije v tele (Rim 7, 23) a je zlom.“ (Triády) Telo samo o sebe je dobré, ale zákon hriechu ho môže ovládnuť a priviesť k zlu. Preto je človek povinný zápasiť s hriechom, aby mu nedovolil vládnuť nad ním. A práve v tomto spočíva duchovný boj. Analyzujúc antropológiu Palamu, C. Kern píše: „Uprostred ľudskej duše sa odohrávajú zložité procesy. Je tam boj myšlienok, túžob, ťažkostí, ktorý môže potopiť človeka vo víre hriechu a oddeliť dušu od Boha a tak ju poslať na večnú smrť. Ale ak človek príde na bojové pole a obráti všetky sily svojej duše na stranu rozumného začiatku, ako odlesku Božej sily, tak sa pred ním odkryje cesta k neobmedzenej dokonalosti, cesta, ktorá ho privedie na Tábor.“

Na tomto duchovnom boji má účasť telo. V ňom sa tiež odohráva modlitba. A preto hesychasti (isychasti) vo svojich metódach modlitby používajú rôzne telesné praktiky. Obzvlášť upozorňujú na rytmus dýchania a tiež kladú dôraz na srdce. Samostatné praktizovanie týchto metód môže viesť k negatívnym následkom. Preto otcovia požadujú, aby boli praktizované pod dohľadom skúseného duchovníka. Tieto metódy nemajú úžitok sami v sebe a sú pomocnými a osožnými len v určitej etape. Sv. Gregor hovorí, že „začiatočníkov treba dôsledne učiť, aby sa cvičili a zvykali si privádzať svoj um do stredu prostredníctvom dýchania. Nakoľko u tých, ktorí do tohto nedávno vstúpili, um, keď sa sústreďuje uprostred, často vyskakuje von, a oni ho musia často vracať do stredu, tým niektorí radia zdržiavať sa od častého dýchania a občas dych zadržať, aby spolu s dýchaním sme aj um udržiavali v sebe, kým s Božou pomocou, prostredníctvom zvyku, priučiac um nepozerať na to, čo je navôkol, a nezaoberať sa tým, urobiť ho silným v sústredení na jediné.“ (Triády I, 2, 7)

Používanie duševno-telesných techník pri modlitbe pomáha človeku sústrediť sa, aby sa úplne oddal Kristovi. Preto telo nie je prekážkou pri modlitbe. Človek je stvorený, aby sa celou osobou spojil s Kristom – dušou aj telom. Ak sa bude telo spolu s dušou podieľať na nevýslovných dobrách budúcnosti, tak určite sa musí na nich podieľať – nakoľko len môže – aj teraz.

Srdce

Toto stretnutie človeka s Kristom sa odohráva v srdci. Hesychasti opierajúc sa o Sväté písmo odkryli význam srdca v duchovnom živote človeka, a zvlášť v modlitbe. Biblia hovorí o srdci ako o centre života človeka, o centre duševných síl: pocity, starosti, túžby, vedenie, myšlienky. Srdce je centrum ľudskej prirodzenosti, v ktorom prijímame riešenia týkajúce sa hierarchie hodnôt a smerovania nášho konania. Uvediem niektoré citáty zo Svätého písma: „povedal som si v srdci“ (Kaz 1, 16), „víno, čo obveseľuje srdce človeka, ... a chlieb dáva silu srdcu človeka“ (Ž 103, 15), „smútok ubíja srdce človeka, a dobré ho rozveseľuje“ (Prís 12, 25), „A predsa vám Pán nedal do dnešného dňa srdce, ktoré by chápalo“ (Dt 29, 4), „Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc“ (1 Kor 4, 5), „Veď z plnosti srdca hovoria ústa“ (Mt 12, 34), „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19). Veľký vplyv na hesychazmus a duchovnosť mal prepodobný Makarios Egyptský (4. stor.). V kázňach poukazuje na úlohu srdca ako duchovného prostredníka, kde sa odohráva spojenie človeka s Kristom. „U Makaria, podobne ako v niektorých knihách Starého zákona a zvlášť v žalmoch, je úloha srdca nepopierateľne zviazaná s fyziológiou, ktorá vidí v tomto konkrétnom orgáne tela prostredníka celého duševno-telesného života človeka. V praxi to znamená, že ak by autor aj nehovoril výslovne o srdci, vždy má na mysli vnútornú osobu človeka v samotnej jej tajomnej hlbine“ – hovorí hesychasta o. John Meyendorff. Sv. Gregor Palamas pokračuje v tradícii svojich predchodcov a rozvíja ju. Tiež odpovedá na otázky, ktoré povstali v prostredí mníchov a ktoré sa týkali chápania srdca: Kde a na akom mieste Svätý Duch pôsobí v človeku? Či je potrebné vyjsť zo seba, ak chceme byť účastní na živote s Bohom, alebo je naopak Kráľovstvo už v nás? Ak je v nás, ako hovorí Evanjelium, tak aké je jeho miesto? Či existuje orgán, ktorý mu zodpovedá? Na akom miesto prebýva um človeka? Sv. Gregor potvrdzuje, že „naša duša je obdarovaná mnohými silami a používa telo ako nástroj, ktorý ju oživuje. Aký orgán používa vo svojom pôsobení ako nástroj a aká je jeho sila, ktorú nazývame umom? Jedni ho umiestňujú do mozgu, ako v nejakej akropole a iní ho ukladajú do hĺbky srdca. S nimi aj my súhlasíme, poukazujúc na to, že naša rozumová sila v srdci nie je akoby v nádobe, pretože nie je telesnou a nie je nad ňou ako keby s ňou spojená, ale je v srdci ako vo svojom orgáne, o čom skutočne vieme nie od ľudí ale od samotného Tvorcu človeka, ktorý hovorí v Evanjeliu: „Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst.... lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky.“ (Mt 15, 11.19) (Triády I, 2, 3) Teda srdce duchovné, ako centrum ľudskej prirodzenosti, je umiestnené v srdci fyziologickom. Palamas poukazuje na zväzok medzi nimi a objasňuje ako vplýva duša na telo. Upresňujúc svoje pohľady odvoláva sa na autoritu sv. Makaria, ktorý tvrdí, že „srdce riadi celý organizmus človeka, a keď milosť naplní všetky časti srdca, tak zavládne nad všetkými myšlienkami a telesnými údmi, pretože tam sú um a všetky úmysly duševné.“ (Homília 15) „Teda, srdce je tajomným chrámom umu a prvým telesným orgánom sily myslenia.“ (Triády I, 2, 3)

Uvedenie umu do srdca

Srdce je prostredník, v ktorom sa rodia myšlienky, vznikajú túžby a pocity; prostredníctvom srdca tiež Božia milosť osvecuje celého človeka. Ale je aj protikladom, ktorý vedie človeka k degradácii. Keď zlý ovládne ľudské srdce, tak panuje nad celým človekom. Preto hesychasti hovoria o stráži srdca, ochrane srdca, aby sa tomu predišlo a zabránilo zlému. Takúto činnosť nazývajú vovedenie umu do srdca. Pozrime sa, ako o tom uvažuje Palamas: „Preto my, ktorí vedieme boje s týmto zákonom hriechu, vyháňame ho z tela a vkladáme tam um, ako biskupa (ktorý na všetko dohliada a všetko riadi) a prostredníctvom neho ustanovujeme zákony pre každú silu duše zodpovedajúcu každému členovi tela. Pocitom prikazujeme, čo a akou mierou majú prijímať – to je dielo duchovného zákona, ktoré sa nazýva zdržanlivosť; túžiacu časť duše privádzame do lepšieho stavu, ktorý sa nazýva láska; mysliacu časť krášlime odháňajúc všetko, čo bráni myšlienke vznášať sa k Bohu – a túto časť duchovného zákona nazývame duchovnou triezvosťou.“ (Triády I, 2, 2)

Na duchovnom živote sa podieľajú všetky sily duše. Všetky sa musia očistiť, aby dôstojne svedčili o Bohu. Dôležitú úlohu v tomto zohráva um. Ak ho máme oddeliť od vonkajších vecí a voviesť doprostred tela a nasmerovať na Boha v modlitbe, vtedy ťahá za sebou všetky zložky duše. „Túžiac v snaživej duchovnej starostlivosti dohliadať na našu mysliacu silu, ňou sa správne riadiť a ju opravovať, akým iným spôsobom môžeme dosiahnuť v tomto úspech, ak nie zoberúc vonkajší pocitmi poznačený um a voviesť ho doprostred toho istého srdca, ktoré je úkrytom úmyslov? Preto aj blažený Makarios hovorí: „Tam sa treba pozerať, či napísala milosť zákony Ducha.“ Kde tam? – V hlavnom orgáne, kde je oltár milosti a kde je um a všetky duševné úmysly, teda v srdci.“ (Triády I, 2, 3) Človek, ktorého rozum analyzuje svoje okolie a je rozptýlený kvôli pocitom, nemôže dosvedčovať prítomnosť Pána. Byzantský autor uvažuje, že: „vyviesť um mimo tela, aby tam našiel pravdu, bol vrchol chýb gréckych filozofov.“ (Triády I, 2, 4) Palamas aktívne urovnáva výčitky, že hesychasti nevedia ako funguje ľudský um a mylne učia, že ho treba vovádzať do srdca. Tvrdí: „Či si nezasluhujú odsúdenie tí, ktorí hovoria, že um je neoddeliteľný od duše, a spojený s ňou, ako teda ho znovu vovádzať doprostred? Nevedia, že prirodzenosť umu je jedno, a jeho energia – druhé. ... Je im zjavne známe, že um nie je oko, ktoré iné zjavné veci vidí, ale samo seba nevidí. Ale on (um) iné veci, ktoré chce vidí, čo – ako hovorí veľký Dionýz – je priamym pohybom umu a potom sa vracia k sebe spätným pohybom a vidí seba samého. Tento otec to nazýva okružným pohybom.“ (Triády I, 2, 5)

