PRAVÉ PRIATEĽSTVO

Istý muž kráčal po ceste so svojím koňom a psom. Keď prechádzali okolo veľkého stromu, udrel doň blesk a všetkých spálil. Muž však nepochopil, že je mŕtvy, a tak pokračoval v ceste aj so svojimi zvieratami. Bol to veľmi namáhavý pochod, nad nimi sa týčil vrch, slnko pálilo, boli celí spotení a veľmi smädní. V jednej zákrute zazreli nádhernú bránu, celú z mramoru, za ňou chodník zo zlata, uprostred neho bola studňa s krištáľovou vodou. Pocestný podišiel k strážnikovi pri bráne.
 

„Dobrý deň.“

„Dobrý deň,“ odvetil strážnik.
„Ako sa volá toto nádherné miesto?“
„Je to raj.“
„Ako dobre, že sme prišli do neba. Sme veľmi smädní.“
„Nech sa páči, vojdite a dosýta sa napite,“ ukázal strážnik na studňu.
„Ale aj môj pes a kôň sú smädní.“
„Ľutujem, ale zvieratám je vstup zakázaný,“ povedal strážnik. „Zvieratá sem nemôžu.“
 

Muža to veľmi rozladilo, pretože bol veľmi smädný, ale sám piť nebude, poďakoval strážnikovi a pokračoval v ceste. Po dlhom a namáhavom výstupe do kopca prišli na ďalšie miesto celkom vyčerpaní. Stála tam stará brána, od nej viedla poľná cesta obklopená stromami. V tieni jedného zo stromov ležal akýsi muž, hlavu mal prikrytú klobúkom, zdalo sa, že spí.
 

„Dobrý deň,“ pozdravil pocestný.
Muž kývol hlavou.
„Sme veľmi smädní, ja, môj pes a kôň.“
„Tam medzi skalami je studňa,“ ukázal im muž. „Môžete sa napiť, koľko len chcete.“
 

Muž so psom i koňom podišli ku studni a uhasili svoj smäd. Pocestný sa vrátil k mužovi, aby mu poďakoval. „Príďte zas, kedy len budete chcieť,“ odvetil mu muž.
 

„Prosím vás, ako sa volá toto miesto?“
„Raj.“
„Raj? Ale veď strážnik pri mramorovej bráne nám povedal, že tam je raj.“
„Nie, to bolo peklo.“
 

Pocestného sa zmocnili rozpaky. „Mali by ste im zakázať, aby používali vaše meno. Táto falošná informácia predsa môže spôsobiť veľký zmätok.“
„V nijakom prípade, v skutočnosti nám robia veľkú službu. Lebo tam zostanú všetci, čo z egoizmu dokážu opustiť aj toho najvernejšieho priateľa.“
 

(Paulo Coelho- Démon a slečna Prymová)