Autor Triád na ochranu svätých hesychastov upozorňuje, že voviesť um do srdca, aby sa nerozptyľoval smerom von nie je pre začiatočníkov ľahké. Preto im odporúča rôzne metódy, ktoré toto nadobúdanie uľahčujú. Už skôr som spomínal dýchanie. Sústredeniu pomáha tiež pohľad. Palamas hovorí: „Ten, kto sa usiluje svoj um sústrediť do seba samého, tomu veľmi pomáha navrátenie svojich očí do stredu a ich spočinutie na svojej hrudi, namiesto pozerania kade-tade. Ako pri sústredení svojich očí na vonkajšok cez videnie vecí sa um rozptyľuje v týchto veciach, tak pri spočinutí očí v strede, ich tento pohyb prirodzene vtiahne do stredu srdca a aj um toho, kto sa namáha dať mu opačný smer, berúc z vonkajška do stredu.“ (Triády I, 2, 8) Spomínané cvičenia napomáhajú odtrhnúť um od vonkajšieho rozptýlenia a sústrediť do srdca a ochrániť ho od zlých myšlienok a pokušení. „Daj pozor“ – hovorí Mojžiš – „aby do tvojho srdca nevošla hanebná myšlienka.“ (Dt 15, 9) Stráž (daj pozor) totiž celého seba; nie tak, že len niečo strážiš a iné nie. Ale na všetko dávaj pozor. Ako dávať pozor? Zvyčajne umom, lebo ničím iným nie je možné strážiť celého seba samého. Preto ho postav ako ochrancu duše a tela a prostredníctvom tohto sa ľahko zbavíš všetkých zlých vášní telesných i duševných. Tak sám seba pozoruj alebo lepšie stráž, dohliadaj a napomínaj. Lebo takto neskrotenú túžbu podriadiš duchovi a v tvojom srdci nikdy nebude skryté nezákonné slovo.“ (Triády I, 2, 9)

Modlitba

Zostúpenie umu do srdca nie je len technických spôsobom, ktorý napomáha sústrediť sa človeku. Um zaujatý modlitbou, upriamený na Krista, vovádza do srdca Božie požehnanie. Sv. Gregor poukazuje na trojitú schopnosť umu: „Keď jediný um je trojitý, zotrvávajúci jediným, vtedy sa zjednocuje s presvätou Trojicou, zatvára prenikanie akéhokoľvek klamu, hriechu či bludu a stáva sa vyšší ako telo, svet a vládca sveta. Uniknúc z ich osídel, celkovo prebýva v sebe a Bohu, vychutnávajúc si duchovnú radosť, ktorá vychádza z vnútra. Ak je totiž jedinečný um trojitý, tak ostáva jediným v návrate do seba samého a vo vystupovaní cez seba k Bohu. Návrat umu do seba je ochranou a jeho vystupovanie k Bohu sa završuje modlitbou. Ak niekto prebýva v takomto sústredení umu a tiež v túžbe po Bohu, vtedy sa myšlienkou približuje ku Kristovi, stretáva nevýslovné, zakúša budúci vek a duchovným citom poznáva ako veľmi je milostivý Kristus, ako hovorí žalmista: «Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.» (Ž 33, 9)“

Palamas tiež hovorí o nepretržitej modlitbe podľa slov apoštola „bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17). Najkrajší obraz modlitby vidí v neustálom opakovaní krátkej prosby „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“, ktorú neprestajne opakoval mýtnik stojac v chráme. (Homília 2) V súlade s tradíciou táto modlitba nadobudla nasledujúcu podobu: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Túto krátku modlitbu môže hovoriť každý človek bez ohľadu na to, či je vo vlaku, či na ulici, či v obchode alebo doma.

Dávna kresťanská tradícia je aktuálna aj dnes. Každý súčasný človek vďaka tejto modlitbe srdca môže cez Božiu milosť chrániť seba od záplavy rôznych neužitočných informácií a rôznych vplyvov a zachovať si pokoj a harmóniu v duši a v tele, a teda v celom živote.
 

o. Vasiľ Tučapec, OSBM
igumen monastiera sv. Bazila Veľkého v Kyjeve

Preklad z ukrajinského originálu: Terézia Komišáková. Originál bol publikovaný na kyrios.org.ua.

Zdroj: grkat.nfo.sk

Tretia pôtsna nedeľa – Krížupoklonná

Tretia nedeľa Veľkého pôstu sa nazýva „Krížupoklonnou“. Počas celonočného bdenia tohoto dňa, po veľkom slávosloví sa v slávnostnom sprievode vynáša kríž do stredu chrámu a zostáva tam na celý týždeň, spoločne s konaním zvláštneho rituálu poklôn, ktorý nasleduje po každej bohoslužbe. Stojí za zmienku, že téma kríža, ktorá dominuje v hymnológii tejto nedele, sa nerozvíja v zmysle utrpenia, ale víťazstva a radosti. Navyše irmosy nedeľného kánona sú vzaté z paschálnej bohoslužby – „Je vzkriesenia deň...“ - a kánon je parafrázou paschálneho kánona.

Význam všetkého je jasný. Sme v polovici Veľkého pôstu. Na jednej strane fyzické a duchovné úsilie, ak je seriózne a trvalé, začína byť citeľné, jeho bremeno je ťažšie, naša únava evidentnejšia. Potrebujeme pomoc a povzbudenie. Na druhej strane, znášajúc túto únavu, dosiahnuc až tento bod stúpania, začíname vidieť koniec nášho putovania a paschálne lúče naberajú na svojej intenzite. Veľký pôst je naším sebaukrižovaním, našou skúsenosťou, aj keď vzhľadom na svoju povahu obmedzenou, plnením Kristovho prikázania, ktoré počujeme v čítaní z Evanjelia tejto nedele: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34).

Avšak nemôžeme zobrať svoj kríž a nasledovať Krista, ak neprijmeme Jeho kríž, ktorý On prijal kvôli našej spáse. Je to Kríž, ale nie náš, ktorý nás spasí. Je to Jeho kríž, ktorý dáva nielen zmysel, ale aj silu ostatným. Toto je nám objasnené v synaxáriu Nedele sv. Kríža:

V túto nedeľu, tretiu nedeľu Veľkého pôstu, vzdávame úctu čestnému a životodarnému Krížu, a z tohto dôvodu v čase štyridsiatich dní pôstu určitým spôsobom ukrižovávame sami seba..., stávajúc sa trpkými, zronenými a padajúcimi. Tu sa pred nás predkladá životodarný Kríž, aby nám boli pripomenuté Kristove utrpenia, aby sme boli občerstvení, utešení a povzbudení... Podobáme sa na tých, ktorí putujú po dlhej a náročnej ceste a súc unavení vidia nádherný strom s mnohými listami, sadnú si do jeho tieňa, aby si na chvíľu odpočinuli a potom, akoby obnovení, pokračujú vo svojej ceste. Podobne teraz, v čase pôstu a namáhavej cesty a snahy bol pred nás sv. otcami „zasadený“ kríž, aby nám poskytol odpočinok a osvieženie, aby sme mohli ľahšie dokončiť našu cestu... Alebo ďalší príklad: keď prichádza kráľ, najprv sa pred ním objavujú jeho symboly a potom sa objavuje on samotný, radujúc sa z víťazstva a spoločne s ním sa radujú aj jeho poddaní. Podobne náš Pán Ježiš Kristus, ktorý nám ukazuje svoje víťazstvo nad smrťou a zjavuje sa pred nami v sláve Vzkriesenia, vopred posiela svoje žezlo, kráľovský symbol - životodarný Kríž - a ten nás napĺňa radosťou a pripravuje na stretnutie, do takej miery, do akej je to možné, so samotným Kráľom, aby sme mohli preukázať úctu Jeho víťazstvu... Všetko toto uprostred Veľkého pôstu, ktorý je podobný horkému prameňu, vzhľadom na svoje slzy, námahu a skľúčenosť..., avšak Kristus nás utešuje, akoby sme boli na púšti, až kým nás svojím Vzkriesením neprivedie do duchovného Jeruzalema ..., lebo kríž sa nazýva stromom života, je to strom, ktorý bol zasadený v raji a z tohto dôvodu ho naši otcovia zasadili do prostriedku svätého pôstu pamätajúc na Adamovu blaženosť a to, ako jej bol zbavený a pamätajúc tiež na to, že podielníctvom na tomto strome už viac nezomrieme, ale zostávame nažive...

Hľadiac dnes na Kristov Kríž – vystavený a úctyhodný, – klaňajme sa mu a  verne sa veseľme, - vrúcne ho bozkajme, - prosme na ňom dobrovoľne Ukrižovaného: - Urob nás všetkých, Pane, hodnými - pokloniť sa tvojmu ctihodnému Krížu – a dožiť sa bez odsúdenia tvojho Vzkriesenia.

(Z Utierne krížupoklonnej denele)

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

Nedeľa štvrtého týždňa Veľkého pôstu - 

pamiatka nášho prepodobného otca Jána, autora spisu Rebrík

    Sv. Cirkev, zvlášť v dňoch Veľkého pôstu, pripomína svojim deťom mnohé príklady veľkých učiteľov modlitby, askétov, bojovníkov viery a zbožnosti. Spomedzi nich je Cirkvou zvlášť uctievaný veľký askéta VI. stor. prepodobný Ján Lestvičnik, pamiatke ktorého je zasvätená štvrtá nedeľa sv. Štyridsiatnice. Tento náš svätec pochádzal z Egypta a v 16.roku svojho života sa rozhodol zasvätiť výlučne službe Bohu. Odišiel na vrch Sinaj, kde vstúpil do monastiera pod vedením starca Martýria. Toto miesto navštevovali kresťanskí mnísi od polovice 3. stor., kam unikali pred prenasledovaním zo strany Rímskej ríše. Neskôr sem unikali pred prenasledovaniami zo strany moslimov. Je dôležité vo vzťahu k tomuto miestu podotknúť, že bolo nesmierne obľúbené, pretože bolo známe už z obdobia Starého zákona: Boh tam odovzdal Mojžišovi desať prikázaní a uzatvoril s ním zmluvu (porov. Ex 19-20). Navyše sa traduje, že predstavuje najopustenejšie miesto sveta. Vraj dokonca aj divá zver, keď sem zablúdi, sa rýchlo ponáhľa preč. Hoci bol Ján vysoko vzdelaný, natoľko sa odovzdal do rúk a vedeniu starca Martýria, akoby nemal ani vlastný rozum a vlastnú vôľu. Vďaka tomu sa rýchlo vzmáhal v poníženosti, čistote i skromnosti, takže po štyroch rokoch príprav, teda v dvadsiatom veku života mohol prijať podstrihnutie, teda definitívne zasvätenie sa mníšskemu životu. 

    Keď mal tridsaťpäť rokov, jeho duchovný otec Martýrios, ktorý ho na duchovnej ceste života sprevádzal devätnásť rokov zomrel, a tak sa Ján rozhodol pre pustovnícky život v samote. Odišiel do opustenej jaskyne na úpätí vrchu Sinaj v mieste zvanom Tola, vzdialenom približne osem kilometrov od súčasného monastiera sv. Kataríny. Medzi ostatných mníchov prichádzal jedine na veľké sviatky, aby sa zúčastnil bohoslužieb. Tu v priebehu 40 rokov sa prepodobný Ján vzmáhal v modlitbe, pôste, pokání a mlčaní. Jedol, pil a spal len toľko, aby nezomrel. Všetok svoj čas venoval modlitbe, manuálnej práci a písaniu kníh.

    Keď mal približne sedemdesiatpäť rokov, teda po štyridsiatich rokoch prísneho pustovníckeho života, bol bratmi Sinajského monastiera zvolený a ustanovený za igumena. A tak sa na sklonku svojho života vrátil k životu v monastieri, kde svoju mníšsku púť začínal.

    Tu prežil štyri roky v starostlivosti o monastier i bratov. Avšak pred smrťou, ho opäť zlákala púšť, kde zatúžil prežiť posledný rok svojho života, pre neho už v „rodnom mieste“, kde si zvykol na rozhovor s Pánom, kde oplakával svoje hriechy a prežíval svoj duchovný boj. Zomrel v osemdesiatom veku života.

    Prostredníctvom nášho prepodobného otca Jána učinil Boh viacero zázrakov. Napr. privolal dážď na palestínske územia v období veľkého sucha, uzdravil chorého človeka a predpovedal budúce veci. Avšak všeobecne známym sa stal niečím celkom iným.

    Ako igumena sinajského monastiera ho igumen susedného monastiera z púšte Raita požiadal, aby pre nich napísal príručku duchovného života. Vznikol tak najvýznamnejší a najznámejší spis prepodobného Jána, totiž kniha „Rebrík cností“, po csl. lestvica a gr. klimax. Práve podľa nej sa tento svätec niekedy nazýva Ján Lestvičnik alebo Ján Klimax (Ján Klimak). Na Západe je toto dielo známe pod názvom  „Scala Paradisi - Rebrík do raja“.

    Toto dielo je akousi príručkou duchovného života zostavenou na spôsob rebríka vedúceho do neba. Kniha zobrazuje cestu k postupnému rastu – výstupu k mravnej dokonalosti. Je to cesta, ktorá podľa tejto knihy prechádza tridsiatimi stupňami, z ktorých každý nadväzuje na predošlý. Číslo tridsať nie je náhodné, pretože podľa starozákonnej tradície bol tridsaťročný muž považovaný za dospelého člena spoločnosti. A hoc bol prepodobný Ján mníchom žijúcim na púšti pred 1400 rokmi a svoju knihu napísal predovšetkým pre mníchov, zanechal v nej rady a poučenia aj pre obyčajných ľudí, túžiacich v poslušnosti voči Bohu, v plnení jeho prikázaní prechádzať cestu duchovného života – vystupovať k Bohu.

    Ak sa na asketický život prep. Jána pozrieme trocha bližšie, zistíme, že takýto mníšsky život v prísnej askéze je iba veľkým obrazom krstného života, života každého kresťana. Predstavuje nám tak povediac veľkými písmenami to, čo my deň čo deň píšeme malými. Prep. Ján prežil svoj život v odovzdanosti a poslušnosti starcovi Martýriovi, ako sa uvádza v jeho živote:  „on nemal svoju vôľu“ bol vo všetkom poslušný svojmu starcovi. a podobne aj my máme byť poslušníkmi. Koho? Svojho Pána. My máme byť poslušníkmi jeho vôle, Jeho príkazov. Pán nám všetkým hovorí to, čo povedal bohatému mladíkovi: „Ak chceš vojsť do večného života, zachovávaj prikázania.“ Prikázania nášho Pána máme zachovávať, aby sme svoju nesmrteľnú dušu pripravili k životu budúceho veku. Ten, kto položil ruku na pluh a obzerá sa naspäť, nie je hodný vstúpiť do Božieho kráľovstva, povedal Spasiteľ. Naše pokánie, ktoré prinášame, musí byť tiež také, aby sa nik z kajúcich už neobzeral naspäť, k svojmu predošlému, hriešnemu životu, od ktorého sa odvrátil, aby ho nanovo nelákal, aby šiel vždy dopredu, zachraňujúc si dušu a zhromažďoval v sebe tú duchovnú krásu a to duchovné bohatstvo, ktoré tvorí naše šťastie v živote budúceho veku.

Stupeň 24

O tichosti, jednoduchosti a vľúdnosti, ktoré nepochádzajú z prirodzenosti, ale získavajú sa úsilím a námahou, a o zle

1.   Tak, ako slnku predchádza ranná zora, brieždenie, podobne aj každej pokore predchádza tichosť. Potvrdzuje to aj             pravé Svetlo, Kristus, ktorý tieto cnosti takto usporadúva v ich postupnosti. „...učte sa odo mňa, lebo som tichý a               pokorný srdcom...“ (Mt 11,29). A tak, ako je prirodzené, že najprv sme osvetľovaní svetlom rannej zory – brieždenia a         až potom nás objíma teplá žiara slnka, podobne sa to deje aj s týmito dvoma cnosťami. Najprv nás formuje a pretvára       sebaovládanie a tichosť, a až potom zbadáme svetlo pokory.

2.    Tichosť je nemenným stavom mysle, ktorý aj v stave cti či hanby, zostáva rovnakým.

3.    Tichosť spočíva v tom, že v čase, keď nás urážajú blížni, my sa bez rozpačitosti a hnevu za nich modlíme k Bohu.

4.    Tichosť je skalou, vyčnievajúcou nad morom podráždenosti, o ktorú sa rozbíjajú všetky vlny dorážajúce na ňu,                   pričom ona sama zostáva pevnou.

5.    Tichosť je potvrdením utrpenia, dverami alebo, lepšie povedané, matkou lásky, počiatkom

       duchovného uvažovania, lebo Pís  mo hovorí:  „Pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča o svojich             cestách“  (Ž 25,9). Ona je orodovnicou odpustenia hriechov, dôverou v modlitbe, príbytkom Svätého Ducha. „Na                 koho  zhliadnem, hovorí Pán, iba na pokorného...“ (Iz 66,2).

6.     Tichosť napomáha k poslušnosti, je vodkyňou na cestách bratstva, uzdou zúrivosti, mečom

         hnevu, darkyňou radosti, nasledovaním Krista, je vlastnosťou anjelov, putami na démonov a štítom proti zármutku.

7.      V tichých srdciach spočíva Pán, avšak nepokojná duša je trónom diabla.

8.      Tichí sú dedičmi zeme alebo, lepšie povedané, vládnu nad zemou; avšak hnevliví budú vyhodení z ich zeme.

9.      Tichá duša je trónom prostoty (jednoduchosti); avšak hnevlivá myseľ je konateľkou zla.

10.    Tichá duša je naplnená slovami najvyššej Božej múdrosti; lebo v Písme sa píše:  „Pokorných vedie k správnemu               konaniu a tichých poúča o svojich cestách“ (Ž 25,9).

11.    Pravá duša – je spoločníčkou pokory; zlá služobníčkou pýchy.

12.    Duše tichých sa napĺňajú múdrosťou; avšak hnevlivá myseľ je spoločníčkou tmy a nerozumnosti.

13.    Zlý človek a pokrytec sa stretli ako druh s druhom; a nebolo možné nájsť pravého slova v ich rozhovore. Ak                        odhalíme srdce zlého, objavíme tam hnev a zúrivosť; a odhaliac dušu pokrytca uvidíš pokrytectvo a klam.

14.    Jednoduchosť je potvrdením návyku duše, ktorá sa stala cudzou akýmkoľvek rozdielom a neschopnou k                             zlomyseľnosti.

15.     Zlo je umenie alebo, lepšie povedané, diabolské znetvorenie, ktoré stratilo pravdu a zamýšľa zatajiť to u mnohých.

16.     Pokrytectvo je opačné usporiadanie tela s dušou, popretkávané rôznymi výmyslami.

17.     Prostota (nevinnosť) je tichý stav duše, slobodnej od všetkých nástrah.

18.     Spravodlivosť je myseľ nezaťažená výčitkami svedomia, ozajstný mrav, úprimné a nie vopred pripravené slovo.

19.     Nie zlým je ten, kto sa nachádza v prirodzenej čistote duše, akou ona bola stvorená a ktorý sa skutočne obracia so            všetkými.

20.    Zlo je prekrútenie spravodlivosti, oklamaný rozum, falošné ospravedlnenie seba bezúhonnosťou, prísahy, vinné v             súžení, dvojzmyselné slová, tajnostkárstvo (uzavretosť) srdca, priepasť lži, zvyk klamať, prevrátenosť do stav                     u domýšľavosti, nepriateľ pokory, pretvárka (maska) pokánia, potlačenie plaču, nepriateľstvo voči spovedi,                           tvrdohlavosť v svojich mienkach, príčina pádov, odpor voči vstávaniu z pádov, ľstivý úsmev pri pokarhaniach,                   nerozvážne bedákanie, pokrytecká (falošná) zbožnosť; slovom, ono je diabolským životom.

21.    Zlý – je diablov menovec a spoločník; preto aj Pán nás naučil nazývať diabla zlým, keď sa modlíme:  „...ale zbav nás           zlého...“ (Mt 6,13).

22.    Budeme sa strániť dravého prúdu pokrytectva a od priekopy tajomného (skrytého) konania zla, počujúc slová                    Písma:  „Všetci ničomníci budú zničení, lež tí, čo dúfajú v Pána, stanú sa dedičmi zeme“ (Ž 37,9), „...uschnú rýchlo              ako tráva a zvädnú ako zelená bylina“  (Ž 37,2); lebo takou je pastvina diablov.

23.   Boh sa nazýva tak láskou, ako aj spravodlivosťou, ako o tom čítame v starozákonnej Piesni Piesní:  „...láska tvoja              lepšia je nad víno...za to...majú ťa tak rady“ (Pies 1,2-3). A na inom mieste  „Pán je dobrý a spravodlivý...“  (Ž 25,8); a           o tých, ktorí sú mu menovcami, Pán hovorí, že oni budú spasení: „...on zachraňuje tých, čo majú srdce úprimné“ 

         (Ž 7,11); a v inom žalme:  „...Pán je spravodlivý a miluje spravodlivosť...“ (Ž 11,7).

24.  Prvotnou vlastnosťou malého dieťaťa je ľahostajná jednoduchosť; a pokiaľ ju mal aj Adam, dovtedy nevidel nahotu svojej duše a nič hanebného v nahote svojho tela. Chvályhodná a blahoslavená je aj tá jednoduchosť, ktorá sa nachádza u niektorých od prirodzenosti, avšak nie tá, ktorá je pretvorená zo zlého prostredníctvom množstva potu a námahy; lebo potíme sa za rozmanitých okolností a ťažkostí, avšak námaha býva následkom veľkej pokory a skromnosti; následkom čoho je odmena v prvom prípade neveľká, ale v druhom prípade je slávna.

25. Všetci tí, ktorí túžime priblížiť sa k Pánovi, pristúpme k nemu ako učeníci k Učiteľovi, s prostotou, bez pretvárky a klamstva, bez zvedavosti, On súc jednoduchý a dobrotivý, chce, aby aj duše, pristupujúce k nemu, boli jednoduché a dobrotivé; lebo kto nemá jednoduchosť, ten nemôže uvidieť pokoru.

26.  Zlý je klamlivým prorokom, ktorý si myslí, že on skrze slová môže chápať myšlienky iných a podľa vonkajších prejavov – vnútorný stav srdca.

27. Vídaval som takýchto ľudí, ktorí predtým boli spravodliví a čestní, avšak potom pod vplyvom zlých sa naučili konať zlo. Divil som sa, ako mohli tak skoro stratiť svoju prirodzenú vlastnosť a výsadu. Je ľahšie čestným a spravodlivým ľuďom meniť sa na zlých, než zlým na spravodlivých a čestných.

28. Skutočné vzdialenie sa od sveta, počúvanie a chránenie úst, často malo veľkú silu a okrem očakávania uzdravovalo nezahojené utrpenia.

29.  Ak poznanie a múdrosť povyšuje k domýšľavosti mnohých, tak naopak, neznalosť a nevedomosť istým spôsobom mierne pokoruje.

30.  Blahoslavený Pavol, nazývaný aj jednoduchým, ukázal nám prostredníctvom vlastného života jasný príklad, pravidlo a vzor požehnanej jednoduchosti; lebo nikto nikde nevidel a nepočul a ani nemôže nikdy uvidieť takýto úspech v tak krátkom čase života.

31.  Dobrosrdečný a jednoduchý mních, akoby v mysli obdarovaný talentom mlčanlivosti, vždy poslušný, absolútne odovzdaný do rúk svojho učiteľa a starca; a ako zviera neprotirečí tomu, kto ho priväzuje, podobne aj spravodlivá duša neodporuje tomu, do rúk koho sa zverila, akoby nemala ani vlastnú vôľu; a keby mal byť aj zabitý, tak by neodporoval.

  32.  Bohatí ťažko vstúpia do Nebeského kráľovstva; podobne aj učenci a múdri tohto sveta ťažko vstúpia do stavu jednoduchosti a prostoty.

33.  Pády často zdokonaľovali zlých, darujúc im spásu a vľúdnosť.

34. Bojuj a usiluj sa. Konajúc tak, nájdeš spásu a spravodlivosť v Kristu Ježišovi, našom Pánovi. Amen. 

A tak spoločne prosme prep. Jána Lestvičnika, aby svojimi modlitbami pred Pánom, ktorému už teraz hľadí tvárou v tvár a ktorému sa klania a oslavuje ho, sa za nás hriešnych, putujúc týmto životom do Nebeského Jeruzalema, u Pána prihováral a pomáhal nám k životu viery.

„Prepodobný otec Ján, pros Boha za nás“

Podľa ruského originálu Lestvica prepodobnogo otca našego Ioanna Lestvičnika preložili a spracovali Thlic. Milan Gábor, Thlic. Marcel Gajdoš. Gréckokatolícky kalendár 2013.

Nedeľa piateho týždňa Veľkého pôstu -

 pamiatka našej prepodobnej matky 

Márie Egyptskej

Prepodobná matka Mária, pros Boha za nás.

V jednom palestínskom monastieri v okolí Kesarie žil prepodobný mních Zosima. Žil tam už od detstva a prešlo 53 rokov, keď ho priviedla do rozpakov myšlienka: „Nájde sa v ďalekej púšti svätý muž, ktorý by ma prevýšil v rozumnosti a činoch?“ Len čo si to pomyslel, zjavil sa mu anjel a povedal: „Ty, Zosima, podľa ľudského meradla si nežil zle, no z ľudí niet spravodlivého ani jedného (Rim 3, 10). Aby si spoznal, koľko je iných a vyšších podôb spasenia, odíď odtiaľto, ako Abrahám z domu svojho otca (Gn 12, 1) a choď do monastiera, ktorý sa nachádza pri Jordáne.“ Hneď vtedy otec Zosima odišiel z monastiera a sprevádzaný anjelom prišiel do Jordánskeho monastiera a usadil sa v ňom. Tu uvidel svätých mníchov, ktorých začal napodobňovať v duchovnej činnosti.

Tak prešlo mnoho rokov a priblížila sa sv. Štyridsiatnica. V monastieri existoval zvyk kvôli ktorému sem Boh priviedol prepodobného Zosimu. V prvú nedeľu Veľkého pôstu igumen slúžil sv. liturgiu, všetci prijímali Telo a Krv Kristovu, potom si niečo zajedli a zhromažďovali sa v chráme. Ukončiac modlitbu a stanovený počet poklôn, starci, prosiac druh druha o odpustenie, prijímali požehnanie od igumena a pri spoločnom speve žalmu: „Pán je mojím svetlom a spásou, koho sa mám báť? Pán mi je pevnosťou žitia, koho sa mám ľakať?“ (Ž 26, 1) otvárali dvere monastiera a odchádzali do púšte. Každý z nich bral zo sebou primerané množstvo jedla, kto čo potreboval, niektorí dokonca nebrali nič a živili sa korienkami. Mnísi prechádzali za Jordán a rozchádzali sa čo najďalej, aby nevideli, ako sa kto postí a žije. Keď sa Veľký pôst ukončoval, mnísi sa vracali do monastiera na Kvetnú nedeľu s ovocím svojho konania (Rim 6, 21-22), spytujúc svoje svedomie (1 Pt 3, 16). Pritom sa nikto nikoho nepýtal, ako sa trápil a prežíval tento pôst.

Tohto roku i otec Zosima podľa monastierskeho zvyku prešiel rieku Jordán. Chcel zájsť hlbšie do púšte, aby stretol niekoho zo svätých a veľkých starcov, modliacich sa tam za svet. Keď išiel po púšti už 20 dní, zrazu v čase spievania žalmov 6. času (hodinky) a ukončenia zvyčajných modlitieb sa sprava ukázal akoby tieň ľudského tela. Zľakol sa, mysliac si, že vidí satanov prízrak. Prežehnal sa a nevšímal si svoj strach. Keď ukončil modlitbu, obrátil sa na stranu tieňa a uvidel po púšti idúceho nahého človeka, ktorého telo bolo čierne od slnečných lúčov a obhorené krátke vlasy zbeleli ako ovčia vlna. Otec Zosima sa potešil, pretože za tie dni nevidel ani jedného živého tvora a hneď sa vydal na tú stranu. No len čo nahý pustovník uvidel blížiaceho sa k nemu Zosimu, dal sa na útek.

Otec Zosima, zabudnúc na svoju stareckú chorobu a ustatosť, pridal do kroku. No zakrátko sa z vyčerpania zastavil pri vyschnutom potoku a so slzami začal prosiť vzdiaľujúceho sa človeka: „Prečo utekáš predo mnou hriešnym a nedôstojným? Daj mi tvoju svätú modlitbu a požehnanie.“ Neznámy, neobracajúc sa, zvolal: „Odpusť, otec Zosima, nemôžem sa k tebe vrátiť: Som žena a ako vidíš, niet na mne nijakých šiat na prikrytie telesnej nahoty. No ak chceš pomodliť sa za mňa, veľkú a prekliatu hriešnicu, hoď mi na prikrytie svoj plášť, potom budem môcť podísť k tebe na požehnanie.“

 „Nepoznala by ma po mene, keby svätosťou a tajomným konaním nezískala od Pána dar prozreteľnosti,“ pomyslel si otec Zosima a ponáhľal sa splniť, čo mu bolo povedané. Prikryjúc sa plášťom, žena sa obrátila k Zosimovi: „Čo ti to prišlo na um, otec Zosima, hovoriť so mnou ženou hriešnou a nemúdrou? Čomu sa chceš odo mňa naučiť?“ Vtedy Zosima kľakol na kolená a prosil od nej požehnanie.

Takisto si aj ona kľakla pred ním a dlho jeden druhého prosili: „Požehnaj.“ Nakoniec žena povedala: „Otče Zosima, tebe prináleží požehnať a modliť sa, pretože ty si poctený presbyterským stavom a mnoho rokov stojíš pred Kristovým oltárom a prinášaš Bohu sväté Dary.“ Tieto slová ešte viac vystrašili prepodobného Zosimu. S hlbokým vzdychom jej odpovedal: „Ó, matka duchovná! Je nepochybné, že ty si sa z nás dvoch viac priblížila k Bohu a umrela pre svet. Ty si ma po mene poznala a presbyterom nazvala, hoci si ma nikdy predtým nevidela. Tebe teda prináleží požehnať ma.“ Ustúpiac nakoniec prosbám Zosimu, prepodobná povedala: „Blahoslavený Boh, ktorý chce spasenie pre všetkých ľudí.“ Otec Zosima odpovedal: „Amen“, a obaja vstali zo zeme. Žena sa opäť spýtala starca: „Prečo si, otče, prišiel ku mne hriešnej, pozbavenej každej cnosti? Zrejme milosť Svätého Ducha ti určila vykonať jednu službu, potrebnú mojej duši. Povedz mi najprv, otče, ako teraz žijú kresťania, ako rastú a prekvitajú Božie cirkvi?“ Otec Zosima jej odpovedal: „Vašimi svätými modlitbami Boh daroval Cirkvi i nám všetkým dokonalý svet. No vyhovej i ty prosbe nedôstojného starca, matka moja, pomodli sa za celý svet i za mňa hriešneho, aby mi nebolo neplodné toto chodenie po púšti.“ Svätá žena povedala: „Tebe skôr prináleží, otec Zosima, majúc kňazský stav, modliť sa za mňa i za všetkých. Na to ti je aj tento stav daný. A všetko, čo si mi nariadil, ochotne splním kvôli poslušnosti, pravde a z čistého srdca.“

Keď to svätá povedala, obrátila sa na východ a povzdvihnúc oči a ruky k nebu, začala sa šeptom modliť. Starec videl, ako sa vzniesla vo vzduchu na lakeť od zeme. Z tohto čudného videnia sa Zosima hodil tvárou k zemi, horlivo sa modlil a nemohol povedať nič okrem slov: „Hospodi pomiluj!“ Prišlo mu na um, či nie prízrak ho uvádza do pokušenia? Prepodobná žena sa obrátila, zdvihla ho zo zeme a povedala: „Čo ťa, otče Zosima, mätú myšlienky? Ja nie som prízrak! Ja som hriešna žena a nedôstojná, aj keď i chránená svätým krstom.“ Keď to povedala, prežehnala sa.  Vidiac a počujúc to, starec padol so slzami k nohám ženy: „Prosím ťa, v mene Krista, Boha nášho, netaj predo mnou svoj život, ale rozpovedz ho celý, aby všetci vedeli o veľkosti Božej. Lebo verím Pánu Bohu môjmu, s ktorým i ty žiješ, že som bol poslaný do tejto púšte, aby Boh ukázal svetu, ako ty prežívaš pôst.“ A svätá žena povedala: „Hanbím sa, otče, rozpovedať ti o mojom nehanebnom konaní. Lebo potom budeš musieť utekať odo mňa, zakrývajúc si oči i uši, ako utekajú pred jedovatou zmijou. Predsa ti poviem, otče, nezamlčiac žiaden z mojich hriechov, ale zaprisahávam ťa, neprestávaj sa modliť za mňa hriešnu.

Narodila som sa v Egypte, a keď som mala 12 rokov, opustila som rodičov a odišla som do Alexandrie. Tam som stratila svoje panenstvo a dala sa na prostitúciu. Viac ako 17 rokov som sa oddávala hriechu a robila všetko bezplatne. Nebrala som peniaze nie preto, že som bola bohatá. Žila som v biede a zarábala si priadzou. Myslela som si, že celým zmysel života spočíva v uspokojení telesnej žiadosti. Žijúc takýmto životom som raz uvidela množstvo národa idúceho z Libin a Egypta do Jeruzalema na sviatok Pozdvihnutia svätého Kríža. Zachcelo sa mi ísť s nimi. No nie kvôli Jeruzalemu a ani sviatku, ale – odpusť, otče, - aby bolo s kým oddávať sa nerestiam. Tak som nastúpila na loď. Teraz, otče, uver mi, sama sa čudujem, že more znieslo moju nemravnosť, že zem neotvorila svoje ústa a nestiahla ma za živa do pekla, mňa, ktorá som oklamala a zahubila toľko duši. No, zrejme, Boh si želal moje pokánie, pretože nechce smrť hriešnika a s trpezlivosť ou očakáva obrátenie. Tak som sa dostala do Jeruzalema a počas všetkých dní do sviatku, tak ako na lodi, zaoberala som sa odpornou prácou. Keď nadišiel svätý sviatok Pozdvihnutia Pánovho Kríža, chodila som ako prv a zvádzala mladých na hriech. Keď som zbadala, že všetci skoro ráno odchádzali do chrámu, kde bolo životodárne Drevo, išla som spolu s nimi a vošla do nádvoria chrámu. Keď nastal čas svätého Pozdvihnutia, chcela som vojsť s ostatnými. S veľkou námahou dostala som sa k dverám a snažila som sa nehodná prejsť do vnútra. No ledva som stúpila na prah, zastavila ma akási Božia sila, nedovoľujúca vojsť a zahnala ma ďaleko od dverí, medzitým ako všetci ľudia išli bez prekážok. Myslela som si, že zo ženskej slabosti som sa nemohla pretisnúť v dave a opäť som sa pokúsila lakťami dostať sa pomedzi ľudí k dverám. Len čo sa moja noha dotkla prahu chrámu, zastavovala som sa. Chrám prijímal všetkých, nikomu nebránil vojsť a mňa nehodnú nepúšťal. Stalo sa to tri alebo štyrikrát. Moje sily sa vyčerpali. Odišla som a stala si do rohu chrámových schodov. Zrazu som pocítila, že moje hriechy mi bránia vidieť životodárne Drevo, môjho srdca sa dotkla Božia milosť, zaplakala som a v pokání som sa bila do pŕs. Vznášajúc k Bohu vzdychy z hĺbky srdca, uvidela som pred sebou ikonu presvätej Bohorodičky a obrátila som sa k nej s modlitbou: „Ó Panna, ktorá si porodila v tele Boha Slovo! Viem, že som nedôstojná pozerať sa na tvoju ikonu. Spravodlivé je, že ja, hriešnica nenávidená, som odvrhnutá od tvojej čistoty a som pre teba ohavnou, no viem i to, že Boh sa preto stal človekom, aby vyzval hriešnych na pokánie. Pomôž mi, Prečistá, aby mi bolo dovolené vojsť do chrámu. Nebráň mi vidieť Drevo, na ktorom bol ukrižovaný Pán, prelievajúc svoju nevinnú Krv i za mňa, hriešnu, aby mi boli odpustené hriechy. Dovoľ, aby sa i mne otvorili dvere, aby som sa mohla pokloniť svätému Krížu. Sľubujem ti, že odteraz sa viac nepoškvrním žiadnou telesnou škvrnou, no len čo uvidím Drevo kríža tvojho Syna, zrieknem sa sveta a hneď odídem tam, kde mi prikážeš.“

A keď som sa takto pomodlila, zrazu som pocítila, že moja modlitba bola vypočutá. V utvrdení viery, spoliehajúc sa na milosrdnú Bohorodičku, opäť som sa pridala ku vchádzajúcim do chrámu a nikto ma neodstrčil a nebránil mi vojsť. Išla som chvejúc sa od strachu, kým som nedošla k dverám a uvidela som životodárny Kríž. Tak som poznala tajomstvá Božie a to, že Boh prijíma kajúcich sa. Padla som na zem, pomodlila som sa a vyšla z chrámu ponáhľajúc sa na miesto, kde som dala sľub. Kľakla som na kolená pred ikonou a takto som sa pred ňou modlila: „Ó, Bohorodička! Nebola ti odporná moja nedôstojná modlitba. Sláva Bohu prijímajúcemu tebou pokánie hriešnych. Nastal čas, aby som splnila svoj sľub. Teraz ma vyprav na cestu pokánia.“

A zrazu, nedokončiac ešte svoju modlitbu, počujem hlas, akoby zďaleka hovoriaci: „Ak prejdeš za Jordán, nájdeš blažený pokoj.“ Vtedy som uverila, že ten hlas smeroval ku mne a plačúc som zvolala: „Bohorodička, neopúšťaj ma, hriešnicu poškvrnenú, no pomôž mi“, - a vyšla som z nádvoria chrámu. Jeden človek mi dal tri medené mince. Za ne som si kúpila tri chleby a od predavača som sa vyzvedala na cestu k rieke Jordán. Pri západe slnka som došla do chrámu svätého Jána Krstiteľa, blízko Jordánu. Pokloniac sa najprv v chráme vydala som sa k rieke Jordán a umyla sa jeho svätou vodou – tvár i ruky. Potom som v chráme sv. Jána Krstiteľa pristúpila k prijatiu prečistých a oživujúcich sviatosti Kristových, zjedla som polovicu jedného zo svojich chlebov, zapila ho svätou jordánskou vodou a tú noc som prespala v chráme na zemi. Ráno som našla neďaleko neveľký čln, preplavila som sa na ňom na druhý breh a opäť som sa vrúcne modlila k Bohorodičke, aby ma vypravila tam, kde sama rozhodne. Po tomto som prišla do tejto púšte.“

Otec Zosima sa spýtal prepodobnej: „Koľko rokov prešlo odvtedy, matka moja, ako si sa usadila v tejto púšti?“ „Myslím,“ odpovedala, „47 rokov prešlo, ako som odišla zo svätého mesta.“ Otec Zosima sa opäť spýtal: „Čo máš, alebo ako si tu hľadáš potravu, matka moja?“ A ona odpovedala: „Mala som dva a pol chleba, keď som prešla Jordán; pomaličky však vyschli a skameneli, a jediac z nich drobné kúsky, mnoho rokov som sa nimi živila.“ Otec Zosima sa opäť spýtal: „Naozaj si bez chorôb prežila toľko rokov? A neprijímala žiadne pokušenie od rôznych nástrah?“ „Ver mi, otče Zosima,“ odpovedala prepodobná, „17 rokov som prežila v tejto púšti doslova bojujúc so svojimi myšlienkami. Keď som jedla potravu, vtedy som myslela na mäso a rybu, na ktoré som bola zvyknutá v Egypte. Zachcelo sa mi i vína, ktorého som kedysi veľa pila. Plačúc a bijúc sa do pŕs, spomínala som na sľub, ktorý som dala, idúc do púšte pred ikonou svätej Bohorodičky, a prosila som odohnať myšlienky mučiace moju dušu. Keď som sa po modlitbe a plačúc kajala, uvidela som zo všetkých strán žiariace svetlo, a vtedy namiesto búrky obstúpilo ma veľké ticho. Náruživý oheň rozhorel sa vo vnútri môjho srdca a celú ma rozpaľovalo, vzbudzujúc vášeň. Pri zjavujúcich sa hriešnych myšlienkach som sa hodila na zem a uvidela, že predo mnou stojí sama presvätá Bohorodička a súdi ma za porušenie daného sľubu. Nevstala som, ale ležala celý deň a noc na zemi, kým som sa opäť nekajala a kým ma neobkolesovalo to blažené svetlo, ktoré odháňa zlé trápenia a myšlienky. Takto som žila v púšti prvých sedemnásť rokov. Tma za tmou, bieda za biedou, trápili mňa hriešnu. No od toho času až do teraz Bohorodička, Pomocníčka moja, ma vedie vo všetkom.“ Otec Zosima sa opäť spýtal: „Naozaj si tu nepotrebovala jedlo ani odev?“ Ona odpovedala: „Chleby mi došli, ako som povedala, po tých sedemnástich rokoch. Potom som sa začala živiť korienkami a tým, čo som mohla nájsť v púšti. Šaty, ktoré som mala, keď som prešla Jordán, sa dávno roztrhali a spráchniveli a musela som veľa trpieť i od potu, keď bola horúčava, i od zimy, keď som sa triasla od chladu. Koľkokrát som padala na zem ako mŕtva. Koľkokrát som v nekonečnom boji súperila s rozličnými pokušeniami. Živila som sa Božím slovom, lebo nie chlebom jediným je človek živý, no každým slovom Božím (Mt 4, 4; Lk 4, 4), nemajúc prikrývky sa túlia ku skale (Jób 24, 8), ak vyzlečú hriešny odev (Kol 3, 9). Ako som už povedala, od koľkého zla a akých hriechov zbavil ma Pán, v tom som nachádzala potravu nenahraditeľnú.“

Keď otec Zosima počul, že prepodobná naspamäť cituje Sväté písmo, knihy Mojžiša i Jóba i Dávidove žalmy, - spýtal sa jej: „Kde si sa, matka moja, naučila tieto žalmy a odkiaľ poznáš tieto knihy?“ Usmiala sa na túto otázku a odpovedala: „Uver mi, človek Boží, ani jedného človeka som nevidela od tých čias, ako som prešla Jordán. Knihy som predtým nečítala a nepočúvala cirkevné piesne. Samotné Božie slovo učí človeka všetkej múdrosti (Kol 3, 16; 2 Pt 1, 21) Napokon stačí, už som ti vyrozprávala celý môj život, no ako som začala, tak aj končím: Zaprisahávam ťa vtelením Boha Slova – modli sa, svätý otče, za mňa, veľkú hriešnicu. A zaprisahávam ťa v mene Spasiteľa, Pána nášho Ježiša Krista – všetko, čo si odo mňa počul, nerozprávaj nikomu do tých čias, kým si ma Boh nepovolá k sebe. Aspoň to, čo ti teraz poviem. Na budúci rok v čase Veľkého pôstu nechoď za Jordán, ako to predpisuje váš mníšsky zvyk.“

Opäť sa začudoval otec Zosima, že aj mníšska hodnosť je známa svätej žene, hoci sa o tom pred ňou nepreriekol ani slovom. „Ostaň, otče,“ pokračovala prepodobná, „v monastieri. Napriek tomu, že budeš chcieť vyjsť z monastiera, nebudeš môcť... A keď príde Veľký Štvrtok Poslednej večere Pánovej, vlož do svätej nádoby životodárne Telo a Krv Kristovu a prines mi. Čakaj ma na tejto strane Jordánu, na kraji púšti, aby som mohla prijať sväté Tajiny. A otcovi Jánovi, igumenovi vášho monastiera, tak povedz: daj pozor na seba i stádo svoje (Sk 20, 23; 1 Tim 4, 16). No nechcem, aby si mu to teraz povedal, ale až keď ti Pán dá znamenie.“

Tak povedala ešte raz poprosiac o modlitby, prepodobná sa obrátila a odišla ďaleko do púšte. Celý rok starec Zosima mlčal, nesmejúc prezradiť nikomu to, čo mu zjavil Pán a usilovne sa modlil, aby mu On dovolil ešte raz uvidieť svätú ženu. Keď opäť nadišiel prvý týždeň Veľkého pôstu, prepodobný Zosima kvôli chorobe musel zostať v monastieri. Vtedy si spomenul na prorocké slová svätej ženy, že nebude môcť opustiť monastier. Po uplynutí niekoľkých dní sa prepodobný Zosima vyliečil, no aj tak ostal do Strastného týždňa v monastieri.

Priblížil sa deň Poslednej večere. Vtedy otec Zosima splnil, čo mu bolo nariadené – neskoro v noci vyšiel z monastiera k Jordánu a sadol si na breh v očakávaní. Svätá žena meškala, a otec Zosima sa modlil k Bohu, aby ho nepripravil o stretnutie s ňou. Nakoniec prepodobná prišla a zastala na druhej strane rieky. Prepodobný Zosima sa potešil, vstal a vzdával Bohu chválu. Prišla mu na um myšlienka: ako sa ona dostane bez loďky cez Jordán? No prepodobná urobiac kríž nad Jordán, rýchlo prešla po vode. Keď sa jej starec chcel pokloniť, zakázala mu to, zvolajúc zo stredu rieky: „Čo to robíš, otče? Veď ty si kňaz, nositeľ veľkých sviatostí Božích.“ Prejdúc rieku, prepodobná povedala otcovi Zosimovi: „Požehnaj otče.“ Odpovedal jej s chvením: „Pravý Boh, ktorý sľúbil prijať všetkých očistených, keď je to možné aj smrteľníkom. Sláva tebe Kriste Bože náš, ktorý si mi ukázal cez svätú svoju otrokyňu, ako som ďaleko od dokonalosti.“ Po tomto prepodobná ho prosila prečítať „Viruju“ a „Otče náš“. Po skončení modlitby prijala sväté Kristove sviatosti, vystrela ruky k nebu a so slzami chcejúc sa vyriekla modlitbu svätého Simeona Bohoprijemcu: „Teraz prepúšťaš, Pane, svoju služobníčku podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli tvoje spasenie.“ Potom sa prepodobná opäť obrátila k starcovi a povedala: „Odpusť, otče, splň mi ešte jedno moje želanie. Choď teraz do svojho monastiera a na budúci rok príď k vyschnutému potoku, kde sme sa prvý krát rozprávali.“ „Ak by bolo možné,“ odpovedal starec Zosima, „stále by som chodil, aby som videl tvoju svätosť!“ Prepodobná opäť prosila starca: „Modli sa za mňa k Bohu a spomínaj moje hriechy.“ A urobiac znamenie kríža nad Jordánom, tak ako predtým, prešla po vode a stratila sa vo tme púšte. A starec Zosima sa vrátil do monastiera v duchovnej radosti, ale jedno si vyčítal, že sa nespýtal na meno prepodobnej. No dúfal, že na budúci rok sa ho dozvie.

Prešiel rok a otec Zosima sa opäť vybral do púšte. Modliac sa, došiel k vyschnutému potoku, na východnej strane ktorého uvidel svätú ženu. Ležal mŕtva s rukami zloženými na prsiach a tvárou obrátenou k východu. Otec Zosima slzami umyl jej chodidlá, neodvážiac sa dotknúť tela, dlho plakal nad mŕtvou ženou a začal spievať smútočné žalmy o smrti spravodlivých a čítať pohrebné modlitby. No pochyboval, či by si prepodobná želala, aby ju on pochoval. Len čo si to pomyslel, zbadal, že pri jej hlave je napísané: „Pochovaj, otče Zosima, na tomto mieste telo pokornej Márie. Modli sa k Bohu za mňa zosnulú v prvý deň mesiaca apríla, v noci spasiteľných utrpení Kristových, po prijatí svätej Poslednej večere.“

Prečítajúc to, otec Zosima sa najprv čudoval, kto to mohol napísať, lebo svätá žena nevedela čítať ani písať. No bol rád, že sa nakoniec dozvedel jej meno. Otec Zosima pochopil, že prepodobná Mária, prijmúc sväté Tajiny na Jordáne z jeho rúk, v okamihu prešla svoju ďalekú cestu púšťou, ktorou on, Zosima šiel dvadsať dní a vtedy odišla k Bohu. Oslavujúc Boha a zmáčajúc slzami zem i telo prepodobnej Márie, otec Zosima si povedal: „Už je čas, starec Zosima, aby si splnil, čo ti bolo nariadené. No ako môžeš ty, hriešny, vykopať hrob, nemajúc nič v rukách?“ Povediac to, zbadal neďaleko v púšti ležať odhodené drevo, vzal ho a začal kopať. No zem bola príliš suchá, a akokoľvek kopal, potiac sa pritom, nič nemohol urobiť. Vystrel sa a pri tele prepodobnej Márie uvidel obrovského leva, ktorý jej lízal chodidlá. Starec sa zľakol, no prežehnal sa, veriac, že ostane živý modlitbami svätej ženy. Vtedy sa lev začal túliť k starcovi a otec Zosima mu prikázal vykopať hrob, aby mohol odovzdať zemi telo sv. Márie. Lev labami vykopal jamu, do ktorej bolo pochované telo prepodobnej. Splniac poslednú vôľu, každý šiel svojou cestou: lev – do púšte, otec Zosima – do monastiera, velebiac a chváliac nášho Krista Boha. Keď prišiel do monastiera, vyrozprával otec Zosima mníchom a igumenovi, čo videl a počul od prepodobnej Márie. Všetci boli prekvapení počujúc o veľkosti Božej, s bázňou a láskou ustanovili pamiatku prepodobnej Márie. Otec Zosima požil ešte v tomto kláštore a takmer sa dožil sto rokov. Ukončil tu svoj život a prešiel do večného života. Tak sa k nám dostal príbeh o živote prepodobnej Márie Egyptskej od starcov slávneho monastiera sv. Jána Krstiteľa pri Jordáne.

Zdroj: Čížek, A.: Synaxár životy svätých. Spolok b. P.P. Gojdiča : Prešov, 1998. ISBN 80-967341-1-3.

Prevzaté z: zoe.sk

Lazárová sobota

Tropár, 1. hlas:Už pred svojím utrpením, Kriste Bože, dokázal si pravdivosť viery vo všeobecné zmŕtvychvstanie, lebo si vzkriesil Lazára. Preto aj my spolu s jeruzalemskými deťmi nesieme ratolesti ako znamenie víťazstva a k tebe, Víťazovi nad smrťou, voláme: Hosana na výsostiach. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. 

Šiesty týždeň Svätej Štyridsiatnice v liturgickom kalendári Východnej cirkvi vrcholí dvoma veľkými udalosťami zo života Ježiša Krista: vzkriesením Lazára, ktorému je venovaná sobota pred Kvetnou nedeľou a slávnostným vstupom Pána do Jeruzalema, ktorý Cirkev slávi na Kvetnú nedeľu. V piatok tohto týždňa sa vo Východnej cirkvi končí Svätá Štyridsiatnica;, nasleduje Kvetná trioda. Lazárova sobota nasleduje teda po Veľkom pôste.

Liturgia: Cirkevní liturgisti 7. a 8. stor. sv. Andrej Krétsky, sv. Kozma Majumský, sv. Ján Damascénsky zložili stichiry a kánony na Službu Lazárovej soboty. Táto služba má charakter Pánovho sviatku, resp. nedele, o čom svedčia spevy na utierni: Anjelský zbor… Videli sme Kristovo vzkriesenie… V tento deň sa na liturgii nespieva Svätý Bože, ale Ktorí ste v Krista pokrstení, lebo kedysi sa na Lazárovu sobotu konal krst katechumenov.

História: Slávenie udalosti vzkriesenia Lazára v sobotu pred Kvetnou nedeľou siaha do prvých storočí kresťanstva. V 4. stor. na Východe už bola Lazárova sobota veľkým sviatkom, ako to dosvedčuje pútnička Egeria. Egeria (4. stor) nám podáva podrobný opis slávenia Lazarovej soboty v tom čase v Jeruzaleme. V jej denníku čítame, že v tento deň po rannej liturgii bola osobitná procesia do domu Lazára v Betánii, vzdialenej asi dve míle od Jeruzalema. Na procesii sa zúčastňoval biskup Betánie, kňazi, mnísi a mnoho veriacich. Procesia – púť po ceste, neďaleko Betánie, navštívila chrám, ktorý bol na tom mieste, kde sa Mária, Lazárova sestra, stretla s Pánom a oznámila mu, že jej brat zomrel. V tomto chráme sa čítala táto stať Svätého evanjelia, ktoré hovorí o stretnutí Márie s Pánom Ježišom. Potom všetci, spievajúc hymny a žalmy, išli do Lazárovho hrobu. Na procesii sa zúčastňovalo veľké množstvo ľudí. Pri hrobe Lazára bola bohoslužba, pri ktorej sa čítalo evanjelum o vzkriesení Lazára.

Spravodlivý Lazár: Cirkevná tradícia hovorí, že spravodlivý Lazár po svojom vzkriesení zanechal Betániu, lebo židovskí starší ľudu ho chceli zabiť. Odišiel na ostrov Cyprus, kde bol biskupom a tam zomrel po tom, čo žil ešte 30 rokov po svojom vzkriesení. Životopisy svätých Východnej cirkvi uvádzajú prenesenie relikvií Spravodlivého Lazára na deň 17. októbra. Tu sa hovorí, že grécky cisár Lev Filozof (886 –912) dal postaviť v Carihrade chrám k úcte Lazára. Našiel jeho relikvie na Cypre, ktoré mali byť v mramorovej truhle s nápisom: „Štvordňový Lazár, Kristov priateľ“. Cisár Lev dal príkaz, aby boli relikvie dané do striebornej truhly a prevezené do Chrámu Lazára v svojom hlavnom meste.

Význam zázraku vzkriesenia Lazára: Ježiš Kristu počas svojho života vykonal mnoho zázrakov, ale žiaden nemal také veľké dôsledky, ako vzkriesenie Lazára. Tento zázrak bol pre mnohých veľmi presvedčivým dôkazom Kristovho božstva. Kristus tu vystupuje ako Pán života a smrti, ako ten, čo premohol smrť, ako všemohúci Boh. Tento zázrak je zároveň predobrazom vzkriesenia všetkých ľudí. Veľkosť a sláva tohto zázraku sa stala bezprostrednou príčinou Kristovho slávnostného vstupu do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. Nadšený ľud vítal Krista nielen ako svojho proroka, ale ako svojho Mesiáša, kráľa a Pána, ktorého predpovedali proroci. Krátko po vzkriesení Lazára nasledovalo Ježišovo odsúdenie a smrť, pretože v Krista vtedy uverili veľké zástupy, čo znepokojilo židovských starších ľudu a tí hneď zvolali veľradu. „Veľkňazi a farizeji zvolali veľradu – čítame v Evanjeliu sv. Jána a hovorili: „Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci… A od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú“ (Jn 11, 47 – 48. 53). „A veľkňazi sa rozhodli, že zabijú aj Lazára“ (Jn 12,10). 

Zdroj: inetrnet

Kvetná nedeľa

Tropár 4. hlas. Keď sme s tebou zomreli a boli pochovaní krstom, Kriste, Bože náš, stali sme sa tvojím vzkriesením hodnými nesmrteľného života. Ospevujeme ťa a voláme: Hosana na výsostiach. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. 

Vzkriesenie Lazára a slávnostný vstup do Jeruzalema, ktoré videli masy ľudí, dávali jasné a presvedčivé svedectvo o Kristovom mesiášskom poslaní a jeho božstve.  Po triumfe týchto dvoch mimoriadnych udalostí zakrátko nasledovalo Kristovo odsúdenie, utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Od prvých vekov kresťanstva oslavuje Východná cirkev pamiatku Kristovho vstupu do Jeruzalema v nedeľu pred jeho svetlým vzkriesením.

História sviatku: Svedectvá o tomto sviatku siahajú do 3. stor. Z tohto obdobia sa zachovala homília na Kvetnú nedeľu od biskupa Metoda Patarského ( † 300). Slávenie toho sviatku sa začalo najprv v Jeruzaleme a zakrátko sa rozšírilo do celej Východnej cirkvi. V 6. až 7. stor. sa tento sviatok rozšíril v západnej (latinskej) Cirkvi.

Požehnanie ratolestí (bahniatok). V túto nedeľu je v cirkvi zvykom požehnávať a rozdávať v chrámoch palmové či olivové ratolesti. Nakoľko v našich krajoch nerastú tieto druhy rastlín, používajú sa rozkvitnuté ratolesti (konáriky) vŕby alebo rakyty, nakoľko pučia na jar ako prvé.

Palma – symbol víťazstva. U Židov a starých Rimanov bola palmová ratolesť symbolom víťazstva. Nosili ju v rukách počas víťazného pochodu. Rovnako na verejných štadiónoch dávali víťazom palmové vetvičky, ako symbol víťazstva. V Novom zákone sa palmová ratolesť stala symbolom triumfu mučeníka. Olivová ratolesť je symbolom pokoja (mieru). Zdá sa, že požehnávanie ratolestí bolo zvykom v cirkvi už v 7. stor., hoci samotný obrad požehnania sa v liturgických knihách objavuje až v 9. storočí.

V byzantsko–slovanskom obrade sa požehnávajú ratolesti na Kvetnú nedeľu počas utierne (ranné chvály) po čítaní Evanjelia. V tento deň sa totiž môže konať procesia okolo chrámu pred sv. liturgiou, pričom veriaci držia v rukách novoposvätené ratolesti ako symbol víťazstva. Posvätené vetvičky sa neznehodnocujú; veriaci si ich dávajú doma za ikony, prípadne do vázy.

Duchovný význam Kvetnej nedele. Židovský národ chcel vidieť svojho mesiáša v sile a sláve. Ježiš Kristu tým, že vzkriesil Lazára a svojím slávnostným vstupom do Jeruzalema dal Židom jasný dôkaz svojej sily a slávy. Verejne ukázal, že nie je len Pánom nad živou a neživou prírodou, ale aj pánom nad ľudským životom. Ježišov slávnostný vstup do Jeruzalema bol niečím výnimočným. Potvrdzuje to aj evanjelista sv. Matúš: „A keď vošiel do Jeruzalema, rozvírilo sa celé mesto; vypytovali sa: „Kto je to?“ A zástupy hovorili: „To je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazareta.“ (Mt 21, 10 – 11).

zdroj: inetrnet

Veľký týždeň

        Posledným obdobím prípravy najväčšieho kresťanského sviatku - Paschy je Veľký týždeň, ktorý je vyvrcholením veľkopôstneho obdobia. Každý deň týždňa, od pondelka do soboty, je venovaný spomienke na niektorú z evanjeliových udalostí úzko spätých s utrpením nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Veľkým sa tento týždeň nazýva preto, lebo Ježiš Kristus každý deň vykonal pre nás veľké spásonosné skutky.

Veľký pondelok

        V tento deň si pripomíname pamiatku spravodlivého patriarchu Jozefa, ktorý je predobrazom Kristových utrpení. Jozefa vlastní bratia predali za 30 strieborných do otroctva a na smrť podobne, ako Krista vydali na smrť jeho vlastní, medzi ktorými bol aj jeden jeho učeník - Judáš. No tak ako aj Jozef unikol smrti a stal sa slávnym a pre vyvolený národ záchrancom pred hladom, tak sa aj Kristus preslávil svojím zmŕtvychvstaním a stal sa Záchrancom a Spasiteľom všetkých, ktorí v Neho uveria. Spravodlivý patriarcha Jozef, podobne ako Kristus z hrobu, vstal  z väzenia a stal sa prvým v Egypte po faraónovi. Takto oslávený kŕmil celý vtedajší svet chlebom, tak ako nás dnes oslávený Kristus kŕmi nebeským chlebom - svojím vlastným Telom a Krvou v svätej Eucharistii.

        V tento deň si pripomíname aj príbeh o vyschnutom figovníku, ktorý Ježiš preklial, pretože nevydával žiadne ovocie. Človek bez viery tiež nikdy nevydá vhodný plod. Svätý Efrém Sýrsky hovorí, že Kristus preklial figovník preto, lebo jeho majiteľ porušil Mojžišov zákon o chudobných a pocestných, pre ktorých sa mala časť úrody ponechať, aby sa mohli nasýtiť. Kristus bol hladný, no plod nenašiel. Svätí Otcovia hovoria, že pod figovníkom treba rozumieť židovský národ, ktorý mal všetky predpisy a zákony, cez ktoré mohol najlepšie pochopiť zvesť o Mesiášovi a prijať Ho, no nestalo sa tak. Národ bol teda ako strom s mnohým lístím, no bez plodu.

Veľký utorok

        V tento deň si pripomíname podobenstvo o desiatich pannách, z ktorých päť bolo múdrych a ostatné, ktoré sa nepripravili na príchod Ženícha - Krista, premeškali možnosť vstúpiť do spoločenstva s Ním, ktoré sa tu predstavuje ako svadobná hostina. Preto treba byť neustále pripravený ako spravodlivý Jozef, neustále prinášať plody pokánia a dobročinnosti, aby sme v deň príchodu Spasiteľa boli podobní múdrym pannám. Pod olejom, ktorý si panny pripravili do svojich lampášov treba rozumieť skutky milosrdenstva a lásky voči našim blížnym. Chránenie panenskej čistoty je veľmi chvályhodné, no nesmie zapríčiniť lenivosť v pomoci blížnemu človeku. Každý z nás dostal od Boha dary, tie by sme mali použiť nie iba pre svoje blaho, no najmä pre dobro všetkých okolo nás. Toto podobenstvo o desiatich pannách rozpovedal Ježiš Kristus svojim učeníkom na ceste do Jeruzalema. 

Veľká streda

        V tento deň si pripomíname večeru Krista v dome malomocného Šimona, kde prišla aj žena hriešnica. Tá drahocenným myrom (olejom) pomazala Kristovu hlavu a slzami omyla Spasiteľove nohy. Bol to skutok nádherného pokánia, ktorý Kristus nesmierne vyzdvihol. K takému pokániu nás On neustále vyzýva. Keďže Krista po Jeho smrti nestihli pomazať podľa obyčaje, môžeme toto pomazanie chápať ako predobraz Kristových utrpení a dobrovoľnej smrti na kríži. Svätí Otcovia hovoria, že pomazaním Ježiša Krista nádherne voňajúcim myrom zbavilo hriešnicu smradu jej vlastných hriechov.

Veľký štvrtok

        Otcovia Cirkvi nám v bohoslužobných textoch kážu spomenúť si v tento deň na štyri udalosti:

1.      Kristovo umývanie nôh všetkým apoštolom

2.      Tajomnú večeru

3.      ustanovenie Eucharistie

4.      modlitbu Krista v Getsemane a zajatie Ježiša (Judášov bozk)

Kristus svojím príkladom umývania nôh apoštolom poukázal na to, aby sme aj my vždy a ochotne poslúžili svojmu blížnemu. Na Tajomnej večeri Ježiš Kristus ustanovil Eucharistiu, t. j. vykonal skutočnú Paschu - nekrvavú a vyzval nás, aby sme to aj my konali na Jeho pamiatku, pretože kto je a pije Jeho Telo a Krv, ten má večný život. Po večeri vyšli všetci učeníci okrem Judáša spoločne s Kristom do Getsemanskej záhrady, kde sa často stretávali a modlili sa. Aj teraz sa idú všetci modliť. Samotný Kristus sa však uťahuje do samoty, kde sa trikrát modlí o to, aby nastala vôľa Jeho Otca. Prichádza k nemu anjel a posilňuje Ho k nadchádzajúcim udalostiam. Keďže Judáš poznal miesto častého modlitebného rozjímania Ježiša Krista, nebolo pre neho ťažké doviesť vojakov a sluhov veľkňaza priamo k Ježišovi. Keď Ježiša po bozku Judáša chytili, všetci učeníci sa rozutekali, iba Ján a Peter zostali, aby videli, čo sa bude diať. Krista doviedli pred veľkňaza Annáša. Tu Peter trikrát zapiera Krista a potom zaznie hlas kohúta presne tak, ako to Petrovi predpovedal Kristus. Potom Ježiša priviedli k veľkňazovi Kajfášovi, kde proti Nemu krivo svedčili a nadránom Ho priviedli k Pilátovi. 

Veľký piatok

        Pripomíname si odsúdenie Ježiša na smrť na kríži Pilátom, Jeho potupné ukrižovanie, muky na kríži, smrť na kríži, sňatie z kríža Jozefom z Arimateje a Nikodémom a položenie do nového hrobu, ktorý nechali Židia zapečatiť a strážiť rímskymi vojakmi. Tento deň je vrcholom smútku, ktorý je však podľa bohoslužobných textov "radostotvorný" (prinášajúci radosť), pretože predznamenáva Kristovo Vzkriesenie. Tento deň by mal každý kresťan prežiť v objatí duchovnej atmosféry, ticha, modlitieb a absolútneho pôstu, t. j. bez prijímania potravy a vody. V tento deň sa nekoná svätá liturgia, na večierni sa v chrámoch vynáša ikona Christa položeného na pohrebom plátne, tzv. plaščenica, aby sa pred ňou mohli veriaci pomodliť. 

Veľká sobota

        Podľa bohoslužobných textov si pripomíname dve udalosti: pochovanie tela Krista do hrobu a Jeho zostúpenie do adu (pekla) k dušiam spravodlivých starozákonných mužov a žien, aby ich vyviedol z útrob pekla. Vo veľkú sobotu nám liturgický text káže mlčať, rozjímať nad všetkým, čo pre nás Boh vykonal, premýšľať nad sebou, svojím životom. Ježiš Kristus vykonal mnoho pre nás ľudí, mnohé skutky vykonal pre židovský národ, teraz odpočíva, Jeho telo je v pokoji, no svojou dušou zostupuje do adu, aby aj tam priniesol blahú zvesť. V túto sobotu sa máme v tichosti a modlitbách pripravovať na najkrajší sviatok – Pachu.

(prevzaté z: - https://www.pcopresov.sk/)

Kráľ slávy nám dáva účasť na večnom živote

Liturgia vopred posvätených darov v byzantskej tradícii, 

v ktorej sa predveľkonočný pôst

 začína o dva dni skôr než v latinskej tradícii.

Pôst bol nariadený už v rajskej záhrade

Pretože sme sa nepostili, stratili sme raj. 

Postime sa teda, aby sme sa tam opäť mohli vrátiť!